Kristove Cesty

Na domovskú stránku: ďalšie ponuky a jazyky.

V čase pred umývaním nôh hovoril Kristus o svojich učeníkoch ako o „ovciach“ – Jn 10, 11-18, rovnako ako Kristus sám sa na inom mieste označuje za „Baránka“. Tak sa zdôrazňuje už existujúca alebo prípadne opätovne pripravená otvorenosť učeníkov – hlavne pre to, čo vychádza z Krista – ale aj podobný vzťah medzi Kristom a Bohom. Hoci už človek môže byť veľmi zrelý, teraz sa môže cítiť opäť na úrovni ako nepopísaný list, ako dieťa. Skutočný pokrok vedie – a to aj vtedy, keď sa musí stále rozvíjať proti pýche – skôr ku skromnosti. Chápanie toho, že všetci ľudia zohrávajú síce významnú, ale koniec koncov len malú úlohu v porovnaní s Bohom, rastie. Môžeme hovoriť aj o pokore, ale o pokore vo voľnom a duchovnom zmysle a nie v zmysle podkladania sa voči pozemským autoritám, tak ako sa často mylne chápalo. Nie náhodou Kristus hovorí v tej istej kapitole „... Ja som brána k ovciam“. Ten, kto otvára svoju bytosť, prípadne svoje srdce pre Krista, pre toho je i on otvorený ako brána vedúca k Bohu, ako predpoklad pre všetko ostatné.

"Ovce" sa tiež stavajú proti "capom" (napríklad Mt 25, 32-33).

Ostatok toho, čo je v evanjeliách je vždy skôr symbolickou udalosťou, kde chýba podrobné sprievodné poučenie. Najneskôr už tu môžeme odložiť pohľad na upravené komerčné príbehy typu „Všetko o odhaľovaní Ježiša“ na konci ktorých stále ešte nevieme, o čo tu vlastne ide. Aj tu síce môžu byť niektoré vonkajší poznatky nápomocné, ale to rozhodujúce môže byť obsiahnuté len v meditatívnom spracovaní. To ale môže byť pre iných ľudí zase stimulom pre vlastnú snahu po poznaní, ktorou im nemôže žiadny farár, alebo historik odmietnuť.

Umývanie nôh je v textu Biblie (Jn 13, 1-20) popisované ako očisťovanie. Pretože však takým „ezoterickým“ miestam neskôr tak či tak takmer nikto nerozumel ponechali ich bez cenzúry. Dotyčný je „celkom čistý“, neide teda o nohy, ale o ich symbolický význam pre celého človeka. V najrôznejších kultúrach bolo ono myslenie rozšírené práve v tomto výklade. Rovnaké funkcie môžeme nájsť u ľudského organizmu, teda mikro- alebo mezokozmov a vo vonkajšej prírode, teda v makrokozme. Nohy sú obrátené k zemi, ich pohyb odpovedá vôli človeka. To, či človek vonkajškovo „ide“ tou či onou cestou, vyžaduje jeho rozhodnutie, jeho vôľu. Očistenie tejto vôle a jej rozporných úskokov sa teda javí ako obsah umývania nôh. Porovnaj aj, že Ježiš v Mt. 25, 31 nn, prikladá dobrému činu vyššiu hodnotu, ako len verbálnemu vyznaniu kresťanskej viery.

Iný druh prežitku týchto ťažko opísateľných fáz možno vidieť vo vzťahu porovnaní vlastnej uvedomelosti, prípadne pohľadu, s ktorými „anjel “ prípadne samo Vyššie môže pozorovať život. (Anjelské Vyššie Selbst sa môže teraz ukázať silnejšie zjednotené s Kristom a prežíva tak premenenie sa. Skúsenosti s anjelmi sú dnes v častiach nových spirituálnych hnutiach celkom normálne. Kresťania však aj napriek tomu, čo je písané v Biblii, ešte často pochybujú, či vôbec niečo také existuje, už nehovoriac o otázke, čo to má spoločné s „vlastným“ tzv. „anjelom strážnym“ ako tomu hovorí ľudová vrava, a aké by mohlo také spojenie vypadať. Kristovi však ide o formovanú, personálnu bytosť človeka a o to, aby zostalo zachované to, čo sa dosiahlo pri otváraní sa seba samého neosobným svetom síl „anjelov“. Človek je aj pre Krista, ktorý má takú skúsenosť, stále ešte nedokonalý. Prvý náhľad do tejto oblasti necháva učeníkom získať už v 1. kapitole Evanjelia podľa Jána. Niektorí duchovne orientovaní ľudia sa domnievajú, že predovšetkým ide len o zážitok s anjelom a potom sa môžu stiahnuť z pozemského života. Ale skúmanie tejto oblasti predpokladá už z dosť vypracovanej stability, ak sa nemá skončiť v omyloch ilúzií. Ďalej touto fázou začína iste možnosť rozsiahleho prenikania pozemského života duchom. Ako východisko sa možno zmieniť o tom, že napr. R. Steiner, ako bádateľ v oblasti ducha, pripisuje vývoj človeka na Zemi ešte dlhým stáročiam, tak ako to činí aj rad iných smerov. Že sú ešte iné praktiky, ako hypnoticko-spiritistické „vyvolávanie duchov“, ktoré už nemajú vôbec nič spoločné s tu uvedeným archetypickým základným poznaním anjelov, netreba ďalej vyzdvihovať. Ale v súčasnosti existujú stále rastúce snahy ľudí, hoci len vo svojom každodennom živote byť v kontakte s anjelmi.

Umývanie nôh sa môže chápať aj ako služba druhým. Len týmto umývaním nôh „budete mať svoj podiel so mnou“, ako to hovorí Ježiš. To podtrháva v mnohých ohľadoch ďalekosiahly význam tohto kroku. Týka sa to najmä onej oblasti, ktorej mladí ľudia hovoria takto: on/ona „so mnou chodí“. Ale nejde iba už o to, „mať pomer“, ale „byť (v žijúcom) vzťahu“. Umývanie nôh je pochopiteľné len ako „krok vpred“. Na vonkajšom utváraní takého jednania už menej záleží. V zmysle alchymistickej praxe, využívať vonkajšie konanie ako názornú pomoc pri pohľade aj na vnútorné konanie a procesy prebiehajúce v človeku, je takéto konanie aj tak zmysluplné. Ale len s k tomu príslušným vnútorným názorom. Veď aj mysliteľne správne naladenie konajúceho farára by samo o sebe nepostačilo, vyžaduje to samého postihnutého, lebo ide o neho. To platí také pre Poslednú večeru – o rôznych aspektoch ktorej nie sú teológovia zajedno. Môžu mať celkom určitým spôsobom pravdu, ale toto hľadisko vedomého premenia sa dotyčného samotného, o ktoré vlastne otvorene ide, dostatočne nezhodnotila ani katolícka ani evanjelická cirkev.

