Kristove cesty

Nezávislá informačná stránka s hľadiskami
mnohých oblastí výskumu a skúseností.

 Na domovskú stránku: ďalšie ponuky a jazyky.

 

Kristove cesty v ľudskom vedomí a na zemi.

Obsah všetkých časti.

K prvému dielu 1a: Kapitoly o krokoch evanjelií.

K časti 1b: Kapitoly o krokoch Evanjelií, história utrpenia až po Turíce.

K časti 2: Kroky Zjavenia apoštola Jána.

Toto je tretia časť: kapitol k rozličným témam a životným otázkam:.

Pre ďaľšie kapitoly sa najskôr stránka musí celkom uložiť!
9.   Modlitba za mier, život na zemi
2.   Základy etických hodnôt
5.   (Krátka oprava moderných pokusov o „odhaľovanie všetkého o Ježišovi")
6.   Prírodné vedy a viera v Boha
---   Vedomie, výskum mozgu a slobodná vôľa
7.   Ježiš Kristus a otázky výživy
8.   Ježiš Kristus a uzdravovanie
9b. Ku kresťanskému požehnaniu
9c. Nárek ako možná súčasť kresťanskej praxe
9d.
Kresťanská cesta k zvládnutiu životných udalostí
10. Kresťanské pohľady na hospodárstvo a sociálne otázky
11. Kresťanské pohľady na spoločnosť a politiku
12. Filozofia a kresťanstvo - komentár k Habermasovej prednáške „Viera a vedenie“
15. Všeobecné kresťanské hľadiská pre ekologické otázky
16.
Nezrodený život
--- Naše nové nemecké/ anglické tematické stránky.

K časti 4: Starý zákon a príspevky k dialógu s inými nábozenstvami

Odkaz na iné znenia a práva.
E-mail.

 

Modlitba za mier, život a zem.

Je postavená tak, že v prvom úseku bez veľkého vysvetľovania vyplýva postoj potrebný na účinnú modlitbu. Môže sa pozmeniť tak, aby vyhovovala individuálnemu cíteniu. Namiesto tretieho úseku sa Bohu môžu predniesť aj iné prosby. Najlepšie je modliť sa pomaly a s veľkou predstavivosťou.

Bože, môj pôvodca, moja pomoc a moja nádej!

Spojený s Ježišom Kristom ďakujem Ti za všetko, čo od Tebe pochádza.

Odpusť mi, čo sa vo mne od Teba vzdialilo.

Prosím, nech prostredníctvom Tvojho Ducha sa mi v tomto tichu dostane tvorivosť.

 

Veď ma, aby som ostatným na ich ceste k Tebe neškodil.

Veď ma, aby som ostatným v Tvojom zmysle pomáhal.

Ochraňuj ma na mojej ceste.*

 

Inšpiruj ľudí, nech zanechajú v Tvojich rukách rozhodovanie o živote a smrti.**

Pomôž tým, ktorí pracujú pre Tvoje Stvorenie***.

Veď tento svet do nového veku, ktorý si nám sľúbil.****

 

* Tu môžete pripojiť ešte ďalšie.

** Tu je možné pripojiť aj podrobnosti alebo ich potom meditatívne spracovať ako „Ukonči stupňovanie násilia a násilné reakcie“, „Daj, nech sa vyriešia problémy a odstránia dôvody k násiliu“, „Daj, nech sa prijímajú len také bezpečnostné opatrenia, ktoré mierumilovným občanom zachovajú ich ľudské práva“, „Daj, nech sa rozvíja mierumilovný dialóg medzi ľuďmi dobrej vôle v náboženstvách“, … Porovnaj Mt  5, 9 a 26, 52. Viď aj cirkevné vyhlásenie (anglicky).

***) Umučená príroda kričí o pomoc. Bolo by na čase prosiť Boha alebo Krista, aby nás chránil pred prebudenými prírodnými živlami. To však nie je náhrada za nutnú zmenu ľudského zaobchádzania so stvorením.

**** Lukáš 11, 2, 21, 31. Zjavenie 11, 16, … viď aj Otče náš, Matúš 6, 7-15.

Sväté spisy rôznych náboženstiev pôvodne zdôrazňovali boj človeka s jeho tienistými stránkami a to tak Biblia ako aj Korán, Avesta alebo Baghavadghida, nie však vonkajšie vojny. To sa neskôr často prehliadalo alebo zle chápalo. Dnes však existujú snahy, ktoré stavajú spoločné etické rysy rôznych náboženstiev, tak ako vyplývajú z týchto spisov, proti rozpadu hodnôt tejto egoistickej civilizácie. Pritom si náboženstvá zachovávajú svoje rozdiely voči ostatným.

Pozri Mk 12:30 a D.t. 6,4.5. Modlitba sa vzťahuje k hĺbke pociťovanej viery v uskutočnenie - v súlade s Božou vôľou - a byť vďačný za Ježišove slová uvedené v Jn 14, 13 a obsiahnuté dodatočne v starých aramejských textoch"... A odpovedi je naporúdzi" (viď. Neil Douglas-Klotz:. Preyers in the Cosmos Rozjímanie o aramejských Ježišových slovách.). Modliť sa, žiť a konať v rovnakom "duchu", patria k sebe. (Nové názory na tejto stránke nie sú v rozpore s modlitbami mnohých cirkví.) Boh môže zdieľať lásku, ktorú dostáva vo všetkých cirkvách.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Základy etických hodnôt.

Ježiš Kristus kládol dôraz na to, že meradlo identického, morálneho chovania žije v jednotlivom človeku, teda, že nepôsobí iba na základe tlaku vonkajších zákonných noriem alebo mravov. Toto pôsobenie vo vnútri neprebieha tiež „vtĺkaním do hlavy“ zvonka, ale pôsobí životom, v ktorom sa môže rozvíjať láska k Bohu a k blížnemu ako k sebe samému. „…milujte sa navzájom“ (Jn 13, 34) je silou, ktorá umožňuje konať v súlade so skutočným svedomím. Láska k Bohu dovoľuje pociťovať jeho vyššie ciele. Tam, kde jednotlivci, páry, skupiny atď. vzťahujú do seba túto univerzálnu lásku, bude viditeľný rozdiel. Čím viac toto žije vo všetkých, tým bezvýznamnejšie budú vonkajšie, podrobné predpisy.

Napriek tomu nie je obsah, ako je daný v starších „desiatich prikázaniach“ ako taký zastaralý, naopak, potvrdzuje sa. Tieto príkazy nie sú v žiadnom prípade podrobené zmene v základoch, ale v podrobnostiach podliehajú kultúrnej zmene. To dokladá už samotný Mojžiš, ktorému sa najskôr dostalo vyššej formy etiky, ktorý však ľudu, ktorý by túto vyššiu formu nezniesol, poskytol jednoduchšiu verziu. Tieto etické zásady sú do veľkej miery rovnaké v kresťanstve, židovstve aj islame a tiež prakticky vo všetkých ostatných náboženstvách sa stretávame s podobnými etickými prvkami, tak ako sa ukazuje v „Deklarácii Parlamentu svetových náboženstiev k étosu sveta“ (viď naša stránka odkazov: Naše nemecké/ anglické stránky.). Dokonca aj „bez vyznania (neverecké)" alebo humanistické chápanie etiky ukazuje asociácie s hodnotami náboženských kultúr. V podstate v etike ide o to, aby sa človek k ostatným choval tak, ako by chcel, aby sa oni chovali k nemu. Nemal by teda ľuďom škodiť, naopak im pomáhať. To je pre osud človeka podstatné, pretože „Čo človek zaseje, to bude aj žať“. (Gal 6,7;. 2 Kor 9,6.). Je to nutná minimálna požiadavka na prežitie v ďalej sa rozvíjajúcej spoločnosti. To je koniec koncov tiež hlavné kritérium pre účasť na onej novej dobe, o ktorej sa v modlitbe Otče náš hovorí: „príď kráľovstvo tvoje“ (Mt 6, 10) a o čom sa hovorí v „reči na vrchu“: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“. (Mt 5, 7)

V ďalšom zmysle z toho vyplývajú hľadiská, ktoré sú životne dôležité pre najdôležitejšie úrovne ľudskej existencie. Etiku „reči na vrchu“ ešte aj dnes niektoré kresťanské kruhy nesprávne označujú ako „etiku zmýšľania, ktorú nemožno bezprostredne uplatňovať. Síce naozaj neposkytuje automaticky návod k nejakému konaniu, napr. pre všetky ťažké politické rozhodnutia. Koniec koncov je však jeho meradlom. Tam, kde ľudská, od toho sa odlišujúca tzv. „etika zodpovednosti“ vedie spoločensky k protikladným rozhodnutiam, ako ktoré očakáva oná „etika zmýšľania“ od jednotlivca v jeho súkromnom živote, nemôžeme automaticky očakávať, že by Ježiš rozhodoval práve takto.

Jednotlivec je zodpovedný za svoj podiel na tom, čo sa deje a nemôže tento podiel ospravedlňovať pochybeniami iných. Nie vždy je tiež správne jednostranné prisúdenie viny, tak ako je to bežné v právnych sporoch. Také skupiny atď. nesú spoluzodpovednosť za tlaky, ktoré vykonávajú, prípadne prostredníctvom pozitívneho alebo negatívneho „poľa školenia“, ktoré vytvárajú. Preto všetky potrebujú etický kódex, tak ako ho niektoré povolania už majú. Okrem individuálnej etiky je potrebná aj „štrukturálna“ etika spoločnosti prípadne jej častí. Zákony s ich svojvôľou to nemôžu nahradiť.

Mojžišove prikázania (Ex 20)

Etika v Koráne

"Étos sveta"

1. Ja som Hospodin, tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. ( Neučiníš sebe žiadny obraz Boha ...)

2. Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo (Lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto by vzal jeho meno nadarmo)

Nepridávaj k Bohu iného boha (Súra 17,22*)

(Porozumenie étosu sveta nie je to isté ako pojem Boha v rôznych náboženstvách. Na rozdiel od budhistov všetkým bolo spoločné, že uznávali „poslednú skutočnosť – t.j. niečo, čo je za materiálnou skutočnosťou.)

3. Pamätaj na deň sviatočný/ sobotu, aby si ho svätil...

...Keď sa volá k modlitbe ... ponáhľajte sa spomínať Boha (Súra 62,9*)

 

4. Cti svojho otca i matku svoju, (aby sa predĺžili tvoje dni na zemi, ktoré ti dá Hospodin, tvoj Boh.

K rodičom buď milosrdný ... hovor s nimi slovom láskavým ... a dávaj príbuznému po práve ... (Súra 17,23-26*).

 

5. Nezabiješ!

A nezabíjajte osoby, ktoré Boh zakázal zabíjať ... (Súry 17,33 a 5,32*).

Záväzok kultúry bez násilia a úcty ku všetkému živému ...

6. Nezcudzoložíš! **

A nedopúšťajte sa cudzoložstva (Súra 17,32)

 

Záväzok kultúry rovnoprávnosti a partnerstva medzi mužom a ženou (proti deštruktívnemu zaobchádzaniu so sexualitou ...)

7. Nepokradneš!

9. Nepožiadaš domu svojho blížneho!

10. Nepožiadaš ženy svojho blížneho, ani jeho sluhu, slúžku, vola ani jeho somára, ani ničoho, čo je tvojho blížneho!

Zlodejovi a zlodejke odseknite ich ruky... okrem tých, ktorí sa kajúco ... obrátia a polepšia sa, tomu Boh odpustí ... (Súra 5,38-41*)

Záväzok kultúry solidarity a spravodlivého hospodárskeho poriadku.

8. Nebudeš falošne svedčiť na svojho blížneho!/Nebudeš luhať!

Buďte vytrvalí v spravodlivosti, keď svedčíte ... hoci by to bolo i proti vám samým alebo rodičom či blízkym príbuzným ... Súra 4,135* (týka sa... Podvod viď Súra 2,188*)

Záväzok kultúry tolerancie a života v pravdovravnosti ...

*) Používa sa v islamskom priestore najčastejšie egyptské číslovanie veršov. Iné preklady môžu použiť jedno z dvoch druhých číslovaní veršov.

**) Rôzne náboženstvá k tomu pridali hlavne veľa rozdielnych podrobností. Toto môže prebudiť porozumenie tomu, že pre všetkých nemusia nutne platiť tie isté podrobnosti. Okrem toho predtým sa nedostatočne rozlišovalo medzi náboženskými zásadami a podrobnými svetskými zákonmi, to však neznamená, že by sme sa nemali snažiť o to aby medzi vierou a zákonmi boli stále menšie obsahové rozdiely.

