Kristove cesty

Nezávislá informačná stránka s hľadiskami
mnohých oblastí výskumu a skúseností.

Na domovskú stránku: ďalšie ponuky a jazyky.

 

Kristove cesty v ľudskom vedomí a Zemi.

Zoznam všetkých dielov.

K prvému dielu 1a: Kapitoly o krokoch evanjelií.

K časti 1b: Kapitoly o krokoch Evanjelií, história utrpenia až po Turíce.

Toto je 2. časť: Kroky Zjavenia apoštola Jána:.

Pro další kapitoly se musí nejprve stránka plně uložit!
26. Zjavenie apoštola Jána
27. K zaobchádzaniu s proroctvami
28. K obsahu Jánovej apokalypsy: „Sedem cirkví“ (so zvláštnou stránkou o dnešných cirkviach)
29. Sedem pečatí
30. Sedem poľníc
31. „Sedem hromov“ a dvaja svedkovia
32. Žena a drak
33. Sedemhlavá šelma z mora
34. Šelma zo zeme s dvoma rohmi
35. „Sedem posledných rán“ a koniec „Babylonu“; ...návrat Krista
36. (Skutočné) „1000 ročné kráľovstvo“
37. Nové nebo a nová zem a „Nový Jeruzalem“.

38. Záverečná kapitola: Kresťanskosť
39. Tabuľka: Kresťanské stanovisko – „Vo svete, ale nie zo sveta“, „Tretia cesta“.

K 3. časti: 11 kapitol k rôznym témam a životným otázkam – sem kliknúť

K časti 4: Starý zákon a príspevky k dialógu s inými nábozenstvami

Upozornenie na iné spracovanie a práva.

e-mail.

 

Metodický pokyn:

Nasledujúcich 37 kapitol sleduje kroky v Evanjeliách a Zjavení apoštola Jána. Odporúča sa aj rozpracovávať ich v tomto poradí pomocou Evanjelia podľa apoštola Jána a Zjavenia.

Štúdium Biblie, tzn. čítať texty, rozpracovávať ich jazykovo a v ich súvislosti je len jednou metódou. Počas štúdia môžu kapitoly textu a v neposlednom rade aj Boh sám podporovať hlbšie poznanie. Kto sa zaujíma bližšie o celistvú metódu rozpracovania – vrátane zanedbaných vrstiev duše – môže po štúdiu jednej kapitoly týchto koncentrovaných úvah čítať zodpovedajúcu kapitolu napr. Evanjelium podľa apoštola Jána a meditovať nad ním.

Podrobněji k meditační praxi.

 

Zjavenie apoštola Jána.

U Evanjelia podľa Jána možno pri intenzívnejšom meditatívnom rozbore cítiť, že jeho hlavné ťažisko meditatívneho pohľadu späť vychádza z toho, čo evanjelista sám v živote prežíval.

V Zjavení apoštola Jána je naopak zrejmé, že sa zakladá na víziách . Tu nejde o žiadne skúsenosti vonkajšieho života myšlienkovo prepisované do budúcnosti. Forma týchto vízií ukazuje, za predpokladu skúseností zo zápasov o silu rozlíšenia u vlastných vnútorných obrazov, že pochádzajú z vyšších úrovní ako sú tie, kde sa vonkajšie očakávania môžu formovať v imaginatívne obrazy. Prelínanie osobných zážitkov tu nemožno poznať. Takisto je tu jasne uvedený prameň, hoci to samé o sebe by pri týchto zážitkoch nebolo zárukou. „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby ukázal svojim služobníkom, čo sa má onedlho stať a po svojom anjelovi ho poslal a naznačil svojmu služobníkovi Jánovi.“ (Zjv 1, 1) Moderná evanjelická teológia sa zväčša nijak zvlášť o tento apokalyptický spis nezaujíma. Svojimi povrchnými metódami by nebola schopná tento spis vôbec alebo aspoň čiastočne v zlomkoch rozlúštiť, pretože „metódu“ vzniku a s tým spojenú symboliku nemôže odvodiť z vlastných skúseností. V katolíckej cirkvi existuje o apokalypse niekoľko predstáv, takmer nikto ju však nečíta, pretože je príliš vzdialená sebauspokojeniu mnohých ľudí a cirkví dnešného sveta. Slobodné cirkvi a sekty sa naopak priamo na apokalypsu odvolávajú.Čítajú však proroctvá z hľadiska rozumového, teda tiež metódou, ktorá nie je ku tomu dostatočná, a často si vyberajú len niektoré vonkajšie katastrofické obdobia. Považujú sa pritom za vyvolených alebo aspoň za tých, ktorí sú najviac priamo vyvolení. Termín *apokalypsa pochádza z gréčtiny a znamená odhalenie, zjavenie, teda nie katastrofu.

V kapitole o Turiciach sa už poukazovalo na prechody od Ježišovho individuálneho pôsobenia v jeho najužšom okolí k pôsobeniu na celok.

Ak sa po evanjeliách spracuje aj Zjavenie apoštola Jána celistvo, tak ako to bolo prisľúbené v „Úvode…“ ukáže sa hocičo neočakávané, čo sa doposiaľ v literatúre nenašlo:

V Zjavení je vidieť postup, ktorý je príbuzný postupu v Ježišovom živote. Je však jednoznačné, že sa tu hovorí o vývoji ľudstva, prípadne Zeme a Vesmíru. Mystické spracovanie , či už seba viac ponorené do vnútra, potvrdí, že nejde o obyčajné obrazy na podporu rozvíjania či „zasvätenia“ jednotlivca, hoci vzhľadom ku zmeneným paralelám v evanjeliách môžu jednotlivci pomôcť aj takto. Vlastnou rovinou apokalypsy je skôr vedomie, ktoré rozširuje tie udalosti, ktoré sa pred dvoma tisícami rokmi rozvíjali okolo Ježiša Krista, ako aj ideálne kroky vývoja ľudstva a Zeme na pozadí Vesmíru. Tu je obsiahnutý aj univerzálny aspekt Krista, ako opačný k jeho pôsobeniu ako syna človeka na prelome doby. Z tohto hľadiska by bolo možné vyvodiť určité závery o tom, čo sa asi v malom stalo pred dvoma tisícimi rokmi.

Zjavenie je ale nezrovnateľne oveľa zložitejšie ako to, čo sa popisuje v evanjeliách. Nejde iba o púhu projekciu toho, čo prežil apoštol Ján spoločne s Ježišom, na svetové udalosti.

Zjavenie vo svojom vlastnom „prvku“ popisuje udalosti vo viacerých dimenziách, prípadne úrovniach bytia. Len sekundárne možno nájsť aj časový postup týchto krokov. Už z toho je jasné, že mnohé výklady sa môžu z časti považovať za ozvenu historických udalostí, aj videného a z časti môžu byť priamo zavádzajúce.

Z iného, tiež prípustného hľadiska vidí R. Steiner budúce, videné stavy vedomia ľudstva ako niečo, čo mohli predvídať niektorí duchovní žiaci zo súčasnosti. R. Steiner, „Die Apokalypse des Johannes“ (Jánova apokalypsa), Cyklus prednášok z roku 1908.

V zmysle Otto Hanisha, zakladateľa zoroastricky orientovaného hnutia za reformu života, nachádza Oberdorffer to, čo odpovedá fyziologickému vývoju, napríklad nervových dráh ľudí. „Die Apokalypse“, Dt. Mazdaznan Bewegung, Gablonzer Str. 7,l ; D-761 85 Karlsruhe.

O postupný ezoterický výklad podľa kapitol sa pokúšal napríklad Artur Schult: „Evanjelium podľa Jána ako zjavenie kozmického Krista“ a „Vznikanie svetov a Jánova apokalypsa“. Prirodzene, že ide o pokusy o priblíženie, ktoré sú obmedzené poznaním a bolo by treba ich doplniť mnohými poznámkami.

Uveďme ešte poznámku ku starším proroctvám: Nijako nepomôže, ak budeme výklad Janovej apokalypsy miešať s proroctvami Starého zákona. Aj vtedy, keď sa používajú na niekoľkých miestach príbuzné obrazy, bolo by potrebné porovnávať výklady starých prorokov najskôr s historickými udalosťami doby pred Kristom a zodpovedajúcimi časovými tabuľkami. Pritom so totiž ukáže, že títo proroci takmer bez výnimky hovorili o udalostiach nastávajúcich v dobe pred Kristom a v dobe Kristovej, napr. o Babylonskom zajatí a vtedajšom návrate židov, rovnako ako budúcich vojnách, vtedajšom víťazstve židov atď., ale aj o príchode Mesiáša, prípadne Krista (Mesiáš - porovnaj Stránku o Starom zákone). Len na niektorých miestach, a aj to iba kde-tu, navyše presvitá niečo, čo sa vzťahuje na našu dobu, prípadne na to, čo sa popisuje v Zjavení apoštola Jána. (Napr. Iz 24; 25; 27; 66:15; Dan 7:9-28).

Zjv 5: 6 sa v tradičnej (kresťanskej) teológii interpretovalo ako základná vízia: „Baránok, ktorý bol ako zabitý“, napriek tomu stále stojí pred trónom Božím. Z cirkevného pohľadu, Cirkev sa považovala za prvé miesto, kde sa uskutočňuje Nové. Inak teológovia chápali Knihu Zjavenia v súvislosti s „eschatologickým" (v zmysle konca časov) spoliehaním sa na prichádzajúce „Božie kráľovstvo", najmä v súvislosti s príslušnými výrokmi z učeníckych rokov Ježiša. Čo Boh začal s Ježišom, čo je však nedokončené, sa ďalej rozvíja až do dokonania. Pozri Flp 1,6. Zdalo sa, že začiatok „Nového neba a Novej zeme" (Zjv. 21) začal už Ježišovým ukrižovaním a vzkriesením - a potom pokračoval kontinuálny vývoj. Zjavenie svätého apoštola Jána však hovorí o radikálnom prelome, ktorý aj pri stále ešte symbolickom výklade ukazuje doteraz nikdy neexistujúcu veľkosť. Zdanlivý rozpor medzi tým čo tu už je a neskorším jeho uskutočnením, sa naozaj vyrieši keď sa ono - z počiatku meditatívne vedomie - naplní, ako ukazuje Ježiš, keď opakovane hovorí v ​​tomto zmysle „Prichádza hodina, ba už je tu ..." (Jn 4, 23 ). To hovorí, že niečo, čo je v duchovnej rovine už reálne dané, na viditeľnej rovine začne platiť neskôr ...

Dodatkový: naše nemecké/ anglické stránky: "Zjavenia Mt. 24-25".

Späť na obsah tejto stránky.

 

Ako zaobchádzať s proroctvami.

Sem patria ešte niektoré všeobecné myšlienky o pohľade na proroctvá, nielen na Jánovu apokalypsu, ale aj na iné, zväčša kratšie „apokalypsy“ z apokryfnej literatúry prvého storočia alebo moderné apokalyptické vízie moderných jasnovidcov, ktoré zväčša majú „zmiešaný“ charakter. Okrem toho sem patria aj rôzne individuálne „predpovede“. Pôvodne kroky Zjavenia apoštola Jána ako také, sú niečo, čomu sa nemožno vyhnúť, rovnako ako rôznym štádiám vývoja embrya, prípadne žijúcej bytosti alebo určitým krokom vo vývoji určitého mystika atď. Však ako tieto kroky budú prebiehať, či sa z tých veľmi malých stimulov dá veľa naučiť a či bude aj možné sa vyhnúť niektorým vonkajším tvrdostiam, alebo či musí dochádzať k veľkým katastrofám, to je v rukách človeka. Ten, kto skúma to, čo so deje vo vonkajšom svete, nezávisle od prorokov, môže rozoznať rovnakú zákonitosť, či už ide o osud jednotlivého človeka či väčšie súvislosti.