Taký krok zaručene nekončí u prvého zážitku z vonkajška, v meditácii alebo v snu. Bytie človeka so všetkými jeho schopnosťami sa môže rozširovať mnohými smery, môžu nasledovať iné kroky, ktoré sa pretínajú s niektorými predchádzajúcimi, ale nové kvality ako ich súhrn určitým spôsobom môžu vzniknúť až potom, čo to, čo predchádzalo, sa stane základom ďalšej stavby.

Po pomazaní v Betánii nasleduje v Jn 12, Ježišov vjazd do Jeruzalema ako Mesiáša. Po umývaní nôh nasleduje v Jn 13 – 17, oznámenie zrady Judáša Iškariotského v reči na rozlúčku a Ježišova veľkňazská modlitba.

Teologové nejednou spatřovali v umývání nohou obrazné jednání, které naznačuje blížící se ukřižování, nebo příklad služby s očisťující Boží láskou. Ale bylo to také vykládáno jako přímo působící čin.

Späť na obsah tejto stránky.

Pri zajatí Jn 18 – Ježiš najskôr doslova zrazí vojakov k zemi – čím ukazuje, že nepodlieha ich moci. Až potom ich nechá z vlastnej vôle stáť.

„Bičovanie“ Ježišovo – Jn 19, 1 – zasahuje jeho chrbát. Stredná oblasť človeka, cítenie, jeho síla na prekonanie utrpenia v emocionálnej oblasti, sú kvality, ktoré sa môžu objaviť pri určitom stupni meditácie a nie pri pasívne znášanom utrpení. Napriek tomu však všetci kresťanskí mystici podávajú správu o bolesti dobrovoľne alebo nedobrovoľne pociťovanej v ich vnútri. Kristus pred bičovaním ustrašene neuteká, čo pre neho zaiste – tak ako indickému majstrovi, ktorý ovláda bratiaharu, teda spätné stiahnutie zmyslov – by bolo možné. Aj tu sa teda stretávame s rozšírením vedomého bytia na utrpení ostatných.

Treba poznamenať, že to nebola celá pravda, keď, ako sa už uviedlo, bičovanie Ježiša sa považovalo za symbol určitého „stupňa zasvätenia“, teda stupňa rozvoja dnešného človeka na ceste k väčšej dokonalosti. Ježiš učinil k tomu vlastný krok už pri Poslednej večeri, ktorá nasledovala po pomazaní v Betánii (Matúš 26,26-29). Táto Posledná večera je lepším symbolom toho, čo Ježiš dáva trpiacemu ľudstvu. Chlieb tu predstavuje predovšetkým podstatu (napríklad dušu) Ježiša Krista - „Slova“. Víno predstavuje Kristovho božského ducha, ktorý toto Slovo oživuje pre altruistické pôsobenie. Katolícka cirkev zdôrazňuje premenu podstaty chleba a vína na mäso a krv Kristovu. Evanjelické cirkvi zdôrazňujú sviatok spomienky na Krista. Pritom ale obe majú pravdu – už pri prostom „svätením vody“ dokázali vedecké výskumy, že usporiadanie molekúl vody vykazuje iné uhly. Ale skutočne dôležitým bodom by bola zmena účastníka samého, keď by sa koncentroval na to, že sa premieňa tým, čo vyžaruje z premeneného a premieňajúceho sa „tela a krvi“ Kristovej. Chlieb a víno sú k tomu názornou pomôckou. Niektorí sa dokonca pokúšali naladiť na premenené a premieňajúce sa telo a krv Kristovu „čisto duchovne, bez chleba a vína – a pociťovali jeho účinok. Je to ale prinajmenšom ťažšie a – keby niekto chcel praktikovať požehnanú hostinu bez nároku na kresťanskou „svätosť“ mal by to skôr nazývať „agapé“ – „hostina lásky“.

Bičovaniu možno chápať ako určitý druh vonkajšej, karikatúrnej odpovedi nevedomých mocností na to, čo sa vlastne stalo a nemusí preto toľko stáť v strede prežívania. To platí aj pre nasledujúce korunovanie tŕňovou korunou. Niekedy jednostranné zdôrazňovanie utrpenia v starej kresťanské ezoterike sa má k takým novším poznatkom zhruba ako starší spôsob predstavovania Jána Krstiteľa na spôsob Ježiša a jeho učeníkov. Človek sa môže slobodne rozhodnúť, ktorou z týchto ciest pôjde v prvom rade.

Teologicky se také diskutovalo o tom, zda poslední Večeře Páně představovala vlastní formu židovské hostiny Pesach nebo zda Ježíš, když sám sebe označil za skutečného „oběťního Beránka" ,tím nenahradil starý svátek. Nová smlouva Boha s lidmi (Nový zákon), podle Ježíše (Lk 22, 20); Jer 31, 31-33, byla chápána ve spojení s Ex 24,8, Iz 53,12. V chlebu byla spíše spatřována osoba Ježíšova a v krvi kompletní uzdravující odevzdání se. Jiní zpochybňovali původnost podání (tzv. slovní ustanovení) - které se jim vzhledem k jejich dodržování ranných Písem právě nezdálo

Zatiaľčo zlatá koruna by bola vonkajším symbolom panstva – čo sa nemuselo nutne chápať negatívne – Kristova tŕňová koruna bola symbolom akéhosi druhu majstrovstva, ktorý však vo svete neplatí. Pritom tŕne bodali do hlavy. Aj tu nie je potrebné hľadať len bolesť, ale silu prekonať všetku myšlienkovú malomyseľnosť, ktorú Kristus vôbec neprejavuje. Tieto náznaky malomyseľnosti sa prejavujú len v okamžiku, keď sa s konečnou platnosťou rozhodol, že onen „kalich“ ho neminie. Bičovanie a korunovanie tŕňovou korunou pre nás naznačujú, že ide v podstate o pokračovanie umývania nôh. Cítenie a poznanie – navzdory všetkému odporu – sa javí skôr ako „posvätné“.

Zmienená neustála tendencia počas toho, čo sa deje, prerastať v seba samého, má ako sila aj vzťah k novým hnutiam, ako je mierové hnutie, ekologické hnutie duchovné snahy, ktoré chcú „uzdraviť Zem“.

Týmto poznatkom by zmysluplne zodpovedalo to, že tam, kde sa dnes hovorí o „kresťanskom zasväcovaní alebo vývojových krokoch“, by sa toto malo brať do úvahy ako rozhodujúci pozitívny základ.

**) V dějinách náboženství se však vyskytuje posmívaná bytost nebo posmívaný král, na kterého se snášel hněv lidu. Ve Starém zákoně existoval obětní beránek, který měl pykat za hříchy lidu (Lv 16, 15). V obou případech to však spíše působilo jako symbolický rituál. Proto se to tradiční teologie snažila vykládat tak, že teprve Ježíš mohl přinést účinnou oběť za všechny. Někteří kritičtí teologové se domnívali, žr na základě těchto náznaků starých obětních kultů je třeba zpochybnit myšlenku oběti vůbec. To mohlo být při povrchním uvažování snadné - ale jak je uvedeno výše, v tom co se stalo, je skryto mnohem více, než hledisko sebeobětování. Jde také o jeho cíl.