Už po potope sveta – teda pred uvedenými 10 prikázaniami – podľa biblického tradičného podania existovali základné etické požiadavky platné pre celé nové ľudstvo, teda viac ako u neskorých Izraelitov: 
- mať v úcte život príp. nevraždiť („pretože Boh stvoril človeka k obrazu svojmu ": Gn 9:6) a nejesť mäso ešte žijúcich zvierat. V rabínskom židovstve bolo neskôr odvodených 7 „Noachických zákonov" pre nežidov (gójov), neznejúcich rovnako v rôznom čítaní: 
- zákaz vraždiť;
- zákaz krutého zachádzania so zvieratami;
- zákaz kradnúť;
- zákaz smilstva príp. neresti;
- zákaz modloslužobníctva (to znamená, že nežidia (gójovia) sa nemuseli podľa tohto modliť k Bohu ako Židia, ale nemali ani uctievať nejaké konkurenčné božstvá);
- zákaz rúhania sa Bohu;
- príkaz uznávať jurisdikciu (právny poriadok) súdov.

Môže byť užitočné, zapísať si do tabuľky zistené vlastné nedostatky a kladné vlastnosti a vedome sledovať pokrok. Existuje viac možností, ako na tom pracovať :

1. Priama práca na vlastných problematických vlastnostiach na základe životných udalostí. Dobré predsavzatia a podobne. To zostáva dôležité aj pre Ježiša: „najskôr brvno vo vlastnom oku…“. Aj v Koráne sa považuje práca na sebe samom za „veľký džihád “, „veľkú svätú vojnu“, to znamená ako niečo, čo je viac rozhodujúce ako všetky vonkajšie rozpory.

2. Priama náprava a.

3. Priame odpustenia si navzájom, pokiaľ to je ešte možné. Inak je dobré problémy odovzdávať Bohu na ďalšie riešenie a vnútorne odpúšťať. Dôležitým tiež u Ježiša zostáva to, o čom sám hovorí, že je treba sa vyrovnať: „nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera“ (Lk 15, 59 viď ale 5).

4. Keď nie je možné nič iné, tiež existuje ešte možnosť dobrých činov v prospech iných ľudí, ako tých, ktorým bolo ublížené. Boh tiež očistí mnoho vecí nepriamo, ak napríklad niekto preberá obecne prospešné úlohy. (Tu existuje taktiež plynulý prechod medzi spracovaním doterajších udalostí a slobodnými, užitočnými činmi a potom už bude relatívne, „Jeden rozsieva a druhý žne.“ Porovnaj napr. Jn 4,37). Pritom podobne platí „ Teda po ich ovocí ich poznáte… Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane“, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt  7, 20- 21).

5. „Proste Boha v mojom mene“ tu hovorí o jeho prepáčení a milosti v ďalšom vývoji života. Toto je dôležitá pomoc, ktorú čisto humanistická etika nemôže poskytnúť . Osud sa potom už nemusí odvíjať čisto mechanicky, ale človek zakúša, že ho vedie Boh, všetko sa vyvíja a ďalej rozvíja tak, ako je to podľa vyššej Božej múdrosti pre jednotlivca a jeho okolie najlepšie.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Doplnok: Malá oprava k moderným príbehom typu „Odhalenie všetkého o Ježišovi“

V texte webovej stránky sa už priamo alebo nepriamo pomocou nových poznatkov a metód napravili niektoré z najťažších jednostranností niektorých teologických smerov. Tu ide o ďalšie mätúce kvety moderných "hľadačov senzácií". To neznamená, že by sme chceli viac podporovať publicitu týchto bestselerov, ale nasledujúci príspevok je myslený pre tých, ktorí túto literatúru poznajú a cítia sa ňou iritovaní.

1. S odvolaním na zvitky z Kumránu, sa títo pisatelia pokúšali predstaviť, že väčšina obrazov Nového zákona o Ježišovi je nepresná. Ježiš a učeníci atď., v skutočnosti boli jednoducho militantní vzbúrenci proti rímskemu režimu.*

Za účelom väčšej dôveryhodnosti je tento výklad zahalený do akéhosi druhu teórie o sprisahaní: Zvitky objavené v rokoch 1947 - 1956 patrili Kumránskemu spoločenstvu a boli zo 75 % utajené, pričom kontrolu nad nimi vraj mali najmä učenci katolíckej cirkvi. Už to je celkom nesprávne – ukážeme, že hoci táto webová stránka nemusí ospravedlňovať žiadnu cirkev, vôbec už neakceptuje žiadne utajovanie kresťanských spisov. Omnoho skôr vznikol učený tím z katolíckych, protestantských, anglikánskych, židovských aj ateistických učencov. Pre veľkú pestrosť názorov na mnohé malé poškodené kúsočky trvalo naozaj veľmi dlho, kým sa všetko zverejnilo. Keď sa však objavilo originálne vydanie príslušných "záverov" - literatúry, 80 % Kumránskych textov sa zverejnilo. V roku 1992, rok pred vydaním zamýšľanej vreckovej knižky, ktorá tak ako predtým spochybňovala starý text, zverejnilo sa 75 % nezverejnených textov a ostatné texty by sa tiež zverejnili, keby bolo možné ich rozlúštiť.

Pre obsahový význam museli autori postaviť vždy krkolomné teórie, aby sa pri ich zaradení vedľa seba dostali k uvedenému výsledku. Jednak sa hovorilo, že zvitky nie sú predkresťanské, že pochádzajú z Ježišovej doby.**) Tieto spisy však zrejme pochádzajú z rôznych období a vo svojich výpovediach nie sú jednotné. Kumránske spoločenstvo existovalo dlhší čas. Nemožno ho bezpečne porovnávať ani s essejským, ani militantnými Zélotmi, ktorí neskôr v určitej vzdialenosti odtiaľ držali pevnosť Massada. Kumrán by sa mohol porovnávať napríklad s akousi dnešnou spirituálnou ekodedinou. Museli mať všade kontakty, od Essejcov mali aj niektoré zvyky v zmenenej forme, od znalcov písma z chrámu v Jeruzaleme dostali zverené záznamy o chrámovom poklade - čo napovedá, že sa bezprostredne nepodieľali na rozporoch s Rimanmi, považovali ich za bezpečné miesto na uloženie - a mohli existovať aj kontakty k jednotlivým Zélótom.

Autori tiež tvrdili, že Essejci neboli žiadni asketicky žijúci mnísi, že to boli militantní bojovníci odporu. Všetko, čo sa však o Essejcoch zanechalo, poukazuje na pacifistický, vegetariánsky, prísne židovsko veriaci - ezoterický smer, ktorý dal svojim, takmer zoroastricky pôsobiacim predpisom o čistote oddelenia od zvyšku sveta, skôr silnejšie impulzy ako dnešní mnísi. V uvedenom hodnotení Essejcov ako militantných, boli Essejci a Zélóti neprípustným spôsobom hodení do jedného kotla, bez toho, že by sa to dostatočne odôvodnilo.

Ján Krstiteľ, Ježiš a Jakub, (nevlastný) brat Ježišov, mali údajne tiež militantné motívy "ako Essejci". Ale toto povrchné a na predchádzajúce hodnotenie nadväzujúce hodnotenie, sa nedá dokázať Kumránskymi spismi. Ježiš, Jakub a Ján Krstiteľ tam nie sú vôbec ako takí identifikovateľní. Inak by musel byť napríklad "Učiteľ spravodlivosti" zrejme vedúcou osobnosťou tohto spoločenstva, stotožnený s Jakubom, čo je nedokázateľná teória. Ďalej, že tento "učiteľ spravodlivosti" bol radikálnym Zélótom, sa nedokázalo a je to nepravdepodobné. Môže však byť pravdou, že ho spoločenstvo uznalo ako vyššiu duchovnú autoritu ako boli kňazi chrámu v Jeruzaleme, ktorí boli v úpadku. Ešte aj to, čo sa zachovalo o samom Jakubovi, do tohto militantného obrazu nezapadá. Jakub – nie však učeník Jakub, ale uvedený Ježišov nevlastný brat, ktorý po jeho ukrižovaní viedol kresťanskú praobec v Jeruzaleme - mal podľa všetkého vyslovene tolerantný, vyrovnávací charakter. Musel sa takpovediac postaviť medzi Petra a Pavla, prípadne byť sprostredkovateľom medzi diskutujúcimi učeníkmi, aby obec udržal pohromade.

Aby sa mohlo ďalej tvrdiť, že Pavel bol rímskym agentom, ktorý všetko sfalšoval, musela sa vytvoriť ďalšia umelá konštrukcia, ktorá sa opäť nedá nijako dokázať: že jeho uväznenie bola kamufláž zorganizovaná Rimanmi. (V našom texte "Kristove cesty ..." sa o Pavlovi okrem iného hovorí ďalej, že bez ohľadu na to, aký je niekoho pomer k oným tradičným rozporným stránkam, napríklad čo sa týka jeho vzťahu k ženám - v každom prípade sú jeho vizionárske zážitky a poznatky jasne autentické; iba vtedy, ak si niekto dá prácu, zaoberať sa vôbec podrobne a prakticky mystickými druhmi prežitkov, čo senzáciechtiví autori zrejme neurobili.)

Kumránske zvitky sú skrátka jedny z mnohých ostatných spisov z vtedajšej doby, sú to kamienky mozaiky a mozaikové informácie o niektorých vtedajších zvyklostiach. Niektoré iné spisy z tohto storočia sú už dávno známe ako Apokryfy a iné sa našli až v novšej dobe (napríklad nálezy z Naq Hammadi, ktoré uvádzajú niektoré fakty o viere predchádzajúcich kresťanov (koptických) v Egypte.) Je isté, že ľudia v Kumráne verili v Boha, že boli niektorými názormi a zvykmi príbuzní s Ježišovým učením - učením, ktoré vychádzalo z Biblie, nie však z údajne militantného učenia Ježiša podľa autorov senzácií. Je celkom dobre možné, že Ján Krstiteľ pôvodne pochádzal z týchto prísne veriacich spoločností essejských, prípadne Kumránskych, lebo v každom prípade tam bol všeobecne uznávaným hosťom. Rovnako je mysliteľné, že Ježiš sa s týmito ľuďmi stretol. (Na našej webovej stránke "Kristove cesty" sa tiež zdôvodňuje, že sa stretával s ľuďmi z mnohých kruhov a že automaticky nepochádzal z príslušnej školy, so stúpencami ktorej sa stretával.)

2. K horeuvedeným špekuláciám o Ježišovi sa pripojili ďalší autori, uvádzajúci mnohé detaily zo židovských dejín - ale bez toho, aby vyriešili uvedené rozpory. Kým v jednej časti tejto literatúry sa redukovalo aj vzkriesenie Ježiša na historicky nápadný vonkajší rituál vzkriesenia neskorých Egypťanov, prípadne Esenov, a na tradície, ktoré z toho pochádzali. Čitateľom sa pritom zamlčovalo to nové, čo Ježiš v tejto súvislosti priniesol. Keby však došlo k zrieknutiu sa tejto dogmy anti-vzkriesenia, nedošlo by k strate tam vyložených súvislostí medzi historickými zoskupeniami ako boli Eseni a Templári. Samotná mysticky sledovateľná časť toho, čo Ježiš priniesol, prekračovala už v dobách raného kresťanstva chápanie niektorých židovsko -kresťanských a gnostických spoločností. Nie je vhodné sa snažiť dokazovať pomocou ich názorov, že to, čo chápali, už všetko existovalo. Iní zase chápali iné časti pravdy, ako to možno nájsť aj u iných raných kresťanov, ktorí verili všetkozahrňujúcemu významu vzkriesenia – ale aj u tých, ktorí používali kontroverzné Filipovo evanjelium, ktoré sa tým tiež zaoberalo. Pavel, ktorý sa vynikajúco hodil za predstaviteľa predvoja, nebol v žiadnom prípade jediným zdrojom týchto tradícií ľudí, ktorí trvali na tom, že Vzkriesenie je potrebné chápať tak v jeho spirituálnom ako aj hmotnom význame premeny. Tí, ktorí si v cirkevných dejinách vážia do istej miery prijímaný stav ústneho podania, sa môžu viacej priblížiť k pravde ako tí, ktorí povrchne odmietajú všetko, čo sa nehodí do ich predstáv.
Tam, kde sa tieto aktivity zvrhávajú v trvalé hanobenie Ježiša Krista, to môže mať duchovné následky, ktoré prekračujú čisto ľudský rozmer.

