Kristove cesty

Nezávislá informačná stránka s hľadiskami
mnohých oblastí výskumu a skúseností.

 Na domovskú stránku: ďalšie ponuky a jazyky.

 

Kristove cesty v ľudskom vedomí a na zemi.

Obsah všetkých časti.

K prvému dielu 1a: Kapitoly o krokoch evanjelií.

K časti 1b: Kapitoly o krokoch Evanjelií, história utrpenia až po Turíce.

K časti 2: Kroky Zjavenia apoštola Jána.

K časti 3: kapitol k rozličným témam a životným otázkam.

Toto je 4. časť: Starý zákon a príspevky k dialógu s inými nábozenstvami:.

Pre ďaľšie kapitoly sa najskôr stránka musí celkom uložiť!
1.   Starý zákon a židovské náboženstvo a Ježiš Kristus
1b. Zarathustra
3.   Ježiš Kristus a islam
4.   Ježiš Kristus a budhizmus
4b. Ježiš a hinduizmus
---   Informácie k: Ježiš Kristus a taoizmus a konfucianizmus

14. Všeobecné hľadiská k prírodným náboženstvám
---   Naše nové nemecké/ anglické tematické stránky.

Odkaz na iné znenia a práva.
E-mail.

 

Starý zákon, judaistické náboženstvo a Ježiš Kristus.

S výňatkami z hlavného textu a doplnkami.

Táto dodatková stránka je príspevkom k lepšiemu pochopeniu Starého zákona a k dialógu medzi cirkvami. Nespája sa s tým potreba podobne podrobne prerokovávať spisy Starého zákona tak, ako sa tento internetový projekt zaoberá napríklad evanjeliami a Skutkami apoštolov (Turíce).

K vzájomnému pomeru svätých spisov.

Ježiš Kristus a jeho učeníci sa veľmi často odvolávali na sväté spisy, ktoré boli známe ich poslucháčom. Predovšetkým však na Starý zákon. Obsahuje dejiny stvorenia, knihy o dejinách židov, zákonné spisy, prorocké spisy, žalmy, apokryfy atď. Ježiš a učeníci hovorili, že ich práce síce nerušia obsah starších zjavení, ani že v prvom radu nejde o vykladanie Zákona, ale že teraz ide o život bezprostredného kontaktu s Bohom a Kristom . (viď tiež „Základy etických hodnôt“). Z toho vyplývajú nové hľadiská aj proti Starému zákonu.

V Novom zákone sa však aj napriek tomu nachádza mnoho odkazov na iné duchovné smery vtedajšej doby. Napríklad Evanjelium podľa Jána hovorí zrejme k mnohým tým, ktorí poznali gnostické učenie, aby im na pozadí ich vlastnej viery vysvetlilo odlišnosť a špecifičnosť kresťanstva. Jednoduchým príkladom je už samo označenie „Pravé svetlo, ktoré osvetľuje každého človeka …“ (Jn 1, 9). Niektoré epištoly sv. Pavla, atď. berú do úvahy aj stav znalostí ľudí z okruhu starých mystických náboženstiev viac, ako znalostí židovských tradícií. Niekto, kto tieto tradície nepozná, to ani nespozoruje. Na takých miestach Nového zákona nemožno nájsť žiadne paušálne zatratenie všetkých nežidovských starých spisov. Takéto odsúdenia sa nachádzajú len na miestach, kde sa hovorí o vyslovenom zneužívaní konkrétnych degenerovaných kultov, aby sa ľudia vyvarovali pred takými cestami. Stará zákonitá cesta misie znamenala, že ľudia sa odvádzali odtiaľ, kde stáli, namiesto toho, aby sa od nich požadovalo, že by mali jednoducho zabudnúť na celý svoj doterajší životopis, čo by skôr vytváralo ďalšie poruchy v ich vedomí, namiesto toho, aby prinášalo spásu, ktorá tieto poruchy lieči. Od ľudí iného pôvodu sa nepožadovalo, aby najskôr prevzali na seba celú židovskú tradíciu. V tomto ohľade boli rovnoprávni so židmi. (porovnaj napr. Skutky apoštolov 15, 19) Napriek tomu aj medzi učeníkmi vznikali rozpory, ktoré sa vyskytujú aj dnes.

Ježišovo dielo bolo síce vtedy mysliteľné v tejto forme len na základe viery v Boha a nádeji v zásadnú a celého ostatného sveta sa týkajúcu zmenu, ako to v Izraeli predpovedali proroci. Odvtedy sa však mohlo dobre rozpracovávať kresťanstvo aj na základe ďalších náboženských tradícii namiesto Starého zákona. O to sa napríklad pokúšal Mání, zakladateľ manicheizmu, veľmi rozšíreného v Ázii a neskôr cirkvou prenasledovaného, takže dnes je prakticky celkom vykorenený. Východiskom manicheizmu bolo monoteistické náboženstvo Zarathustrovo v Perzii. Inou otázkou je, do akej miery sa Mánímu podarilo správne rozvinúť úlohu Ježiša a do akej miery sa mu to napriek vysokej úrovni jeho učenia nepodarilo (napr. jednostranný útek od sveta v jeho učení). Tomu sa však na tomto mieste nebudeme bližšie venovať.

Židovské náboženstvo (judaizmus) vytvorilo po hebrejskej Biblii ešte niekoľko ďalších spisov, ako sú základy práva (Mišna) a komentáre (Gemara) Talmudu v zneniach z Babylonu a Jeruzalema, rovnako ako základné diela určitých smerov, najmä mysticko-ezoterické spisy kabalistiky: Zohar (Sohar) / Sepher Jezirah. Tieto posledne uvádzané spisy sa síce datujú do 13. storočia, môžu však vychádzať zo starších úvah. Niečo z toho dokonca pripomína starý Egypt. Dnes existuje aj židovská mystika.

K obrazom Boha.

"Boh Abraháma" bol prežívaný ako osobný Boh rodiny, kmeňa a národa, na druhej strane aj ako Boh Vesmíru. Táto viera začala až časom naberať prísne monoteistickú formu, po ktorej stále častejšie volali proroci.* Na začiatku sa Boh v Starom zákone nazýva „Elohim“, to znamená „Božskí (stvoriteľskí) duchovia“ a nejde teda o žiadnych materiálnych mimozemšťanov s génovými experimentmi, ako sa o tom špekuluje v mnohých knihách. Ak vôbec existovali problematické vplyvy na vývoj Zeme, potom sa k tomu pripojili. „Alah" je islamský názov Boha - od pre-islamského arabského „al-ilah" - dokonca, ako semitské slovo, takmer má určite rovnaký pôvod ako meno „Elohim", jedno z Božích mien v knihách Mojžišových (v hebrejčine).

Meno Jahve /Jehova / JVHV sa v Starom zákone objavuje až neskôr. Mystické a duchovno vedecké pramene ako napr. Lorber alebo Steiner uvádzajú, že chápanie Boha ako Jehovu sa začalo prejavovať v priebehu doby tak, ako sa Boh k ľuďom približoval. V prekladoch sa bohužiaľ používajú vždy rovnaké označenia aj tam, kde sa v origináli uvádzajú rôzne božie mená. Nepozerá sa však na skutočnosť , že ľudia v rôznych epochách prežívali Boha rôzne. Pravá skúsenosť s Bohom ako Jehovou bola pravdepodobne neskôr ľudsky zahmlená. Je tiež možné, že ľudstvo takto dočasne poplietli v tejto súvislosti aj negatívne bytosti. To je fenoménom v mnohých náboženstvách, že ľudia, spiritualita ktorých sa sploštila a ktorí boli napríklad naplnení nenávisťou, boli len málo otvorení k napomínaniu prorokov. Nie všetky podrobnosti v Starom zákone sa týkajú skutočného „Jahve“ a „JHVH“ tak, ako to vysvetľuje prof. J. J. Hurtak/ USA. To však neznamená, že by bolo možné hodnotiť každý starozákonný dej  ľudskou logikou našej dnešnej spoločnosti. Boh vie lepšie ako my, čo robí a prečo chce niečo od ľudí.

Viera v Mesiáša a Kristus.

„Christos“ – je už v Septuaginte, židom pre židov v 3./2. storočí pred Kristom preloženého prekladu hebrejskej Biblie do gréčtiny, býva označovaný ako Mesiáš, o ktorom hovorili proroci. Nejde teda o nejaký vynález sv. Pavla, ako sa domnievajú niektorí moderní spisovatelia. Písomné zvitky z jaskýň z okolia Mŕtveho mora v Kumráne ukazujú, že hlboko veriaci židi očakávali v desaťročiach/storočiach pred Kristom kráľovstvo mieru Mesiáša, ako je popísané v 11. kapitole Knihy proroka Izaiáša. Už vtedy však bola bytosť Mesiáša vysvetľovaná rôzne – rovnako ako pre učeníkov Ježiša nebolo ľahké pochopiť, že u sľúbeného nového „kráľovstva“ nejde o vonkajšiu národnú revoltu proti Rimanom, ale o spirituálny, všetko meniaci vývoj, o „kráľovstvo nebeské“.

Spoločnosť v Kumráne sa pripočítava často k prísne veriacim, spirituálnym esénom, ktorí predstavovali tretiu základnú školu vtedajšieho židovstva popri farizejoch a saducejoch. Presnejšie povedané, skôr šlo o esénom blízke, nezávisle spoločenstvo, ktoré malo dobré kontakty s inými prúdmi vtedajšieho židovstva, vedľa mierumilovných esénov, aj k samostatným, militantným „Zelótom“ a k farizejom v Jeruzaleme (a boli to práve farizeji, ktorí tomuto spoločenstvu v núdzi zverili aj samotné záznamy o chrámovom poklade, pretože zrejme patrili, bez ohľadu na rozdielne názory, k absolútne dôveryhodným ľuďom.). Tzv. „pravidlo obce“ 1QS obsahuje údaje o očakávaní Mesiáša. Hovorí sa tam o dvoch Mesiášoch, prípadne o dvojakom pôvode tohto očakávaného Mesiáša, čo by mohlo platiť podľa vtedajšieho práva pre Ježiša. Ježiš bol skrz Jozefa z rodu Dávidovho a skrz Máriu z kňazského rodu Áronovho (o tom sa zmieňuje napríklad aj Carsten Peter Thiede, ktorý sa týmito zvitkami zaoberá z poverenia izraelského Úradu pre starožitnosti.)