Otázka:
Chtěl bych Boha poprosit - pokud si toho nejsem dosud vědom - o moudré zacházení se skupinami*, ke kterým patřím - i když to vyžaduje tvrdě pracovat na svých starých myšlenkových vzorech?

Gnostické hnutie na počiatku ranného kresťanstva sa síce chcelo Kristom zaoberať. Ale podľa ich starogréckeho základu si nedokázali predstaviť, že taká veľká svetlá bytosť sa zrodila zo ženy a že by mala zomrieť. Musel by teda vyzerať ako anjel, prípadne, tak ako sa to pripisovalo niektorým orientálnym majstrom, by musel mať len zdanlivé telo, nebol by teda smrteľným, ale proste by sa zase rozplynul. Preto že v ich učení pozemský svet a hmota sa považovali za trvalé zlo, bolo pre nich nemožné prijať, že taká bytosť by mala prejsť všetkými fázami pozemského života alebo tieto fáze preniknúť svojim svetlom . Pojem „gnostický“ sa tu používa na rozdiel od apoštolskej gnózy a tento rozdiel používal aj kritik siekt F. W. Haack. V týchto učeniach však možno vidieť najrôznejšie prechody. Gnostické „Evanjelium pravdy“ uznáva, že Ježiš bol pribitý na kríž. Materiálne a negatívne naladení ľudia nerozširovali len legendy, že Ježiš bol nemanželským synom rímskeho vojaka, čo bolo v rámci vtedajších morálnych predstav niečo maximálne ponižujúceho. Tiež sa špekulovalo s tým, že Ježiš nezomrel, ale že ho liečili a že sa uzdravil. Aj v dnešnej dobe existujú také pokusy, napríklad tvrdenia, že hrob, patriaci zrejme starému človeku menom Ježiš v Kašmíre, patril biblickému Ježišovi. Ešte aj dnes sa objavujú ďalšie iné, doposiaľ nenájdené európske hroby Ježišove, aspoň v modernej literatúre. K tomu musíme povedať, že meno Ježiš alebo aj Jehošua, Ješua, Ješap nebolo ako meno ničím ojedinelým. Také v apokryfoch (do biblického kánonu neprijatých spisov) sa objavuje viac iných Ježišov. Ježiš Sirach, Ježiš ben Pandira nehovoriac už o tom, že podľa toho, ako R. Steiner poukazuje na základe rozdielnych údajov o Ježišovom rodokmeni v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu, sa R. Steiner domnieva, že vlastný Ježiš boli dva vzájomne súvisiaci chlapci.

Tieto výskumy však napriek tomu môžu podnecovať rôzne meditatívne pokusy. Pritom sa ukazuje, že existuje niečo, čo sa nehodí do žiadnej známej schémy. Porovnaj. Grönbold „Ježiš v Indii – koniec jednej legendy „ (nemecky). (…).

Ako sme uviedli už predtým, svedectvá mystikov sú často nápomocné k tomu, aby sme sa priblížili otázke o význame toho, čo sa kedysi stalo, pre súčasný vývoj ľudstva a teda aj k otázke o ich charakteru. Čím má niekto viac duchovných skúseností v tomto ohľade, tým viac chápe. Skúsenosti kresťanských mystikov a stigmatizovaných – nositeľov/ nositeliek Kristových rán – sú si vzájomne z časti podobné. Obsahujú o Ježišovom živote podrobnosti, ktoré nie sú známe z Biblie, sú si v tom tiež podobné, počínajúc Františkom z Assisi až po otca Pia a Teréziu z Konnersreuthu. Všetci sa zhodujú v tom, že ukrižovanie a Kristova smrť boli skutočné a sú hlboko vpísané do tohto sveta, že prekvapivé lebo vedomé spojenie s týmito udalosťami nepredstaviteľného utrpenia umožňujú prežitie sily, ktorá nezráža dole, ale naopak povyšuje, sily, ktorá je nepredstaviteľná. Existencionálnemu charakteru, celej bytosti sa zásadne dotýkajúceho ukrižovania, je život týchto mimoriadnych osobností určite bližšie, ako len čisto intelektuálny prístup. V téme smrť a život ide o viac ako len o jednotlivé bytostné vrstvy, ktoré sa tu spoločne podieľajú a tu zahrnujú „kauzálne“ roviny tvorby zásad a osudu. Aj ľudia, ktorí nemajú tak výrazne vyjadrenú mystickú väzbu k Bohu, môžu využiť tieto udalosti meditatívne ako mosty ku skutočnosti bez ohľadu na to, aké by to mohlo byť nedokonalé. Tým, že Kristus hovoril lotrovi, ktorý bol spolu s ním ukrižovaný, že onedlho bude s ním „v raji“, Kristus naznačil, že je možné jeho cestu rýchle napodobniť.

Ani toto nie je síce dôkaz existencie „Boha“, ale nové vedecké prúdy dnes poskytujú lepšie možnosti priblíženia sa k týmto ťažko porozumiteľným súvislostiam ako teológie, ktoré sa buď dogmaticky držia starého učenia, alebo ťažko pochopiteľné skrátka a jednoducho vyhlasujú za neexistujúce.

Aj pri ukrižovaní sa ukazujú určité náznaky podobnosti - nejde však o žiadnu identitu - so starým iniciačným rituálom. Kríž, prípadne strom, na ktorom bol človek povesený, nájdeme napríklad na severe - v mýtoch o Ódinovi, ktorý visel deväť dní na strome a počas tejto doby dospel k vyššiemu poznaniu. Motív hrobu ako miesta zasvätenia je veľmi rozšírený v megalitickej dobe, prežíva aj v keltskej dobe a je mimoriadne vyjadrený v kultúre pyramíd Egypta. Pyramídy, nezáleží na tom, či skutočne boli hrobkami - čo nie je dokázané, alebo písomný záznam ich mena hovorí len málo - či nie, v každom prípade sa používali na kultové účely, podobne ako keltské pohrebné pahorky. Pretože to už nemožno popierať v dôsledku veľmi mnohých skutočností, nemusíme sa tým bližšie zaoberať. R. Steinerovi bolo nápadné, že oba duchovné vývojové prúdy totiž - motív kríža a motív hrobu - sa pri Kristovi nanovo spojujú.