3. Špekulovalo sa aj o väčšom počte údajných „hrobov s Ježišovými ostatkami" - najviac v Izraeli,ale i inde. V jednej oblasti na Blízkom východe, kde pôsobili aj vykrádači hrobov, sa medzi nájdenými nádobami s kosťami objavila jedna „zabudnutá“ - sú tam tisíce takých nádob uložené v múzeách a odtiaľ sa niektoré kosti brali a odovzdávali ďalej k pohrebu, atď., - je takmer nemožné získať spoľahlivé poznatky o daných osobách. Nič nedokazujú ani vyryté zodpovedajúce bežné mená. Ani počet pravdepodobnosti nemôže vylúčiť podobnosť mien v rôznych rodinách.
Komplexný historický výskum by nevychádzal z predpokladu, že k zmŕtvychvstaniu v tradícii odovzdávanom zmysle nemohlo dôjsť. Skôr by to zodpovedalo dnes možnému stavu poznania, že proroctvá, ktoré je možné vzťahovať na Ježiša, nielenže nie je možné považovať za čosi iné ako len zdroj subjektívnych nádejí na príchod Ježiša pred 2000 rokmi, a brať ich do úvahy, že môžu ukazovať na niečo celkom reálne, čo má sčasti svoje dlhoočakávané odôvodnenie, až do doby, keď k nemu dôjde.
Doplňujúce informácie k tomu (v angličtine): http://dukereligion.blogspot.com/2008/01/talpiot-tomb-controversy-revisited.html

*) 4. Existuje ešte celý rad ďalších takých špekulácií o Ježišovi, ktoré vedú k najrôznejším výsledkom. Napríklad téza, že Ježiš bol jedným z učeníkov gréckej filozofickej školy kynikov ... Boli aj takí, ktorí chceli stavať Ježiša na jednu úroveň s Mojžišom, egyptským faraónom alebo Júliusom Cézarom či niektorým militantným byzantským cisárom.

**) Nápadné je aj to, že v takých knihách sa nehovorí o skutočnosti, že v Kumráne boli nájdené najmä staré texty evanjelií z 1. storočia, ktorých porovnanie s dnešnými textami ukazuje, že sa odovzdávali tak, aby ich obsah bol verný originálu.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Prírodná veda a viera v Boha.

K oprave príspevkov prírodných vied.

Pretože existujú ľudia, ktorí potrebujú aj v otázkach viery podporu vonkajším pozorovaním, počítaním, meraním, vážením, uznal aj Ježiš v prípade apoštola Tomáša, ktorého možno považovať medzi učeníkmi za „prírodovedecký typ“ a teda je predobrazom mnohých iných v našej dobe. Keď dostal výnimočnú možnosť, preskúšať, či pred ním skutočne stojí Ježiš Kristus, Ježiš povedal: „…nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20, 27). To znamená, že takto prežitú novú skúsenosť má Tomáš úprimným a dôkladným premyslením využiť tak, aby zmizli korene jeho pochybností, aby ho niečo „osvietilo“. To, že Ježiš tieto slová vôbec musel povedať, tiež znamená, že Tomáš nebol skeptikom, ktorého by „k viere prinútila“ a „premohla“ len vonkajšia skutočnosť, snáď aj strach z trestu, ale že Tomáš si aj potom udržal svoju schopnosť dospieť či nedospieť k novému presvedčeniu zvnútra. Napriek tomu však mal tušiť, že okrem pozorovaní zvonka existujú ešte aj iné možnosti, ako presvedčiť seba samého. Ježiš vedel, čo je pre Tomáša primerané. Nechcel nikoho nútiť, to by mohlo mať charakter odsúdenia a tiež nemožno nájsť žiadny zámer, provokovať niekoho, kto nebol zrelý na rozhodovanie, aby odmietol.

Veda, ktorú empíria, nahromadené skúsenosti, vymaže zakaždým, keď sa niečo nehodí do starého obrazu, nie je hodna označenia veda. Skutoční géniovia ako Einstein, aj zachádzanie s poznaním neriešili, ale pokračovali naopak vo svojom bádaní vždy tam, kde existovalo niečo nejasné. Aj hľadanie môže byť jednou z mnohých ciest k Bohu, ak sú jeho motívy čestné a veda nie je korumpovaná hospodárskymi alebo inými problematickými záujmami.

Prírodovedné práce s pozorovaniami, vytváraním hypotéz a napokon teóriami a ich overovaním nepostačí vo väčšine prípadov v oblasti duchovných vied a otázok viery. Nie vždy je prítomná bytosť, ktorá pred nás postaví nespochybniteľne a pokiaľ možno reprodukovateľne vyššiu skutočnosť (ako Ježiš pre učeníkov) a ktorá nám ukáže skutočné poznanie (ako sa zmieňuje apoštol Jn 1, 51). Napriek tomu existuje mnoho náznakov, že napríklad v ľudskej bytosti aj mimo nej existujú vrstvy, ktoré nepochádzajú zo známeho fyzikálneho spektra síl a látok, ale že len ukazujú ich účinky, životné sily, duševné hnutie, myslenie, vedomie … (niektoré príklady sa nachádzajú na rôznych miestach hlavného textu Kristove cesty.net.). Mnohokrát došlo k tomu, že zo starých „predvedeckých“ tradícii najrôznejších kultúr sa vyliahli ako staršia forma skúsenosti a vedeckosti. Aj dnes je možné vyvinúť pre také oblasti zvlášť primerané postupy vnímania a vyhodnocovania, ako je to napríklad v Goetheových prírodovedeckých skúmaniach alebo z nich vychádzajúcich prác z oblasti teórie poznania Rudolfa Steinera. Aj nové vedecké prístupy počnúc kvantovou teóriou až po tých vedcov, ktorí rozpracovávajú novú biológiu, novú geofyziku a astrofyziku atď. a koniec koncov aj nové vedecké „paradigma“, prípadne obraz sveta, sa uberajú týmto smerom. Väčšinou však bez toho, aby hľadali k novému obsahu aj príslušnú novú metodiku, ako to robí Steiner.

Z toho najprv vyplýva, že doterajšie vedecké poznatky:

a) ukazujú len nepatrný kúsok skutočnosti;

b) základy prírodných vied sú stále relatívnejšie: hmota sa ukazuje ako zhustená energia, alebo vôbec ako zhustený duch, formy energie sa môžu zasa nadobúdať rýchlosťou vyššou ako rýchlosťou svetla až nekonečnou (tachyony…), pritom môžu „omladnúť “, čas bude ešte relatívnejší, ako v teórii relativity, môžu takto zmiznúť z nášho priestoru a vynoriť sa zas z určitého druhu oného sveta/transcendencie, takže priestor je ešte menej absolútny, ako by sa zdalo prostredníctvom tzv. „zakrivenia“ priestoru. Neuchopiteľnou zostane „informácia “ kybernetiky, ktorá nemá ani hmotu, ani energiu, a preto ju nemožno opísať tradičnými prostriedkami. Mohlo by sa tu hovoriť o vedomí.

c) Ani takto chápané zrútenie starého obrazu sveta by nebolo ešte žiadnym „dôkazom Boha“, ale v každom prípade prípravou toho. Niektorým toto stačí, pretože boli len blokovaní zastaraným materialistickým obrazom sveta a teraz môžu priamo vykročiť k Bohu. Ale to ide ešte ďalej: čo sú teraz „tieto informácie “ alebo ostatné neuchopiteľné procesy v kozme? Čo/kto vytvára neustále novú hmotu a energiu a zasa ju rozpúšťa? Čo/kto to je, ktorý tu tak ako v živote reguluje hranice života a smrti a dovoľuje ich prekročenie, rovnako ako bdelosti a spánku? Čo/kto to je, kto tu neustále presahuje čas a priestor a prejavuje sa pôsobením v kozme? Nie je človek, ktorý vo svojom vedomí môže zažiť energiu, čas a priestor ako by „zvonku“, skutočne zárodočným „obrazom“ toho, kto toto môže vo veľkom (porovnaj Genesis 1,26)?

d) Navyše pristupuje k tomu, že chaos a náhoda, ako odpovede viac-menej neprichádzajú do úvahy. To preto, že tento svet a tieto živé bytosti a tento svet častíc a procesy životov ukazujú taký nadmerne vysoký stupeň usporiadania v chaose, cieľavedomosti a zmysle vo vnútri celku, ako je to v súhrnnom umeleckom diele. Chýbajúce medzičlánky, ktoré sú potrebné pre náhodnú evolúciu atď. Už pri tomto kroku poznania je jasné, že je stále ťažšie neveriť ako veriť v nejakú ústrednú prainteligenciu, ktorá stanoví začiatok a cieľ „programu stvorenia“ a ktorá vytvára cestu s meniacimi sa zákonitosťami. Tiež by mohlo byť možné, že cesta rozumu povedie ku rovnakému výsledku, k akému vtedy pred 800 rokmi pred Kristom viedlo mýtické povedomie starých národov, ktoré svojou „pravou mýtickou mozgovou hemisférou“ videli dielo Božie. („Bohovia“ iných národov, boli pôvodní tiež len púhym označením určitých vlastností jedného Boha. Až vtedy, keď sa táto múdrosť strácala, zrazu ich videli ako samostatných „bohov“ a zamieňali ich s vyspelými ľudskými bytosťami, ktoré tiež existovali.) Podobnými cestami prišli k viere v Boha neveriaci vedci ako Max Thürkauf, Georg Todorov a mnohí iní.

e) Viera v zmysle vzniknutého hlbokého presvedčenia je viac ako rýdzo intelektuálne niečo považované za pravdivé.

f) Sem patria takí ľudia, ktorí ako mystici atď., ale aj ako normálni veriaci, dosvedčili priamu, meniacu sa skúsenosť s Bohom a Kristom, ktorí prostredníctvom tohto kontaktu sami učinili veľmi reálnu skúsenosť s tvorivým božským duchom v sebe samých. Tieto cesty môžu tiež úplne svojbytným spôsobom skôr či neskôr viesť k rozvíjaniu a k poznatkom povahy skúseností. Tu začína hlavný text. „Kristove cesty“.

V katolíckej cirkvi existuje encyklika „Fides et ratio" (Viera a intelekt/rozum) z roku 1998. Pápež Benedikt XVI. sa touto témou zaoberal aj v svojom príhovore v Regensburgu v roku 2006: Viera bez rozumu a rozum bez viery nikdy za nič nestojí, lebo zabúda na celistvosť človeka. Michael Springer v januári 2007 však v „Spektrum der Wissenschaft" argumentuje, že nie každá medzera v poznaní musí automaticky poukazovať na racionálne nevysvetliteľné, prípadne na Boha – a to je to, čo nás veľmi nezaujíma, ide o celkom konkrétne závery, pozri hore. Ako však priznáva, veda by jedného dňa mohla vysvetliť veľké medzery vo viere. To je tiež len viera. Je to tak, že dnes sa už musela vynaložiť veľká  snaha, aby vôbec pre jednotlivého vedca, zostala otvorená možnosť, zatiaľ ešte nemusieť veriť v Boha (čo nemusí byť nevyhnutne ateistické, ale to môže byť agnostické, to znamená - chýbajúca viera bez definitívneho rozhodnutia, že Boh neexistuje). Aj iný nový názor, ktorý uznáva vieru v boha iba ako snahu o etické zabezpečenie hmotnej kultúry, sám pre seba nestačí uvedeným hľadiskám.

Update Deutsch.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Vedomie, výskum mozgu a slobodná vôľa.

Rozmýšľaví ľudia všetkých kultúr a dôb*) vo svojich úsiliach o prijímaní rozhodnutí, už dávno pred dnešným výskumom zhromaždili rozsiahle poznatky o rôznych emocionálnych podnetoch. Duchovné či náboženské cesty vývoja svedčia o schopnosti človeka reálne sa rozvíjať aj v zápase o etické rozhodovanie, namiesto toho, aby všetko považoval za dané od samého začiatku. Avšak, aj v náboženskej oblasti boli jedinci, ktorí inklinovali k fatalizmu, teda k viere vo viac či menej veľkom predurčení osudom (determinácia).

Dokonca aj dnešná schopnosť myslieť býva väčšinou len čiastočne vedomá. Ak si chce niekto trvalo uvedomovať pocity týmto smerom pôsobiace, musí on alebo ona zvyčajne dlhý čas dbať intenzívne na to, aby bol/a na to citlivejší/ia. Voľné podnety neprebiehajú celkom vedome, ale vyžadujú väčšie úsilie, aby si ich človek celkom uvedomoval či dokonca, aby ich úplne slobodne vytváral. Takéto neuvedomovanie si vôle poznal už Rudolf Steiner nezávisle na modernom skúmaní mozgu. Vedel, že to, čo prírodné vedy ešte nepreskúmali - vlastnú kontrolu vôle – sa možno ľahko naučiť. Mnohí kresťania sú hlboko presvedčení, že najmä ľudskú vôľu môžu oveľa skôr „odovzdávať Bohu". K tomuto dochádza do určitej miery takmer na každom stupni vlastného rozvoja. Tak dlho, pokiaľ človek nenahliadne veľmi hlboko do svojho vnútra. To je to, čo pomáha, a čo by sme označili za akýsi „služobný postup". Táto cesta skôr či neskôr vedie k stále viac uvedomelejšiemu životu. (Táto prax nemá nič spoločného s požiadavkami poslušnosti nejakej cirkvi, ktoré kladie na jej členov.)