Proroctvo z Knihy proroka Micheáša 5, 1, podľa ktorého Mesiáš pochádza z Betlehema, nemalo ako sa zdá v týchto kruhoch, ktoré očakávali Mesiáša, žiadny význam. Evanjelista Matúš sa však na to odvoláva . Niektorými kritikmi bolo toto ľahkomyseľne považované za jeho výmysel, pretože Ježiš pochádzal z Nazareta. *

Jedno miesto u proroka Daniela 9: 25, sa často dáva do spojenia s Ježišom: od pokynu k výstavbe druhého Jeruzalema (viď Nehemiáš 2:18, asi 445 pr. Kr.) až do smrti druhého pomazaného by malo uplynúť celkom 69 „týždňov“. Ak to chápeme, že tieto týždne znamenajú „roky“ zložené z týždňov – každý v dĺžke siedmych rokov (porovnaj význam „rokov Sabatu“ atď.), potom by naozaj šlo približne o dobu ukrižovania.

(...)
- Existujú však aj mesiánski Židia, ktorí uznávajú Ježiša za svojho mesiáša;

Pre teológiu založenú na kresťanstve ako náboženskom spoločenstve je to ťažko zhodnotiteľný, ale pre iné kultúrne okruhy môže byť o to zaujímavejší stimul R. Steinera, vidieť v Kristovi bytosť, ktorá bola v predkresťanských dobách známa niektorým vyšším mudrcom. Teda by mohlo ísť o to, čo je vyjadrené v hinduistickom Višwas Karman, párskom Ahura Mazda, o egyptskú slnečnú bytosť Osiris a u Keltov o Belemis = Baldur, Apollo. Viď aj kapitola „Na začiatku bolo slovo…“ v tomto texte.

Viď aj napr. kristológiu Rudolfa Steinera, zbierka prednášok „Geistigen Wesenheiten in den Himmelskörpern“ (Duchovné bytosti v nebeských telesách), 1912, „Vorstufen zum Mysterium von Golgatha“ (Predstupne k mystériu Golgoty), 1913, 1914, „Von Jesus zu Christus“(Od Ježiša ku Kristu), „Christologie“. (Kristológia).

Pred 2000 rokmi došlo k vteleniu Krista na zemi, ako medzníku v bode obratu svetového vývoja, keď Ježiš berie ľudstvo na seba a začleňuje ľudstvo do svojho života. Aktuálne náboženstvá sú z časti degenerované, tak ako kresťanstvo sa neskôr sploštilo, avšak bádanie v týchto smeroch by aj napriek tomu malo význam. Kristus by sa ukázal ako niečo, čo sa nehodí do často prisudzovanej úlohy ako mocenského garanta zvláštneho náboženského spoločenstva. Ukázal by sa ako bytosť, ktorá stelesňuje práve obnovené, všeobecné ľudstvo, „nového Adama“ z Golgoty.

* Aj pre dobu Starého zákona platí, že výskum môže získať niektoré cenné stimuly, ak chápe inšpirované/vizionárske spisy v ich zvláštnom charaktere a berie ich na vedomie. V takom prípade sem patrí popri Rudolfa Steinera napríklad Anna Katharina Emmerichová. „Das Geheimnis (Geheimnisse) des Alten Bundes (Tajomstvo/á Starého zákona). To sa týka aj „predpotopnej doby a novozákonnej doby až po spis „Innere Wort (Vnútorné slovo)“ Jakoba Lorbera: www.lorber-verlag.de , až po Rudolfa Steinera. Poznatky mystiky prinášajú so sebou aj to, že možno celkom zabudnúť na tézu niektorých, že Ježiš ako historická osoba neexistoval, že šlo o obyčajného potulného kazateľa.

Update English/ Deutsch.

 Späť na obsah tejto stránky.

Zarathustra.

S pôvodným Zarathustrovým učením sa dnes môžeme stretnúť u Pársov v ich náboženskom spise, zvanom Zend Avesta. Vedci, ktorí vychádzajú z tohto náboženstva znovu objaveného v Indii, ukázali, že toto náboženstvo je staršie ako sa domnievajú západní bádatelia, že antickí zemepisci teda mali pravdu. Okrem toho vyplynulo, že pôvodne nešlo o kozmický súboj medzi svetlom a temnom, ktorý neskôr prevzalo gnostické učenie. Naopak, zosobnený Boh Ahura – Mazda, stál nad týmito protichodnými silami ako „Naddobro“. Pojem neosobnej stránky Boha bol nazývaný „Ahu“ (Adresa, na ktorej možno získať najhodnotnejšie práce z tohto náboženstva: Mazdayasnie Monasterie, Mustafa Bldg., Sir Pherozeshah Mehta Rd., Bombay 40001, India). Okrem toho sa zistilo, že v iránskej tradícii sa objavujú zmienky o niekom, s menom Noa/Nuach, čo zodpovedá biblickým správam. Domnievame sa, že Zend Avesta má minimálne mnoho spoločného s prapôvodným zjavením ľudstva pred potopou v prednej Ázii, to znamená s najstaršou vierou v Boha, ktorému Noe zostal aj v tejto degenerovanej kultúre verný. Abrahám nebol prvý, ktorý uctieval jedného Boha. Existujú zmienky o tom, že aj pôvodná forma tohto náboženstva pred potopou okolo roku 3500 pr. Kristom existovala v písomnej podobe a je tiež možné, že sa tieto spisy raz objaví. Lorber nazýva jeden z týchto zmiznutých spisov „Seanthiast Elli“. Boh sa mal ľuďom pred potopou zjaviť ako „Abedam“ podobne, ako neskôr pôsobil prostredníctvom biblického Melchisedeka.

Mnoho moslimských duchovných v Iráne pripočítava Pársov medzi „ľud knihy“ teda Koránu, podobne ako kresťanov a židov, teda nie k „neveriacim“, ale k tým, ktorí veria v jedného a toho istého Boha a ktorých na neho neustále upozorňovali hlasy prorokov. Prirodzene, že sa podobne ako vo všetkých ostatných náboženstvách aj v tomto náboženstve stratilo niečo z pôvodnej duchovnej hĺbky, čo sa až teraz musí objavovať .

Mání (216-267) sa pokúsil spojiť kresťanstvo s náboženstvom Zarathustry (…). Tieto pokusy nebudeme bližšie posudzovať . Viď k tomu podrobnejší text v nemčine alebo angličtine.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Informácie k: Ježiš Kristus a islam.

Toto je príspevok pre lepšie porozumenie medzi náboženstvami a pre mierumilovný „dialóg medzi náboženstvami", ktorý prebieha už mnoho rokov.**** Tieto poznámky si nerobia nárok na to, aby charakterizovali islam ako celok, pretože aj v Koráne existujú rôzne školy.

Korán a ostatné náboženské spisy.

Islam znamená "Podrobenie sa (podrobiť sa vôli Božej)," aj "Oddanosť (Bohu)".
Islamské sväté písmo, Korán, sa chápe ako inšpirácia, ktorú Boh sprostredkoval prorokovi Mohamedovi prípadne anjel Džibrail – možno ho prirovnať k archanjelovi Gabrielovi v kresťanstve. Isté je; že Korán má centrálny význam. Okrem toho pri výklade svoju úlohu zohrávajú aj ďalšie tradície (sunna je doslova „zvyklosť”) tradované od čias proroka (Hadit). Aj prorok je v svojom individuálnom konaní človekom, nie je Bohom. Musíme uvážiť, že ako medzi kresťanmi sú ľudia, ktorí nepoznajú presne sväté písmo tak je to aj medzi moslimami.

Kresťania, aj židia sú v Koráne z časti priamo oslovovaní „vy ľudia Písma" (ľudia Knihy, napríklad Súra 4,171) a ako „vy deti Izraela“. Môžu sa teda zaoberať aj Koránom (hoci tak väčšinou nekonajú). Religionistika sa vždy zaoberá svätými písmami všetkých náboženstiev a skúma okrem iného historický vývoj ich výkladu. Sväté písma by sa však mali študovať s rešpektom. Jedna časť moslimských exegetov Koránu píše, že existuje jediná praforma Koránu, ktorá je uložená u Boha a je prístupná len čistým anjelom a čistým ľudským vyslancom; v druhej časti sa vykladá, že ten, kto číta Korán, by mal byť čistý ( teda bez hriechu).

Prorok sa považuje za takého, ktorý je poslaný „na určitý čas" (alebo na obdobie medzičasu; iný preklad: bude neskôr), v ktorom tí, ktorí sú poslaní, zostávajú (na zemi) (Súra 5,19*). Podľa Koránu, v zmysle učenia proroka Mohameda, existujú „ľudia Knihy“ (ľudia Písma) a „neveriaci“. Za „ľudí Knihy“ sa predovšetkým považujú židia a kresťania, ktorí sa popri moslimoch opierajú o tú istú tradíciu, a niekedy aj zoroastristi (Súra 22,17). To preto, že aj Korán uznáva reťaz „prorokov“, ktorí všetci prinášali učenie o jedinom Bohu, poslednom súde a modlia sa za svoje národy prípadne za svoju dobu (napr. Súra 6, 83-92, Súra 7, Súra 4,136*). Ak príslušníci zmienených náboženstiev veria v tieto spoločné základy, nebudú v Koráne samom počítaní medzi neveriacich. (Súra 5, 48* aj.) V prvých stáročiach islamu nebol na kresťanov a židov vykonávaný žiadny nátlak, aby prestúpili na islam (podľa učenia islamu „V náboženstve nejestvuje žiadny nátlak, viď Súra 2, 256*). 
Abrahám je považovaný za jedného z „hanifov" - ľudí, ktorí ako jednotlivci našli priamu cestu k viere v jediného Boha.