Zážitok ukrižovania, „polnoci duše“, „mystickej smrti“, prežívanie prostredníctvom opustenosti od všetkého, na čo by sa človek mohol uprieť, to všetko poznali kresťanskí mystikovia, ktorí to cítili v takej či onakej forme, a má to určitú príbuznosť s vrcholným zážitkom jogy, Nirvikalpa Samadhi prípadne zakúšanie samoty „Nirvány“. Kresťanská mystika však hovorí o tom, že v tejto prázdnote alebo za ňou existuje „niečo“ a síce Kristus alebo Boh. To, že aj indickou cestou je možné prekročenie tejto nirvány tam, čo leží za ňou, ukazuje Aurobindo. Na kresťanskej ceste však môže byť niečo z tejto všetko presahujúcej plnosti prítomné už od prvého okamžiku náboženskej cesty, pretože Kristova bytosť, prechádzajúca zemou, poskytuje most k tomuto prechodu.

Keď je niekto ako Aurobindo konfrontovaný so silami, ktoré sú blízke s vývojom Kristovým a neexistuje na to potrebné pozadie, pôsobí to dojmom ťažkej cesty po hrebeni hory. V žiadnom prípade to však nie je nemožné. Stačí pripomenúť hinduistického chlapca Sadhu Sundara Singha, ktorý nič nevedel o kresťanstve, ale prostredníctvom svojich intenzívnych vnútorných otázok o Bohu, zrazu dosiahol skúsenosti s Kristom a túto opäť neskôr spracoval vo svojej knihe. Aj pri hinduistických, tantrických cvičeniach sa u ľudí, ktorí by skôr počítali s tým, že sa im objavia indické božstvá, objavuje videnie Krista. „Duch vanie, kam chce sám“.

Bolo by možné venovať sa mnohým ďalším otázkam súvisiacim s ukrižovaním. Jednou z nich by určite bola otázka Ježišovho prázdneho hrobu - Jn 19, 38 - Jn 20,10. Už sme uviedli, že nemohlo ísť o bežné ošetrenie žijúceho pomocou bylín. Nikodém celkom jednoznačne použil aj látku na balzamovanie a mumifikovanie. Že tiež nešlo o jednoduché ukradnutie mŕtvoly - s pochovaním niekde inde - pre nematerialisticky obmedzené hľadiská sa to prakticky vylučuje, ako už bolo zrejmé z nálezov, ktoré ukazujú na „vzkriesenie“, ktoré opíšeme v nasledujúcej kapitole. Ďalšie sa dá vidieť pri práci na menej zvyčajných otázkach:

Bolo by možné napríklad nastoliť otázku, čo sa vlastne s človekom pri a po jeho smrti stáva a či pritom existujú nejaké rozdiely. Na túto otázku sa často odpovedalo na základe náboženských zjavení a tradícií, ako aj na základe filozofických špekulácií a tiež aj pomocou napríklad parapsychologických výskumov, humánnej a transpersonálnej psychológie i pomocou klinických a individuálnych skúseností. (napr. Elizabeth Kübler-Ross,…)

V interdisciplinárnych a mediálnych správach sa často objavovali správy o tom, čo hovoria samovrahovia, že zostali dlhí čas upútaní na svoje pozemské okolie. V žiadnom prípade nedošlo k vymazaniu ich nepríjemných spomienok, ako by si to boli želali.

Dnešné poznatky by mohli hodne prispieť k tomu, aby sme sa počas života zaoberali trvalými hodnotami vo svojom vlastnom vnútri, ako o tom napríklad vždy hovorila Biblia. Ten, kto prevažne žil deštruktívne, sebecky a chamtivo, bude mať s touto záťažou problémy a bude sa hnevať pre to, čo zanedbal. Ten, kto sa naopak choval ku svojim blížnym ohľaduplne a naučil sa vážiť si stvorené bytosti ako svoje vlastné časti a pomáhal im, tomu sa bude vďaka lepšiemu charakteru žiť dobre.

Na súvislosť s prázdnym Ježišovým hrobom sa najskôr zrejme vôbec nemyslelo, táto myšlienka sa vynorila až neskôr, v mnohých ezoterických spisoch. Mohli by sme vymenovať rad ďalších zvláštnych udalostí, ktoré nemožno bez ďalšieho všetky preveriť, ale ktoré tiež nemožno paušálne považovať za neseriózne. Je však isté, že fyzická hmota ukrýva v sebe ešte veľké tajomstvá. Výskumy z oblasti chémie a fyziky otriasajú obrazom údajne relatívne nemenných atómov v tele, čo je v tomto iba poznámkou na okraj, ktorá by bola kapitolou samou pre seba.

Nie je vyčerpaný ani význam toho, čo sa uvádza v Evanjeliu Jn 20, 11 - 18, podľa ktorého Mária z Magdaly, zvaná Mária Magdaléna, objavila prázdny hrob ako prvá a poznala Ježiša v akomsi medzištádiu*. V duchovnej súvislosti tu symbolizuje úlohu Evy. - * „už sa ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi“. To je rozdiel k neskoršiemu zjaveniu sa Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych, keď napríklad Tomášovi výslovne dovoľuje, aby sa ho dotkol. Mŕtve telo sa zdá akoby bolo oživené z ducha novým spôsobom. Tradícia však v žiadnom prípade neobsahuje vôbec nič, čo by sa hodilo na špekulácie o Ježišovi, ako o uzdravenom poranenom. Jeho výraz sa veľmi zmenil a reakcie Márie Magdalény nijako nepoukazujú na to, že by túto zmenu spôsobili mnohé rany a chrasty, ktoré by boli nezbytne nápadné. Aj obe bylinné látky, ktoré použil Nikodém, sú v tejto súvislosti jednoznačne vhodné a bežné hlavne na balzamovanie mŕtvych. To, čo sa tu stalo, sa nehodí do schémy smrti a života v klasickom zmysle. Ani do schémy už predtým známych medzných skúseností medzi životom a smrťou. Má to význam aj pre budúcnosť, porovnaj „Zjavenie apoštola Jána“.

Prázdny hrob a vzkriesenie Krista predstavujú vo vedomí mnohých ľudí maximálny problém - napríklad Jn 10, 11, Jn 21 - je to dané skúsenosťou, že ľudia musia umierať a je pochopiteľnou snahou potlačovať nevysvetliteľné a tiež zastaralé - ale v školách sa o tom stále učí -, jednostranné materialistické myslenie o živote.

Ale aj tak existujú hlasy práve z radov čiastočne naozaj materialisticky mysliacich historicko-kritických vykladačov, ktorí hovoria o tom, že správy o vzkriesení sú najlepším dôkazom prvotne kresťanských správ, ktoré sú lepšie doložené ako všetko ostatné o Ježišovom živote. Tieto správy dokladajú zjavenie Kristovo na rôznych miestach v novej podobe, nie vždy jednoznačne poznateľné, s niekoľkými novými vlastnosťami, napriek tomu však ako bytosť, ktorú bolo možné spoznávať fyzickými očami.