Nepôvodne, a preto menej zásadné podrobnosti vo víziách budúcnosti sú duchovné programy, ktoré na základe toho, čo sa povedalo, vyrastú v určitej dobe tak ďaleko, že by z nich v budúcnosti vyplynuli určité udalosti, stále užšie obmedzené druhom, priestorom a dobou. Ak sa však ľudským úsilím zmenia duchovné programy jednotlivca alebo skupín ľudí, potom sa aj v budúcnosti menia jednotlivosti, do takej miery, do akej prekračujú nutnosti svojich predobrazov. Preto sa v priebehu doby vízie menia. To platí hlavne pre vízie ľudí, ktorí sa nepozerajú na veci z tak vysokej úrovne ako apoštol Ján. Ich vízie môžu okrem iného byť prekonané počas veľmi krátkej doby. Inak je priestor, ktorý má ľudstvo k dispozícii, obmedzený ľudskou ťažkopádnosťou.

Jasnovidci môžu vnímať alebo prázdne impulzy, ktoré sú potom za určitých okolností najsprávnejšie alebo uvidia zrejmejšie možnosti v symbolickej forme, alebo aj ako presné fyzikálne deje, jednotlivosti ktorých sa však niekedy riadia v dôsledku toho, že sú stanovené len do obmedzeného stupňa, ako spolu riadené podvedomím. Nehľadiac už na obyčajné projekcie zo zážitkov minulosti na budúcnosť alebo iné, často sa vyskytujúce pomýlené vnemy, alebo úplne nesprávne výklady.

Iné rozpory v takom „vnímaní budúcnosti“ odrážajú zrejme pevne pridané, inak čiastočne rozporné scenáre budúcnosti (* Viď aj odkaz na záver kapitoly „Sedem posledných rán“ na tejto internetovej stránke). Toto sú na fyzickej úrovni ľudstva „reálne, ešte jasne nerozhodnuté možnosti“, ku ktorým prispeli rozdielne ľudské predstavy. Každý človek sa vedome či nevedome podieľa na tomto postupujúcom procese rozhodovania o budúcnosti.

Na jednej strane je Zem, vedomie, slobodný organizmus a nikto nebude hovoriť Bohu, ako má túto časť svojej bytosti prípadne svojho Stvorenia uchopiť. Na druhej strane, je aj človek slobodný v tom, že môže rozhodovať o lepšom spôsobe riešenia, rovnako ako by sa jeho bunkám mohla prisúdiť široká stupnica premeny chovania. Toto nediktuje ústredné ľudské vedomie, ale vedomie môže na to pôsobiť pozitívnymi myšlienkami atď.

Oveľa viac možno zapôsobiť a už sa zapôsobilo prostredníctvom premieňajúcich sa myšlienok a modlitieb, láskou a dôverou v Boha, spásnymi činmi a milosrdenstvom, ako by sa tomu mohli priblížiť fatalistické stanoviská.

Spôsob vnímania niektorých mystikov, podľa ktorých na najvyššej úrovni mimo priestor a čas už všetko existuje, a pozemská úroveň vnímania zápasu o správne rozhodnutia atď., sú nezávisle od seba správne. Stavať ich však z filozofického hľadiska proti sebe nezodpovedá úplne rozdielnemu charakteru týchto úrovní a vedie ku skresleniu výsledkov myslenia.

Uveďme ešte poznámku ku starším proroctvám: Nijako nepomôže, ak budeme výklad Janovej apokalypsy miešať s proroctvami Starého zákona. Aj vtedy, keď sa používajú na niekoľkých miestach príbuzné obrazy, bolo by potrebné porovnávať výklady starých prorokov najskôr s historickými udalosťami doby pred Kristom a zodpovedajúcimi časovými tabuľkami. Pritom so totiž ukáže, že títo proroci takmer bez výnimky hovorili o udalostiach nastávajúcich v dobe pred Kristom a v dobe Kristovej, napr. o Babylonskom zajatí a vtedajšom návrate židov, rovnako ako budúcich vojnách, vtedajšom víťazstve židov atď., ale aj o príchode Mesiáša, prípadne Krista (Mesiáš - porovnaj Stránku o Starom zákone). Len na niektorých miestach, a aj to iba kde-tu, navyše presvitá niečo, čo sa vzťahuje na našu dobu, prípadne na to, čo sa popisuje v Zjavení apoštola Jána. (Napr. Iz 24; 25; 27; 66:15; Dan 7:9-28).

V. "Inšpirácie a cirkvi"

Späť na obsah tejto stránky.

 

K obsahu Janovej apokalypsy: Sedem cirkví.

V 1. kapitole Zjavenia, apoštol Ján popisuje prvú Kristovu víziu po nanebovstúpenie. „Obrátil som sa“ (Zjv 1, 12) – alebo ešte zreteľnejšie v 4. kapitole „Vystúp sem“ a „Hneď som bol vo vytržení“ (Zjv 4, 1, 2). To znamená, že Kristus „nezostupuje“ k Jánovi, ale že naopak Ján môže vedome a dočasne „vystúpiť“ na rovinu, z ktorej sa k nemu prihovára. Toto je dôležité a nie symbolické. Hovorí k nemu „Prvý a Posledný a Živý“, „ktorý bol mŕtvy“, „… a ktorý má kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1, 17, 18), Kristus, ktorý splynul s Bohom. Nazýva tak obecnú, v mnohých variantoch existujúcu tému, ktorá sa vinie apokalypsou ako červená niť: Prenikanie Kristom rôznych bielych, prípadne „tmavých“ úrovní života, nie snáď len akýmsi svetlom, ale „ozajstným svetlom“ v zmysle Evanjelia podľa Jána. Všetko je na začiatku zaraďované do kontextu dnes opakovaného proroctva o návrate „Krista v oblaku“.

Kristus sa objavuje obrazne vo svojej vlastnosti ako stredobod „siedmych obcí v Ázii“, je ako slnko a prináša schopnosť rozlišovať.
"Oblečený do dlhého rúcha" - to znamená jeho duch preniká všetko - aj vôľu, čo dostáva svoj výraz v nohách: "cez prsia prepásaného zlatým pásom" - láska srdca je viazaná aj na múdrosť. "Jeho hlava a jeho vlasy boli biele..." - týmto spojením s láskou je žiariaca hlava ; "oči ako plameň ohňa" - jeho oči "osvetľujú" svet ; "jeho nohy boli podobné kovu rozžeravenému v peci" - jeho kroky majú navonok aj očistný účinok; "a jeho hlas bol ako hukot veľkých vôd" - aj v jeho hlase spolupôsobí Duch. "V pravej ruke mal sedem hviezd" - pravicou k sebe priťahuje všetky sily, všetky charaktery, ktoré predstavujú budúcnosť, nasledujú za ním; "a z jeho úst vychádzal ostrý dvojsečný meč" - prináša skutočnú silu rozdelenie a odlíšenie.
Táto vízia sa javí ako analógia k onej vízii Jána Krstiteľa na začiatku Evanjelia podľa Jána, s holubicou pravého ducha, a sedem obcí zodpovedá aj povolaniu učeníkov –
napríklad Jn,  Mt 4, 8-22.

„Sedem obcí“ – sedem cirkví, Zjv  2-3 – v skutočnosti existovali. Stelesňovali rôzne kultúrne problémy, kvality a možnosti, ktoré Kristus bez zľutovania píše do listov určených „anjelom“ týchto obcí. „Anjel“ sa tu vzťahuje zrejme na pozemských vodcov týchto obcí, listy nie sú žiadnou nadzmyslovou záležitosťou. Okrem toho sa zaiste vychádzalo aj z toho, že v skutočnosti každú tieto cirkev vždy spravuje jeden anjel. Pojem anjel však môže navyše ešte poukazovať na to, že kresťanské obce v siedmych mestách sú uvádzané ako miesta síl, ktoré predstavujú a ktoré sa vyjadrujú aj na iných miestach.

Preto by do určitej miery mohlo byť aj pravdou, keď rozenkruciánske, teozofické a antropozofické smery vychádzajú bez veľkého zdôvodňovania z predpokladu, že tieto obce predstavujú rozdielne kultúry. a tie sú popísané postupne jedna za druhou. Dnešná premena západnej kultúry na jemnejšiu kultúru, ktorá sa objavuje na obzore, sa stotožňuje buď s prechodom od 5. obce k 6. obci, alebo od 6. obce k 7. obci. Občas sa robia pokusy vytvoriť vzťah k predstavám o nadchádzajúcom „veku Vodnára“, ktorý má, podľa rôznych astrologických alebo New-Age smerov, začínať medzi rokmi 1961 a asi 2000 alebo tiež 2242, prípadne podľa R. Steinera jeho vlastné pôsobenie sa začne asi až okolo roku 3500. Pritom sa ešte predpokladajú menšie časové obdobia v dĺžke 300-400 rokov. Aj vtedy, ak tieto vesmírne cykly vychádzajú zo skutočnosti, napriek tomu sa tu všeličo prehliada.

Apokalypsa nie je svojim charakterom zameraná na cyklické udalosti „večného návratu rovnakých 12-tich znakov zverokruhu“. Lepšia by už bola predstava špirály, kde sa všetko vyvíja vždy na vyššej rovine. Zásadné „kvantitatívne skoky“ vývoja ľudstva a svetov v apokalypse nemožno vidieť len na základe kontinuálneho kruhového pohybu, precesie zemskej osy a duchovných sprievodných stavov. Ak budeme napríklad sledovať súčasné dejiny, potom sledujeme stále rýchlejší vývoj. Tu možno zachytiť pôsobenie čohosi nadradeného. Ak sa fixujeme na cykly, museli by sme pre apokalyptické zmeny predpokladať dodatočný, väčší cyklus. Môžu to však byť aj tie vplyvy, o ktorých hovorí apokalypsa.

Ak sa berú do úvahy ináč nie príliš vážne brané výskumy kozmických zmien v ranných dejinách ako kalendár, archeologické nálezy, písomné záznamy, ságy, ukazuje sa, podľa H. J. Andersena, že nebeský mechanizmus a preto aj rytmus vekov nezostáva konštantný. Zrejme môže byť vylúčený prípadne zmenený pôsobením všetkých pretvárajúcich vplyvov. Časové cykly by potom skôr mali ešte obmedzenejší význam ako je to u prvých piatich „obcí“, pod ktorými teozofovia videli kultúry Indie, Perzie, Egypta a Chaldejska, Grécka a Ríma atď. a aj doterajšiu západnú kultúru.

Doplnok: "Vysvetlenie Apokalypsy" (z "Písania archanjela Rafaela" od Heleny Möllerovej - 1884-1969 -, Radona-Verlag, Am Buchstein 14/15, D-61250 Usingen - nemecký, anglický) považuje "7 obcí" za obdobia vo vývoji cirkvi - nezávisle na kozmických cykloch:
1.     33-   333 po. Kr.: Boje o správne nasledovanie Ježišových prikázaní ...
2.   333-   633 po. Kr.: Problémy a vernosť rannej cirkvi... .
3.   633-   933 po. Kr.: Osvietenie Písmom... .
4.   933- 1233 po. Kr.: Nebezpečenstvá pre "márnomyseľnosť, záľubu vo veľkoleposti, lakomstvo, hriešnosť" cirkvi.
(Poznámka: do tohto časového obdobia spadajú aj bojovnícke a inkvizítorské zápletky cirkvi.)
5. 1233- 1533 po. Kr.: "Nečistota a sebeckosť v cirkvi", nasledované hromadným "odpadnutím od cirkvi".
(Katolícka aj evanjelická cirkev sú v ďalšom priebehu tejto knihy uznávané za "dvoch svedkov" podľa Zjv.11 , či za vzájomných partnerov k sebe patriacich.)
6. 1533- 1833 po. Kr.: Povrchné kresťanstvo.
(Poznámka: V tejto dobe vznikol aj racionalizmus a staršia, mechanistická prírodoveda.)
7. 1833- 2000 po. Kr.: Ľahostajnosť mnohých čo sa týka cirkví a Boha.
(Potom v uvádzanej knihe ide o veľký prelom so skorým opätovným príchodom Krista, o ktorom sa hovorí vo zvyšku Zjavenia apoštola Jána. Toto sa však uvádza ako kozmická udalosť ožiarená z mnohých strán. Pritom však prevažuje onen starý scenár s veľkými vojnami proti neveriacim v Boha; naproti tomu sa ihneď však stavia, že to môže zmeniť "modlitba národov k Bohu"; a predovšetkým, že naozaj veriaci sa "napoja" na Boha a jeho inšpiráciu, a tak môžu byť vyzdvihnutí do jeho blízkosti.