Slovo Alláh – po predislamsky al-ilah - má ako semitské meno určite rovnaký pôvod ako „Elohim" meno Boha hebrejských kníh Mojžišových.

Za „neveriacich" doslovne „pokrytcov" platili v prísnom zmysle v dobe proroka Mohameda polyteisti, prípadne modloslužobníci, proti ktorým bojoval v Arábii a pred ktorými varovala aj Biblia židov a kresťanov. V širšom slova zmysle platia dnes v islame za neveriacich tí, ktorí neveria v jedného Boha a v posledný súd. Niekedy sa tento termín dnes nesprávne paušálne používa na všetkých, ktorí nie sú moslimovia, niekedy aj moslimovia iného smeru.

Ježiš Kristus v Koráne.

Okrem biblie sa o Ježišovi hovorí - aj v Koráne (7. storočie nl) s niektorými podobnými a rozdielnymi rysmi. Je treba poukázať na to, že Korán uznáva Ježiša Krista na viacerých miestach ako Bohom zoslaného proroka a tiež ako „Slovo“ Božie bez bližšie vysvetleného významu, a ako ducha uznaného Bohom (Súra 4,171) „stvoreného ako Adam“ (Súry 2; 3,47 a 3,59; 5…). V správne chápanom islame teda Ježiš znamená v každom prípade viac ako v očiach oných moderných kresťanských teológov, ktorí by Ježišovi najradšej nechali len úlohu sociálneho reformátora! Jediné, čo Korán neakceptuje, je náuka o synovstve Ježišovom v zmysle neskoršieho učenia o Svätej Trojici, ktorú však kresťania v dobe Mohameda chápali príliš pozemsky. Len ťažko vtedy existovali kresťania, ktorí by bývali schopní autenticky vysvetliť toto učenie, ako bolo pôvodne myslené, tak aby bolo pochopiteľné aj pre ľudí s iným myšlienkovým základom (napr. Súra 6,101*). V liste Rimanom 1.4 sa hovorí, že Kristus „povstal ... ako človek a mal sa ukázať ako Syn Boží v moci Duchom posvätenia“ – nebol teda zrodený. 
S moslimským presvedčením, že Boh je nezrodený a Ježiša nezrodil, ale stvoril, by mohli kresťania do určitej miery vlastne súhlasiť. Ďalej, termín (grécky) „logos", ktorý sa používa v Biblii práve na označenie božského pôvodu prípadne zoslanie Ježiša Krista – sa v evanjeliách prekladá aj ako „Slovo" (viď horeuvedené), sa aj v Koráne používa pre Ježiša. Ak sú však v inšpirovaných textoch Koránu – tak ako v Biblii – skryté tajomstvá, ktoré dosiaľ ani moslimovia, ani kresťania celkom nevypátrali, tak ich spory o termíny sú bez úžitku? Aj tam, kde kresťania tieto učenia prezentujú tak, že ich možno chápať ako „učenia polyteizmu" nezodpovedá to spôsobu, akým učil sám Ježiš: „… aby vám Otec dal všetko, čo od neho budete prosiť v mojom mene (to znamená - vnútorne spojení s Ježišom)“ (Evanjelium podľa Jána 15:16). V Ježišovom živote sa všetko krúti okolo jedného Boha, s ktorým bol úzko spojený a ku ktorému mohol doviesť ľudí.

Termín „Logos" (grécky v 1. kapitole Evanjelia podľa Jána, „Slovo Božie“ ako označenie spojené s Kristom ) sa vyskytuje v Koráne, podľa podania Pareta, nezávisle na Ježišovi, no v iných vydaniach Koránu sa rozumie ako „záležitosť“ Boha alebo „príkaz Boha“ (Súra 13,2; Súra 13, 11*).

Podľa Koránu Ježiš bol Bohom „stvorený ako Adam“ z hliny zeme (Súra 3, 59) a hovorí sa aj o Božom poslovi z Božieho ducha, ktorý sprostredkoval panenské Ježišovo narodenie, prostredníctvom Miriam (Mária) (Súra 19, 17-22). V kresťanskej verzii oznámi narodenie Ježiša anjel Pána z  Ducha Svätého. V Koráne sa tiež hovorí, že Ježiš bol posilňovaný Duchom svätým/ Duchom svätosti. (Súra 5,110).

Podľa Koránu mladý Ježiš oznámil svoje vzkriesenie (Súra 19, 33), čím sa však mohol tiež myslieť jeho nový príchod v „onen deň“ ( súd so vzkriesením veriacich, o ktorom sa v Koráne často hovorí viď Súra 4, 159*. Korán hovorí o tom, že Ježiš bol vyzdvihnutý do neba živý (Súra 4, 157 – 159*, Súra 3, 55*).
Moslimovia a kresťania sa nezhodujú v tom, či bol Ježiš pred svojím nanebovzatím ukrižovaný, zomrel a prostredníctvom Boha prekonal smrť – ako hovoria kresťania – alebo či bol vzatý na nebesá živý bez ukrižovania – ako veria moslimovia. Spoločná je však viera, že v čase, kedy bol vzatý na nebesá, v žiadnom prípade nebol „mŕtvy", ale naopak, učil ľudí. Už v súre 3:55* prípadne 5:48* stojí práve, „...ja ho očistím" a „...vrátite sa všetci ku mne späť, ja (Boh) medzi vami rozhodnem o tom, v čom ste neboli ( v pozemskom živote) jednotní". Preto by mohli kresťania a moslimovia v pokoji očakávať riešenie niekoľkých skutočných tajomstiev namiesto toho, aby medzi sebou bojovali.

Podobne obsahuje Korán vzkriesenie veriacich v dobe súdu (Súra 36,77, Súra 69,13, Súry 75,99 aj). Ježiš potom znovu príde a bude svedčiť o veriacich ľuďoch Písma (súra 4,159, porovnaj Súra 16, 89*ˇ). Oní, aj tí čo nie sú moslimovia, ktorí veria v Boha a v posledný súd a „robia dobre" (), sa podľa Koránu nemusia báť posledného súdu (Súra 2,62; Súra 4,123-124; Súra 7,170*). Súd je v Koráne aj v Biblii jednoznačne vecou Boha a nie vecou ľudí, nech ide o kresťanov, moslimov alebo židov. 
(Také porovnania medzi náboženstvami tu neslúžia k spochybneniu nezávislosti Koránu).

K etickým základom islamu a kresťanstva

Aj etické základy uvedených troch „abrahámovských náboženstiev" sú úzko príbuzné. Prikázania sa vyskytujú, hoci nespísané do zoznamu prikázaní v tom istom poradí, aj v islame (okrem iného Súra 17,22-39, Súra 5,38-40, Súra 2,188, Súra 4,135, Súra 2,195 a Súra 17,70* (Dôstojnosť človeka). Korán napríklad zakazuje čo najprísnejšie, a to bez výnimky, vraždenie nevinných (Súra 5, 27-32*). Pojem „džihád" = svätá vojna", znamená len "boj". Význam „svätá vojna" nepochádza v tomto význame z Koránu, ale z výrokov proroka Mohameda a islamských právnych škôl.***): Duchovne morálna práca na vlastnom vnútre, na vlastných Bohu vzdialených vášniach, sa považuje za „veľký džihád“, ktorému sa prikladá väčší význam ako všetkým vonkajším rozporom. (Porovnaj . napr. Ježišovo posolstvo „Najskôr vytiahnuť brvno z vlastného oka …“ Mnohé vonkajšie konflikty by tak stratili svoj základ). „Džihád slova" je pokojné obhajovanie viery. „Džihád rúk" je aktívny, učiteľský príklad veriaceho. „Džihád meča" sa uvádza aj ako „malý džihád", je dovolený len na obranu veriacich, na ktorých sa útočí bez priestupkov (Porovnaj: Korán Súra 2, 190). „Unáhlenosť“ pri zaobchádzaní s tými, ktorí veria v iné náboženstvo, je založená tiež v Koráne. (Súra 48, 29, Súra 47, 4); takéto "násilné" pasáže možno porovnávať s inými miestami, kde sú vymedzené, (napr. ako "v náboženstve neexistuje donútenie", Súra 2, 256).

Veľmi rozsiahle sú tradičné pravidlá týkajúce sa vzťahu medzi pohlaviami, vrátane zákazu manželstva s príslušníkmi iných náboženstiev, atď.

K islamskej praxi patrí: „Svedectvo o tom, že nie je Boha okrem Boha (Alláha) a že Mohamed je poslom Božím;
dodržiavanie predpísaných každodenných modlitieb; (Súra 2,177*);
dodržiavanie ročných pôstov (Súra 2,185*);
minimálne raz za život púť do Mekky (Súra 2,196*);
a platenie zakata (milodary pre sociálne príspevky)" (Súra 2,177*)".

V dnešnom islame neexistuje centrálne miesto, ktoré by bolo rozhodujúce pre nábožensko-etické otázky. Aj tak však sú stanoviská, ktoré zastupuje veľká väčšina uznávaných právnikov a ktoré sú pravdepodobne dosť rozšírené.