V tejto súvislosti zistenie niektorých moderných neurológov dovoľuje ešte aj iné závery, ako tie, ktoré sa uvádzajú v niektorých vedeckých časopisoch. Z experimentálnych meraní pohybov rúk sa zistilo, že pripravenosť k ich pohybu je už vybudovaná v nervovom systéme, zatiaľ čo subjektívne vedomý zámer pohnúť rukou vzniká až neskôr. Človek ale potom verí, že už začala činnosť, ktorá v skutočnosti naozaj začala až o 1/100 milisekundy neskôr.**)

To len potvrdzuje, ako sme už uviedli, že vedomé myslenie človeka nie je jediným základom jeho konania, ale naopak, že jeho rozhodovanie ovplyvňuje zložitosť jeho bytosti. Zistený „potenciál pripravenosti", ale vôbec nenaznačuje, že by človek bol nútený takým každým nevedomým voľným podnetom, aby ho aj nasledoval. To by bol neprípustný opačný záver. Slobodná vôľa sa v nijakom prípade nepopiera, ako si to niektorí mysleli. Bolo by však správne, ako by zodpovedalo uvedeným skúsenostiam („terénny výskum" za celé tisícročia), súhlasiť, že častokrát čistý rozum nestačí realizovať „slobodnú vôľu". Myslenie a dobré úmysly môžu byť len prvým krokom na ceste k ich zodpovednejšej úlohe. Preto by bolo tiež potrebné vyrovnať sa s doteraz podvedomými pocitmi a zvyčajne zvykovými nevedomými voľnými impulzmi. „Neurálny (nervový) potenciál pripravenosti" sa bude rýchlejšie uvedomovať ako taký. Je teda celkom možné usilovať o zodpovednejšie žitie.

Okrem toho sa musí zvážiť, že napríklad, ak sa budú merať elektrické potenciály nervových zakončení, podľa klasického vedeckého pohľadu ide len o „príčiny". Považované z hľadiska duchovedného, je celkom možné v tom vidieť „následok", a to klavír, na ktorý, podľa svojej vôle, hrá duševne duchovná bytosť. To nemožno rozhodnúť na čisto prírodovednej biologickej úrovni. Presne tak ako biológia nemôže rozhodnúť o tom, či a ako je v tomto zložitom ľudskom organizme prítomná Božia vôľa ***). Ale je tiež možné priblížiť sa k týmto otázkam z hľadiska vašej „strážnej veže". Napríklad, mohlo by sa skúsiť merať, čo sa asi môže diať v ľuďoch, ak sa niekto v modlitbe obracia proti nežiaducemu impulzu vôle ****). Lenže on sám nebude môcť posúdiť, čo „je" vlastne modlitba pre veriacich.

*) Pozri rozdiely v archaických, magických, mýtických a intelektuálnych ... vývojových stupňoch ľudského vedomia - ako sa vykladá v našich Všeobecných aspektoch k prírodným náboženstvám & "Náboženstvo ako spätný kontakt s Bohom ..." Zdroje ľudských emócií v určitých časoch sa vnímali skôr ako prichádzajúce z oblasti mimo človeka a inokedy zase skôr z jeho vnútra. Súčasné možnosti vývoja vedomia sú spracované podľa krokov v Ježišovom živote, popisovaných v našom Hlavnom texte Časť 1. Človek sa môže vedome, na rozdiel od predchádzajúceho skôr inštinktívneho spôsobu, napríklad učiť opäť lepšie rozpoznávať vzťahy vo svojom okolí, životnom prostredí a Zemi. Z toho vyplývajú pre spoločnosť okrem sociálnych a ekologických poznatkov všeobecné etické a nábožensko-filozofické hľadiská.

**) Napríklad vo „Spektrum der Wissenschaft", apríl 2005.

***) Pozri aj na našu stránku Prírodoveda a viera v Boha".

****) Pozri tiež náš výklad Štúdium každodenného života".

Späť na obsah tejto stránky.

 

Informácie k: Ježiš Kristus a otázky výživy.

Úvodom: V 1. Knihe Mojžišovej (Genezis), 1,29 sa píše: „… Boh povedal: Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej Zeme a všetky stromy majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm!“ Tomu by zodpovedalo poznanie, že človek má v prvom rade žuvacie a tráviace orgány frugivora (žravca ovocia a nie všežravca) ako sa môže myslieť, ak sa berú do úvahy len kategórie šeliem, všežravcov a bylinožravcov postačujúce pre väčšinu zvierat.) Po potope (archeologicky doložené napr. v prednej Ázii) hovorí Boh Noemovi: „Všetko, čo sa hýbe a žije, nech je vám za pokrm, všetko vám dávam tak, ako zelené byliny. Iba mäso s dušou, ktorá je v krvi, nesmiete jest.“ (Genezis 9,3). Až potiaľ sa všetko to týka doby pred vznikom dnešných národov a pokiaľ je to korektne odovzdané tradícii, týkalo sa to nielen neskorších židov.

Po odchode z Egypta to bolo v Piatej knihe Mojžišovej (Deuteronomium), (14,3-21) potvrdené a pribudli k tomu ďalšie podrobnosti. Zrejme šlo po potope vzhľadom na okolnosti o to, aby bola všetka potrava dovolená a zakazovali sa len z hľadiska výživy tie najmenej vhodné látky. V niekoľkých prípadoch sa mohli nájsť moderné poznatky, ktoré by potvrdzovali oblasť správnej výživy. Ale aj naďalej existovali prípady, keď sa poukazovalo na zvláštny význam rastlinnej stravy, bez toho, aby sa záväzne predpisovala pre všetkých, (viď. Dan 1, 8). Často to zrejme súviselo s oveľa rozsiahlejšími, dnes takmer neprijateľnými predpismi o obetovaní zvierat a jedení mäsa obete. Už prorok Ozeáš (6.6) vyhlasoval: „Lebo milosrdenstvo chcem, a nie obetu a poznanie Boha viac ako zápalné obete“. Ježiš na to nadviazal a povedal : „Choďte a naučte sa, čo to znamená: milosrdenstvo chcem a nie obetu.“ (Mt 9, 13 a 12, 7). K pasáži v Evanjeliu podľa Lukáša 22,11, v ktorej sa Ježiš pýta, kde by mohol jesť veľkonočného baránka, ktorý sa pritom pri večeri v evanjeliách sám vôbec neobjaví, existujú ranokresťanské „apokryfné“ spisy, ktoré okolo roku 400 neprijali do biblického kánonu (,napr. „ebionské evanjelium“). Tam sa hovorí takto: „Túžim snáď počas tohto veľkonočného sviatku jesť s vami mäso baránka?“. Aramejština v takých vetách vždy používala o niekoľko slov menej a tak nám umožnila rôzne spôsoby čítania, akonáhle nebola prítomná intonácia. To viedlo k rozdielnym prekladom, ktoré sa vynikajúcim spôsobom hodili pre vzájomné výčitky. (Prakticky zaniknuté – vlastne potom do veľkej miery islamizované – židovsko kresťanské spoločenstvá boli skutočnou a dôležitou súčasťou raného kresťanstva, hoci sa v mnohých názoroch, tak ako v uvedenom prípade, líšia od ostatných rozvíjajúcich sa cirkví.)

V skutkoch apoštolov 15, 19 hovorí cirkevný starší Jakub v súvislosti s pohanmi získanými Pavlom: „Preto si myslím, že neslobodno znepokojovať tých, ktorí sa z pohanov obracajú k Bohu, ale treba im napísať, aby sa zdržali poškvrnenia modlami, smilstva, zaduseného a krvi.“ Naopak u ranocirkevného historika Eusebia, v apokryfných (viď hore) apoštolských skutkoch atď. vzniká dojem, že Ježiš, Ján, Peter, Jakub a ďalší zvyčajne mäso nejedli.

Mt 15, 11-20, Mk 7, 17-21 však ukazuje, že Ježiš kládol väčší dôraz na to, ,,čo vychádza z úst“ ako na to „čo vchádza do úst“. To sa však vzťahovalo aj na otázky farizejov o umývaní rúk pred jedlom. Je to rovnaké poradie hodnôt ako vo vete o brvne vo vlastnom oku a smietke v oku druhého. To znamená, že ide o to, aby sa začalo u seba samého a nie v obave pred vonkajšími vplyvmi. Samozrejme, neexistuje žiadny predpis, že sa musí mäso jesť.

Podľa Lk 10, 8 Ježiš odporučil učeníkom, aby jedli to, čo im hostitelia ponúknu. To automaticky neznamená, že by to bolo úplne ľahostajné . Naopak, ešte dnes napríklad v arabskom svete to môže viesť k nevypočítateľným reakciám, ak niekto odmietne dobre mienený pokrm alebo nápoj alebo ak sa to odmietne neokrôchane a veľmi nešikovne. Navyše, vtedajším apoštolom bola prepožičaná schopnosť, že aj vyslovene škodlivé látky im neškodili. (Mk 16,18). Nemá teda žiadny zmysel vytrhávať také biblické slová zo súvislosti a neobmedzene ich generalizovať.

Náboženský pôst predstavuje oveľa skôr očisťovanie, ktoré môže viesť k väčšiemu otvoreniu sa duchovným zážitkom. Tak to bolo v napríklad katolíckej tradícii - piatkový pôst pripomínajúci Veľký piatok a Fašiangy v týždňoch pred Veľkým piatkom. Tieto pôsty sa dlhý čas nebrali príliš vážne, ale dnes stúpa ich význam, až to prekračuje katolícky kontext. Ľudia sú skúšaní schopnosťou prežívania núdze, nielen v úzkom zmysle hladovania. Okrem toho myslia na mnohých hladujúcich ľudí na celom svete. V tejto súvislosti niektorí stredovekí a novší kresťania ako aj iní mystici z obdobia stredoveku až po súčasnosť prežívajú hlbšie poznatky žitia všeobecne bez potravy - v latine: „inedia“. Niektorí naši súčasníci to nazývajú „žitie zo svetla". To je náznak, že duch môže takto zvládnuť problémy lepšie ako vedeckým skúmaním. (Predpokladem je, že človek si uvedomuje, že ho vedie Boh a hladovanie praktizuje v spoločnosti ďalšej osoby, aby zabránila nebezpečenstvu, ktoré by mu mohlo hroziť. To sa nemyslí ako odporúčanie ísť touto cestou.)

Telo je nástroj a ako také potrebuje, aby sa s ním zodpovedne zaobchádzalo.
Aj zvieratá - z biblického hľadiska - sú stvorenia samotného boha, nie sú teda „vecmi", ako sa s nimi dnes stále častejšie zaobchádza (napriek obmedzeniam, ktoré kladú moderné zákony na ochranu zvierat.)
Rozhodnutie, aká potrava je pre koho správna, musí urobiť koniec koncov každý sám za seba.

Kto hľadá informácie o dnešných formách vegetariánskej výživy, môže ich nájsť napríklad na adrese http://www.ivu.org  (Táto webová stránka nezodpovedá za webové stránky iných a nesúhlasí automaticky s ich celým premenlivým obsahom). Vzhľadom k zdravotným, etickým", ekologickým a iným dôvodom, ktoré vyplývajú z rastúceho povedomia, došlo k prevažujúcemu výskytu postupov celostných potravín zdravej výživy, ktoré sa v rôznych snahách jasne vyvíjali viac ako 100 rokov a ktoré odporúčali okrem iných aj zdravotní poradcovia. (Takéto výživové postupy dodnes zahŕňajú v praxi konzumáciu celozrnných výrobkov - v ideálnom prípade z ekologických fariem - čerstvé ovocie a zelenina, nerafinované oleje atď.)

**) Tieto pokyny dodnes uplatňujú napríklad zbožní Židia, pokiaľ ide o kóšer" potraviny (t.j. žiadne bravčové mäso, žiadna krv, špeciálne rituály pri zabíjaní zvierat). Podobne je to aj v islamských pokynoch pre halal" jedlo vyhýbajúce sa najmä bravčovému mäsu.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Ježiš Kristus a uzdravovanie - aj dnes.

Ježiša a jeho učeníkov aj ďalších sprievodcov svojho času mnohí považovali za hnutie liečenia tela a duše. Pretože dnes to už nie je také samozrejmé, treba to vysvetliť.

Vôľa k uzdraveniu.

Ježiš najprv položil nepripravenému človeku dôležitú otázku: „Chceš byť zdravý?“ (Jn 5,6). Ježiš hovorí k duši. Chorý hovorí o svojich prekážkach pri hľadaní uzdravenia. Otázka ho však podnecuje k tomu, aby si uvedomil, či chce naozaj byť zdravý. To je prvý predpoklad pochopeného uzdravenia. Tak dlho, pokiaľ vedomie blokuje z akéhosi dôvodu cestu k uzdraveniu a hľadaniu pomoci, bolo by prijatie takej pomoci ťažké. Potom by bolo eventuálne možné, nech už akýmkoľvek spôsobom, použiť opatrenie lekárskej prvej pomoci alebo ovplyvniť jeden z príznakov. Uzdravenie však je niečím, čo to prekračuje, čo funguje len vtedy, ak chorý to môže prijať za vlastné a spojiť to so svojimi liečivými silami, ktoré má. V tejto oblasti začínajú nielen príslušníci rôznych liečiteľských povolaní a poradcovia v otázkach života a zdravia, ktorí sú pripravení spolupracovať s pacientom, ale aj „seriózni liečitelia“ a ľudia, ktorí uzdravovanie podporujú vierou alebo príhovorom.