Vo vzťahu k nasledujúcim krokom Zjavenia predstavujú však „obce“ určitú úroveň, ktorú nemožno ešte pochopiť silou vedomia vonkajšieho života.

Späť na obsah tejto stránky.

Sedem cirkví a dnešné cirkvi -
(na nemeckej a anglickej stránke s ďalšími výťahmi zo Zjavenia apoštola Jána 1-
3).

a.) 7 ranných cirkví v Malej Ázii.

Ranné cirkvi

Kristus hovorí ako:

Uznanie

Napomenutie

Cieľ pre tých, ktorí sa premôžu

v Efeze

ten, čo drží sedem hviezd vo svojej pravici, ktorý sa prechádza medzi siedmimi zlatými svietnikmi“

skutky, námaha, vytrvalosť, nemôže zniesť zlých, nenávidí nikolaitov, „ktoré aj ja nenávidím“ ****,

rozoznanie nepravých apoštolov, trpezlivosť, nepodliehanie únave pri utrpení pre Krista

„Zanechal si svoju prvotnú lásku; ... rob pokánie a konaj ako prv. ... Ak nie ... pohnem tvoj svietnik z jeho miesta.“

... tomu kto zvíťazí , dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji“

v Smyrne

„Prvý i Posledný, ten, čo bol mŕtvy a ožil"

Súženie, chudoba ale predsa bohatstvo, znám ... i rúhanie tých, ktorí hovoria o sebe, že sú židmi, a nie sú, ale sú synagógou satana

Neboj sa toho, čo máš trpieť. Hľa, diabol má niektorých z vás uvrhnúť do väzenia, aby ste boli skúšaní, a budete desať dní v súžení.“

Buď verný až do smrti a dám ti veniec života. … Kto zvíťazí, tomu druhá smrť neublíži.

v Pergame

… ten, čo má ostrý dvojsečný meč"

No pridŕžaš sa môjho mena a nezaprel si vieru vo mňa ani v dňoch Antipasa, môjho verného svedka, ktorého zabili u vás …

„… máš tam takých, čo sa pridŕžajú Balaamovho učenia: ktorý učil Balaka … jesť mäso obetované modlám a smilniť. Tak aj ty máš takých, čo sa pridŕžajú učenia nikolaitov. Preto rob pokánie. Ak nie, prídem na teba čoskoro a budem s nimi bojovať mečom svojich úst."

Tomu, kto zvíťazí, … dám jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane.“

v Tyatire

Boží Syn, ktorý má oči ako plameň ohňa a jeho nohy sú podobné kovu

Poznám tvoje skutky, tvoju lásku, vieru, službu, aj tvoje posledné skutky hojnejšie než prvé.

„ ... trpíš ženu Jezabel, ktorá hovorí, že je prorokyňa a učí a zvádza mojich služobníkov, aby smilnili a jedli mäso obetované modlám.“ Vyhrážka: „…vrhnem ju do…veľkého súženia,… Jej deti pobijem smrťou; … každému z vás odplatím podľa vašich činov. … ostatným,… ktorí nepoznali satanove hlbiny, hovorím: Nekladiem na vás iné bremeno. Len sa držte toho, čo máte, kým neprídem.

Kto zvíťazí a až do konca zachová moje skutky,

tomu dám moc nad národmi a bude nad nimi panovať žezlom železným a rozbijú sa ako hrnce hlinené, ,,, a dám mu rannú hviezdu.

v Sardách

Ten, čo má sedem Božích duchov a sedem hviezd

Poznám tvoje skutky". .. „Ale máš v Sardách zopár ľudí, ktorí si nepoškvrnili odev“.

... máš meno , akoby si žil, ale si mŕtvy. Bdej a posilňuj, čo ešte ostalo, a už malo zomrieť;… „Tvoje skutky nenachádzam dokonalé pred mojím Bohom. ... zachovávaj to, čo si prijal a počul, zachovávaj to a rob pokánie. Lebo ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej a ani nezvieš, v ktorú hodinu...

Kto zvíťazí, ten takto bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred jeho anjelmi.“

vo Filadelfii

… Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč; keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí: ... “

Poznám tvoje skutky; „ … máš málo sily, no zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno ... že si ... vytrval, aj ja ťa ochránim pred hodinou skúšky, ktorá príde na celý svet...

„… dám ti zo satanovej synagógy tých, čo hovoria, že sú židi, a nie sú... … poklonia sa pred tvojimi nohami a poznajú, že ťa milujem. ... Drž sa toho, čo máš, aby ti nik nevzal veniec

Toho, kto zvíťazí urobím stĺpom v chráme svojho Boha a už viac nevyjde von. a napíšem naň meno svojho Boha a meno mesta svojho Boha, nového Jeruzalema, ktorý zostupuje z neba od môjho Otca aj svoje nové meno.“

v Laodiceji

Toto hovorí Amen, verný a pravdivý Svedok, Počiatok Božieho stvorenia

(„Poznám tvoje skutky... ";

ale tu nie je žiadne jasné, pozitívne potvrdenie)

... nie si ani studený, ani horúci … už-už ťa vypľúvam z úst.“

… a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý. Radím ti: odo mňa si kúp zlato vyskúšané ohňom..., i masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl...". Ja karhám a trescem tých, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie.“

Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou. Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne.

 

**** zvyčajnejší preklad uvádza „nenávidí“ a „nenávidím“ (Kristus nikoho nenávidí!), Viď aj List apoštola Pavla Efezanom, 4-6,

***** nie si studený ani horúci, nie je žiadne jasne vyjadrené stanovisko, naopak absencia jasného postoja dotyčného anjela.

Už skutočnosť, že Kristus sa prihovára cirkviam vždy v inej kvalite, naznačuje, že aj cirkvi sa majú v pozitívnom ohľade učiť rôznym veciam.

 

b.) Dnes existujúce cirkvi.

Týchto sedem ranných obcí/cirkví skutočne existovali. V hlavnom texte stránok Kristove Cesty sa poukazuje aj na obecný význam pre rôzne skupiny ľudí/kultúry. Možno však skúmať, či príbuzné kvality ako v „siedmych obciach“ možno taktiež nájsť v dnešných cirkviach, prípadne smeroch vo vnútri cirkvi a kresťanských hnutiach. Aby toto však neprispievalo k príliš rýchlej identifikácii a schematickosti, tieto poznatky sa tu neuvádzajú. Naopak, v nasledujúcich riadkoch budú zvlášť načrtnuté rôzne stránky dnešných cirkví, tak aby každý/á mohol/a uvažovať podľa svojho. Je treba zdôrazniť, že tu sa neodsudzuje žiadna cirkev – to by mohol len Kristus sám. Omnoho skôr však by sa mohol zviditeľniť skrytý zmysel ekumenickej „jednoty v mnohosti“, a to tak, že bude možno vycítiť zodpovedajúci náprotivok k univerzálnym základným vzorom ako je „sedem tónov“ atď.

Dnešné cirkvi */ Smery

Silné stránky

S čím sa tam záujemcovia musia najskôr vyrovnať

Sýrsko-ortodoxná cirkev a niekoľko stúpencov starého keltského kresťanstva;

arménska cirkev; egyptská -kóptská a etiópska cirkev;

grécka/ ruská/ srbská/ ortodoxná cirkev;

(a zaniknuté vetve árianského kresťanstva)

„Tomášova cirkev" v Indii; nepálska cirkev;...

Často hlbšia viera, z časti silné duchovné snahy mníchov atď., vytrvalosť, dôslednosť.

Nádych pôvodnosti. Čiastočne krypta pod kostolom ako ostatok starých kresťansko-ezoterických tradícií. Učenie múdrosti (Mária-Sofia)...

Väčšinou krásny, ale prísny tradičný rituál napríklad 3 hodiny postojačky (s výnimkou napr. Tomášovej cirkvi). Malá prispôsobivosť mnohostrannému hľadaniu moderných, príp. mladých ľudí, práve v prostredí predtým ateistickom títo ľudia potom často stoja skôr na okraji cirkvi a zmýšľajú skôr svetsky..

U niektorých z týchto cirkví viedol nátlak komunistického systému alebo národnostné uprednostňovanie k obmedzeniu práce alebo podporovalo sa nepriateľstvo voči iným cirkviam či národom...

Slobodné cirkvi, evanjelikáni a turičné hnutia, kvakeri

Ďalšie cirkvi, ktoré sú často s pochybným odôvodnením označované ako „sekty"**: adventisti, Novoapoštolská cirkev, mormoni aj.

Jednoduchosť a nekompromisnosť zodpovedajúce vlastnému poňatiu viery a morálky. Tento nekomplikovaný vzťah k Ježišovi Kristovi umožňuje najmä tým, ktorí majú vhodné predpoklady, ako aj priamy prístup k jeho sile,: intenzívne skúsenosti s vierou ako mimoriadne vyslyšanie modlitby, uzdravovanie vierou atď.; intenzívne štúdium Biblie bez vysvetľovania ťažko zrozumiteľných miest; veľká vzájomná podpora členov cirkvi žiadne len nedeľné, či dokonca vianočné, kresťanstvo...

Popri mnohostrannom posilňovaní vo viere neexistujú priame metódy na prípravu na spirituálnu skúsenosť, príp. skúsenosť viery. Teda taktiež väčšinou príliš málo ticha či metód na ňom založených ako je kresťanská meditácia (rovnako ako to chýba aj iným cirkviam.) Dobre mienená morálna prísnosť v medziľudských vzťahoch často pozostáva zo zákazov a zriedka ju sprevádzajú dostačujúce poučenia, napr. ako dnes reálne zvládať priateľské vzťahy.

Čiastočne obmedzená vôľa pochopiť mnohotvárnosť kresťanskej skúsenosti presahujúcej rámec vlastného spektra. Často názor, že to, čo stačí jednému, stačí k obráteniu na vieru aj všetkých ostatných. Často príliš silný pocit vyvolenosti vlastnej cirkvi (zvlášť Novoapoštolská atď.).

Veľakrát politická angažovanosť v rozpore s obrazom, ktorý o sebe vytvárajú ....

Väčšina protestantských / evanjelických cirkví

a progresívne otvorená cirkev atď.

Napr. Lutherov väčší príklon k Biblii ako zdroju viery. Veľká angažovanosť v sociálnych službách. Z časti ochota brať vieru vážne aj pri vlastných politických rozhodnutiach, samostatne premýšľať a nabádať aj mimo rámec tém morálky. Ústretový pomer k ekumenickému vzťahu medzi cirkvami. ...

Historicko-kritické štúdium teológie dnes, bohužiaľ, často mnohým berie vieru a v kazateľských seminároch sa potom učí, ako sa to aj napriek tomu má kázať veriacim. Cesty ku spirituálnemu prehĺbeniu viery niektorí hľadajú, ale zriedka ponúkajú.

Splošťovanie a príliš veľká prispôsobivosť spoločnosti sú veľmi rozšírenými javmi a prenikli až do cirkevnej činnosti. Mnohokrát sa cirkvi dokonca podieľali na problematickom vývoji spoločností orientovaných na výkon (kalvinizmus). ...

Ľavicový katolicizmus, feministická teológia,

oslobodenecké teológie v treťom svete

Veľmi blízka životu ľudí, veľké, kresťansky motivované snahy o sociálne a ľudské práva atď.

V tomto ohľade aj vnútrocirkevná bdelosť.

Snahy nájsť aj pre ženy primeranú spirituálnu a ľudskú úlohu. Už nejakú dobu aj určitá minimálna miera otvorenosti voči mystickým cestám skúsenosti. ...

U niektorých sploštenie viery. Z časti obmedzenia na meradlá hlbinnej psychológie alebo sociálnych fenoménov (to platí pre všetkých, aj pre humanistov.)

V rámci feministické teológie niekedy viera inšpirovaná starými kultmi, ktorá nie je preverená z hľadiska miery zlučiteľnosti s kresťanstvom. ...