*) Uviedli sa len jasné miesta, ktorých sa nedotýka ťažká preložiteľnosť Koránu a ktoré podľa nášho názoru postačujú pri preklade vedeckých nárokov a jasne rozlišujú medzi slovnými prekladmi a vývodmi pre lepšiu jazykovú zrozumiteľnosť. Používa sa v islamskom priestore najčastejšie egyptské číslovanie veršov. Iné preklady môžu použiť jedno z dvoch druhých číslovaní veršov. V takom prípade môžete nájsť uvedené miesto krátko pred alebo za uvedeným číslom verša, ale v tej istej súre. Ťažké miesta na preklad sa nenájdu v uvádzaných jasných miestach. Význam miest v Koráne bol porovnávaný s prácou Adela Theodora Khouryho vydanej 2007 (v nemčine) „Korán, preložený a komentovaný. Tento preklad je uznávaný aj moslimskými učencami (napríklad Dr. Inamulah Khan, bývalý generálny sekretár Islamského svetového kongresu). Použili sme okrem iného Korán v českom preklade dr. Ignáca Veselého v preklade do slovenčiny.

***) Aj historické „kresťanské krížové ťaženia“ neboli biblicky zdôvodnené, boli ľudskými činmi a napríklad u mnohých európskych kresťanov dnes majú zlú povesť.

****) (Viď k tomu Islam súra Koránu 164, verš. 125.)

Späť na obsah tejto stránky.

 

Informácie k: Ježiš Kristus a budhizmus.

Dodatočné stránky internetového projektu „Kristove cesty“ k rôznym ďalším náboženstvám sú príspevkom, k lepšiemu pochopeniu a k medzináboženskému dialógu. V nich ide o to, čo je spoločné a v čom sa líšia budhistické smery a kresťanstvo, ktoré si je (opäť) vedomé svojich duchovných hĺbok. To ale nie je spojené so snahou podrobne vykresliť Buddhov život a jeho učenie (asi 500 rokov pred Kristom).* Skôr sa budeme podrobnejšie venovať kľúčovým bodom.

„Nič" a „Ja"

Základom pôvodného Buddhovho učenia, ktoré je dnes základom hínajánového budhizmu, je stále väčšie oslobodzovanie človeka od všetkého, čo nepatrí k jadru jeho bytosti. Túžbu vonkajšieho a vnútorného zmyslu, ktorá vedie k utrpeniu, treba považovať za niečo, čo „nepatrí k Ja" („anattá") a ktorú prostredníctvom vhodnej životnej a duchovnej cesty vrátane meditácie musí človek nakoniec uhasiť a žiť tak, aby táto cesta ústila do stavu nirvány. Mahájánový budhizmus, ktorý vznikol neskôr, ktorý ale priniesol pokrok napríklad v väčšom súcite so všetkými bytosťami namiesto úteku zo sveta, sa však väčšinou správne nechápal. Neustále opakujúci sa pojem Nie - Ja sa totiž vykladal tak, že neexistuje vôbec žiadne Ja, ktoré by zostalo po odložení nižších egoistických vlastností. Preto má mahájánový smer budhizmu sklon k tomu, aby považoval nirvánu za „Nič". Buddha sám však pri popisovaní svojich najvyšších skúseností hovoril: „Ja som postupom času prehliadol aj biedu oblastí „Ani-vnímanie" „Ani-nevnímanie" a bolo mi to celkom jasné, snažil som sa preniknúť k šťastiu spojeného so zrušením „Ani-vnímania“, „Ani-nevnímania“ a vychutnať si ho …
A odvtedy som dospel - po úplnom vypnutí Ani-vnímania, Ani-nevnímania, k zrušeniu vnímania a cítenia, spočívam v tom a vonkajšie vplyvy, keď som to Ja všetko múdro spoznal, boli umlčané." (Suttam Anguttara Nikaja 9, č. 41…).

Tu si musíme všimnúť, že aj Ježiš Kristus vyzýval k očisťovaniu rôznych ľudských vlastností a k tomu, že každý má začať sám u seba a nekritizovať hneď druhých (viď náš hlavný text Kristove cesty) Takisto seba a svojich učeníkov nestotožňuje so svetom alebo nejakou svetskou činnosťou, ale hovorí o nich ako o tých, ktorí nepatria k svetu, - dôraznejšie ako v pôvodnom budhizme - ktorí nežijú a nepôsobia v tomto svete (Jn 17), len ho premieňajú ako kvások v ceste.

Pokiaľ ide o otázky života v každom prípade možno vo výrokoch Ježišových aj Buddhových nájsť mnoho podobného, čo už desaťročia privádza niektorých bádateľov k tomu, aby sa domnievali, že Ježiš učil budhizmus. Takisto by sme mohli povedať, že hlásal to či oné učenie. V hlavnom texte vysvetľujeme, okrem iného, že spoločné rysy jednotlivých náboženstiev sú dané duchovnými skutočnosťami, ktoré môžu logicky vnímať podobne všetci tí, ktorí k nim majú prístup, bez toho aby od seba opisovali. 
To je koniec koncov inšpirácia a ak je to to pravé, prichádza to z večného zdroja bez toho, aby to znamenalo či „Niečo" alebo „Nič" či „ešte Nič", atď., alebo oslobodenie od toho, najmä vtedy, keď by samotné oslobodenie bez toho nemalo vôbec žiadny zmysel. Z neho, jej, (alebo jeho) stojacej(eho) za Všetkým a čo je vo Všetkom skryté a zároveň je aj celkom mimo Všetko. To je Neprejavené a aj tak už v sebe Všetko obsahuje a to aj tak bude na konci stvorenia viac ako na začiatku – teda minimálne v pozemskom zmysle rovnako rozporuplné ako koán (paradoxný výrok pre meditácie v zen budhizme). Niečo, čo nie je možné pochopiť teoretickou cestou, hoci sa ľudský duch pomaly môže stať dostatočne pružným, aby mu to umožnilo podnikať minimálne nepriame pokusy o priblíženie sa alebo o to, môcť spracovať videné vnútorne.***** 
To je silná stránka náboženstiev v porovnaní s materialisticko-egoistickou spoločnosťou. Náboženstvá ju však využívajú len nedostatočne. Ba aj to, čo je spoločné, aj kontakty náboženstiev medzi sebou však nemenia nič na tom, že každé má svoje vlastné a čiastočne veľmi rozdielne cesty.

Medzi kresťanskými mystikmi je najbližšie k východnému neosobnému pohľadu Majster Ekkehard. Medzi buddhistickými smermi môže vytvoriť most iba ak učenie Ničirenovej školy (Ničiren šóšú) budhizmu. Medzi ďalšími indickými mudrcmi sa najviac blíži z osobného alebo podstatného pohľadu Sri Aurobindo a jeho partnerka, „Matka": prešiel nirvánou a spoznal - zdanlivo spôsobom podobným niektorým kresťanským mystikom - že za spôsobom prežitia "nirvány" je niečo úplne iné ako „Nič". Hovorí o Najvyššom a chcel by zniesť niektoré aspekty tohto Najvyššieho na zem. Sú ľudia, pre ktorých bol Sri Aurobindo mostom, aby znovu našli cestu ku kresťanstvu - avšak v jeho vlastnom základe, kde ide napríklad o úplne reálne „nasledovanie Krista" až k onému vyjadreniu tak ako to vyjadril Kristus sám svojím Zmŕtvychvstaním.

„Posledná skutočnosť“ a hľadanie Boha

Ľudské vlastnosti, ktoré sa musia očistiť, sú ale v židovskej aj kresťanskej a islamskej oblasti spojené aj s pojmom hriechu, previnením sa voči Bohu. Predovšetkým tu ide o dodržiavanie nábožensky podložených etických noriem a presnejšie, o prekonaní všetkých vlastností, ktoré nás oddeľujú od Boha. Dnes prevláda predstava, a to aj u väčšiny buddhistov, že podľa budhizmu Boh proste neexistuje. V spoločných etických stanoviskách rôznych náboženstiev sa preto poukazuje na „poslednú skutočnosť“ po materiálnom živote, ktorú uznávajú všetky náboženstvá, bez ohľadu na to, čo sa za ňou skrýva v jednotlivých náboženských smeroch.

Tvrdiť, že podľa buddhizmu Boh neexistuje, nie je celkom správne. Buddha nikdy netvrdil, že neexistuje Boh, ale vo vtedajšej dobe sa väčšinou obmedzoval na odovzdávanie poznatkov o ľudskej ceste. Keď sa ho hinduistickí kňazi pýtali na Brahmu, hinduistické stvoriteľské božstvo, Budha odpovedal: „Brahmu dobre poznám aj bráhmansky svet a cestu, ktorá vedie do bráhmanskeho sveta a viem aj, ako sa Brahmá dostal do brahmánskeho sveta." (Digha Nikay, 13. reč – to sa ale vzťahuje na duchovnú skúsenosť, nielen na znalosť hinduistickej literatúry). Brahmu hinduistov nemožno automaticky stotožňovať „s Bohom – Otcom“ Ježiša-Krista. Skôr ide o jednu z personifikovaných dielčích božských vlastností, ktoré sa postupom času objavili v rôznych kultúrach. V žiadnom prípade to nie je označenie negatívnych síl. Keď však dnes ktosi hovorí o vyššom pôvode vtedy uctievaných bohov bez toho, že by ich uctieval ako najvyššie bytosti, o čom teda vlastne hovorí? Je zrejmé, že pre Buddhu bol počiatok a cieľ v Neprejavenom. Táto neprejavená nirvána nie je však „Nič". Je len mimo Všetko, o ktorom si človek môže pomocou svojich pozemských psychických alebo mentálnych schopností urobiť obraz.
A zrazu tu máme nevedomky uznávanú paralelu medzi kresťanstvom, judaizmom a islamom. To preto, že vo všetkých týchto náboženstvách je známe, že vôbec nemá zmysel, ba je priam zakázané vytvárať akýsi obraz Boha – a to aj napriek tomu, že sa na dôvod už zabudlo. V judaizme sa dokonca nesmie ani len vysloviť meno Boha. Pozri tiež našu stránku „Náboženstvo ako znovuspojenie človeka s Bohom", konkrétne Poznámka 2) o archetypoch.