Sila viery.

Mt  9, 22 , Žena, ktorá hľadá uzdravenie, sa dotkne Ježišovho šatu a uzdraví sa. Ježiš hovorí: „Tvoja viera ťa uzdravila“. Ten, kto prežíva vieru, bude pod touto silou viery chápať niečo veľmi reálne vo svojom vzťahu k Bohu, čo umožňuje proces uzdravovania. Je síce pravda, že aj tzv. efekt placeba v medicíne má v sebe niečo zo sily ľudského presvedčenia (napr. niekto užije cukor v domnienke, že ide o liek). Pritom však nedochádza k žiadnym hlbokým zvratom chorobných procesov, k akým dochádza pri uzdravovaní vierou. Ježiš je tiež predobrazom človeka, ktorý je v najširšom slova zmysle telesne a duševne aj duchovne zdravý.

Výňatok y z kapitoly „Požiadavka znamení“ v našom hlavnom texte *: Ježiš Kristus nepoukazuje - na rozdiel od mnohých liečiteľov súčasnosti na „kozmickú energiu“, ktorú oni v sebe cítia, ale odkazuje sa na vieru, vieru v možnosť uzdravenia jeho prostredníctvom a nakoniec pomocou Boha prostredníctvom viditeľnej osoby Ježiša. Aj dnes existujú spôsoby uzdravovania, ktoré rovnako ako u učeníkov sa začínajú modlitbou, spojením k vnútru človeka spojenému s Kristom, ktorý žiada uzdravenie a zdokonalenie človeka, ktorý potom podľa Ježiša „bude konať ešte väčšie skutky ako on“ (Jn 14, 12-13).

Spirituálne liečenie a s tým spojený duševný a duchovný pokrok však zostávajú nevynútiteľnou milosťou, hoci človek pre ich prípravu môže veľa urobiť.

Uzdravenie bolo často „znamením“, konaním malých rozmerov, ktoré zastupuje niečo väčšie, zásadnejšie. Pri uzdravení slepého od narodenia v sobotu Ježiš odpovedal, že nejde o to vidieť ako príčinu choroby hriechy, ale (ide o to) že „sa na ňom majú zjaviť Božie skutky“. Porovnaj . Jn 5, 6-9, Jn 6, Jn 9,3 a iné .

Dnes však už nie je nepredstaviteľné vďaka mnohým skúsenostiam a poznatkom z interdisciplinárnych oblastí poznania, že Ježiš skutočne mohol ovplyvňovať prírodné sily. Keď si uvedomujeme tento fenomén, môže to byť dôležité pre náš dnešný obraz človeka, pre celostné prípadne kresťanské uzdravovanie.

Vkladanie rúk.

Nie vždy, ale často vkladali Ježiš a učeníci pri uzdravovaní na chorého ruky. Táto prax žije ojedinelo ešte aj dnes. Osoba, ktorá chorým vkladá na hlavu alebo na ramená ruky, sa pritom modlí, pokiaľ možno modlitbu spoločenstva. Podporuje to vcítenie sa a vedomie, že je prostriedkom Božej pomoci. To sa môže chápať symbolicky, ale na základe poznatkov z moderných snáh o liečenie duchovnými metódami aj tu nachádzame uvedomelých kresťanov. Vieme, že je to realita. V ranom kresťanstve sa hovorilo v takom prípade o „pneume“, dychu života či Svätom duchovi *, ktorý je sprostredkovávaný. Táto prax sa využívala pri prosbách za uzdravenie aj pri požehnaní, čiastočne je spojená s ďalšími snahami. Viď. napr. Mt 19, 13, Mk 8, 23, Mk 10, 16 (Požehnanie detí), Lk 4, 40-41 (Uzdravovanie a vymietaní duchov), Lk 24, 50 (Požehnanie učeníkov), Skutky apoštolov 6 a 190, 12 i 28, 8.

Príhovor o uzdravení však nie je bezpodmienečne odkázaný na vkladanie rúk. Ostatne je to možné aj na diaľku, čo sa môže považovať za ťažšie.

Duševne podmienené choroby.

Pri uzdravovaní psychika, životná sila, prípadne telo vzájomne spolu úzko súvisia. Už dobrá „duchovná služba“ alebo životné poradenstvo môže mať preto vplyv aj na psychosomatické utrpenie, keď sa rozumné rady realizujú namiesto toho, aby sa pokračovalo v chybnom vedení života.

Výňatok z kapitoly „Svätá horlivosť a … emócie“ v hlavnom texte *. Ježiš žil neustále v „pozitívnej bázni Božej“ a v súcite s ľuďmi… U normálnych ľudí sú najskôr takmer všetky emócie prinajmenšom zmiešané s problematickým podvedomím mechanizmov akcie a reakcie, ktoré vystupujú na povrch rôznymi spôsobmi a v rôznej miere, vo svojich základných štruktúrach sú si však naozaj navzájom podobné. Samo… neustále ďalšie vyhľadávanie takých mechanizmov z vlastných reakcií pohľadom na ne, nie však ich potlačovanie, a ich konečné zvládnutie prípadne odovzdanie Bohu, je dlhý proces učenia.

Pritom je väčšinou málo efektívne chcieť zvyčajným spôsobom spracovať problémové komplexy v ich celku. Účinnejšie by bolo hľadať najprv jednotlivé druhy takých prežitkov a pritom vedome rozlišovať, či ide o „brvno vo vlastnom oku“ alebo „o smietku v oku svojho brata“ (Mt  7, 1-5) a kto je teda zodpovedný. Mnohé kresťanské školy by viac zdôraznili prvé, pretože je to ťažšie a najprv sa treba naučiť pozerať na vlastné problematické činy a to aj preto, že ich človek môže napravovať sám. V psychologickej praxi by často stála v popredí druhá perspektíva obete. Nakoniec musíme poznamenať, že do hry sa viac menej dostali obidve strany.

Možnou praxou toho je: 1. napr. zvnútra sa pozrieť na príslušný podnet vnímaný negatívne, ako sa konkrétne prejavuje (napr. strach, nenávisť a zloba, ľahostajnosť a povznesenosť, prehnané pochybovanie …). 2. Namiesto zamyslenia sa, chvíľku pokojne počkať a uvedomiť si, o čo ide. 3. Tento problém, ktorý sa tak stal hmatateľným a fyzicky cíteným, odovzdať v modlitbe Bohu.** 4. Pokojne čakať, pokiaľ sa nedostaví stopa úľavy.

To sa môže pri meditatívnom *** cvičení napríklad pociťovať ako prúd tečúci hore a za určitých okolností potom ako zhora tečúci prúd obnovujúcich síl. Inak sú možné aj negatívne emócie atď. s výdychom vydýchnuť tak, že ich odovzdávame Bohu a pri nadýchnutí umožňovať, aby z Božieho milosrdenstva mohlo vyplynúť to pozitívne. (Obmena stále sa opakujúcej modlitby kresťanských mníchov na hore Athos, o ktorej je zmienka v kapitole „Ticho na púšti“ v našom hlavnom texte.)

Mentálne problémy.

Výňatok z kapitoly „Premenenie“ hlavného textu *. Existuje „pozitívne myslenie “ a pozitívne zásady. Myslenie by sa mohlo uviesť do stavu, pokiaľ sa to nepraktikuje egoisticky, velikášsky alebo nejde len o technickú manipuláciu, ktorý by bol bližší tomu, aký môže prísť od Boha, mohlo by to k tomu teda otvárať cestu. Literatúre týchto smerov však z veľkej časti chýba taká starostlivosť, a tak často môže končiť aj v sebaklame.

„Osudové problémy“.

Z moderných snáh o liečení duchovnými metódami vyplynula napr. skúsenosť, že sú prípady, keď vzniká dojem, že liečenie (ešte) nie je možné, prípadne „nie je dovolené“. Je to niečo podobné, ako rovina „programu“. Napríklad, chorý sa môže alebo ešte „chce“ a má poučiť niečomu zo svojej choroby. Aj tu však možno nájsť riešenie s Bohom. Viď aj horeuvedený text „Vôľa k uzdraveniu“.

Právne otázky.

Napríklad v Nemecku je čisto kresťanské liečenie modlitbami vrátane vkladania rúk chránené slobodou náboženského prejavu zaručené Ústavou. Ten, kto by to však ponúkal ako službu mimo domáci, súkromný okruh, či cirkev, mal by sa vopred presnejšie informovať o právnej situácii. Ale ak sa pritom vykonávajú činnosti, ktoré by iní mohli vykladať ako diagnostikovanie či priamu liečbu, aj v prípade, že by to bolo zadarmo alebo len za dobrovoľný dar, musel by v Nemecku predložiť buď osvedčenie o vykonaní liečitelskej skúšky alebo lekársku aprobáciu. (Napríklad liečitelia, ktorí používajú duchovné metódy, prax ktorých sa väčšinou odchyľuje od klasického liečenia prvotného kresťanstva, no možno v nej nájsť aj niektoré spoločné rysy, často rukami môžu vycítiť choroby atď.). Hoci by bolo žiadúce, aby zákony bez zbytočnej byrokracie prizerali k osobitému charakteru týchto činností, odporúča aj „Zastrešovací zväz duchovného liečenia“,*** za daných okolností zloženie liečiteľskej skúšky. Dovoľuje sa teoreticky zjednodušená forma týchto skúšok, ak sa praktikuje iba psychologické poradenstvo, alebo duchovné liečenie. Je otázkou, či sa táto zjednodušená forma môže všade realizovať. Napríklad v Anglicku sú „spirituálni liečitelia“ všeobecne akceptovaní a vpúšťaní aj do nemocníc.

Nezávisle na právnych otázkach, osoba, ktorá vyhľadáva liečiteľa, by mala pokračovať v používaní jej dobrých vlastných možností, ako je správna výživa a diéta, alebo cvičenie, a - pokiaľ možno - dostatok spánku, a modliť sa.*****

* Hlavný text sa zaoberá týmito a ďalšími bodmi zo širšieho pohľadu, totiž pojednáva o možnostiach ľudského vývoja vôbec, teda o „uzdravovaní“ v inom ako úzkom zmysle.

** Všeobecne k lepšiemu vnútornému postoju pri modlitbe porovnaj aj našu stránku „Modlitba za mier…“.

*** Viď stránku „kresťanská meditácia“.

**** World Federation of Healing - veľa rôznych skupín po celom svete. http://www.whf.org.ukMedzi všetkými organizáciami však dosiaľ nepoznáme ani jednu, kde by boli len kresťanskí liečitelia. To by bolo pochopiteľné, keby sa na túto kresťanskú tradíciu vo veľkej miere zabudlo. Dnes sa to však stáva takmer kuriozitou. Ale jednoduchá, účinná biblická prax intenzívneho príhovoru za uzdravenie sa realizuje predovšetkým tu a tam v evanjelických slobodných cirkviach, ako sú Baptisti alebo Turičné cirkvi. Aj na niektorých katolíckych pútnych miestach, ako sú Lurdy dochádza k mimoriadnym uzdraveniam vďaka modlitbe a viere. (Naša webová stránka nezodpovedá za webové stránky iných a automaticky nesúhlasí s ich meniacim sa obsahom).

*****) (...) Dnešné poznatky, ktoré sa často týkajú uvádzaných regulačných systémov ľudí aj napriek jednostrannýmmolekulárnym biologickým hľadiskám, sú zásadné, aby sa pochopili snahy prírodného liečiteľstva a liečenia duševných porúch. Mali by sa stále viac zahŕňať, čo by mohlo uľahčiť spoluprácu medzi rôznymi lekárskymi smermi.

Späť na obsah tejto stránky.

  

Ku kresťanskému požehnaniu

Ako veriaci kresťan môžete všetkých a všetko požehnať, ak cítite, že je to v súlade s vierou a ak ste pritom zameraní na boha. Neexistuje len zvyčajné požehnanie kňazov, prípadne farárov podľa 4. knihy Mojžišovej (Numeri) 6,23 - 7,1.

Aj ako laik môžete požehnať. Nepotrebujete na to žiadnu formulku a nemusíte vôbec hovoriť nahlas, na to potrebujete len správne vnútorné naladenie, v tomto zmysle: "Požehnanie Pána buď s vami, ako by to on chcel". Boh z vášho požehnania neurobí nič zlého. Tento zvyk je teraz zriedkavý, ale môže pomáhať .

Existuje mnoho miest v Biblii na tému požehnanie. Typické k rôznym aspektom požehnania je: Kniha proroka Zachariáša (Zach 8,13), Skutky apoštolov (Sk 3,26), List Efezanom (Ef 1,3), Prvý Petrov list (Pt 3,9-12), List Hebrejcom  (Hebr 6,7). K tomu ešte ďalšie miesta v Biblii: Matúš 5, 44 prípadne Lukáš 6, 28, List Rimanom (Rim 12,14), Prvá kniha Mojžišova -Genezis (Gn 9,1), Piata kniha Mojžišova - Deuteronomium (Dt 11,26), Kniha žalmov (Ž 115, 13), Kniha prísloví (Prís 11,25).