Katolícka cirkevná tradícia

a prísnejšie katolícke snahy, napr. o mariánske proroctvá a mystika

Zachovanie toho, čo bolo dané tejto cirkvi vo viere a rituáli. V rámci uctievania Panny Márie a iných tradícií aj prvky, ktoré niektorým iným cirkviam chýbajú. Veľká angažovanosť v charitatívnej práci a sociálna bdelosť aj v celosvetovom meradle. Čiastočne je brzdou obecného etického rozkladu spoločnosti.

Predsa len niektoré náznaky sprostredkovania niektorých metód (exercície, jednoduché spôsoby meditácie) malému počtu príslušníkov cirkvi.

U mystikov ktorí sa v tejto cirkvi vyskytujú hojnejšie z časti schopnosť vcítiť sa do tajomstiev súvisiacich s ukrižovaním Ježiša ( napr. známy teológ Rahner pochopil, že cirkev budúcnosti musí pestovať mystiku). ...

Hodne sa i v rámci cirkvi vsádzalo na dogmy a schopnosť cirkevného vedenia presadiť sa navonok, miesto aby cirkev vsadila na empatiu a chápavé poučenie dnešných samostatných ľudí. Morálne také väčšinou jen príkazy a zákazy. Malé usilovanie o jazyky, ktoré musí cirkve v dnešní dobe nájsť, aby mohli vierouku živo sprostredkovávať rôznym ľuďom. Funkcia morálnej brzdy nestačí na reálne zmeny a obnovu.

Započatý proces vyrovnávania sa s predchádzajúcou inkvizítorskou a vojnovou praxou a s predchádzajúcou spoluprácou s určitými mocnými tohoto sveta je ťažký.

Učenie, že len vlastná cirkev je plnohodnotná.

Aj mystikovia boli často v najlepšom prípade trpení, miesto aby sa rozpoznala ich funkcia ukazovať cestu. ...

Kresťanské spoločenstvo a kristológia od Rudolfa Steinera; a kresťanskí rozenkruciáni ;

Zvláštne spoločenstvo ako Hnutie Nového zjavenia ****;

Ďalšie smery, okrem iného. na základe učenia prof. J. Hurtaka

Také prístupy ku Kristovi sú spriaznené s mnohými zanedbávanými a z časti po prenasledovaním vykorenenými prístupmi gnostického kresťanstva *** - neidentické s gnosticizmom - , napr. na základe Evanjelia podľa Jána. (Ich absencia spôsobila mnoho javov, ktoré by bolo treba vylepšiť v dnešnej cirkvi.) Existujú tu rôzne školiace spôsoby, ako sa otvoriť na ceste k Bohu. Podľa Hurtaka je to okrem iného. práca s biblickým „Božím menom“.

Napr. v antropozofii často len práca v Kristovom zmysle, nie však jeho priame zapojenie do modlitby atď. (Kresťanská obec inšpirovaná tiež R. Steinerom sa k antropozofii priamo nepočíta.). (Vzťah ku kresťanstvu nie je u všetkých moderných rozenkruciánskych skupín na prvý pohľad zrejmý.) Skupiny Nového zjavenia, ako napr. tie, ktoré stavajú na spisoch mystika Jakoba Lorbera, čerpajú nielen z Biblie, ale predovšetkým z foriem proroctva. Kto si chce utvoriť názor o ich zmysle a problémoch, musel by si osvojiť rozlišujúce meradlá. ...

Niektoré organizačne ťažko uchopiteľné kruhy na okraji kresťanstva, napr. blízke skupinám Nového veku (New Age)

Z časti snahy o novú dobu za hranicami nedokonalosti dnešných materialistických spoločností, potiaľto spriaznené s veštbami Zjavenia. Pohľad sústredený na svoje vlastnosti a skúsenosti miesto obviňovania druhých. Snahy o dialóg medzi veľkým počtom smerov. ...

Nie vždy sa jasne rozlišuje medzi Kristom a údajnými Kristami, ako aj medzi kresťanským povedomím niektorých smerov.

Pretože množstvo spoločných rysov medzi náboženstvami sa týka len etických otázok a len málo ich je v oblasti viery, rozdiely sa z časti odbavujú vyumelkovaným vysvetľovaním.

Občas, pretože Boh stojí nad všetkým, nie je porozumené tomu, že na zemi sú potrebné etické rozhodnutia medzi konštruktívnymi a deštruktívnymi silami. Preto sa tu objavuje tolerovanie problematických javov a nedostatok onej etickej vytrvalosti v ťažkých situáciách, ktorú presadzovalo organizované kresťanstvo. Hnutia sú málo spoločensky angažované. ...

 

*Tiež by bolo možné skúmať spriaznenosť príslušných cirkví s príslušnými pôvodnými apoštolmi. Rôzni ľudia majú v rôznych cirkviach to, čo im pomôže postúpiť o kus ďalej.

** Ak sa zaujímate o nejakú skupinu a táto: a) vám nechá osobnú slobodu a vaše kontakty s rodinou a priateľmi; b) nevedie k neetickým aktivitám; c) nesnaží sa vám zobrať to, čo vám patrí (s výnimkou cirkevného príspevku, alebo cirkevnej dane a dobrovoľných darov); d) odvoláva sa na Bibliu alebo na Nový zákon, prípadne na Ježiša Krista v ich zmysle; e) uznáva, že nie je jedinou, tou pravou kresťanskou skupinou, potom zväčša sa na ňu nehodí obvyklé a ponižujúce označenie „sekta“, nech už ich teologické výklady vypadajú ako chcú a či sa už posudzujú všelijako ich tradície, ktoré možno nájsť takmer vo všetkých cirkviach s výnimkou evanjelických slobodných cirkví.

*** Napríklad samotný apoštol Ján, ďalej Kliment z Alexandrie, Origenes, paulikiáni, Joachim de Fiore, majster Eckehart, Tauler, Seuse, Mikuláš Kusánsky (Cusanus) Jakob Boehme, Angelus Silesius, Paracelsus, Novalis a iní. Také kruhy mohli mať svoje obmedzenia tak ako všetky cirkvi majú svoje vlastné, ale tiež sú súčasťou celkového kresťanstva. Bogomilovia a Katari boli s nimi čiastočne spriaznení, avšak akosi jednostranne unikali svetu.

****. Viď aj kapitola „Ako zaobchádzať s proroctvami“ a obecne k prorockým slovám a podobne v hlavnom texte stránky Kristove Cesty. Nie všetky skupiny „nového zjavenia“ sa považujú za konkurenciu cirkvi, preto sa tiež nepožaduje vystúpenie z cirkvi alebo prestúpení (napr. Lorber). Iné skupiny sú zasa príliš kritické voči cirkviam, pretože dodnes ešte vnímajú veľké cirkvi ako svojich prenasledovateľov.

 

c)  Východiská riešenia konfliktov medzi cirkvami v ekuméne.

Plné možnosti kresťanstva budú viditeľné až vtedy, keď sa bude zvažovať ekumenická mnohotvárnosť cirkví. Ten, kto považuje za kresťanské len uznanie hoci len toho najmenšieho spoločného menovateľa známych učení veľkých cirkví, upiera ľuďom a cirkviam presne tie podnety, ktoré by potrebovali na to, aby v zmysle rannej cirkvi postúpili k nutnej obnove splošteného kresťanstva. Je potrebné, aby sa kresťania vzájomne učili. Pritom si však všetci nechávajú svoju identitu. Silnejšie vedomie o vzájomnej súvislosti vo vnútri mnohosti cirkvi neznamená, že by sme sa museli snažiť o jednotné kresťanstvo. O tom Kristus sám vo svojich listoch siedmym cirkviam v Ázii vôbec nehovoril, vedel, že nie sú všetci ľudia rovnakí. Tiež na inom mieste prednesená predpoveď doby, kedy bude jeden pastier a jedno stádo, neznamená, že toto stádo už nebude vo vnútri diferencované. Najvyšší „pastier“ je koniec koncov Kristus. On je tiež jediný, ktorý by mohol realizovať priame zjednotenie cirkvi tým správnym spôsobom. Koho iného by inak stádo poslúchalo? Kroky týmto smerom však už možno podnikať. V nasledujúcom texte sa budeme venovať bodom, ktoré vedúce kruhy veľkých cirkví v súčasnej dobe považujú za hlavné prekážky v tejto diskusii. (Väčšina ľudí v cirkviach nie je nijako zainteresovaná na udržiavanie „týchto prekážok“.).

0. Dôležitým základom určitého spoločenstva cirkví je rozsiahle spoločne chápaný krst ako sviatosť. Na Druhom vatikánskom koncile 1962 došlo k určitému otvoreniu sa ekumenizmu: Katolícka cirkev uznala, že prvky ako Božie slovo, žijúca milosť, nádej, láska a dary Ducha Svätého, teda neviditeľné i viditeľné prvky, existujú aj popri katolíckej cirkvi a že teda také „spasenie“ a vykúpenie je možné aj tam. Katolícka cirkev sa však aj naďalej označuje za jedinú úplnú cirkev.

1. Neprerušovanú „apoštolská následnosť“, zabezpečovanú vkladaním rúk od dôb prvých apoštolov a s tým spojené svätenie biskupov a farárov, katolícka cirkev upiera protestantom. Preto tieto cirkvi nie sú plnohodnotné sesterské cirkvi. Avšak niektoré evanjelické cirkvi vznikali pomocou príslušných panovníkov, čiastočne aj konverziou, pričom museli prestupovať aj vysvätení katolícki kňazi. Tí sa potom podieľali na dosadzovaní ďalších farárov do príslušných bohoslužobných funkcií. Pokiaľ by sa toto v katolíckom zmysle vysvetľovalo tak, hoci to Biblia nikde výslovne nepredpisuje, že je to neprerušený reťazec až do dnešného dňa, potom by vždy existovala možnosť, že by evanjelické cirkvi mohli opäť zaviesť vkladanie rúk, čo by im nijako neuškodilo a navyše by vo vlastných radách aj mimo ne mohli nájsť niekoho, kto je časťou tejto „neprerušenej reťaze“. To by ale ešte viac otriaslo sebavedomím evanjelických cirkví.

Je tu však možnosť vzájomne si priznať, že vzťahy ku Kristovmu Duchovi Svätému sprostredkované vkladaním rúk môžu byť aj priamo vyprosené. (To by dokonca mohol každý veriaci). Preto tiež existujú ľudia, ktorí sú mimoriadne schopní na to, aby vykonávali kresťanské uzdravovanie vkladaním rúk, bez toho, že by k tomu dostali cirkevné posvätenie. Pričom sú v tomto schopnejší ako väčšina vysvätených. (Potom by bolo možno odvodiť, že Ducha Svätého môže klasickým spôsobom odovzdávať aj pastor. Naopak, tento variant by pravdepodobne bol cudzí sebavedomiu katolíckej cirkvi). Avšak evanjelická cirkev to tiež nerobila a tak nikto z toho nemal výhodu. (Prísne vzaté, katolícka cirkev by to mohla uznať ako možnosť a mohla by sa len obmedziť na vyhlásenie, že normálnymi prostriedkami by nebolo kontrolovateľné, či týmto spôsobom pôsobí Duch Svätý s rovnakým platným účinkom. Pritom by mohla však mať vždy po ruke človeka, ktorý by jej vždy mohol povedať, ako vypadá platný alebo neplatný výsledok. (Napríklad ľudia ako otec Pio atď.). Navyše aj pre doterajšie katolícke svätenie existuje pravdepodobné obmedzenie. Čo sa stane s takým vysväteným, ktorý sa nejako hrubo previnil a zmaril zrejme prúdenie Ducha Svätého? Bol by ešte schopný ďalej odovzdávať Ducha Svätého? Aj to sú otázky, na ktoré bez skúmania , prípadne bez ľudí ako bol otec Pio, nemožno skutočne spoľahlivo odpovedať.