Na druhej strane Evanjeliá, prípadne Jánovo zjavenie označujú „Otca" ako toho, z ktorého vychádza Stvorenie a v ktorom úplnosť končí. (Alfa a Omega), ktorý teda presahuje Stvorenie a jeho vlastnosti a ktorého Stvorenie Ježiš nemôže celkom dosiahnuť. Kresťanskí mystici ako Jakob Böhme na základe svojich autentických skúseností tiež výslovne poukazujú na to, že tento Boh stojí nie len nad pozemským Stvorením, ale aj nebeskými svetmi a oným svetom.**) Nemá zmysel, keď sa náboženstvá v rôznej vedeckej literatúre často porovnávajú bez toho, aby do toho boli zapojení tí, ktorí majú tie najhlbšie náboženské skúsenosti. Bez tohoto vôbec nemožno ani nájsť jazyk, ktorému by rozumeli zástupcovia rôznych náboženstiev***).

Budhistická cesta môže viesť ku vstupu do nirvány pre tých, ktorí sa neboja veľkej námahy, do toho sveta za oným svetom – nirvána je preto pre väčšinu budhistov taká ďaleká, ako je ďaleká pre väčšinu kresťanov mystická jednota s Bohom. Buddhizmus ****) tiež učí o možnosti, že Bóddhisattwa, vyslobodený z reťazí opätovného zrodenia „môže znovu dobrovoľne zostúpiť, aby napríklad pomohol zbytku sveta. Kristus vystúpil k Otcovi („viď Prázdny hrob, Zmŕtvychvstanie a Nanebovstúpenie ) aby tak pomohol zbytku sveta.
Kristus vystúpil k Otcovi („... a hrob bol prázdny", Vzkriesenie a Nanebovstúpenie), aby sa raz opäť vrátil.

Na tomto mieste by bolo dobré uviesť aj Rudolfa Steinera, podľa ktorého Budha priniesol múdroslovie o láske, zatiaľčo Ježíiš priniesol silu k tejto láske. Sila lásky ťahá všetko k božskej dokonalosti naspäť – alebo lepšie - vpred. „Proste Otca mojím menom" t. zn. v súlade s ním alebo skrze neho. Tu môžeme považovať Budhu za toho, „kto pripravuje cestu“.

Kto by rád poznal, ako to v skutočnosti je, môže na svojej ceste pokročiť vpred a pýtať sa samotného Budhu alebo Ježiša! 

Budha v "Kalama Sutra" hovorí: Nenechajte sa zviesť .... ani rozprávaním ... legendami ... tým čo sa hovorí ... autoritou svätých písiem ... obyčajným zdravým rozumom a logickými úsudkami ... vymyslenými teóriami a obľúbenými názormi ... vplyvom osobných predností ... autoritou nejakého majstra. Ak však ho sami spoznáte ..." (Poznanie a skutočné presvedčenie o viere majú s vierou spolu oveľa viac spoločného, ako len intelektuálne" považovanie za pravdu".)

* Tradíciou odovzdávané Budhovo učenie možno nájsť hlavne v rozsiahlych prekladoch K. E. Neumanna, "Die Reden des Buddha: Mittlere Sammlung" (Buddhove reči, stredná zbierka); aj v dlhšej zbierke".

** Ľuďom, ktorí chápu a v reči používajú teozofické pojmy v duchu teozofie, by sme radi pripomenuli, že v teozofickom zmysle leží nirvána prípadne átman pod božskými rovinami „paranirvány" a „logickou rovinou".

***) Najmä kresťanský mystik majster Ekkehart popísal svoje skúsenosti tak, že aj bez pojmu Nirvána je rozoznateľná príbuznosť skúsenosti s nirvánou, ale aj rozdiely, zatiaľ čo toto je pre neho spojené so stretnutím s Bohom.

****) Návrat k Bohu s podstatou prechodu svetom je na jednej strane návratom k prvotnému, čo už tu vždy bolo; a napriek tomu je to už niečím navyše, čo tu pred tým nebolo, ako napríklad 2 trojuholníky s rovnakým krytím. Tento paradox je zrozumiteľný len v mystickej prehĺbenej skúsenosti.

*****) K dispozícii sú aj filozofické aspekty. V Mahájána-budhizme Nágardžuna popísal vo svojich Všeobecných pripomienkach k Pradžňápáramite, že na niečo ako pravda a nepravda, pravda ani nepravda, sa môžeme pozerať buď/alebo štvornásobne namiesto iba dualisticky. Pretože klasické porozumenie nestačí pre úplné pochopenie, mohlo by to spôsobiť, ako pri paradoxných výrokoch zenbudhizmu (pozri hore), že človek prekročí toto dualistické chápanie (forma „osvietenia") a tak bude mať prehľad z vyššej perspektívy. V európskej filozofii existuje aj iná cesta na rozšírenie myslenia cez staré dualistické buď/alebo: Hegelova dialektika tézy a anti-tézy z toho získava syntézu. Dokonca môže tak cvičiť samé chápanie k otvorenejšiemu pohľadu cez protiklady alebo zdanlivé protiklady k vyššej pravde Božieho Ducha. Náš kresťanský projekt z toho vyvinul nezávisle niečo príbuzné, čo z rôznych perspektív môže z celistvého pohľadu vždy spolu vidieť ako kompatibilné (Prekonanie zdanlivých protikladov).

Späť na obsah tejto stránky.

 

 Informácie k: Ježiš Kristus a hinduizmus.

Ďalšie stránky internetového projektu Kristove cesty, ktoré sa týkajú rôznych iných náboženstiev, sú príspevkom k ich lepšiemu pochopeniu a k dialógu medzi náboženstvami. Tu sa budú vykladať podobnosti a rozdiely medzi hinduistickými smermi a kresťanstvom, ktoré si je (opäť) vedomé svojej spirituálnej hĺbky. S tým však nie je spojený nárok rozsiahle opisovať hinduistické náboženstvo. Skôr ide o presné sústredenie sa na hlavné body.

Ježiš Kristus.

V učeniach hinduistického pôvodu existuje pojem „Avatar“ najrôznejších stupňov. Tým sa chápu ľudia, ktorí nie sú na zemi pre svoj vlastný pokrok, ale sú na zemi dobrovoľne preto, aby prispeli k pokroku národa alebo ľudstva, ako taká kvapka „z božskej dokonalosti“. Rozdiely medzi takými po sebe nasledujúcimi „avatarmi“ a náboženstvami však miznú v takých výrokoch, v ktorých židovské a kresťanské poňatie „Boha dejín“ zdôrazňujú hľadisko ďalšieho vývoja a zvláštnosti týkajúce sa úlohy „Mesiáša“ (Výňatok z kapitoly“ na začiatku bolo slovo … „z hlavného textu*).

Z hľadiska indického myslenia napriek tomu je však prípustné priblíženie k pochopeniu úlohy Ježiša Krista. Preto aj hinduistickí jogínski majstri často Ježišovi prisudzujú väčšiu úlohu, ako tí medzi modernými kresťanskými teológmi, ktorí v Ježišovi vidia len normálneho človeka, prípadne sociálneho reformátora. Existujú však aj hinduisti, ktorí Ježiša považujú za obyčajného majstra, prípadne učiteľa. Pritom všetci by však mali vziať do úvahy, že spirituálne hĺbky kresťanstva sa sčasti stratili a dnes sa musia urobiť pochopiteľnými, aby vôbec bolo možné viesť s ostatnými náboženstvami dialóg. (O to sa snaží táto internetová stránka v rámci podrobných textov*).

Cesta jogy ** a kresťanstva.

V súlade so slovami „vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“. (Mt 5, 48) je pre nás na každom náboženstve najzaujímavejšia otázka, kam vedú praktické duchovné cesty. V prípade hinduizmu sú to rôzne jogínske cesty. Tie „prostredníctvom ovládnutia vonkajšej a vnútornej povahy človeka hľadajú dušu a chcú ju viesť späť k jej božskej dokonalosti“.

V tejto súvislosti existujú európske školy (…), ktoré dokážu pod iným názvom zahŕňať prvky ako napríklad čakry, centrá nervov a vedomie známe v joge. Takéto snahy nie sú automaticky „nekresťanské“, ako sa cirkvi domnievajú. Tieto centrá boli známe už kresťanským teozofom stredoveku. (Johann Georg Gichtel) a dnes je možné ich identifikovať ako energetické štruktúry, ktoré reálne existujú v každom človeku, podobne aj akupunktúra, známa predovšetkým v Číne, nie je automaticky „taoistická“ - jednotlivé akupunktúrne body možno v ľudskom tkanive zistiť pomocou meracích prístrojov a v poslednej dobe aj histologicky. (Výňatok z kapitoly „Svätá horlivosť “ hlavného textu). Porovnaj Albrecht Frenz „Kresťanská jóga - kresťanské zdôvodnenie indického spôsobu meditácie“, kde sa predpokladá, že kresťanstvo a praktické metódy jogy sú zlúčiteľné.

U kresťanov však rozhoduje duchovný postoj, to znamená, či sa cvičenia berú ako príprava vlastnej bytosti pre pôsobenie Boha, alebo sa mylne myslí, že dokonalosť v Bohu by sa mohla vynútiť prostredníctvom techník (telesné a dychové cvičenia), spevov mantier, koncentrácie, meditácie a kontemplácie…)?