V podstate by muselo z toho vyplývať, aby sme sa postavili proti biblickému obrazu, ktorý predpokladá reálnu premenu Ježišovho mŕtveho tela - za života preniknutého duchom - (tzv. „duchovia“ sú zvyčajne neviditeľní). V priebehu ľudského vývoja by mohli rozpadajúce sa stavy vedomia stratiť svoju schopnosť oddelenia sa. „Oddelenie“ je verbálny význam slova „hriech“. Oddelením bolo aj oddelenie človeka od Boha, jeho pôvodcu. Mohlo byť teda to „spodné“, teda telo, znovu prijaté do ostatných oblastí Kristovej bytosti. Porovnaj predchádzajúcu kapitolu „a hrob bol prázdny“.

„Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“, to hovoril o chráme svojho tela.“ Po zostupe bytosti do iných rovín predpokladanom aj pre iných mŕtvych, prípadne do jeho najvnútornejšieho jadra (porovnaj poslednú kapitolu) by mohlo - pretože teraz v dôsledku chýbajúcich oddeľujúcich sa vlastností všetko počúva to najvnútornejšie – má nasledovať nové vytváranie vrstiev osobnosti, vrátane fyzického tela - bez „nevedomých“ oblastí.

Aj podľa antroposofického názoru (R.Steiner) je vzkriesené (ktoré vstalo z mŕtvych) telo Kristovo stvorené ako „nový Adam", 1. Kor. 15:45-47 a ako vývojová možnosť sa vyskytuje u všetkých ľudí (-takzvané fyzické „fantomické telo", má dochovný základ, ale potenciálne pôsobí až do fyzického stavu. Tu existuje vzťah prežívania vnútorného Krista mystikov, ktorý sa spája s vývojom človeka). Aj v teosofických kruhoch (A. Bailey) sa nazerá na zmŕtvychvstanie ako na reálne nové stvorenie. Bez ohľadu na to, aký nepresný môže byť teosofický názor v jednotlivostiach, kresťanskí teológovia si musia v každom prípade nechať položiť otázku, prečo sami nerozvinuli také - prípadne ešte správnejšie - predstavy, ktoré by aspoň zodpovedali dnešnému širokému všeobecnému poňatí vteľovania. Váhanie niektorých teológov brať vážne zmŕtvychvstanie vôbec v nejakej forme, už dnes nestačí tomuto kritériu dobrého všeobecného vzdelávania.

Predstavy o reinkarnácii, teda opätovnom vtelení duše do nového tela, tak, ako sa vyskytujú v najrôznejších náboženstvách a vyjadrované tak či onak, by boli hlbšou, nedokonalou „oktávou“ zmŕtvychvstania a neboli by teda s tým totožné. Učenie o tom, že duša existuje pred oplodnením a aj učenie o reinkarnácii bolo veľmi rozšírené aj v ranom kresťanstve, podľa Rufina priamo všeobecne. Je však zaujímavé, že ihneď po tom sa tomuto už neprikladala mimoriadna vážnosť. To nemožno pripisovať len tomu, že ľudia sa dlhý čas sústreďovali predovšetkým na pozemský život - ako o tom píše R. Steiner - ani prípadným úsilím pápežov hladných po moci, ktorí - ako sa domnievajú iní duchovní autori, sa snažili vytvoriť ľudí s obmedzenosťou jednoho ľudského života ešte závislejšími. Bolo by možné nájsť ešte ďalšie významné fenomény. To najdôležitejšie je zakotvenie motívu zmŕtvychvstania v človeku. Hoci sa to v praxi môže javiť ako hudba budúcnosti, reinkarnácia tak dostala napokon charakter Kristom prekonaného postupu. Zmŕtvychvstalý Kristus by sa nemusel znovu stelesňovať, aby sa mohol opäť ľuďom zjavovať. Na kritike učenia o prevteľovaní u veľkého počtu, nie však všetkých, kresťanských skupín, sa dá usudzovať, že predstava strnulých „duchovno - mechanických“ zákonov osudu, smrti a reinkarnácie, však iba minimálne, ak sa zvažuje len ich samoúčel, nezodpovedá tomu, čo Kristus zažil. To však neznamená, že reinkarnácia nikdy nemohla existovať alebo neexistovala. Mnohé predchádzajúce a dnešné tzv. „zážitky reinkarnácie“ - aj keď nie všetky tieto zážitky musia spočívať na skutočnom prevtelení, ale často len na určitých iných faktoroch, nemožno všetky odmietnuť. Len v kresťanskej oblasti sa objavujú tam, kde sa objavujú , hlavne ako výnimky, napríklad v prípade Jána Krstiteľa. Miesto toho, aby len prevzal funkciu Eliáša, ako sa väčšinou myslelo, Ježiš skrátka povedal „… on sám… je Eliáš“. To by bola však úloha bytosti vyslanej s osobitnou úlohou, aby pomáhala ľuďom, nebol to vynútený kolobeh toho, kto je zajatý v kruhu zrodenia. Okrem toho sa v kresťanskej mystike, aj tam, kde sa prevteľovanie prijíma ako skutočnosť (napr. u Lorbera), často sa zdôrazňuje väčší význam nových ciest v duchovnom poučení. Počas ľudského života sa možno dnes naučiť nesmierne veľa. Reinkarnácia za účelom normálneho očistenia/ďalšieho vývoja, prípadne s novými úlohami, ktoré sa týkajú okolia, by nemusela podľa zodpovedajúcich skúseností v žiadnom prípade mať starý automatický charakter tam, kde sa vyskytuje. Ony staré predstavy by mohli byť podnetom k tomu, že náuky o prevteľovaní by pre kresťanov mohli byť veľmi podozrivé. Okrem toho v učení o prevteľovaní nebral sa ohľad na Boží a Kristov iný pôvod. To však neznamená, že by bolo vecne prípustné považovať všetky fenomény, predstavované dnes prevažne inými náboženstvami, za pre kresťanov od samého počiatku irelevantné. Telesná - duševná -duchovná povaha človeka je všade rovnaká, a preto sa všetci môžu niečo naučiť bez toho, že by prepadali kladeniu rovnosti medzi nimi.

O účinku mechanistických predstáv o karme a prevteľovaní sa už hovorilo v kapitole „Ukrižovanie“.

V tomto kontexte je zaujímavé, že existujú nové hnutia, ktoré - podobne ako Kristus - nesúhlasia so všeobecným predpokladom samozrejmej, potrebnej smrteľnosti tela.

Indický filozof a jogín Aurobindo sa po tom, ako prešiel zážitkom Nirvány vydal podobným smerom a snažil sa „uviesť do pozemského života supramentálne, tzn. nadmentálne sily“. Jeho spirituálna spolucestujúca „matka“ Mira Alfassa dokázala týmito silami preniknúť spomienkami naplnenej vrstvy fyzického tela, napríklad preniknúť bunky, ktoré súvisia so starými programami smrti. Prežívala to zároveň ako „prácu na tele ľudstva“.