2. Otázka po úlohe Petrovho úradu, teda pápeža, pre iné cirkvi súvisí v katolíckej cirkvi s jej koncepciou viditeľnej, úplnej jednoty cirkvi pod jeho vedením. Ježiš uložil Petrovi „Pas moje baránky“ a „Pas moje ovce“ (Jn 21). Ježiš tým nijako nepriradil Petrovi ostatných apoštolov a ich učeníkov, ale všetkých vtedajších kresťanov. Napríklad starých „sedem cirkví v Ázii“ (viď horeuvedené) spravoval apoštol Ján a nie Peter, mnohé obce spravoval svätý Pavel. Je teda otázkou, čo by ono „pasenie“ Petrovým nasledovníkom v dnešných situáciách mohlo znamenať. Zástupcovia ortodoxných cirkví signalizovali pred niekoľkými rokmi, že by boli uzrozumení s „čestným primátom“ pápeža, bez priamej mocenskej funkcie pre iné cirkvi, tak ako v rannej cirkvi rímsky biskup bol všeobecne uznávaný ako prvý medzi rovnými. Aj niektorí protestantskí teológovia o tom premýšľali. Vatikán to však vtedy neakceptoval. Napriek tomu však pápež sa zo svojej strany postupne vyjadril, že iné cirkvi by mali s ohľadom na jednotu cirkvi uvážiť, akú úlohu by podľa ich názoru malo pápežstvo mať. Úvahy by nikomu neuškodili. Keby sa cirkvi spojili, potom by si iste spoločne zvolili svoj vrchol.

3. Protestantským cirkviam chýba v katolíckej cirkvi prípustnosť ordinácie žien ako kňazov. Napriek tomu však aj ortodoxné cirkvi a tiež časti anglikánskej a protestantskej cirkvi majú v niektorých krajinách s tým ťažkosti. Na druhej strane existuje aj v katolíckej cirkvi hnutie veriacich „my sme cirkev“, ktoré taktiež prichádza s touto požiadavkou. Aj keď je to veľmi dôležitá otázka, nedomnievame sa, prečo by sa v tejto súvislosti mala riešiť na ceste k jednote cirkví ako hlavná. To je vlastne požiadavka, ktorú si musia vyriešiť jednotlivé cirkvi samé, tak ako to zodpovedá ich príslušnému svedomiu. Vatikán by potom nemohol evanjelickým cirkviam upierať, že nemôžu pokračovať s ordináciou žien doterajším spôsobom, a to aj v čase, kedy bude prebiehať zbližovanie. Samozrejme, odlišná prax môže byť pozitívnym problémom, na ktorom musia pracovať jednotlivé cirkvi. Biblicky (podľa svätého Pavla) sa spočiatku hovorí len o čiastočne rozdielnej tradičnej funkcii mužov a žien v obci. To, že by ženy pritom mali mať obecne menej práv, nebolo v tej dobe závažnou témou, keď kruh učeníkov ani nevedel a nezažil, aká dôležitá bola úloha napríklad Márie prípadne žien samých v dobe Turíc. „... ženy nech na zhromaždeniach mlčia“, (1. Kor 14, 34) iste mali iný význam, než ako sa neskôr vysvetľovali a majú so zmienenými dnešnými otázkami len veľmi málo spoločné. Pretože však možno pochybovať, že to všetci spoločne pochopia, zostáva iba argument o nevhodnosti považovať túto otázku za súčasného stavu za takú zásadnú, že by sa z nej mali odvíjať snahy smerujúce k jednote cirkví. Kto sa domnieva, že by mohol zaradiť túto otázku ordinácie žien v cirkvi do diskusie o jednote, bude sa tiež asi cítiť sklamaný. Lepšie dve témy oddelené, ako prejednávať dve témy ako jednu. Keď sa bude blížiť jednota cirkví, ukáže sa, ako ďaleko ktorá cirkev došla.

4. Mariánsky kult v katolíckej, prípadne ortodoxnej cirkvi sa v tejto forme síce v protestantských cirkviach nevyskytuje, nie je to však zrejme ústredný sporný bod na ceste k väčšej jednote. Druhý vatikánsky koncil tiež uznal, že v liturgiách môžu existovať aj rozdiely zodpovedajúce založeniu veriacich, ktorí sa môžu vzájomne obohacovať. Známe jednotlivé pokusy z evanjelických cirkví v 50./60. rokoch minulého storočia, opäť vo vhodnej forme zavádzať mariánsky kult.

5. Na jednej strane je pochopiteľné, že cirkevné právo (CIC), ktorého predchádzajúce formy umožňovali rozličné zneužívanie, je samo o sebe delikátnou témou. Biblicky vôbec nie naliehavá úloha tradičného cirkevného práva v katolíckej cirkvi by však nemusela byť otázkou, ktorá by blokovala snahy cirkví o silnejšiu jednotu, ako sa domnieva evanjelická cirkev Nemecka. To sa týka najskôr jednotlivých cirkví. Každá cirkev môže mať svoje vlastné predpisy a s tým aj určitú formu, nech už akúkoľvek, cirkevného práva, dokonca toto právo musí do určitej miery mať, ak existuje ako odstupňovaná vlastná jednotka alebo jej časť. Zmena týchto vnútorných cirkevných noriem je takisto vecou jednotlivých cirkví, pokiaľ nikto nepožaduje, aby jeho predpisy prijali všetci bez výnimky. a keby ktosi chcel začať s diskusiou o takom preberaní noriem, bolo by aj katolíckej cirkvi jasné, že by to predpokladalo nový spoločný koncil, ktorý by buď vytvoril alebo stimuloval vznik nového spoločného cirkevného práva - tak, ako ho ona sama v roku 1983 prispôsobila novej teológii Božieho ľudu, ktorú prijali na Druhom vatikánskom koncile v roku 1962. Nie je teda na mieste, keď sa táto téma prezentuje ako prekážka zjednocovania.

6. Iný sporný bod, otázka ospravedlnenia človeka pred Bohom na základe jeho konania alebo vďaka vykupiteľskému činu Ježiša Krista, môže byť vzhľadom k medzitým dosiahnutým spoločným stanoviskám evanjelickej a katolíckej cirkvi vyhlásený za dostatočne objasnený.

Bolo by teda celkom možné, že sa cirkvi budú v zmysle ekumény navzájom čoraz viac približovať, namiesto toho, aby Krista mučili tým, že sa voči sebe budú vzájomne odlišovať.* Nezávisle na tom však už dnes sa môže zažívať ona „obecná cirkev“ v duchu Ježiša Krista, ktorá sa skladá zo všetkých, ktorí svojím spôsobom nasledujú Ježiša Krista a snažia sa „konať vôľu Otcovu“, bez ohľadu na to, v akej cirkvi alebo náboženskom spoločenstve sú členmi alebo tých, ktorí sa neustále neoháňajú pojmom kresťanstva. Na tomto je, vo vzťahu k cirkviám postavená aj webová stránka „Kristove cesty“. Snahy o viditeľnú jednotu však zostávajú cez tieto skúsenosti ďalšou úlohou. Teda nie sú protikladom. Musia však skutočne vychádzať z vnútra, formálny podpis sám o sebe to nedokáže.

* Viď aj Poznámka pod čiarou kapitoly Krst Ježiša v rieke Jordán, v 1. časti.

Pritom by sa cirkvi, ako je katolícka, mohli stimulovať príslušnými Kristovými posolstvami, prostredníctvom ortodoxnej kresťanky Vassuly Rydenovej, „Pravý život v Bohu“. Katolícka cirkev hodnotí také spisy ako „súkromné zjavenia“ (v. "Inšpirácie a cirkvi"). Často však ich obsah presahuje také inšpirácie, ktoré by boli významné len pre osobný život dotyčných. (Údaje z literatúry sú na tejto webovej stránke použité len ako dodatočné upozornenie a naše poznatky nie sú od nich závislé.).

 

Na čo potrebujem(e) cirkev alebo spoločenstvo?

Je možné na jednej strane nájsť úplne individuálne, vnútorne spojenie s Ježišom Kristom a Bohom. To je jadro. Človek, ktorý dbá na jemné pokyny, môže byť priamo Bohom vedený k nutným vonkajším podnetom.

Existuje však ďalšia rovina tohto spojenia, ktorá sa môže uplatňovať až v spoločenstve s inými. „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18,19-20). Na prvý pohľad sa zdá, že to je tak jednoduché, ako to bolo povedané. Nie je však už také jednoduché, hoci možné, keby to bolo aj na diaľku, keď sa ľudia napríklad dohovoria na určitej dobe. Mystik by mohol podobnú viazanosť prežívať aj bez predchádzajúcej dohody. Pre väčšinu ľudí by to však bolo príliš náročné. Človek sa zväčša nerodí tak, aby sa stal pustovníkom.

Táto forma modlitebného spoločenstva môže vyústiť napríklad v pravidelné zhromažďovanie domáceho krúžku. Možno to prežívať aj v cirkevnej komunite alebo v inom vhodnom individuálnom spoločenstve veriacich. Aj vtedy, keď by tá či oná cirkev chcela, na základe svojej tradície, nadmerne zdôrazňovať svoju úlohu pre veriacich, na zmysle veci to nič nemení.

Späť na obsah tejto stránky.

 

 Sedem pečat.

Nasledujúca vízia najskôr opisuje uctievanie Boha „24 starcami“, „7 duchmi pred Božím trónom“ a „Štyrmi živými bytosťami“, čím sú vyjadrené rozdielne pradávne kvality a Stvorenie. Potom sa opisuje, ako len „Baránok“ s „Kristovými atribútmi“ mohol otvoriť knihu so siedmymi pečaťami. (Zjv 4- 8,1). Táto vízia sa odohráva tam, kde je „Nebo“, teda v Božej sfére. Obsahy pečatí sa najskôr zobrazujú v rovine, ich sily sú označené symbolmi, štyrmi rôznymi farebnými koňmi, prípadne jazdcami. Zmeny na tejto úrovni, porovnateľné s obrazovou rovinou snov, vedú len k nepriamym účinkom na pozemské dianie.

Napriek charakteru týchto úsekov, primárne zameraných na celkový vývoj tejto psychickej roviny, sa na začiatku tiež uvádza. „… Vystúp sem a ukážem ti, čo sa má potom stať!“, (Zjv 4, 2) - to znamená po siedmych obciach. V súlade s tým sa pokúsili R. Steiner a Arthur Schult načrtnúť ďalších sedem „kultúr pečatí“ na Zemi, ktoré súvisia s oným čistením príslušnej úrovne vedomia. „Kniha pravého života“, ktorá vznikla v Mexiku z Kristovho vnuknutia, kladie do siedmich pečatí celé dejiny od dôb „Kaina a Ábela“ až po nadchádzajúci čas dokonania.

V každom prípade tento text neumožňuje jasnú identifikáciu s fyzickou Zemou súčasnosti. Ak by sa v štýle niektorých slobodných cirkví uvažovalo ďalej týmto smerom, potom by sa prípadne mohlo dospieť k slabým náznakom prvých štyroch pečatí v oboch svetových vojnách, následnej rovnováhe strachu medzi Východom a Západom a aj k hladu a epidémiám k čomu by sa prípadne pripojili náboženské prenasledovania a katastrofy kozmického pôvodu: meteory, zemetrasenia, za určitých okolností zmena polarity pólov / posun pólov, Viď aj kapitola „Sedem posledných rán“.

Napríklad už oná scéna v Evanjeliu podľa Jána 2 - svadba v Káne Galilejskej a vyčistenie chrámu, keď Ježiš vyhnal predavačov a peňazomencov z chrámu - viď naša kapitola k týmto udalostiam - pripomínajú svojim zjednocujúcim či bojovým charakterom tieto časti.

Keď Ježiš prorokoval v kapitole 5 Evanjelia podľa Jána rozdelenie duchov na tých, ktorí urobili dobré a zlé, potom tento náčrt prechádza medzi 6. a 7. pečaťou do duchovného „označenia vyvolených z 12-tich kmeňov“ a  do„ triumfu vyvolených v nebi“.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Sedem poľníc.