Kresťania si však musia uvedomiť také rozdiely, ako keď sa napríklad v oblasti jogy objavujú pojmy ako „Kristova sila“. Potom sa to chápe tak, že uzdravujúca Kristova sila je časťou jeho bytosti, ktorá pôsobí na celého človeka alebo je prežívaná ako izolovaná kozmická sila? Pokiaľ sa človek nenaladí priamo na Krista, odkiaľ môže vedieť, že to, čo prežíva, skutočne súvisí s Kristom ? (Viď kapitola „Požiadavka znamení“ v hlavnom texte).*

V každom prípade ide aj o metódy z iných zdrojov, len s tým rozdielom, že sa využívajú pre dnešnú dobu. Tak napríklad by prastará prax od pravoslávnych mníchov na hore Athos („Kyrie-eleison“, „Pane zmiluj sa“) v indickej terminológii bola kresťanským dychovým cvičením a recitáciou mantier. (Porovnaj kapitolu „Ticho na púšti“ z hlavného textu)*. Okrem toho existuje napríklad špecificky kresťanská meditácia Evanjelií, ktorá je základom nášho hlavného textu a je opísaná na osobitnej stránke Kresťanská meditácia*.

** Indické slovo joga doslova znamená „ujarmenie (založenie jarma)“, to znamená opätovné spojenie s pôvodom, podobne ako doslovný význam latinského slova re-ligion. Ide o cvičebné metódy hinduistického pôvodu pre telo, dušu a ducha.

Kresťanské a indické druhy mystiky.

Prežívanie ukrižovania prípadne „polnoci duše“, „mystickej smrti“, prechádzanie opustenosti od všetkého, na čom by sa človek mohol zachytiť, ktoré pocítili všetci známi kresťanskí mystici (napr. Majster Ekkehart) v tej či inej forme, je do určitej miery príbuzné so špičkovým zážitkom jogy, nirvikalpou Samadhi prípadne zakúšaním prázdnoty nirvány. Kresťanská mystika však poskytuje poznanie, že môže za touto prázdnotou opäť byť „niečo “ a síce Kristus, prípadne Boh. To, že aj z indickej cesty je možné prekročenie tejto nirvány do čohosi, čo leží za ňou, potvrdzuje Aurobindo. Na kresťanskej ceste však môže existovať niečo z tejto všetko presahujúcej plnosti už od prvého okamihu náboženskej cesty, pretože Kristova bytosť, ktorá prešla zemou, tu vytvára most.

Keď je ktosi podobne ako Aurobindo konfrontovaný so silami, ktoré sa blížia súvislostiam s vývojom Krista, ale neexistuje k tomu príslušné pozadie, môže to vyvolávať dojem ťažkej cesty po hrane hrebeňa. V žiadnom prípade to však nie je nemožné, pripomeňme len prípad hinduistického chlapca, ktorý vôbec nič nevedel o kresťanstve, ale prostredníctvom svojich intenzívnych vnútorných otázok k Bohu dosiahol skúsenosť s Kristom, ktorú neskôr knižne rozpracoval (vydavateľ Friso Melzer, „Sadhu Sundar Singh“). Aj popri hinduistických tantrických cvičeniach sa u ľudí, ktorí by skôr počítali s vynorením sa indických božských podôb, vynára zrazu vízia Krista. „Vietor veje, kam chce;“

Nasledujúci podnet R. Steinera sa ťažko použije v teológii, ktorá sa zakladá na kresťanstve ako náboženskom spoločenstve, o to zaujímavejšie by však mohol byť pre iné kultúrne kruhy. R. Steiner sa domnieva, že v Kristovi treba vidieť tzv. slnečnú bytosť , ktorá bola určite v predkresťanských dobách známa niektorým vyšším mudrcom rôznych kultúr. (Výňatok z kapitoly „Ukrižovanie…“ hlavného textu). R. Steiner poukázal v súvislosti s Indiou na „Vyšvas Karman“, na „svetového architekta“, ktorého pôsobenie boli starí indickí rišovia (mudrci) schopní vycítiť za rovinami, priamo prístupnými nášmu vnímaniu.

Mohlo by sa zdať, že podľa najnovších poznatkov týkajúcich sa veľkého počtu hinduistických božstiev, bohovia štyroch starých kultúr, ak sa nejedná o len kmeňové božstvá, alebo ľudí, predstavujú rôzne aspekty jedného božstva, ktoré neskôr uctievali ako samotné božstvá. Teoretické pojmy ako polyteizmus samé o sebe mnoho nehovoria. Židia mali v hebrejskom pôvodnom texte tiež mnoho rôznych názvov pre Boha a jeho vlastnosti. Nešli však cestou, aby tieto vlastnosti uctievali ako rôzne božstvá.

Napríklad zoroastristi (Pársovia) zostali tiež u monoteistickej viery v jedného Boha. V hinduizme sa dá napríklad za monoteistickú považovať škola Višnuitov.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že existujú nové hnutia, ktoré podobne ako Kristus v jeho zmŕtvychvstaní nezdieľajú všeobecný predpoklad samostatnej, veľmi nutnej smrteľnosti tela: (… ) Napríklad indický filozof a jogín Aurobindo a jeho spirituálna sprievodkyňa, „Matka“ Mira Alfassa sa upierali týmto smerom. (…) (Výňatky z hlavného textu kapitoly „Zmŕtvychvstanie“)*.

Učenie o „Karme“ a Bohu.

Veľká časť oných kresťanských ciest sociálnej činnosti a milosrdenstva by boli v Indii považované za Karma jogu (jogu osudu) prípadne Bhakti jogu (jogu lásky), zatiaľ čo cesta orientovaná na poznanie by bola porovnávaná s „Inana joga“.

To, čo sa dá reálne prežiť je, že pri naladení sa na vedenie života Bohom sprostredkované Kristom, môže tento život organicky prebiehať, ako by to bolo pri naladení sa na mechanicky pôsobiace vyrovnávacie zákony osudu - karma. Aj Kristus však hovorí o vyrovnaní „do posledného haliera“, nehovorí však, že by to malo byť tak ako predtým podľa princípu „oko za oko, zub za zub“ (Starý zákon). V popredí je nová úloha človeka uchopiť z jeho možností a zmeniť to, čo je pre neho a jeho okolie plodné. Samoúčelné vyrovnanie sa s minulosťou ako alebo ako motív vývoja, sa už nevyhlasuje. Dnes sa môže pozorovať pomoc „zhora“ pri súhrne rôznych možností človeka. (Výňatok z kapitoly „Ukrižovanie“ hlavného textu, existuje aj osobitná stránka o Karme a prevteľovaní.)*

Etické hodnoty.

Etika je v rôznych náboženstvách tým, v čom je väčšina z nich príbuzná a kde dialóg pokročil najviac. Tak napríklad na začiatku klasickej jogínskej cesty je podľa Patančálího predpokladom úspechu „Yama“ - to znamená neuškodiť žiadnej živej bytosti myšlienkami, slovami či skutkami, netúžiť po majetku, byť pravdovravným, dbať o sexuálnu čistotu, neprijímať len dary (byť nezávislým). Druhý stupeň je „Niyama“, vnútorné a vonkajšie očistenie, striedmosť a skromnosť, askéza, veľkorysosť, obetavosť, štúdium a uctievanie božstva, vnútorná oddanosť a viera. Jogíni učia, že aj samé „bojové pole“ v Bhagavadgite je mienené ako vnútorné bojové pole slúžiace na očistenie. To, že tu existujú paralely k prikázaniam a k Ježišovmu učeniu, je zrejmé. Hindovia, rovnako ako kresťania a mnoho iných náboženstiev sa spoločne s kresťanmi podieľali na projekte „Étos sveta“.

Sväté písma.

Najstaršie náboženské základy sú Védy, ktoré údajne pochádzajú od „Rišov“ pradávneho „Zlatého veku“. Neskôr k tomu pristúpil epos Mahábháráta s opisom udalostí raného veku, považovaný často za mýty, okrem iného popisujúci aj vojny, teda dobu, ktorá už nebola tak celkom „zlatá“. Okrem toho sa k tomu pripojili múdroslovné Upanišády. Bhagavad Gita je jednou z najvýznamnejších svätých kníh hinduistov, ktorá spája filozofiu Upanišad s múdrosťou jogy a súvisí s Mahábháratou. V tejto didaktickej básni je jej hrdina Krišna považovaný za ľudskú formu zjavenia najvyššieho božstva, viď hore - Avatar.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Informácie k: Ježiš Kristus a taoizmus a konfucianizmus.

Doplnkové stránky internetového projektu „Kristove Cesty" k rôznym iným náboženstvám sú príspevkom pre ich lepšie pochopenie a pre medzináboženský dialóg. V tejto osobitnej stránke sa preberú podobnosti a rozdiely medzi taoizmom/ konfucianizmom a kresťanstvom - kresťanstvom, ktoré si je vedomé svojich vlastných duchovných hlbín. S tým sa nespája nárok na rozsiahle dodatočné komplexné opísanie života a tradícií Lao- Tse alebo Kon-fu-tse. Ide o presnejší výklad hlavných bodov.

V tradičnej čínskej spiritualite sa zlialo viac príbuzných zdrojov:

1. Pôvodné učenie o najvyššom princípe.
Pôvodné učenie o najvyššom princípe Tao/Tai-Ji „o ktorom sa nedá už nič viac povedať", predstavuje aj pôvodnú jednotu všetkých vecí na počiatku, teda ešte pred rozdelením na polarity Jin a Jang*), a potom na „5 elementov" *). V súčasnej dobe je táto prajednota základom foriem prejavov vesmíru.
Z kresťanských misionárov to boli napr. Jezuiti, ktorí našli v tomto najvyššom princípe čosi zodpovedajúce Bohu, zatiaľ čo Minoriti a Benediktíni a nakoniec aj pápež s tým nesúhlasili. „Tao" jednak totiž nezodpovedá novému spôsobu prežívania Boha ako osobne osloviteľného „Otca", ako to učil Ježiš. Lenže nie je vylúčené, že ide o starší druh zážitku, alebo o hľadanie Boha, aké bolo možné práve vo staročínskej dobe.