*) Rozumie sa samo sebou, že tam, kde sa požehnávajú zbrane, anjeli môžu mať s takými "požehnaniami" problémy ... .

Späť na obsah tejto stránky.

 

Nárek ako možná súčasť kresťanskej praxe

Niektoré kresťanské kruhy, predovšetkým tie prísne veriace, vzbudzujú jednostranný dojem, že pre kresťanov by bolo najlepšie sa poddať svojmu osudu a nekritizovať príliš odvážne to, čo sa vo svete deje: môžu sa síce modliť za zlepšenie, ale pokúšať sa pre to niečo aj urobiť. Aby sa však mohli Bohu „veľmi sťažovať“ – viď Žalmy v Starom zákone – vyskytuje sa, okrem literárnej formy (Don Camillo a Peppone). Len zriedkavo o tom cirkev oficiálne učí. Skôr sa to môže prejavovať v súkromnej modlitbe. Keď sa ešte s touto situáciou porovná židovská prax pri Stene nárekov v Jeruzaleme – bez toho, že by sa kresťanom odporúčalo čosi podobné potom bude celkom jasné, že tu ide o možnú súčasť viery, ktorá je veľmi dôležitá.

Dokonca aj vtedy, keď sú stanovené špecificky kresťanské hodnoty a prísľuby ako to nájdeme napríklad v Reči na vrchu Mt 5:5 „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme" proti vo svete stále ešte dominujúcim smerom vývoja, môže sa vyskytnúť myšlienka, ktorá by sa tu mohla spoluzúčastniť, že kresťania by  také prísľuby nemohli nebrať do úvahy. Prísľuby nie sú žiadne nezáväzné možnosti milosti, ktoré tiež existujú a ktoré sa môžu dostaviť, ale aj nemusia. Naopak, sú to prísľuby, ktoré, keď sa naplnia, môžu závisieť aj od zrelosti ľudí, prípadne od toho, či budú vymodlené. 
(
„Kráľovstvo nebeské trpí násilie“ Mt 11:12.)

Nebolo už jasné, nad kým alebo nad čím by sa malo nariekať. Nad inými ľuďmi? Alebo ako to tvrdia niektorí teológovia, nad diabolskými mocnosťami, ktoré môžu spolupôsobiť pri zvádzaní ľudí? To všetko môže mať svoj podiel zodpovednosti. Často však prichádza tušenie, že „to bolo dovolené" (s máličko ľudským názorom „pretože …“). Je však táto „réžia“, ktorá môže čosi „pripustiť“ alebo nie a ktorá takto ďalej dotvára pravidlá hry Pána alebo je to priamo sám Najvyšší? Bolo by logicky veľmi nesprávne, keby ktosi chcel Boha samého robiť zodpovedným za to zlé vo svete alebo za každý druh „dopustenia“. V prvých stáročiach hovorili a písali - a dodnes ešte v tých či oných cirkvách vysokovážení cirkevní otcovia ešte píšu - o tradične zachovávaných hierarchiách anjelov stojacich medzi Bohom a ľuďmi, atď. Gnostici okrem toho hovorili o akýchsi „archóntach“ s často problematickými vlastnosťami. Aj iné kultúry sa zaoberali takými otázkami: napríklad tibetská Kniha mŕtvych je plná odporúčaní ako je sa máme k takým bytostiam po smrti správať. Čo sa týka zásadných vecí prekračujúcich malicherné vzájomné výčitky ľudí voči sebe, jedného dňa by sa mohlo potvrdiť, že tu veľmi spolupôsobí nie celkom bezchybná „réžia“ v rovine nižšej ako je rovina Najvyššieho i Krista samého – ktorá však v porovnaní s človekom alebo aj s priamo negatívnymi silami stojí mimoriadne „vysoko". Tento odstavec je tiež príspevkom k starej otázke filozofov o "teodicei", prípadne o vzťahu Boha k zlu sveta (jeho „zadosťučinenie"). 

Výsledok: Možno sa síce sťažovať Bohu, lebo ten je tá stála správna inštancia, ale je úplne nezmyselné sa ponosovať na Neho. Také náreky však môžu v sebe skrývať Božie úmysly rozjatrenými ľudskými pocitmi a to aj vtedy, keď tieto pocity obsahujú namiesto smútku napríklad rozhorčenie nad nespravodlivosťou (Mt 5:6). Pretože sa potom riešenie necháva Bohu, taká sťažnosť (či nárek) predstavuje v podstate zvláštny druh intenzívnej modlitby. K tomu však patrí láska alebo úcta k Bohu prípadne ku Kristovi; to chráni pred upadnutím do čistej negatívnosti, ktorá by už potom neviedla k Bohu, ale naopak skôr kamsi úplne inam.

Inou cestou je nechať najprv tieto pocity trochu upokojiť, aby to umožnilo čistú modlitbu, keď sa Bohu predkladá všetko formou vďaky a prosby. Modliť sa takto je bezpochyby normálnym primeraným vzťahom k Bohu. Dovoľuje sa však v uvedenom zmysle sťažovať, keď sa to javí ako potrebné a je to úprimné (autentické).

Späť na obsah tejto stránky.

 

Kresťanská cesta k zvládnutiu životných udalostí.

- Ten, kto hľadá s Ježišom ako meradlom a jeho pomocou cestu vpred z vlastnej nedokonalosti smerom k vlastnostiam, ktoré mu majú prospievať pre budúcnosť (Porovnaj stránku "...Etika": neškodiť ale naopak pomáhať ...), by si mal byť najskôr vedomý vlastných charakterových nedostatkov, chýb, ktorých sa dopustil a svojich pokleskov, namiesto toho, aby zo všetkých rozmarov, problémov a toho, čo sa mu stalo, obviňoval druhých, nie seba samého (porovnaj Mt 7,1, Nesúďte, aby ste neboli súdení. 2, Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. 3, Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?...)
Rovnako to bude, ak je to možné, s rovnako možným vnútorným pokojom (Porovnaj naša kapitola hlavného textu „Ticho na púšti") a práve tak svedomito ako keď sa má vyrobený ‚produkt’ zaznamenať vnútorne alebo na papier a potom hľadať možnosti jeho vylepšenia, akonáhle je zrejmý jeho úspech. To znamená, že je potrebná naša vlastná snaha: pritom môže ísť o modlitby, ktoré sa toho týkajú a v súlade s vierou môže prísť pomoc; napriek tomu to pôjde ruka v ruke pri ozajstnejšej a preto celkovej praxi aj s korektúrami stanovísk a v myslení, s väčšou ostražitosťou voči negatívnym pocitom a koniec koncov aj ruka v ruke so zmenami správania. To celé ide o to jednoduchšie, o čo jemnejšie časti toho každodenne na sebe pozorovaného sa takto zvažujú a potom sa jednotlivo v modlitbe odovzdávajú Bohovi (Porovnaj kapitola „ Svätá horlivosť a hľadiská k emóciám“.)
Práve hlboko ukryté životné zvyklosti sa veľmi neľahko menia, pretože sú zakotvené v nevedomí osobnosti. Na to je na tejto ceste často potrebná už veľká skúsenosť v poznávaní podvedomých alebo nevedomých počiatkov (viac-menej sa to môže i bezprostredne podariť, ako keď fajčiar zrazu v jednom okamžiku prostredníctvom čoraz silnejšieho rozhodnutia prestane fajčiť. Porovnaj kapitolu „Premenenie Krista").
Tento „pohľad do vnútra a vedomé zvládanie pomocou modlitby“ by bol sám o sebe už spirituálnou cestou, ktorá môže viesť veľmi ďaleko a niekoho môže sprevádzať po celý život; ktorá však pri zodpovedajúcej intenzívnej praxi môže už v krátkom čase prinášať aj čoraz podstatnejšie pokroky. „Hlbšie vrstvy", ktoré sa majú očistiť, sa môžu ešte javiť ako také, ktoré treba zvládnuť, hoci sa už veľkou mierou zlepšili.

Môžeme sa starať o "triesku v oku" druhého alebo čo sa urobilo niekomu (inému). V prípadoch, keď sa súd zdá byť nevyhnutný - so zreteľom na vlastné činy či činy druhých - by sa to nemalo robiť na základe toho, ako to vyzerá, ale správnym"/spravodlivým" spôsobom - teda diferencovane a tak konštruktívne, ako je to len možné (porovnajJn 7:24).
(...)

- B
udú sa vynárať aj podnety svedomia ... (Porovnaj Mt. 5,5 a 5,9 ...).

(Túto prax v prvom rade možno uplatniť vtedy, keď ide o zlepšenie spôsobov správania sa, ktoré z psychologického hľadiska už ležia v rámci toho „normálneho“. Keď ide o zlepšenie stavov, ktoré sa dnes do určitej miery považujú za nezdravé, bolo by o to viac potrebné, aby potom nevyhnutne túto cestu aktívne sprevádzala zodpovedajúca skúsená a za určitých okolností aj psychologicky vyškolená pomocná osoba, pretože potom je samostatnosť v zaobchádzaní s vlastnými problémami ešte obmedzenejšia, ako to je pri všetkých ľuďoch, keď sa majú pozerať na vlastné slabosti. Keby bol niekto v tom taký obmedzený, že by to bez podpory nešlo, potom by bolo ešte stále možné, aby sa táto pomocná osoba na doplnenie vhodnej terapie modlila za postihnutého. Predpokladom je, že sa o pomoc bude prosiť, pretože už od Ježiša je známa dôležitá otázka „Chceš byť zdravý?“ Porovnaj naše stránky "...Uzdravovanie".)

Späť na obsah tejto stránky.

 

Kresťanské stanoviská k ekonomike a sociálnym otázkam.

Najskôr musíme poukázať na to, že ani podľa najnovších hospodárskych výskumov * nie je človek čisto egoistickým stvorením, ako predpokladala doterajšia liberálna ekonomická teória. Len menšina konala čisto na základe svojich vlastných záujmov. Pre väčšinu hrajú prinajmenšom rovnako veľkú a často rozhodujúcu úlohu iné hodnoty, ako je dobrovoľná vzájomná spolupráca. Tento „vzájomný altruizmus“ však automaticky takmer vôbec nevedie - ako aj egoizmus - k najlepšej spoločnosti a môže tiež pôsobiť smerom k vytváraniu klík (lobby). Tu pomôžu len uvedomelé, dôsledné etické rozhodnutia.

Tu môžu začínať psychologické a nábožensko-etické stanoviská. Človek je rovnako stvorený ako individuálny i ako spoločenský tvor. Zdravé, nie však prehnané sebavedomie takisto ako solidárny postoj k blížnemu sa môže pri zodpovedajúcej otvorenosti naučiť. Tam, kde sa zdá, že existuje len egoistická stránka, tam buď nie je altruistická spoločnosť dostatočne vyvinutá, alebo zakrpatela v dôsledku „tvrdého“ školenia „západnej“ spoločnosti. Socialistické spoločnosti jednostranne zdôrazňovali solidaritu a nechávali naopak zakrpatievať po slobode túžiacu individualistickú stránku človeka a tak nezodpovedali tomu, k čomu je človek stvorený. Tam, kde ľudia nenájdu vyrovnané pomery, prejaví sa to skôr či neskôr kritikou, atď. Buď sa potom spoločnosť včas poučí, alebo to s ňou ide skôr či neskôr z kopca. To platí aj pre dnes prevládajúcu hospodársku formu charakterizovanú celosvetovo konajúcimi veľkými podnikmi. Ježiš odporúčal, aby sa najskôr vyjasnili domáce problémy (Mt 7).