Aj vízia anjelov so siedmimi poľnicami sa odohráva v „nebi“ - Zjv 8, 2 - 11, 19. Stúpajúce „modlitby svätých“ a tiež na Zem zoslaný „oheň z oltára“, rovnako ako poľnice samé sa používajú ako nástroje v oblasti hlavy, odrážajú duchovnejšiu rovinu tak, ako by to bolo s podobnými symbolmi v sne. To je východiskom zmien, ktoré môžu sčasti siahať až do pozemského, kde sa rozvíjajú všetky tiene.

Cez tento primárne duchovný, nefyzický charakter aj tu sa konali pokusy usporiadať túto rovinu podľa pečatí napríklad ako pozemské „kultúry poľníc“. Nájsť v dejinách náznaky toho nie je ľahké. Nebolo by vylúčené vidieť umieranie lesov a jedy v súvislosti s kvalitou 1. a 2. poľnice. Pri 3. poľnici sa hocikedy vynorila domnienka, že oheň, ktorý spadol na tretinu vôd a nazýva sa Palina by mohol byť Černobyl. 4. poľnica by mohla upozorňovať napríklad na postavenia hviezd, aké sa vyskytovalo napríklad v polovine augusta 1987 v kozmickom trojuholníku všetkých planét. Časti kruhov New-Age vtedy meditovali bez odvolania sa na apokalypsu, ale s odkazom na apokalyptický počet 144 000 ľudí, ktorí sa podľa indiánskeho vzoru nazývajú „bojovníkmi dúhy“, o údajnom začiatku, prípadne etape, na ceste do nového veku. Piata poľnica, dym zo studne priepasti, železné kobylky, 5 mesiacov utrpenia - by mohli zanechať dojem, že vojna v Zálive (1991) môže byť minimálne vonkajším obrazom sily týchto poľníc a ich pokračovanie v 6. poľnici. Siedma poľnica vedie do „Božieho chrámu“, s opätovným sprievodom bleskov, burácania atď., čo tiež môže mať mystický vnútorný význam. Pri siedmej poľnici sa ozývajú aj hlasy, podľa ktorých v tomto štádiu „kráľovstvo tohto sveta sa stalo kráľovstvom nášho Pána a jeho Pomazaného ... “ (Zjv 11, 15) minimálne na duchovnej úrovni sa už rozhodlo o hocičom, čo ešte nie je na Zemi celkom prepracované. Sila „poľníc“ je porovnateľná s tým, čo sa ozýva pri „premenení“ (Mt 17 a naša príslušná kapitola) a silou učenia v jeho okolí, ale aj „reči na vrchu“ (Mt 5-7) atď.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Sedem hromov a dvaja svedkovia.

Po šiestej poľnici „zaznelo sedem hromov“, ale obsah toho má Ján „zapečatiť“ a nemá zapisovať. Potom je „zmeraný Boží chrám“. Boli zabití dvaja svedkovia a boli vzkriesení. (Zjv 10 - Zjv 11, 14). Tu sa dá predstaviť príbuznosť so vzkriesením Lazára v Evanjeliu - k tomu naša kapitola a Jn 11.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Žena a drak.

Na všetkých fázach sa zúčastňujú spirituálne a nosné sily a rôzne sily, ktoré pôsobia proti nim. V texte sa podrobnejšie píše raz o jednej strane a inokedy o druhej. Znamenie na nebi, „Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd“ - Zjv 12 - zaiste ukazuje na „Sofiu“ matku nebies a svetov, menej už na matku Zeme - Viď v kapitole „Turíce“ v tomto spise. O jej, sčasti predpokladanom, vzťahu k Márii sme sa zmienili. Mária, čo je tiež symbolické, v starobe žila v jaskyni, v ktorej sa predtým uctievala matka bohov Kybelé, ako by sem chcela vniesť niečo nové. Jej „dieťa“ v Zjavení, dieťa nebeskej bytosti sa takisto najskôr považovalo za nebeskú bytosť, ktorá má potom pásť národy „železným žezlom“, čo okrem iného znamená stále sa dovolávať ich úprimného, individuálneho jadra a bude odkazovať na isté pôsobenie kozmického Krista. Tento výraz možno tiež preložiť výrazom „železná palica“ a teda to nie je iba symbol kráľovský, ale aj symbol „zasväcujúceho“ a môže tiež mať niečo spoločné s „nebeskými vojskami“. Viac v kapitole sedem posledných rán (kalich ... rozhorčeného ... hnevu)“.

Čiastočne tu môžeme rozoznať aj vzťah k charakteru umývania nôh a predchádzajúceho pomazania Máriou v Betánii - Viď . naša kapitola „Kristus a umývanie nôh“ a Jn 12, 13. Vidieť tu aj návrat k motívu nového zrodenia vždy na vyšších úrovniach vývoja.

„Drak“ so svojimi zlými anjelmi je opakom tejto otázky. Vo vesmíre nad nimi zvíťazí „Michael a jeho anjeli“ a drak a jeho anjeli boli zvrhnutí na Zem. Nebo a zem teraz chráni ženu proti nim.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Morská šelma.

Vo vízii vystupuje tá negatívna sila, ktorá je zameraná skôr na želanie a ľahkomyseľnosť - Zjavenie 13, 1-10, porovnaj naša kapitola „Pokušenie“ a Jn 13, 1-10 a Mt 4, 5-11. O siedmich hlavách sa neskôr hovorí v Zjavení ako o „siedmich pahorkoch, na ktorých sedí babylonská neviestka“ a pahorky opäť ako „sedem kráľov“. Desať rohov sa v Zjavení uvádza ako „desať kráľov“, ktorí majú rovnaké úmysly a svoju silu aj moc dajú tejto šelme.

Mimochodom, pre „sedem pahorkov“, ktoré by mohli pripomínať Rím postavený na siedmych pahorkoch, existujú kresťanské slobodné cirkvi, ktoré v „neviestke Babylonu“ vidia pápežstvo. To sa však iba javí ako trochu nadsadené a navzdory historickej problematike katolíckej cirkvi nedostatočne pokryté ďalšou symbolikou. V Zjavení (18:11-23) sa jednoznačne vyzdvihuje súvislosť so svetovým obchodom. (Pozri Kapitola „Sedem posledných rán a koniec BABYLONU ...".) „Obraz" šelmy podľa nasledujúcej kapitoly 14. Zjavenia, by mohol mať čo robiť s lživými obrazmi Ježiša. To môže tiež súvisieť s mylnými alebo kultovnými multimediálnými závermi.

Základné pokušiteľské sily tejto „šelmy“ môžu byť premenené silou, ako sa to opisuje v našej kapitole „Bičovanie“ - Jn 19,1.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Zemská šelma.

Je to negatívna sila, ktorá sa zameriava na materialistické žiadosti - Zjv 13, 11 - 18, porovnaj aj naša kapitola „Pokušenie“ a Mt 4, 1-4.

Súvislosť označenia ľudí na čele a na ruke, rovnako ako číslo 666 v týchto kapitolách Zjavenia, ako predpoklad pre to, aby človek mohol kupovať alebo predávať, sa už veľmi jasne odráža v tom, čo sa deje vo svete. Vývoj možností prepájania počítačov do sietí, šekových kariet, čiarových kódov s troma dvojitými čiarami, v tomto kóde = 666, prístroje na označovanie osôb na čele a ruke, použité v Malajzii v masovom pokuse, meno „La bęte = šelma“ (zviera), ako sa hovorí starému výpočtovému stredisku ES v Bruseli, medzinárodný bankový kód 666 atď., ukazujú tendenciu, ako nevedome alebo aj vedome prípadne úmyselne sa môžu realizovať napríklad určité označenia. Biblická „zemská šelma“ je tiež totožná s „modlou mamonu“.

Ďalšia, dosiaľ nie celkom potlačená tendencia je pristupovať k čoraz naliehavejším problémom životného prostredia, najskôr s neúčinnou technickou ekologickou kozmetikou a potom ešte viac zavádzajúcejšou technokratickou ekodiktatúrou namiesto toho, aby sa uplatňovali účinné demokratické, prípadne obyvateľstvom vedome podporované zásadné podnety k zmenám. Rozoznanie povahy možných manipulačných mechanizmov je posun k ich zániku. Tento proces súvisí so silou uvádzanou v súvislosti s korunovaním tŕňovou korunou - Viď naša kapitola a Jn 2-3.

Aj v kapitolách o Drakovi a oboch šelmách nepredstavujú prípadné odozvy súčasných udalostí celý obsah. Všetko sa odohráva, ako sme už povedali, nielen na fyzickej Zemi. V nasledujúcej obnovenej vízii o 144 000 tých, čo mali na čele napísané Jeho meno a meno Jeho Otca (Zjv 14) znovu vystupuje jedna po druhej niekoľko bytostí, snáď anjelov, ktorí „zbierajú“ na Zemi dve rozdielne skupiny ľudí. Tí, ktorí sú spojení so šelmou, budú uvrhnutí do „lisu Božieho hnevu“, tzn., že budú prenechaní účinku prírodných zákonov. Musíme však poukázať na to, že Zjavenie v skutočnosti neuvádza nič o „večnom zatratení“, ale že nakoniec môžu všetci nájsť cestu k Bohu, ktorý vo vyššom zmysle všetko obklopuje. Porovnaj Zjv 22 a k tomu sa vzťahujúcu kapitolu „Nová zem“ v tomto spise.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Sedem posledných rán a pád Babylonu; ...návrat Krista.

Ti, ktorí odolali šelme a jej obrazu, sa vynárajú v ďalšej úrovňovej vízii, ktorá je opísaná ako „sklenné more, zmiešané s ohňom“. Z „Chrámu stánku svedectva v nebi“ opäť vychádza sedem anjelov prinášajúcich „sedem rán“ so siedmimi zlatými čašami plnými hnevu Boha, ktoré vylievajú na zem, na „more“ do „riek“ a „prameňov vôd“, na „Slnko“, na „trón šelmy“, na „Eufrat“ a do „vzduchu“ (Zjv 15,5 - 21).

Na jednej strane tu vidíme ešte pôsobenie vyššej úrovne vedomia, na druhej strane môže táto rovina v ešte väčšej hĺbke a s ešte väčšími existenčnými dôsledkami rozvíriť aj všetky živly zeme a viditeľnej časti vesmíru, ktorý ju obklopuje: „vredy na ľuďoch“, jedy, utrpenie, oheň, temnotu, záporní „duchovia“ a celosvetová katastrofa s posunmi kontinentov, poklesmi pôdy alebo záplavy, dopady meteorov, vrátane rozdelenia materialistickej civilizácie „Babylonu“ na tri časti alebo jeho zničenie - Zjv 17-18, 24. Možnosť, prípadne „časové okno“ pre toto sa v tomto smere ukazovalo už v šiestej pečati.

Aj tu je možné vziať za základ dlhšie časové obdobie. Avšak Ježišova eschatologická reč (napríklad Mk 13) a mnohé proroctvá, ktoré vznikli po Zjavení apoštola Jána, jednoznačne ukazujú na centrálny prelom v dobe okolo roku 2000, ktorý prestaví všetky výhybky. (Viď horeuvedené: K zaobchádzaniu s proroctvami). Vedecké, v svojom význame ešte nie celkom uznávané nálezy, ukazujú tým samým smerom. Veľký úbytok magnetického poľa Zeme a navyše nezvyčajne veľa zemetrasení a vulkanické aktivity, zvyšovanie svietivosti Slnka nezávisle na klasických cykloch slnečnej aktivity ako aj priebeh maxima slnečnej aktivity v rokoch 2000... ukazujú bdelým ľuďom, že dochádza k niečomu nezvyčajnému.

V prípade, že by sa magnetické póly zrazu silne zmenili alebo že by sa magnetické pole prakticky zrútilo a potom sa opäť vytvorilo v obrátenom smere - tak ako sa to už mnohokrát stalo v dejinách Zeme - viedlo by to ku geologickému prevratu. To by bola nielen nová situácia pre ľudstvo, ale by to odštartovalo nový vek v dejinách Zeme. Keby napríklad magnetický „Van-Allenov pás“ okolo Zeme na čas prestal plniť svoju ochrannú funkciu proti časticiam a „kozmickému prachu“, mohlo by ľahko dochádzať tiež k pádom meteorov, ako o nich hovoria proroctvá.