*) Yin (Jin) je rozširujúci, „ženský" princíp - napríklad v nervovej sieti sympatika, Yang (Jang) zase sťahujúci „mužský" princíp v nervovej sieti parasympatika, ktoré do seba vzájomne zapadajú. „Päť elementov Zeme, Voda, Drevo, Oheň, Kov" zodpovedá podobnému rozdeleniu na 4 javové formy alebo vlastnosti (kvality) „Zem", „Voda", „Vzduch", „Oheň" = „Teplo", ako sa na ne pozeralo v starých západných alchýmiách a hermetizmu aj v mnohých iných kultúrach (existovali aj kresťanskí alchymisti). Čínsky 5. element zvaný „Kov" bol v Európe z časti označovaný ako „prima materia" ("prahmota", porovnaj moderné teórie „elementárnych častíc"), či ako „éter", ktorému sa napr. zase prisudzuje v staroindických a antropozofických prameňoch, že obsahuje 7 ďalších agregátnych stavov. Tieto staré poznatky by sa dnes nepriraďovali k náboženstvu v užšom slova zmysle, ale ani to nie je čisto špekulatívna filozofia. Je to však stará, svojím spôsobom pokročilá kozmológia so skôr prírodovedným charakterom, a to aj v prípade, že sa vtedajšie metódy poznávania líšia od tých dnešných.

To nič nemení na tom, že praktiky majstrov starej Číny a neskôr taoizmu majú duchovný charakter, lebo vtedajšie výsledky štúdií o úlohe „elementov" alebo síl v ľuďoch, sa proste len brali na vedomie, pretože bolo ťažké ich v pozemských nepreskúmaných podmienkach nejako obchádzať, ak išlo o duševné/duchovné zdokonaľovanie. To by bolo druhom spirituality, ktorá sa na rozdiel od niektorých iných duchovných tradícií nepokúša uniknúť z pozemského. Snaha po zdokonaľovaní ako takom nie je protikladom ku kresťanskému učeniu o vykúpení človeka. Často sa zabúda, že Ježiš povedal: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec." (Mt. 5, 48). Avšak, metódy sú rôzne. Prakresťanom, atď. bolo jasné, že človek sa môže aktívne pripraviť na pôsobenie Božieho diela a otvoriť sa mu, ale v kresťanstve, bolo vždy tiež jasné, že sa takto nemôže priam vynútiť Božia milosť. Aj Boh je slobodný.

Medzi tým, čo sa deje na Nebi, čínsky „T'ien", na Zemi a v človeku, čo všetko pochádza z rovnakej prajednoty - existovali všade zhody (podobne ako u „7 slobodných umení" univerzít západnej stredovekej Európy).

Preto sa všetko snaženie zameriavalo na harmóniu ľudského života s „Nebom" - ako dnešnou najvyššou mocou - a Zemou. To ukazuje tak duchovný ako aj náboženský charakter snaženia. Re-ligion (z latinčiny) znamená „spätné spojenie", „nové nadviazanie", najmä na prazáklad vecí. V kresťanskom pohľade, je však prazákladom priam kontaktovateľný Boh Stvoriteľ, Začiatok a Koniec všetkého. Ježiš Kristus je akýsi spojovací článok, ktorý nám pomáha k tomuto spojeniu s Bohom.

V rôznych dobách sa v starovekej Číne uctievalo viac oddelených samostatných bohov: Nebo, bohovia Sveta, miestne božstvá a svätí. Spoločný termín pre takéto náboženstvo - „polyteizmus" (polytheismus) tu však veľmi nepomáha, pretože títo „bohovia" boli pôvodne, ako v niektorých iných náboženstvách, len prejavmi či vlastnosťami jedného praprincípu (nehľadiac napríklad na uctievanie svätých - ktoré sa však mohlo vyskytovať u niektorých kresťanských cirkví).

Takto rozdelenie všetkých javov sveta na Jin a Jang môže podporovať myslenie ľudí, aby sa držali týchto polarít, ale môže ich viesť aj mimo nich až do akéhosi mystického stavu vedomia.

2. Taoizmus.
Horeuvedené sa stalo do značnej miery spoločným základom neskôr vyvinutých škôl Lao-tse a Kon-fu-tse (ktoré historici zvyčajne zaraďujú do obdobia okolo rokov 500 pred Kristom).

Taoizmus (Lao-Tse: a j. Kniha „Tao te ťing"), sa zameral na „Robiť“ z meditatívneho postoja „Nerobiť“ (wu-wei). Takže sa nič nedeje z povrchného sebeckého a intelektuálneho pohľadu človeka, ale z prirodzených inštinktov dobrého ľudského jadra, ktoré je v súlade s prírodou. Z toho by vyplynula akási prirodzená etika nesebeckosti a skromnosti.

Dobré jadro v tomto zmysle sa ešte automaticky nestotožňuje s Ježišom, ktorý prijal telo človeka v zmysle „Zostaňte vo mne a ja vo vás". (Jn 15, 6). Ale dnešní teológovia už by nemohli bez ďalšieho upierať inovercom dobré jadro, najmä ak úzko príbuzná etika väčšiny náboženstiev ukazuje, že „Dobro" viac či menej všade získalo pôdu. Dokonca aj „Vietor veje, kam chce;" (Jn 3, 8.).

Taoisti boli vždy praktici, nie teoretici. Taoizmus si preto priberal na pomoc:
- Askézu. Niečo také vystupuje vo všetkých náboženstvách. Ale sú tu aj praktiky na nachádzanie sublimácie a transformácie sexuality (napríklad Mantak Chia, „Tao Yoga" a „Tao joga lásky";). Staré východné postupy často začínajú „zdola nahor", zatiaľ čo európske by dnes oveľa viac začínali „zhora nadol", teda od vedomia.)
- Telesné cvičenia, dýchanie a koncentrácia na prebudenie a riadenie životnej energie „Chi". Že táto životná energia existuje, sa musí vďaka výskumu akupunktúry a elektro-akupunktúry, považovať za skutočne dokázané, hoci jej povahu ešte jednoznačne neobjasnili. Akupunktúrne meridiány sú dokázané aj histologicky (v tkanivách), ako „prázdne" kanály. Táto životná sila nie je "taoistická", ako si niektorí kresťania mysleli, ale všeobecne ľudská. V gréckej/ranne kresťanskej ére sa označovala gréckym slovom „pnéuma", ktoré znamená dych aj životnú silu, dych života vdýchnutý Bohom a používalo sa na označenie Ducha Svätého. Avšak „Duch svätý" súvisí s Ježišom Kristom. Takže, ak sa niekto „nenaladí" na Ježiša Krista, odkiaľ by potom mohol vedieť, že to, čo prežíva, je totožné s Duchom Svätým, ako to hlásal Ježiš?

- K repertoáru taoistov, podobne ako indickej jógy, patrí aj meditatívne ponorenie sa do prastavu vecí, aby bolo možné prekročiť zažitú obmedzenosť života. Svoju rolu zohrávalo aj alchymistické hľadanie nesmrteľnosti.

3. Konfuciánstvo.
Kon-fu-tse (Konfucius) podobne odporúča vkladanie ľudí do „kozmického mravného zákona". Namiesto skôr individuálnej cesty taoistov, hľadá systém morálnej výchovy spoločnosti v jeho šírke. Pracovalo sa na vedomej kultivácii a zdokonaľovaní dobrého jadra človeka cez zvyky a príklady. Keď sa človek v rodine naučí láske a úcte atď., vyplynie z toho tiež etická spoločnosť.

- Od najstarších čias v Číne bola napríklad zakázaná vražda, krádež, prostitúcia a uctievanie obrazov.
- Ako všetky svetové náboženstvá učil Kon-fu-tse „... lásku k blížnemu:
Čo sám nechceš, to nerob nikomu inému".

- K tomu patrí sebaovládanie, ľudskosť a dobrota a

- prípadne etické cnosti ako sú láskavosť, spravodlivosť, primerané úctivé rokovanie (vrátane s predkami), štedrosť, múdrosť, úprimnosť;

- Dvojité cnosti podľa knihy Shu-Džing: priateľsky a dôstojne, jemne a pevne, priamo a zdvorilo, riadne a uvážlivo, učenlivo a odvážne, úprimne a jemne, mierumilovne a úctivo, silne a spoľahlivo, odvážne a spravodlivo.

- Cieľom bol postoj spokojnosti bez zloby, smútku a pobavenia. V dávnych učeniach sú obsiahnuté nadčasové hodnoty podmienené aj dobou, zamerané na predchádzajúce hodnoty cisárskej ríše.

4. Tieto školy mali veľa styčných bodov, ale do určitej miery boli aj rozporné. Avšak čoskoro sa vnímali skôr ako vzájomne sa doplňujúce nie ako protikladné. To platilo aj pre budhizmus, ktorý neskôr prišiel z Indie a pre jeho učenie o prekonávaní pozemského utrpenia.

Dnešné čínske chrámy, napríklad v Hongkongu, často pôsobia dojmom celkom obyčajného miesta na vyhľadávanie veštcov či obradov ako nástrojov pre šťastie v živote. To znamená, ako to je viac menej u všetkých dnešných náboženstiev, že nikde sa nemôže nájsť pôvodná duchovná hĺbka.
Z čínskej tradície treba ďalej uviesť nie priame náboženské postupy ako je veštecká kniha I Ging, čínske horoskopy, čínske verzie Geomantie prípadne Stavebnej biológie (Pozn. Náuka o vzťahoch medzi človekom, jeho obydlím a okolím) - „Feng Shui" a už spomenutá tradičná čínska medicína.