Hodnoty, uvádzané v „Reči na vrchu“ (Mt. 5-7)** nemožno však bezprostredne prenášať ako návody na spoločenské konanie. Napriek tomu by však nebolo v Ježišovom zmysle mať rozštiepené vedomie, napr. v súkromnom živote konať podľa prikázaní o láske k blížnemu a v povolaní či v spoločenských funkciách uplatňovať presne opačné princípy. Vážne mienená etika *** sa musí zachovávať vo všetkých rovinách a koniec koncov platiť aj pre celý svet. Napríklad hodnota milosrdenstva a to, že sa Ježiš obracal práve k chudobným, je zaručene spoločensky dôležité aj mimo hraníc známych cirkevných sociálnych služieb, ale aj pre jednaní s ľuďmi v rámci podniku. Aj Mt. 22,17 má veľmi praktický význam, pretože v ňom popri milosrdenstve Ježiš potvrdzuje aj tradičné „desiatky“, to je okrem rímskych daní ešte desaťpercentná daň pre náboženské, prípadne dobročinné účely. Ochota pomôcť v Ježišovom zmysle spočíva len na dobrovoľných rozhodnutiach, teda nie je z toho možné bezprostredne odvodzovať koncepciu núteného prerozdeľovania. Tak ako predtým platí deviatej a desiate prikázanie „nepožiadaš to, čo je tvojho blížneho". Aj cez všetku snahu zlepšiť sociálne postavenie mnohých ľudí, zostávajú ich rozdielne osudy v Božích rukách.
Prirovnanie v Mt 25,14-30/ Lk 19 používa známe materiálne skutočnosti. Súvislosť (u Lukáša napr. etické stanovisko colníka, u Matúša napríklad predchádzajúce podobenstvo o sile viery panien) však ukazuje, že sa má znázorniť omnoho viac, ako rozmnožovanie materiálnych statkov alebo financií. To je zreteľnejšie jasné napríklad v
Lk 12/33, kde sú duševné hodnoty postavené nad pozemské. Napriek tomu sa však zodpovedné zaobchádzanie so zverenými statkami vzťahuje jednoznačne na statky materiálne. Tam, kde sa napríklad radí podporovať chudobných a tých, ktorým bolo ukrivdené, prikladá sa tejto materiálnej a finančnej podpore hodnota, namiesto toho, aby všetko materiálne sa všeobecne odmietalo ako bezcenné. Potom záleží napríklad na tom, či peniaze alebo majetok sú samoúčelom, alebo či sa použijú na niečo zmysluplné - Mt  6,24, Je nemožné „slúžiť Bohu aj mamonu“.

Napríklad klamať a podvádzať, pôsobiť prostredníctvom vášní davu a uvádzať na svet projekty, ktorých neškodnosť pre „nekriminálnych“ (blízki a iné stvorenia) nie je dostatočne dokázaná, nie je v zmysle zodpovedného súžitia, tak ako to poukazoval Ježiš na každom svojom kroku. Ježiš tiež neučil stavať neustále do popredia tzv. „tlak vecí“.

Z islamu je známy zákaz úrokov. Ale židia a kresťania môžu v Biblii nájsť podobné rady (v Starom zákone sú to zákazy):
Kniha proroka Ezechiela 18, 8 a 9: kto "na úžeru by nedal, ani by nevzal úrok (v inom preklade: nadmerný), od neprávostí by odvracal svoju ruku a činil by súd pravdy medzi človekom a človekom; keby chodil v mojich ustanoveniach a vyvaroval sa mojich súdov činiac pravdu, spravodlivý ten istotne bude žiť, hovorí Pán Hospodin.
Aj kniha Ezdrášova 7, 24 (zákazy úrokov, ciel a daní u určitých povolaní); Kniha prísloví 28, 8 (Ten, kto rozmnožuje svoj majetok úžerou a úrokom zhromažďuje ho tomu, kto sa zľutováva nad chudobnými) sa niekedy vykladala pohodlným spôsobom, zaobchádzanie s peniazmi získanými z úrokov je koniec koncov ľahostajné, pretože peniaze prostredníctvom bohatých zase prospievajú chudobným. Tam, kde sa dnes používajú peniaze veľakrát získané práve proti záujmom chudobných, prípadne všeobecnému dobru, nie sú však predpoklady tohto verša splnené. Aby sa naplnilo poradie hodnôt v tomto verši, záleží práve na tom, na čo sa peniaze použijú.
V Novom zákone viď čo sa týka úrokov aj Mt 23, 23 a Mt 17, 24. V tomto výklade je najzaujímavejšie, čo sa potom ešte javí ako vhodné na premýšľanie je opustenie vzťahového rámca, v ktorom Starý zákon vznikol. Preto sa tu viac nezaoberáme Deuteronomiom 23, 20 (
Cudziemu požičiaš na úrok. Ale svojmu bratovi nepožičiaš na úrok...)

Biblia povzbudzuje, aby sa nerobili zbytočné dlhy (Prís 22:7) prezieravo plánovať (Prís 21:5) múdro a rozumne sa tomu stále učiť (napr. Prís 4:5-8). Nabádalo sa k šetreniu, aj ten spomínaný „desiatok" sa mal ukladať každý rok, aby s jeho pomocou sa mohlo cestovať na náboženské slávnosti a mať na to pripravené almužny. (5. Kniha Mojžišova (Dt 14:22-27). Pavel vyzýval kresťanov, aby si každý týždeň niečo odložili, aby to prípadne mohli použiť na potreby kresťanov, ktorí upadli do biedy. (1Kor 16:1,2) naznačuje (potrebu) umierneného správania sa vo vzťahu k pozemským statkom (1 Tim 6:8). Ježiš vychádza z toho, že skôr ako sa napríklad začne nejaká stavba musí sa vopred spočítať, či je na to dosť peňazí. (Lk 14,28). Trvalá hospodárnosť by bola aj dnes naliehavo potrebná ako terapia a opatrenie do budúcnosti: súkromné, hospodárske a verejné nadmerné zadlžovanie sú prapríčinu celosvetovej finančnej nestability. Webová stránka Kristove cesty (Christuswege) nesleduje žiadne politické ciele, preto sa tu iba uvádzajú všeobecné hľadiská.

* Viď Ernst Fehr, riaditeľ ústavu pre empirický hospodársky výskum (Institut Empirische Wirtschaftsforschung) na Univerzite v Zurichu, v interview pre časopis "Spektrum der Wissenschaft" v marci 2002, „Recipročný altruizmus“.

** Tieto hodnoty sú skôr v duchovnom ohľade vysvetlené v kapitole „O reči na vrchu“ v našom hlavnom texte časť.

*** Viď aj naša kapitola „Základy etiky“.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Všeobecné kresťanské hľadiská k spoločnosti a politike*.

Mt  22, 21, Mk 12, 13-17, Lk 20, 20-26: „Dávajte teda cisárovi, čo je cisárovo, a čo je Božie, Bohu.“ To je realistický postoj a týka sa platenia daní rímskej vláde. Jasne sa tiež ukazuje potreba rozlišovať medzi štátnymi a náboženskými funkciami. Naopak to neznamená nejaké zásadné ponižovanie sa pred vrchnosťou. Skutky apoštolov 5,29: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“. Preto Ježiš automaticky neospravedlňuje každé stretnutie „tlakom okolností“.

Na jednej strane nemožno všeobecnú stupnicu hodnôt z „reči na vrchu“ (Mt  5-7) atď. bezprostredne prenášať na návody k spoločenskému konaniu. Napriek tomu by však nebolo v Ježišovom zmysle mať rozštiepené vedomie, napríklad konať v súkromí podľa prikázaní k láske k blížnemu a v povolaní či v spoločenských funkciách uplatňovať opačné princípy. Vážne mienená etika *** sa musí zachovávať vo všetkých rovinách a platiť koniec koncov pre celý svet.

Napríklad by iste nebolo v zmysle pravdy a zodpovednosti, ako ich ukazuje Ježiš, presadzovať sa proti ostatným uchádzačom nečestnými metódami, podvádzať verejnosť a bez ohľadu na tých, ktorých sa to týka, realizovať projekty, ktorých neškodnosť pre (nekriminálnych) blízkych a iné stvorenia nie je dostatočne dokázaná.

Prorockú radu možno nájsť v Jeremiášovi 29,7: „Usilujte sa o blaho mesta, kde som vás poslal do zajatia a modlite sa zaň k Pánovi, pretože v jeho blahu je i vaše blaho.“ Základom toho je rozhodnutie na prospech spoločenstva v najširšom zmysle. Kresťanom sa aj v Mt 5, 13, 13, 33 atď. kladie na srdce, aby sa zaujímali o spoločnosť a boli soľou zeme.“ Takže môžu byť nezávislé kresťanské myšlienky prekračujúce tradičné vzory myslenia „ľavicové" alebo „pravicové".

Mt 7: 3-5 „...najprv vyhoď brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.“ Zrejme to nie je návod na to, ako celkom obmedzovať jednotlivca, aby sa subjektívne zaoberal svojimi vlastnými slabosťami – tento dojem by mohli zanechávať niektoré kresťanské kruhy. Musí sa vychádzať zo životnej praxe namiesto toho začínať u seba samého – a potom o to slobodnejšie, bez pripisovania vlastných problémov iným, tieto pripomínať, či, kde sa to javí ako potrebné, kritizovať. To sa opäť môže vzťahovať tak na osobný okruh, ako aj na politikov.

Ale aj pre kresťanov môžu nastať situácie, v ktorých sa musia od spoločenských nešvárov dištancovať. Zjavenie apoštola Jána 18,4: „A počul som iný hlas volať z neba: vyjdite z neho, ľud môj, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby sa vám nedostalo z jeho rán.“

* Táto webová stránka nesleduje žiadne politické ciele. Tu sa poskytujú len všeobecné podnety k danej téme.

** Viď aj našu kapitolu „Základy etiky“ a kapitolu „Kresťanské stanoviská k ekonomike a k sociálnym otázkam“.

 Späť na obsah tejto stránky.

 

Kresťanstvo a filozofia: Komentár k Habermasovej prednáške „Viera a vedenie“*.

Filozof prof. Dr. Jürgen Habermas ***), dosiaľ považovaný za človeka nábožensky nezaloženého, rozoznal dôležitosť náboženských predstáv aj ako koreň hodnôt a sociálnej súdržnosti svetskej spoločnosti. To, že je človek stvorený na obraz Boží, je vybavený aj schopnosťou a právom na slobodu, môže hovoriť niečo aj človeku „nábožensky nemuzikálnemu“, ako označuje sám seba. Svet podľa neho zostáva odkázaný na zmierenie a odpustenie, teda na hodnoty, ktoré vychádzajú z náboženstva. Vzťahuje sa na „utrpenie“ nevinne zneužívaných, ponižovaných a vraždených, čo presahuje všetku mieru nápravy v ľudských silách. „Stratená nádej na vzkriesenie po sebe zanecháva citeľné prázdno“ (v sekulárnej spoločnosti).

U poučených kresťanov Habermas nachádza dôležité predbežné kroky, ktoré by teraz mali vykonať aj svetskí myslitelia vo vzťahu k týmto kresťanom. - Náboženské vedomie musí z hľadiska poznania spracovať „nesúzvučné“ stretnutie s inými vyznaniami a náboženstvami.

Poznámka: na Západe predsa len možno konštatovať určité scivilizovanie vzájomného prístupu, ktoré však má svoje medze. Názory, ktoré by mohli byť dôležité pre ekumenický dialóg alebo dialóg medzi cirkvami, sú rozosiate v našom hlavnom texte a na niekoľkých osobitných stránkach, ktoré sa napríklad týkajú cirkvi alebo etiky.

Bolo by potrebné aj naďalej sa prispôsobovať vedeckým „autoritám“.

Poznámka: Z hľadiska tejto webovej stránky nie je vedecký hlavný prúd často vôbec vo veľakrát zdôrazňovanom najnovšom možnom stave, alebo ich nechcel priznať z hospodárskych či iných dôvodov. Táto forma autority začala byť v mnohých otázkach pochybnou. Aj vo vedeckej oblasti chýba interdisciplinárna otvorenosť a potrebný pluralizmus. To platí aj o podstatných otázkach, ktoré sa týkajú obrazu človeka, napríklad v génovej technike (o problematike ktorej sa Habermas tiež zmieňuje) a v ostatných prírodných vedách. Týmto problémom sa zaoberáme na mnohých miestach nášho hlavného textu, ktorý prechádza evanjeliami. Je však pravdou, že je potrebný dialóg medzi náboženstvom a vedami. Podľa našich skúseností do toho však musia byť tiež zahrnuté novšie prúdy prírodných vied **, tzn. alternatívne výskumy, atď. Okrem toho musia byť zo strany náboženstiev začlenené aj poznatky, ktoré pochádzajú z vedomého spracovania hlbokých náboženských skúseností, nielen z obyčajných teologických myšlienkových konštrukcií. Len tak je možné, aby každá strana nehovorila o niečom inom. Doterajšie dialógy na základe zastaraných vedeckých paradigiem (základné predpoklady, obrazy sveta), prípadne skrátených predstáv o kresťanstve, preto nestačia. Taktiež odbory duchovných vied by mohli mať výhody z procesu, v ktorom sa človek stane opäť človekom, duša dušou - namiesto toho, aby bola len obyčajnou chemickou funkciou mozgu.

- Náboženské vedomie sa musí „oprieť o premisu ústavného štátu…“ Normálne tu Habermas upozorňuje na to, ako sa z tohto kroku v náboženskej oblasti môžu prejaviť deštruktívne javy.

Poznámka: Také prispôsobenie moderných kresťanov slobodným hodnotám je čiastočne tiež krokom smerom k prameňom splietania kresťanstva so štátnymi nátlakovými prostriedkami od roku 320 let po Kr.