Iným spôsobom hovoril Rudolf Steiner o nove vznikajúcich vyšších údoch bytosti, prípadne „telách“ v tejto nadrozumovej oblasti, ktorá by potom vôľou umožnila postupne premieňať staršie emocionálne, éterické, vitálne a fyzikálne oblasti. Tieto vyššie bytostné súčasti nazýva: „duchovné selbs (samo), duch života, duchovný človek“. U neho by mohol vzniknúť dojem, že toto prorocké videnie sa bude realizovať až za dlhý čas. V porovnaní so súčasným vývojom sa však ukazuje, že by to mohlo aspoň v náznakoch byť relevantné už teraz.

V ezoterickom budhizme boli tieto vyššie „telá“ uvádzané minimálne ako možnosť pre bytosť Budhu - „Dharmakaya, Sambhogyakaya, Nirmanakaya“. V týchto rôznych smeroch nie sú však zrejmé žiadne jednotné ciele, metódy alebo výsledky. Čo však je zrejmé, je to, že rôzni ľudia sa nezávisle od seba venovali rovnakým témam, takže tieto témy by sa mali hodnotiť ako reálnejšie.

Pripomeňme tu ešte ďalšie skúsenosti nášho storočia: Carl Welkisch, V duchovnom ohni Božom“. Ako neuveriteľne citlivý mystik pociťoval Welkisch za svoju úlohu, v ktorej ho jeho vízie utvrdzovali, že teraz by Boh mohol premeniť telesnú hmotu a že práve on sa stal tohto dobrým nástrojom. Pretože sa ale dosť často stáva, že ľudia s mimoriadnymi „zhora zverenými úlohami“ (si môžu myslieť, že sú jediní, zatiaľ čo Božie rozdelenie úloh je zložitejšie, často je jednoduchejšie z nich robiť „bláznov“.) Ten, komu je ten druh mystických zážitkov dôverne známy, môže však poznať, že také zážitky cez možný subjektívny náter, majú reálny význam. To platí aj pre Welkischa.

V lekárskej oblasti sa zasa iní pokúšajú o výskum hormonálnych metód vedúcich k určitému omladeniu. Tento vývoj má v sebe zmysluplné motívy. Nemožno ich paušálne podozrievať z velikášstva.

Treba však myslieť aj na to, že v zmysle Krista ide o celú ľudskú bytosť, v žiadnom prípade teda nie o nejaký kult telesnosti, na ktorú by bolo možné pozerať ako na najvyššiu a izolovanú hodnotu fyzického života. Takisto nejde o nejaké izolované oživenie buniek, naopak o celkové uzdravenie tela - vrátane orgánov, buniek atď. - a spirituálnych oblastí človeka. Aj Kristovi ide o slobodu k životu a nie o nútenie k životu. To všetko nemožno týmto skupinám paušálne podsúvať, treba sa však o tom zmieniť ako o možnom zdroji nebezpečenstva na tejto ceste po hrebeni hory. Sila zmŕtvychvstania, prežitá spolu s Kristom, ktorý ju viditeľne a celistvo uviedol do života, sa zdá ako vlastný „ferment“ harmonického vývoja týmto smerom. Mnohé z toho, čo bolo vopred dané ako zárodok, nie je ešte odhalené. Práve preto je zmysluplné vedome sa k nemu obracať.

Úvodná poznámka: V angličtine sú pojmy „nanebovstúpenie“ a „vystúpenie“ totožné: Ascension. „Výstup“, ako sa toto slovo používa modernými duchovnými prúdmi, alebo „pracovníkmi svetla“, ukazuje však skôr vzťah k predchádzajúcej kapitole, vzkriesenie, viď . tam.

Ak Ježiš Kristus začal štyridsiatimi dňami na púšti bezprostredne pred začiatkom svojho verejného pôsobenia, potom ukončil svoju viditeľnú činnosť na zemi po štyridsiať dní po Veľkej noci, keď sa ľuďom objavoval na rôznych od seba vzdialených miestach.

Po poslednom spoločnom jedle a rozhovore „Potom ich vyviedol až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba“ - Lk. 24, Mk. 16. „Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastavili sa pri nich dvaja muži a povedali: … tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Skutky apoštolov 1). Je zrejmé, že učeníci veľmi presne rozlišovali štyridsať dní, keď sa Kristus vždy náhle zjavoval medzi nimi a opäť zmizol a čas potom, keď sa tiež schádzali v jeho duchu, ale bez jeho osobnej prítomnosti.

Učeníci si teraz uvedomujú svoje postavenie apoštolov, ktorí sú za Krista na zemi. Kristus teraz vystupuje v nich, ich prostredníctvom sa prejavuje. Bolo by nesprávne hodnotiť tento stav z rýdzo vonkajšieho hľadiska, akoby sa nestalo predtým nič, skrátka učiteľ tu už nebol a oni sami musia ďalej niesť jeho učenie. Keby sme teraz do toho zapojili možnú, samostatnú úlohu nanebovzatia, bolo by možné to opísať ako univerzalizáciu Kristovho pôsobenia. Obrazom toho by bol hologram, v ktorom každá časť obsahuje celý obraz. Poznámka na okraj: Toto porovnanie nemá byť myslené ako náznak holografického svetového názoru, podľa ktorého človek je už tak ako tak rovný Bohu, nepotrebuje sa teda snažiť, aby mu bol rovný - napokon, je to príbuzné onej predstave o vykúpení, ktoré zabúda, že vykúpenie možno pochopiť ako zárodok až prostredníctvom individuálneho rozhodnutia a nasledovania.

Apoštol Pavol je dnes často známy pre niektoré tradične ostré názory. Nehľadiac na to, že tieto záležitosti sa často preceňujú pre jednostranný výklad, jeho vizionárske zážitky sa musia pokladať za pravé. Svojím spôsobom tak mohol poznať, čo sa vyjadruje nielen v Zjavení apoštola Jána, ale aj na iných miestach: Kristov význam presahuje úlohu, ktorú má pre židovstvo, či skôr že práve židovstvo bolo vyhliadnuté na to, aby sa stalo univerzálnym Kristovým východiskom pre jeho príspevok ľudstvu. Je pochopiteľné, že to bol jeden z prvých sporov medzi učeníkmi.

Cirkevné názory majú sklon považovať cirkev a „telo Kristovo“, za seberovné, hoci v širšom zmysle. Treba k tomu pripočítať ostatné ľudstvo. Antroposofické názory vidia v ľudstve jednoznačne telo Kristovo. Theosofické smery, ktoré nie všetky vyrastali na kresťanskom základe, čiastočne tiež uznávajú Kristov význam pre celé ľudstvo, hoci ho vidia takmer len v jeho učiteľskej úlohe.

Moderné kresťanské skupiny Nového zjavenia, najmä „Univerzálny život“ vidia dnes Kristovu úlohu aj pre neľudské živé bytosti - až do dôsledkov, že ďalší osud Zeme bude odňatý panstvu človeka. Tí, ktorí však nie sú v prvom radu časti tohto problému, ale časti riešenia, budú zaiste mať svoju úlohu, tak ako sa o tom hovorí v Reči na hore.