Zaujímavé svedectvo raného styku kresťanov a taoistov sa nachádza v knihe Martina Palmera, „Ježišove sútry". Ansata, už neexistujúca kresťanská cirkev v Číne v 8. storočí, upravila pre taoistické okolie podstatný obsah kresťanstva tak, aby bol pre nich zrozumiteľný. (Ak tu uvádzame knihy ďalších autorov, to automaticky neznamená, že by sa so celým ich obsahom malo súhlasiť.)

Späť na obsah tejto stránky.

 

Všeobecné hľadiská k prírodným náboženstvám

Dodatkové stránky internetového projektu "Kristove cesty" k iným náboženstvám sú prínosom na ich lepšie porozumenie a medzináboženskému dialógu. Z kresťanskej strany sa základom stali nezávislé výskumy, ktoré opäť otvárajú spirituálne hĺbky kresťanstva a ďalej moderný výskum vedomia. Čo sa týka prírodných náboženstiev, nepodáva sa tu žiadny rozsiahly popis, ale pre tento účel len niektoré dôležité hľadiská.

Tak napríklad japonský šintoistický kult je pôvodne príbuzný celosvetovým prírodným náboženstvám, ktoré sú staršie, ako známe svetové náboženstvá - budhizmus a kresťanstvo.

Pôvod prírodných náboženstiev sa datuje do doby, keď ľudia mali do veľkej miery vedomie veľmi sa odlišujúce od dnešného dominujúceho intelektuálneho vedomia. Jean Gebser, autor knihy "Pôvod a prítomnosť" (nemecky) by tento stupeň vedomia nazval "mytologickým vedomím". Výskumník vedomia Julian Jaynes, autor "Pôvod vedomia" (nemecky, anglicky) by to nazýval vedomím, v ktorom obe polovice mozgu spolu navzájom komunikovali oveľa viac a priamo ako dnes.*). Pravá polovica mozgu dovoľuje chápať javy každého druhu, napríklad v prírode, celkovo ako "bytosť" a ľavá polovica mozgu mohla toto spracovať tak, že človek počuje ich "hlasy". Ale aj európske legendy o elementárnych bytostiach, rozprávkových bytostiach, atď. pochádzajú odtiaľ - teda voľne ich nevynašli. V súvislosti s rastúcim rozširovaním Písma a čítania namiesto obyčajného ústneho podania zmizol tento druh vnímania v európsko-predoázijskej antike, ktorý bol asi 500 rokov pred Kristom do veľkej miery spoločensky dôležitým fenoménom. Pretože v mýtickej dobe sa uctievali aj mnohé miestne či kmeňovo viazané bytosti, predkovia alebo bohovia, zmiešanie kultúr prispelo navyše k tomu, že staršia forma vedomia už nefungovala alebo už viac nefungovala bezchybne. Chyby opäť robia užívanie tohto vnímania stále pochybnejším a preto urýchľujú tento proces.

Nebolo by však celkom správne hodnotiť tieto stupne tak, ako by nové rozumové vedomie bolo hodnotnejšie a že by produkty staršieho vedomia boli dnes bezcenné. Prinieslo síce nové schopnosti, ale v súvislosti s tým sa stratili iné, ktoré rozum sám nemôže nahradiť. Rozumie sa, že je možné pri dodržiavaní vymožeností analytického myslenia opäť vedome ďalej ešte rozvinúť staré, zabudnuté schopnosti obrazného súhrnného pohľadu a syntézy, napríklad v meditácii. Tak môže vzniknúť integrované vedomie, ktoré pomáha obom poloviciam mozgu novým spôsobom opäť k ich právu. Čisto intelektuálne vedomie dnes veľakrát narazilo na hranice svojich schopností výkonu. Je zrejmé, že je nemožné napríklad dozerať a riešiť ekologické problémy v ich skutočnej komplikovanosti: Dörner hovoril o "multifaktorovom vedomí", ktoré je potrebné na zachytenie ekologických procesov, ktoré však jeho študenti pri zodpovedajúcom prieskume vôbec nikdy nemali. Dnešné ľudstvo sa pritom môže nechať podnietiť starými legendami z predintelektuálneho vnímania - bez toho, že by však jednoducho mohlo prevziať predchádzajúcu formu tohto vedomia. Z týchto dôvodov sú ešte dnes pre deti cenné rozprávky. Prispievajú k tomu, aby pravá polovica mozgu hneď nezakrnela.

V pôvodnom kresťanstve zohrávali "dary Ducha svätého" dôležitú úlohu (okrem iných Jn 16, List Korinťanom 12, 7-11, Skutky apoštolov 2, 17-20). Viď aj naša kapitola "Svätodušné sviatky" v hlavnom texte našej anglickej webovej stránky aj v ďalších jazykoch. Duch svätý je božská sila, ktorá necháva vyrastať tvorivosť človeka nad neho samého. Táto sila nie je len aktivita pravej polovice mozgu, ale ju fakticky aj používa. Ale: Duch svätý súvisí s Ježišom Kristom. Aj vtedy, keď Ježiš povedal svojim učeníkom "Duch vanie, kam chce" - ako by si mohol byť niekto istý, že jeho dnešné skúsenosti pochádzajú z Ducha svätého v Kristovom zmysle, keď nie je s Kristom v jednote?

Na rozdiel od toho, čo nachádzame v iných zdanlivo polyteistických náboženstvách - pôvodom ktorých bolo jediné božstvo s "vlastnosťami", ktoré neskôr uctievali jednotlivých bohov - nemožno v rade prírodných náboženstiev zistiť žiadny taký jednotný pôvod.

Kým mýty o stvorení niektorých iných národov začínajú tvorením neba a zeme (a podsvetia), predpokladá starý japonský mýtus stvorenie najskôr neba a zeme. Bohovia vznikajú v tomto obraze živelne a obývajú všetky 3 svety, zatiaľ čo zem obývajú aj ľudia, podsvetie obývajú mnohí mŕtvi a démoni. Aj predkovia hodní uctievania boli započítaní do božského panteónu. (...)

Uctievanie prebieha rozdielne prostredníctvom stanovených modlitieb (vďaka a prosby) a obeťami naturálií alebo symbolov.

(...)

Kým v prírodných náboženstvách ústrednú úlohu zohrávajú väčšinou šamani a medicinmani s osobitými znalosťami a mediálnymi schopnosťami, šintoistický kult vedú kňazi.

Etické učenia: napríklad v šintoizme existuje zoznam hriechov, vypracovali sa aj etické zásady pre kontakty s inými náboženstvami, tak ako to je prakticky vo všetkých veľkých náboženstvách.

(...)

*) Anglicky: "dvojkomorová myseľ". Jaynes sám však vzbudil dojem, ako by tieto staré prírodné spôsoby funkcie mozgu už samé vysvetľovali zážitky s božskými alebo prírodnými silami. To je podľa nás celkom nesprávne. O tom, čo tieto bytosti "sú ", jeho zistenia vôbec nič nehovoria. Ani "bohovia", ani Boh sa nedajú nájsť v mozgu. Ide o úroveň reality vlastného druhu a mozog ju môže len tým či oným spôsobom interpretovať. Práve opísaný starý spôsob vnímania nie je bez ďalšieho schopný tieto "bytosti" umelo produkovať ako obrazy predstáv, tak ako to môže moderné vedomie. Podobným spôsobom odzrkadľuje spirituálne sny alebo meditačné zážitky sčasti niečo celkom iné, ako obyčajné procesy spracovania psychických denných zážitkov.

**) V Európe patrí napríklad doba vzniku homérskych eposov ešte do mýtickej doby, zatiaľ čo neskoršia doba starogréckej filozofie už patrila rozumovému vedomiu.

Späť na obsah tejto stránky.

Naše nové nemecké/ anglické tematické stránky:
Stará americká náboženství: Májský kalendář a křesťanství.

Pre hodnotenie gréckeho náboženstva
Poznámky k rannému gréckemu náboženstvu
Staronemecké náboženstvo
Keltské náboženstvo
Ranné slovanské náboženstvo
Ranné pobaltské náboženstvo
Ranné baskické náboženstvo
Ranné fínske náboženstvo

K časti 1a o Krokoch evanjelií.   /   K časti 1b: História utrpenia až do Turíc.   /   K 2. dielu: Kroky Zjavenia apoštola Jána; tu kliknúť.    /   Część 3:  inne tematy, m.in. etyka, nauki przyrodnicze ... .

 

E-mail: Píšte podľa možnosti po nemecky alebo po anglicky. Píšte, prosím, v krátkych vetách a uvádzajte jazyk, v ktorom píšete.

Na domovskú stránku.

 

Upozornenie na ďalšie jazyky a autorské práva.

Ďalšie internetové stránky možno nájsť pod http://www.Christuswege.net   (v nemčine) a http://www.ways-of-christ.net  (v angličtine). Ďalšie jazyky viď Domovská stránka. Nemecké a anglické znenie na internete bude priebežne aktualizované a obsahuje aj stránku „Zmeny“ a ďalšie extra stránky. Vytlačiť internetový text a šíriť jeho kópie bez akýchkoľvek zmien je dovolené. Preklady do iných jazykov nie sú vždy prekontrolované.

Použité krátke citáty zo Svätého Písma a poznámky - na základe rôznych prekladov nanovo spracované - sú doplnkami k príslušným kapitolám hlavného textu.

Takéto charakteristické miesta však nie sú plnohodnotnou náhradou sprievodného štúdia alebo meditácie nad celými kapitolami evanjelií či časťami Zjavenia. Odporúčame Sväté písmo (Bibliu) alebo Nový zákon.