Vlastné aj iné poznatky okrem iného síce poukazujú na to, že k veľkej skaze, ktorej sa mnohí autori obávajú, nemusí alebo už nemusí dôjsť, či už v forme tretej atómovej svetovej vojny, alebo prostredníctvom kompletnej ekologickej katastrofy, alebo v zmysle teórie posunu pólov rotačnej osy, či ich prevrátení na vesmírnom pozadí. Na základoch týchto vízií sa veľa zmenilo.

Pretože však na jednej strane prebiehajú apokalyptické procesy Božieho zamerania, na druhej strane však zvyšná egoistická časť ľudstva a jeho elity reálne manipuluje radom prírodných procesov a hoci ľudstvo voľačo ovplyvňuje aj kladným smerom, mohlo by sa stať, že by nutne muselo dôjsť k obmedzeným zmenám Zeme a „novému nastaveniu“, zasahujúcemu až do vesmírnej sféry. Okrem toho by došlo k zmenám vo vnútri ľudstva a v jeho vedomí.

Často sa predpovedali „antikristovské“ diktátorské snahy tých, ktorí si chcú uchovať svoju moc a utláčanie, prípadne sa predpovedal koniec tejto starej doby oným prevratom vedúcim až k trom dňom temnoty. Tieto zmeny nemožno jednoducho odbiť ako nezmysel.

V tejto súvislosti sa z videnia Marie z Garabandalu prorokuje "Veľké varovanie", ktoré na celom svete všetkým ľuďom nemilosrdne v ich vnútri ukazuje, čo v sebe oni sami musia prekonať ( porovnaj Jn 16, 8; Zjv 14:6-20), ak by chceli získať prístup k svetlu (porovnaj Jn 16,13). To bude spojené s viditeľným javom na nebi. Počas jedného roka potom má dôjsť k "veľkému (uzdravujúcemu) zázraku" a znamenie v Garabandalu sa vráti. Ak sa ľudstvo ešte aj potom neobráti, neskôr sa bude konať mnohokrát oznámený veľký "trestajúci súd" ("čaše plné hnevu") prostredníctvom "ohňa z neba" (viď okrem toho Mt 24, 28). (Franz Speckbacher, "Garabandal" - len nemecky - s. 120... V literatúre o zjaveniach Panny Márie sa viac nachádzajú komentáre, ktoré z prísne katolíckeho pohľadu sa snažia zastierať, že prorocké oznámenia sú myslené pre celé ľudstvo). Po tomto by ľudia museli znova asi všetko zvážiť.
Možná príprava by mohla byť - popri očistení vlastného života - už teraz prosi
ť o silnejšie (očisťujúce a osvetľujúce) pôsobenie Ducha svätého.

V najnovších „podaniach“ atď. sa hovorí o „nulovej zóne“, keď sa tí, ktorí sú dostatočne zrelí, ponoria na zemi do kozmicko-spirituálneho silového poľa, ktorému neveľmi presne hovoria „fotónový kruh“ a budú môcť viesť život so schopnosťou „svetelných častíc“ vyšších dimenzií vo fyzickej podobe. (Viď kapitola „Vzkriesenie“ a „Kráľovstvo mieru“).

Takéto pomocné akcie sa oznamujú ako občasné „vytrženia“ ľudí pripravených Kristom alebo anjelmi alebo predbežná evakuácia a ďalšia pomoc prostredníctvom pozitívnych mimozemšťanov. Odkiaľ má človek dúfať v pomoc, to musí on sám vedieť na základe náboženstva alebo svetového názoru. Pretože aj vo vesmíre existuje svetlo a tieň, je dobré vzhľadom na pravdepodobnú zložitosť dejov, pri všetkom vždy prosiť o Kristovo vedenie a uplatňovať vlastnú schopnosť rozlišovania, pretože tá je špecifickou pozemskou cestou v smere jednoty v súvislosti s príchodom nových síl.

V tejto pasáži v podstate ide o posledné možnosti rozhodnutia, a to aj všetkých ľudí jednotlivo v ich duši, či sa ďalej chcú podieľať na vývoji až do „ríše mieru“ ako s ňou počíta Boh pre Zem. Na konci tohto diania dochádza konečne k návratu Krista (Zjv 19; porovnaj Zjv 12; Mt 24:30; Skutky apoštolov Sk 1, 6-8): Kristus neprichádza znovu jednoducho ako pozemšťan, ale ako jadro všezahrnujúceho diania, t.j. zblíženie Boha „Neba“ (a „oného sveta“) a Zeme; tak ako ducha (a duše) a tela. Napriek tomu sa veľa popisuje návrat Krista ako reálnej bytosti, teda nie len zmeny ľudstva spôsobenej neho prostredníctvom, ako sa domnievajú niektoré moderné spoločenstvá. Toto dianie má priamy alebo nepriamy význam pre všetkých ľudí, nielen pre kresťanov. Opätovný Ježišov príchod ako svedka na Božom súde s tými, ktorí sú jeho, sa uznáva aj v Koráne. Ďalej možno z proroctva iných náboženstiev dochádzať k záveru, že ich proroci budú znovu zohrávať nejakú úlohu, aby pomáhali svojim stúpencom prekonať priepasti.

Ani pre tento krok Zjavenia sa nehodí žiadne myslenie na trest. Javí sa skôr ako súčasť vlastnej logickej koncepcie, ktorá je zameraná na ďalší vývojový stupeň života na Zemi. Výzvou pre všetkých je prežívať tento stupeň bez ohľadu na to, kde a ako nadíde spoločný postup k vyššiemu, pričom každý nájde pre svoj vývoj správne miesto, prípadne rovinu. Ten, kto do seba prijíma príslušné potrebné obnovujúce sily v dobrej vôli a realizuje ich, môže v tom skôr zažiť to kladné, hoci tiež bude zároveň cítiť utrpenie sveta. Ten, kto do seba nechce prijať nič nové, pocíti to len ako niečo, čo do neho zvonku udrie. To je pravá povaha „súdu“ prípadne „posledného súdu“ v zmysle apokalypsy. Človek má veľkú slobodu rozhodovania, ale - tak, ako aj v živote - musí sa v určitý časový okamžik rozhodnúť, inak je za určitých okolností žiadne rozhodnutie tiež rozhodnutím. Tí, ktorí sú „vlažní“, v kontexte Zjavenia nie sú príliš cenení. (Viď „Sedem cirkví s doplnkom). Rozlišovanie duchov patrí aj na ceste ku konečnej jednote k jadru diania apokalypsy.

„Sedem rán“ - siedma končí hlasom z neba „Stalo sa“ (Zjv 16, 17) - odpovedá ukrižovaniu a slovám, ktoré pritom boli vyslovené „Je dokonané“, Viď aj Jn 19, a naša kapitola k tejto téme.

Mysticky/vcítením možno už dnes zažívať ako Zem trpí a kričí o pomoc - všetko sa pripravuje na onen „ťažký pôrod“. Ukrižovanie, prípadne „hrob“ ako prechod k zmŕtvychvstaniu sa tu týka celej Zeme a siaha vo svojom účinku aj mimo nej. Aj tu je možno ucítiť, ako sa o tom už hovorilo v krokoch Evanjelií, že cesta, ktorá vedie od ukrižovania cez stav mimo život a smrť ku vzkrieseniu, dnes pôsobí ako jednota. Preto aj z tohto hľadiska sa kroky „posledných rán“ môžu uskutočniť bez katastrofy zániku sveta.

Pretože Zjavenie neupozorňuje na nejaký mechanicky sa rozvíjajúci film, ale na mnohostranný vývoj (pozri úvodnú kapitolu „Zjavenie apoštola Jána"), môže byť, že skutočné vonkajšie dianie (udalosti) pokročilo ďalej, ako sa môže zdať niektorým, ktorí pozerajú na jeden alebo iný detail, ktorý sa (ešte) nestal. V iných oblastiach sa už prejavujú niektoré z rán, ktoré sa v tejto ďalekosiahlej forme v Zjavení ešte vôbec neobjavili.

Doplnok: aj nové knihy Vladimíra Megrea o sibírskej žene Anastázii (nakladateľstvo Wega, Neufelderstr. 1, D-67468 Frankeneck) obsahujú vnútorné vedomie o tom, že staré programy svetovej katastrofy možno zmeniť, že cieľom je všetko optimalizovať pomocou ľudí a v súlade s Bohom. To však neznamená, že by všetko mohlo pokračovať ďalej tak, ako dosiaľ. (Naša webová stránka nezodpovedá za webové stránky... iných a automaticky nesúhlasí s ich meniacim sa obsahom.)

Modlitba

Otázka:
Bol by som rád, aby sa Ježiš Kristus, ako je prorokované, znovu viditeľne objavil a zmenil pritom ľudský život a svet?

Scenáre (len nemecky alebo anglicky).

Späť na obsah tejto stránky.

(Skutočné) „Tisícročné kráľovstvo“.

Na ceste dobou „siedmich rán“ nasleduje kozmická vízia - ako z neba opäť prichádza Kristus - „Svätý, Pravdivý“, so svojím „vojskom“ oblečeným do bieleho odevu. Tým sa rozhodne nemyslia napríklad dnešní ľudskí pseudokristovia. „Falošný prorok“ (s falošnou/jednostrannou predstavou o Ježišovi…) je zvrhnutý. Dnes začínajúce „Tisícročné kráľovstvo“ – (Zjv 20, 1-6) rozhodne nie je akýmsi impériom. Z neho je vykázaný práve onen spoločenský „veľký stroj“, vonkajšie negatívne sily a ich prejavy.

Tu nachádzame aj duchovný súd. Musí sa korigovať síce rozšírený, ale zavádzajúci preklad:
Zj. 20:4 „Videl som aj duše tých, ktorí boli sťatí pre Ježišovo svedectvo a pre Božie slovo, aj tých, čo sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali jej znak na čelo a na ruky. Tí ožili a kraľovali s Kristom tisíc rokov." V skutočnosti to doslova ja „žili" namiesto „ožili" (porovnaj poznámky pod čiarou v Elberfeldskej biblii). To môže síce - v prípade duší znamenať znovu vstúpiť do života, ale u tých, ktorí šelmu neprijali, aj ďalší život na zemi. To znamená, že v žiadnom prípade nemuseli všetci z nich prísť o život.

Toto štádium je príbuzné so zmŕtvychvstaním Krista (Jn 20-21, naša príslušná kapitola). Aj v texte sa priamo hovorí o „prvom vzkriesení“.

Negatívne sily však nie sú bez zvyšku rozptýlené, aj naďalej sa musia napravovať nedokonalosti jednotlivých ľudí, čo však je dnes oveľa ľahšie.

Po „tisícich rokoch“ vystupujú zvyšky negatívnych síl na svetlo, aby potom boli úplne zničené. (Zjv 20, 7-10). Viď aj ďalšia kapitola.

Späť na obsah tejto stránky.

 

„Nové nebo a nová krajina, nový Jeruzalem“.

Po „tisícročnej ríši" dochádza tiež k poslednému súdu mŕtvych: „Boli otvorené Knihy“ – nadpozemské záznamy o všetkom, čo sa v živote udialo a „ďalšia kniha … Kniha života“, ktorá je rozhodujúca, základom je zhodnotenie života či stavu vývoja .
Až potom (Zjv 20: 9–10") čo z neba zostúpi oheň na vojská pokušiteľa a diabol bude zvrhnutý do „ohnivého jazera horiaceho sírou“ podľa Zjv 19, 19– Zjv 20: 30, teraz v Zjv 20:11–15 – sa priblíži nové nebo a nová zem – Zjv 21–22. O aké časové obdobia tu ide, zostáva otvorené.

Kristovo motto znie: „Hľa, všetko robím nové“ bez výnimky – (Zjv 21,5) - Aj toto nové tvorenie má však podobné rysy s tým, čo už bolo rozvinuté v jednotlivostiach aj vo veľkom zmysle nepominuteľných hodnôt. Preto dnešný čin zostáva dôležitým aj pre tých, ktorí dnes očakávajú blízke apokalyptické udalosti.