Aj nanebovstúpenie môže dostať reálny význam v rámci nasledovania Krista. Rosenkruciáni napríklad v obrazoch a snoch prežívali, ako na ne zostupuje oblak z neba. Jednorázový, prípadne viacnásobný zážitok tohto druhu však neznamená, že by onen človek taký krok skutočne v živote uskutočnil, podobne ako pri iných krokoch to len znamená, že v ňom táto kvalita začala silnejšie pôsobiť.

Pritom sa nemá prehliadať, že aj technický pokrok je potrebný, napríklad na náhradu životu nepriateľskej atómovej energie, niektorých iných druhov elektromagnetického žiarenia, na génové technológie a podobné technológie. Aj to sa môže však stať len tak, že to vyplynie z iného vedomia. Ak by došlo k onému uvedenému vrastaniu do rozsiahlejšieho vedomia v Kristovom zmysle, muselo by však ísť o organický rast a v žiadnom prípade nie o technickú manipuláciu. „Spasenie“ si nemožno vynútiť žiadnou spirituálnou „technikou“. Cvičenia rôzneho druhu majú byť po tom, ako splnili svoju úlohu, znovu odložené. Iba to, čo sa osvojilo, je dôležité. A už vôbec nie je možné „konzumovať“ Boha pomocou dnešných elektronických „strojov na vymývanie mozgov“, čo sú v skutočnosti prístroje na manipuláciu s mozgom - pasívne a z časti aj podvedome.

Poznámka: Pojmy „Utešiteľ“, prípadne „Duch pravdy“ prísne vzaté nemožno bez ďalšieho stavať na roveň „Duchovi svätému“, prípadne „ženskej forme Ducha Svätého“, viď pod heslom „Sofia“.

- „Duch pravdy“ sa zjavuje ako kus Krista samého, ktorý pripomína spoločenstvo s ním a jeho slová a umožňuje učeníkom, ďalej pokračovať v jeho diele na Zemi. Preto v zásade nie je už viac vážnou, náboženskou a filozofickou otázkou len v zmysle príbehu, literárneho vnímania a myšlienkového odvodzovania. O tom sa už napísalo skutočne mnoho. Tu pôsobia aj iné faktory, tiež v človeku a v tomto spise ide v prvom rade práve o to, aby sme to zachytili.

- Duch svätý ako „ženská, materská“, duchovne inteligentná Božia vlastnosť a energia sa nachádzala na rôznych úrovniach a rôznych formách prejavov už pred pozemským životom Ježišovým a to tak mimo človeka, ako aj v inšpirujúcom účinku na človeka.

Existujú odkazy na „nebeskú manu“ (Exodus, Deuteronómium, Numeri, Žalmy, Nehemiáš, Jozue, Ján, List Hebrejom, Zjavenie).

Nie je však celkom zlé, ak sa kladú sebe na roveň pojmy „Duch pravdy“ a „Duch svätý“ ako k tomu, vzhľadom na praktické skúsenosti, často dochádza. Môže byť vždy častejšie, že Božie sily pôsobia spoločne a nakoniec ako celok. Podobne aj človek, ktorý bol pôvodne stvorený „na obraz Boha“, môže zakúsiť vyčleňovanie vedomia a potom aj opätovnú integráciu jeho bytosti. Vďaka tomu sa bude môcť v dosiaľ nevídanej forme prejaviť súžitie života ľudí a Zeme, ako sa o tom bude pojednávať ďalej v súvislosti so Zjavením apoštola Jána. To však neznamená, že túto budúcnosť možno prispôsobiť našej dnešnej predstavivosti.

„Duch svätý“ jednoducho nie je duchom alebo dychom života, životnou silou. Mohlo by byť účelné sledovať jeho postupné objavovanie sa na ceste Krista. Uvádza sa v súvislosti s Máriiným počatím, teda minimálne v zmysle spoluúčasti na jednej konkrétnej udalosti.

Ducha svätého nachádzame aj na mieste, keď Kristus osobne prítomný v zmŕtvychvstalom tele, na učeníkov „dýchol na nich a hovoril im: Prijmite Ducha svätého“ (Jn 20,22), ktorý tu však pôsobí skrz neho. Očistenie schopnosti vnímania, prípadne v hlbšom zmysle slova svedomia, možno považovať za predpoklad zodpovednosti, ktorá na nich bude prenesená, prípadne ktorú si uvedomia: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Toto svedomie, na ktoré mystici, napr. J. Lorber, nazerajú ako na účinok Ducha svätého, nie je onou zmesou biograficky charakterizovaných obáv, ktoré sa často nesprávne zamieňajú za svedomie, za ktorým sa však niekedy môže skryť skutočné svedomie. Svedomie v najčistejšom zmysle je tiež vedomé vnútorné vedenie jednotlivého človeka.

V priebehu prvých turíc už Duch svätý pôsobí neosobne, doslova „kozmicky“, avšak mnohostranným spôsobom tak, ako to zodpovedá rôznym realizačným možnostiam duchom preniknutých alebo podľa rôznych predpokladov tých, ktoré oslovuje, prípadne sveta - zasiahnuť presne boľavé body, vyliečiť ich týmto núteným nahliadnutím a tiež čoraz lepšie spoznávať podstatné rozdiely a pravdy. To sú znaky vedomia, ktoré sa zdajú byť zasiahnuté Duchom svätým. Tam, kde nejde natoľko o uzdravenie zmätených, ukazuje sa táto sila skôr ako tvorivá, vytvára spoločenstvo, zdokonaľuje a vedie k Bohu.

Aj 19. storočie - s jeho rôznymi obrodeneckými hnutiami a hnutiami Nového zjavenia - aj 20. storočie môže umožniť pri presnejšom nahliadnutí spoznávať vždy nové posuny Ducha svätého a následné účinky. V podstate môžeme povedať, že kresťanské impulzy a Duch svätý už dlho vytvárajú prechody do oných oblastí, ktoré sa zaoberajú zjavením apoštola Jána a ktoré sa obracajú k vývoju vo veľkom.

V týchto úsekoch Skutkov apoštolov sa „v modlitbe a jednoduchých prosbách“ vždy spájajú Mária a iné ženy, prípadne učeníčky. Úloha žien - nech už hovoriacich alebo ako u Pavla „mlčiacich“ - môže byť pritom z rôznych dôvodov nenahraditeľná. Boli napríklad citlivejšie, vnímavejšie pre jemné vplyvy a mohli ich verbálne či neverbálne odovzdávať ďalej svojmu okoliu. Aj dnes je možné na všetkých zhromaždeniach, vrátane duchovných, pozorovať jasný rozdiel, keď sú prítomní muži aj ženy. V okamihu, keď neide len o mužskú snahu imponovať, v zhromaždení je oveľa viac citeľná inšpirácia a zapálenie, vrátane vnútornej účasti na dianí. V antroposofických a rosenkruciánskych kruhoch Ježišovu matku Máriu, Matku Božiu, dokonca považujú za vlastný prameň, prostredníctvom ktorého môže pôsobiť Duch svätý na učeníkov.

Feministická teológia poukazovala na to, že Duch svätý vo vtedajšej reči bol vlastne ženského rodu. Máriu, prípadne Sofiu možno chápať ako formu výrazu, do ktorej sa vlieva Duch svätý a berie na seba jej podobu, ako je to v symbole holubice.

Zatiaľčo je v každom človeku niečo z Kristovho pôsobenia, ako sme sa to snažili vysvetliť v predchádzajúcich kapitolách, môže sa to teraz opäť zosilniť nielen prostredníctvom vonkajšieho Krista a Ducha svätého, ale aj prostredníctvom jeho slov, a v žiadnom prípade nie iba ich prostredníctvom.

Rytieri Svätého Grálu vychádzali iným spôsobom z toho, že po Ježišovom pôsobení na Zemi pred 2000 rokmi tu zostalo niečo, čo by mohli ľudia hľadať a nájsť: „Grál“. Táto legenda hovorí o tom, že Kristova krv, ktorá kvapkala z kríža na zem, bola zachytená do misky. Jozef z Arimatie a jeho sprievodcovia túto misku zachránili, dopravili do Anglicka či Francúzska a potom sa pred „zázračným Grálom“ zhromažďovali k modlitbe a prijímaní inšpirácie. Porovnaj napr. R. de Boron: „Dejiny Svätého Grálu“, ktoré boli napísané okolo roku 1200. Bez ohľadu na to, že základom tejto legendy môže byť vonkajšia realita, je nápadné, že zlatá miska Grálu so svojím kalichom hore, zosilnenou časťou uprostred a rozšírením, prípadne otvorom, smerom dolu symbolizuje človeka.* Človeka, ktorý zo svojho stredu, zo svojho srdca sa otvára smerom nahor pre Ducha svätého a dolu na vykúpenie Zeme. Grál symbolizuje „vykúpeného človeka“, „na ktorého čaká stvorenie“ (Porovnaj List Rimanom 8, 18-28). Celkovo možno v tom vidieť aj symbol k Bohu sa otvárajúcej Zeme. Okolo tohto prúdu sa opäť zoskupovali čiastočne svet odmietajúci katari, nazývaní kacírmi či albigenskí, minnesengri, trubadúri. Pápeži zlikvidovali niekoľko miliónov týchto ezoterických kresťanov ako domnelých kacírov. Hlbší význam Grálu sa teda nevyčerpáva ani onou druhou legendou, podľa ktorej boli Grálom Ježišovi telesní potomkovia v kráľovských rodoch.

Známy opát Joachim di Fiore (kolem 1100) hovoril o dobe Otcovej - dobe náboženstva Starého zákona a zákonov, ako aj o dobe Synovej cirkvi sprostredkovaného kresťanského učenia. Predvídal, že príde ešte tretí „vek Ducha svätého“ - vydalo nakladateľstvo Turmverlag-, keď v človeku bude rásť jeho individuálne spojenie s Bohom. Aj v tomto proroctve, ktorého významnosť poznávame už dlho, sú prvky priamo aj nepriamo prenikajúce do najrôznejších prúdov, od Luthera cez Marxa až po Hitlera, kde ich prekrútili prípadne zneužili. Väčšinou však tieto podobné prekrútenia majú zmysluplný prazáklad.

Tu je vhodná poznámka o rozdiele medzi spiritualitou Ducha svätého a špiritistickými praktikami. „Uchopenie od Ducha svätého“, v ideálnom prípade vedomé prijatie Ducha svätého, prechádza cez vnútro samého človeka. Hypnóza, prípadne extatické tranzy a „posadnutosti duchmi“ zomretých zo sveta záhrobia sa už pri tom vôbec nevyskytujú a ani nepodliehajú „zaklínaniu“. Ani dotyčným ľuďom, ani iným v ich okolí táto skúsenosť neodoberá sily ako špiritistická seansa. Vedomie sa nezužuje, ale rozširuje. Môže dôjsť aj k celkom mimoriadnym skúsenostiam, ale dochádza k tomu vedome a bez straty pamäte.

Duch Svätý nemôže byť tiež celkom oddelený od Krista, prípadne od jeho snáh. Kristus vyhlásil o Duchovi svätom, že bude mať tú vlastnosť, že učeníkom „… pripomenie všetko, čo som vám povedal.“ : Ešte mnoho iného by som vám mal povedať, ale teraz by ste to nezniesli, akonáhle však príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy.“

Či už bude v smere pravdy čokoľvek očistené, mohlo by sa to s Duchom svätým pripojiť k spojeniu oných síl, ktoré chcú zachrániť Zem.

Toho, kto by mal rád jasnejšiu predstavu o tom, ako Ježiš vyzeral, môžeme tu na záver Evanjelií odkázať na onen opis, ktorý by mohol platiť ako najpravdivejší - hoci žiadne všeobecne uznávané zobrazenie neexistuje:

Tzv. jediný skutočný „obraz nášho Spasiteľa“ ('Bild unseres Heilandes') možno dostať prostredníctvom Lorber-Verlag. Podľa tradície bol zachytený na príkaz cisára Tibéria ako obraz na smaragde a turecký sultán ho z Carihradskej pokladnice odovzdal pápežovi Inocencovi VIII, ako cenu za prepustenie svojho brata. Okrem toho je k dispozícii opis toho, ako Ježiš vyzeral podľa Publia Lentula, miestodržiteľa z Judeje za senát a ľud Ríma: „V týchto dňoch sa objavil ctnostný muž menom Ježiš Kristus, ktorý ešte žije medzi nami a ktorého pohania považujú za proroka pravdy, jeho učeníci však za syna Božieho. Kriesi mŕtvych, lieči všetky druhy chorôb. Je stredne veľký, statnej postavy, veľmi úctyhodného vzhľadu, všetci, ktorí ho vidia, ho zároveň milujú a boja sa ho. Jeho vlasy majú farbu ako práve dozretý lieskový orech až k ušiam takmer hladké a odtiaľ dole cez ramená mierne vlnité a podľa orientálneho nazarénskeho spôsobu má uprostred cestičku. Má hladké a otvorené čelo, jeho tvár je bez škvŕn a záhybov, krásna, príjemne červená. Nos a ústa majú taký tvar, že im nemožno nič vyčítať. Fúzy má riedke, farbou ladia s vlasmi, nie sú veľmi dlhé. Jeho oči sú tmavo modré, čisté a jasné. Jeho telo je pevné, pekného tvaru, ruky i dlane sú súmerné. Keď kára, je hrozivý, keď napomína - priateľský a citlivý, v reči je umiernený, múdry a skromný, zároveň dôstojný. Nikto sa nepamätá, že by ho videl smiať sa, ale mnohí ho videli plakať. Je to muž, ktorý sa vyznačuje nevídanou krásou.