V novom nebi - v texte sa hovorí o novej krajine a novom Jeruzaleme - sa naznačuje čosi ako kozmické nanebovzatie. (Porovnaj Nanebovzatie evanjelií, Lk 24, Mk 16 a naša kapitola, ktorá sa týka tejto témy). Ak dosiaľ bola ťažiskom opisu Zeme, teraz do popredia nastupuje význam diania na viditeľnom aj neviditeľnom „nebi“. Tu sa tým nemyslí večné Božie nebo mimo priestor a čas - to zostáva nemenné - ale stvorené svety. Mohlo by sa aj ukázať, že malá planéta Zem nie je ani v kozmickom meradle len „rozvojovou krajinou“, ale že riešenie jej problematiky by mohlo mať ďalekosiahlu, veľmi špecifickú úlohu. Problematika na základe veľkej ľudskej slobody a veľkého prepojenia v materiálnej oblasti by sa podľa Lorbera a ďalších výpovedí rozhodne nedala nájsť vo všetkých, prípadne „obývaných“ svetoch a rovnako ani negatívne sily, ktoré boli podľa Jána „zvrhnuté na zem“ a „do ohnivého jazera“. Rovnako ako Ježiš pôsobil na ľudstvo, takisto by príslušná cesta celého ľudstva, prípadne Zeme s Kristom mala obnovený, väčší účinok.

Potom obnovená „nová krajina“ a s ňou spojená udalosť zostúpenia „nového svätého mesta Jeruzalema“ na túto Zem, je porovnateľná s Turícami (Skutky apoštolov), ale aj tu v kozmickom meradle. Nejde o zemepisný Jeruzalem . Na rôznych rovinách dochádza k vzájomnej výmene medzi Zemou a vesmírom, ktorý ju obklopuje.

„Už nikdy nebude nič prekliate. V ňom bude trón Boha a Baránka“ (Zjv 22:3). To všetko v konečnom dôsledku znamená, že sú vykúpené aj negatívne, prípadne smrtiace sily a že je odstránená rozpoltenosť sveta. Svet sa tu objavuje ako vedomý celok, stav, ktorý je v blízkosti Boha" a vo víziách ho síce možno tušiť, ale je nepopísateľný. Nedokonalým obrazom tohto stavu by bolo, keby z nejakého bodu vo vnútornom živote mohli byť oživené všetky ostatné body, teda skúsenosť, ktorá môže vzniknúť na ceste, „všetko vo všetkom“. V Bohu je už obsiahnutá najvyššia jednota všetkého.

Božský vzor stvorenia - Alfa - a nové stvorenie s bytosťami spojenými so všetkým v Bohu - Omega - sú totožné a predsa Alfa i Omega budú i naďalej existovať. „Koniec“ je teda viac ako začiatok, pretože začiatok už obsahuje všetko. Dokonca aj tento smer diania možno spoznávať ako všetkým prestupujúce tendencie k identifikácii v malých dielčich oblastiach, napríklad v človeku.

Treba však ešte upozorniť na to, že napríklad podľa R. Steinera sa to, čo sa deje okolo „novej krajiny“, vzťahuje len na jednu z troch „inkarnácií Zeme“, ktoré nasledujú po sebe v nesmierne dlhých časových obdobiach. Bez toho, že by sme k tomu chceli zaujať stanovisko, je potrebné v každom prípade sa zmieniť o charaktere novej krajiny, že to, čo sa už uviedlo, vychádza z iného procesu ako je pre porovnanie rytmus stelesnenia - ako sa v hinduistickej kozmológii vypočítaval pre planéty a celý vesmír. Keď sa konečne tento rytmus bude raz brať vážne, presiahne dosiaľ známe alebo predpokladané druhy bytia a zániku a bude sa rozvíjať k stále vyšším „oktávam“ prípadne „špirálam“.

Dokonca aj v porovnaní s dnes už možnými skúsenosťami úplne bledne názor niektorých teológov, ktorí považujú apokalypsu len za napomínajúce podobenstvo, ktorému chýba charakter skutočnosti.

Ježišove podobenstvá v evanjeliách boli prebraté zo života ľudí, aby sa znázornili jeho stanoviská. Vtedy - ešte za svojho pozemského života - zdôraznil Ježiš učeníkom, že s nimi dnes už nehovorí v podobenstvách, ale hovorí otvorene. Zjavenie nevychádza z ľudského života, všade, kde sú v texte priamo vložené výklady, ide o priame porovnanie, to znamená, že videné je na príslušnej úrovni vedomia niečím tam „reálne existujúcim“ ako je to aj v dnešnom duchovednom bádaní napríklad u R. Steinera. Apokalypsa však tiež nabáda napríklad na to, aby sa prešlo od teo-lógie k teo-praxi, aby sa pozeralo na to, čo „je už blízko“ a aby sa „v každej súčasnosti upozorňovalo na to, že sa Boh zjavuje“. Boh koná aj pôsobí prostredníctvom ľudí – to však nemá nič spoločné so svojvoľným ľudským konaním: človek sa nemá hrať na Boha alebo na Apokalypsu. Ľudský vývoj má čoraz viac ísť v súlade s Božím plánom vo veľkom (program stvorenia).

Späť na obsah tejto stránky.

 

Záverečná kapitola: kresťanskosť.

To skutočne kresťanské je Ježiš Kristus sám a preto sa musí hľadať samostatne, vo vnútri spojenia so súčasným Kristom „… Hľadajte a nájdite!“. Najpriamejšou cestou ako ho pochopiť je zrejme brať vážne hovory s ním a vyvodzovať z nich podnety pre svoju činnosť. K tomu nech záujemcu podnietia tieto články.

Iná cesta, ktorá je však s uvedenou „najpriamejšou cestou“ zlúčiteľná, má postihnúť ony špecifické kvality, ktoré Ježiš Kristus priniesol a postupne sa majú začleňovať do vlastného života. Tomu by mali napomáhať novo vypracované, tučne vytlačené pasáže, týchto článkov.

Tieto rôzne rysy, ktoré by sa ešte mohli rozšíriť, majú spoločné to, že Kristus zrejme stojí mimo protikladnej dvojice (dichotómie) tohto sveta. On jednoducho nezmiešava obe strany, ale navrhuje vždy „tretiu cestu“, ktorá je schopná z inej roviny integrovať to najplodnejšie a zo všetkých strán spájať to nepoklesnuté premieňanie všetkého strnulého. Viď tabuľka v závere.

Z jednotlivých zvažovaných charakteristík by tiež vyplývali ďalšie dôsledky pre dnešné spoločenské rozpory medzi staršími a novými snahami. Mnohé z týchto skupín vyslovujú minimálne v jednom bode a v jednom ohľade niečo potrebné, o čom iné skupiny neuvažujú, napríklad preto, že sú príliš v zajatí zastaralých protikladov medzi ľavým a pravým. Rozpory medzi starým a novým v dohľadnom čase neustanú, ale miesto strnulých hraníc so zdanlivými protikladmi nastúpi dialóg a línie sporov sa posunú tam, kam patria; napr. niekto môže slúžiť Bohu alebo prijímať peniaze ako keby boli jeho Bohom. Tak by sa omnoho ľahšie našli ľudia, ktorí sa k sebe hodia a ktorí sú schopní spoločne budovať nové projekty, ktoré už neskončia v jednostrannosti. Nanovo by sa tiež zoskupovalo to, čo sa k sebe nehodí.

Všetky ďalšie úvahy týchto článkov môžu presiahnuť rámec štúdia v súlade s  individuálnou intenzitou a s rozvojom a získať charakteristické znaky praxe a to aj vtedy, ak niektoré priebežne sa objavujúce názory sú rozptýlené a neopakujú sa v každej kapitole.

Tento spôsob bádania vedie pomimo zvyklostí mnohých teologických a iných smerov. „Využívať Ježiša vždy pre svoje dobre mienené, ale len jednostranné názorové pohľady“. Tieto smery okrem toho zdôrazňovali oné miesta, ktoré sa hodili do ich príslušného obrazu, ostatné popierali alebo inak vykladali či ignorovali. Už autori evanjelií v prvých storočiach pochopili minimálne v hrubých rysoch, že Ježišovu mnohostrannosť možno stvárniť lepšie, keď budú čerpať z väčšieho počtu prameňov. Neboli takí hlúpi, aby nepozorovali rozdielnosť názorov v nich . Naproti tomu niektorí moderní teológovia považovali za veľký objav, že môžu z tradičných evanjelií zistiť napríklad tzv. prameň „Q“, čo zároveň spájali s predčasnou otázkou a rozhodovaním, kto z autorov by asi najviac „mal pravdu“. Dnes je vidieť, že svojím spôsobom mohli mať „pravdu“ skoro všetci, ak si odmyslíme ich jednostrannosť. Táto skutočnosť by mohla dať nové impulzy „ekuméne“.

Ľudia vychádzajúci z iného náboženského, prípadne svetonázorového základu, ale aj takí, ktorí sa pozitívne zaujímajú o kresťanské prístupy - ktoré nie sú ani cirkevne skostnatené, ani sploštené - alebo ktorí v nich aspoň vidia niečo zmysluplného, môžu sa z nich iste poučiť tak, ako sa autor tejto kapitoly naučil poznať a oceňovať najrôznejšie smery. Mnohí predstavitelia iných náboženstiev dnes už oveľa viac ako mnohí historicko-kresťanskí teológovia uznávajú čosi z materiálne ťažko vysvetliteľných stránok Ježiša Krista. To by mohlo tiež viesť k zamysleniu.

Navyše Krista nemožno prenajať „kresťanským“ náboženským spoločenstvám. Jeho prístup môže ľuďom dodať silu k jednote, v mnohostrannosti: Lásku, vôľu k hlbokému chápaniu, harmonizujúcu silu. To však nevyrovnáva všetky rozdiely, ale necháva to, čo je zlúčiteľné, čo môže láskyplne existovať vedľa seba a necháva zrejmým to, čo je skutočne nezlúčiteľné. Túto silu Krista prispievajúcu ku konvergencii/zbližovaniu rôznych prúdov kresťania často svetu zatajovali. Aj v záujme záchrany Zeme je načase, aby kresťania zásadne znovu premysleli svoje vlastné úlohy - za predpokladu, že naozaj chcú, aby sa považovali za kresťanov. 

 

Viď tabuľka k záverečnej kapitole hlavného textu: Kresťanské stanovisko -„Vo svete, ale nie zo sveta“, Tretia cesta“ (viď napr. Jn 17).

Anglický: Table: "Archetypes" (models, symbols) from the earliest history -elucidated by the bible- to Jesus, and to the future.

Späť na obsah tejto stránky.

K ďalšej časti: kapitola k rozličným témam.   /   k časti 1a o Krokoch evanjelií.   /   K časti 1b: História utrpenia až do Turíc.   /   K časti 4: Starý zákon a príspevky k dialógu s inými nábozenstvami.

E-mail: Píšte podľa možnosti po nemecky alebo po anglicky. Píšte, prosím, v krátkych vetách a uvádzajte jazyk, v ktorom píšete.

Na domovskú stránku.

 

Upozornenie na ďalšie jazyky a autorské práva.

Ďalšie internetové stránky možno nájsť pod http://www.Christuswege.net   (v nemčine) a http://www.ways-of-christ.net  (v angličtine). Ďalšie jazyky viď Domovská stránka. Nemecké a anglické znenie na internete bude priebežne aktualizované a obsahuje aj stránku „Zmeny“ a ďalšie extra stránky. Vytlačiť internetový text a šíriť jeho kópie bez akýchkoľvek zmien je dovolené. Preklady do iných jazykov nie sú vždy prekontrolované.

Použité krátke citáty zo Svätého Písma a poznámky - na základe rôznych prekladov nanovo spracované - sú doplnkami k príslušným kapitolám hlavného textu.

Takéto charakteristické miesta však nie sú plnohodnotnou náhradou sprievodného štúdia alebo meditácie nad celými kapitolami evanjelií či časťami Zjavenia. Odporúčame Sväté písmo (Bibliu) alebo Nový zákon.