Zatiaľ čo sa aj kresťanské prípadne náboženské kruhy v styku so svetskými inštitúciami prispôsobili ich reči, musia sa teraz podľa Habermasa čisto svetsky mysliace a hovoriace kruhy naladiť do dialógu s kresťanmi, prípadne nábožnými ľuďmi na ich vlastné myslenie, namiesto toho, aby „to, čo bolo kedysi mienené“ bolo len „eliminované“. Sekulárne väčšiny nesmú v otázkach, ktoré sú pre veriacich podstatné, presadzovať väčšinové rozhodnutia bez toho, že by vážne preskúmali, čo sa môžu z námietok druhej strany naučiť.

Poznámka: Prírodovedci, politici a ďalší by teda naozaj mali pri rozhovoroch s kresťanmi vziať do úvahy ono isté „čosi“, čo dodatočne zaznieva v pojmoch ako „zachovať Stvorenie“, „Tvor“, ba aj „Človek“ atď., na rozdiel od pojmov ako kozmos, biosféra, ekológia, živočích, Homo Sapiens.

Habermas vsádza na sprostredkujúcu „tretiu stranu“, ktorá stojí medzi náboženstvom a vedou, na „demokraticky osvietený zdravý ľudský rozum“, a to v „postsekulárnej spoločnosti,“ ktorá berie do úvahy ďalšiu existenciu náboženských skupín.

Poznámka: Napríklad v Nemecku to dosiaľ príliš nefunguje a ak áno, tak len tak, že do diskusie sa musia zapájať aspoň veľké cirkvi. V USA napr. náboženská angažovanosť požíva u jednotlivca väčšiu úctu, ale náboženské hodnoty sa v sekulárnej spoločnosti objavujú v takej forme, že sú takmer úplne na nepoznanie.

* Frankfurter Allgemeine Zeitung/ SZ 15.10.2001 alebo nemecký internettext.

** Viď aj našu stránku „Prírodné vedy a viera v Boha“.

***) Poznámka: Habermas a ďalšie filozofické smery:

Jürgen Habermas patril popri Theodorovi W. Adornovi Herbertovi Marcusovi k "Frankfurtskej škole", ktorá svojou "kritickou teóriou" veľmi ovplyvnila študentské hnutie v roku 1968 a vtedy nadviazala na odchýlne neomarxistické, osvietenecké a ateistické spôsoby myslenia.
Z konzervatívneho filozofického a teologického pohľadu kritizoval teóriu a prax hnutí 1968 najmä Günther Rohrmoser od roku 1969. Videl ich "utópiu" ako náhradu náboženstva (a teda ako konkurenciu k cirkevnému "učeniu o spasení/eschatologii") a pokúšal sa proti tomu zachrániť staré učenie svätého Augustína o "Dvoch (Bohom chcených) ríšach" - náboženstvo a štát. Ak sa teda zástupcovia Frankfurtskej školy, ako aj konzervatívno-kresťanskí a hospodársko-liberálni protivníci sčasti sústreďovali a ešte i dnes sústreďujú na jednostranné vypočítavanie všetkých argumentov, ktoré vyzerajú ako popierajúce tie druhé, prípadne dovoľujú zobrazovať "náprotivnú stranu" falošne, vystupujú ako jednotný blok. Teda práve oni zanedbali možnosť hľadať diferencovane, čo z tradičného radu hodnôt stojí za zachovanie a druhí zasa zanedbali možnosť pozerať sa diferencovane na to, čo na novom sociálnom hnutí a druhej strane ideologickej deformácie bolo oprávneným "emancipačným" motívom. Ale mnohí ľudia v Nemecku aj inde odvtedy urobili určité pokroky v tejto diskusii, pretože mnohí z nich už neboli viac ochotní nechať sa natlačiť do starých "frontových línií" z roku 1968. Vo výskume však tento pokrok ešte nie je dostatočne úplný - stále sa ešte objavujú knihy, kde sa protivník označuje ako zodpovedný za všetko zlé vo svete a kde konanie vlastných priateľov vyzerá ako bezchybné.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Všeobecné kresťanské hľadiská pre ekologické otázky *).

Gn 1, 26-28 "A povedal Boh: Urobme človeka podľa nášho obrazu, podľa našej podoby, a nech panujú ... nad vší zemou ... "**) to v žiadnom prípade neznamená, - ako sa to prakticky realizuje, že človek môže nezodpovedne zaobchádzať so životným prostredím -. Skôr sa tu hovorí o pôvodnej verzii ľudstva, ako posledného, na svet privedeného, ako vrchol stvorenia s vlastnosťami, ktoré sa podobajú Bohovi. Pritom šlo o prirodzenú autoritu človeka, ktorý mohol dať mená iným bytostiam a mal s nimi taktiež zaobchádzať s plnou zodpovednosťou. Gn 2, 15 túto zodpovednosť vyjadruje takto: "Boh, Pán vzal človeka a uviedol ho do rajskej záhrady v zemi Eden, aby ju obrábal a chránil/zachovával". Táto „ochrana" sa vzťahuje na žijúce stvorenia, ktoré sa ďalej rozvíjajú. Človek (viď História raja) sa neskôr z tejto jednoty s Bohom a jeho stvorením vyradil a stal sa sebeckým. Pretože sa tak vyradil jeho základ, dnes musí človek nanovo vypracovať všetky duchovné základy, namiesto toho, aby využíval plné moci, ktoré dostal v Raji.

Aj v Novom zákone sa stvorenie bralo vážne: V Rim 1, 20 sa hovorí „ Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí;“ V Rim 8, 19 "sa píše: "Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia" (v inom preklade; "spasený ľudia", to znamená, že čaká na dokonalé ľudstvo.) V Rim 8, 22 píše apoštol: „Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz." A v Mk 16, 15: „A povedal im: "Choďte, do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (viď aj Kol 1, 23).
Dnes pomáha ľuďom Ježiš Kristus. No však ani on neberie ľuďom zodpovednosť za blížnych a spolu s nimi stvorené bytosti, ale pomáha, aby ľudia "boli dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec" (Mt 5, 48), to znamená, tak ako sa to myslelo pôvodne – aby mohli realizovať svoju zodpovednosť.**** Až vtedy bude stvorenie opäť jednotné. Len toto predpokladá, že prijme aj túto pomoc. Ďalšia existencia človeka bez Boha sa v Rim 1, 20 dokonca uvádza, že takí nemajú ospravedlnenia.

V Zjaveniu apoštola Jána (k jeho charakteru viď časť 2 nášho hlavného textu) sa okrem iného uvádzajú katastrofické cesty vývoja, ktoré môžu postihnúť ľudstvo, prípadne jeho časti a ostatnú prírodu. No nikde sa tieto sprievodné javy neukazujú v čase Božských korektúr ako pozitívne, prípadne ako vlastné Božské ciele a nikde sa neprepáčia v Zjavení ľuďom, ktorí sami prispievajú k vymieraniu druhov alebo iným katastrofám a už vôbec ich nevyzývajú, aby k tomu prispievali***) Pohľad Zjavenia na túto ľahkomyseľnú civilizáciu je veľmi kritický.
Zjavenie nemení pozitívnu víziu ostatné Nového zákona, napríklad „Reč na vrchu" (Mt.. 5 "Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme ...").

Čo sa týka termínu „kreacionizmus", ktorý je dnes rozšírený v anglofónnom priestore: naša stránka nepodporuje žiadny druh „-izmu". Stvorenie sveta a človeka však umožňuje v podstate namiesto jednoduchého princípu náhody pocítiť Božiu múdrosť. Pozrite na našu stránku "Prírodné vedy a viera v Boha". Prípustné sú aj pochybnosti o niektorých nepodložených časových údajoch v oblasti archeológie či dejín Zeme. Ale tí, ktorí navyše chápu "7 dní stvorenia" v Genezis ako 7 dní v dnešnom zmysle s 24 hodinami, by toto mali chápať ako jednu interpretáciu: na tom by nemala stáť ani s tým padať viera. Dnešné dni predpokladajú, že Zem vznikla ako nová aj s jej dnešným otáčaním sa, čo však na počiatku nebolo. Už v Biblii samej sa uvádza: "pre Boha sú tisícky rokov ako jeden deň". 7 dní by mohlo celkom dobre znamenať niečo reálne, nie však "časové intervaly", "cykly stvorenia" s bližšie neuvedeným trvaním. Pozerať na neobyčajne rozsiahle procesy stvorenia ako na veľmi krátke obdobia, by mohlo byť, tvárou v tvár novým objavom, skoro tak málo udržateľné ako doterajšie archeologické predstavy. V Biblii sa dostatočne zreteľne naznačuje, že sa Boh pred Mojžišom mohol zjaviť ľuďom ako boli Henoch a Noe. Naše dnešné dejiny stvorenia sa môžu opierať o starú ústnu, neskôr aj písomnú tradíciu z týchto prvých začiatkov, z ktorých sa časti zachovali aj v iných kultúrach. Z výskumov sú známe napríklad niektoré nápadné podobnosti so sumerským eposom o Gilgamešovi. To neznamená, že sa muselo stať tam popisované stvorenie sveta. Ale pripomína to, že Abrahám pochádzal z Mezopotámie..

*) Táto webová stránka nie je politicky činná. Preto sa tu vyskytujú len všeobecné názory a nejde o žiadne návody na konanie pre jednotlivé politické otázky prítomnosti. Kresťania z rôznych smerov riešiaaj niektoré otázky týkajúce sa zachovania Stvorenia, vrátane takých príkladov ako nenarodený život a zneužívanie genetického inžinierstva a jadrovej energie.

**) To sa dá považovať za špeciálnu formu panenteistického vyjadrenia ("Boha možno vidieť znovu aj v jeho stvorení") - nezameniť s panteizmom ("Boh je všetko"). Priamy vzťah Boha k stvoreniu sa tu však najviac realizuje pomocou človeka (porov. tiež Ján. 14:21, 14:23, 15). A toto samé sa uplatňuje tak, ako si je človek čoraz viac toho vedomý a zbližuje sa stále viac s Kristom. Aj radosť zo stvorenia môže viesť k Bohu, ale v prípade takej mystiky stvorenia sú namiesto toho možné veľké odchýlky, ako by Boh bol už len slovo pre vlastné hmotné záležitosti a želania.

***) Môže to byť v nemecky hovoriacom priestore samozrejmé, ale napríklad v USA to nie je všetkým jasné.

****) Možnosti hľadiska vývoja vedomia sú spracované podľa krokov v Ježišovom živote v 1. časti hlavného textu. Človek sa dnes môže vedome - na rozdiel od predchádzajúceho, skôr inštinktu podobného spôsobu - napríklad poučiť a intenzívnejšie poznávať vzťahy so svojím okolím, životným prostredím a Zemou. Môže použiť aj „sieťové myslenie" (termín, ktorý použil na inom základe Frederic Vester) alebo „multifaktoriálne myslenie" (termín použitý Dörnerom pre štúdium komplexných ekologických vzťahov namiesto k tomu nepoužiteľného starého „lineárneho" alebo „mono-kauzálneho" myslenia = „1 príčina → 1 účinok ". Pozri aj na našu stránku „Vedomie, výskum mozgu a slobodná vôľa" a na stránky „Základy etických hodnôt", „Kresťanské hľadiská ekonomických a sociálnych otázok", „Kresťanské hľadiská spoločnosti a politiky", „Kresťanstvo a filozofia. .."

Viď aj naša stránka: "Základy etických hodnôt".

Späť na obsah tejto stránky.

 

Nezrodený život *.

Počiatok ľudského života. 
Predstava človeka sa podľa konzervatívnych a kritických kresťanov veľmi zhoduje v tom, že ľudský život začína už splodením. 
Biblia mnohými spôsobmi poukazuje na ľudský život ako na jednotu, počínajúc jeho božským pôvodom – cez odovzdávanie života jednotlivými generáciami - až po rôzne vekové a vývojové stupne jednotlivca. Nikde sa nehovorí o "živote bez hodnoty či bez ľudskej dôstojnosti" v nejakom čase pred zrodením, alebo v nejakom stave staroby či choroby.
Prof. Böckle uvádza v "Handbuch der christlichen Ethik" (Príru
čke kresťanskej etiky) - z dejín niektorých teológov - v pôvodných textoch ktorých to nie je veľmi nápadné – ktorí namiesto splodenia prijali ako podstatný časový okamžik krátko na to nasledujúce zahniezdenie - nidáciu.
Moderná prírodoveda väčšinou nechce toto hodnotiť. Avšak aj prírodovedecké nálezy ukazujú len plynulé prechody medzi štádiom oplodneného vajíčka a dospelým človekom. Kdekoľvek v spoločnosti možno vidieť hranice, od ktorých sa začína ľudský život, tam sú tieto hranice svojvoľne vytýčené. Tak napríklad
embryológ Erich Blechschmidt hovorí, že: kedysi Haeckelom predpokladaný "biogenetický zákon", podľa ktorého embryo opakuje zvieracie štádiá z dejín vývoja, je zastaralý: každý orgán sa plánovito rozvíja pre úlohu, ktorú bude mať v človeku. Reakcie embrya možno dnes nafilmovať pomocou ultrazvuku. Rovnako aj humánny genetik prof. L. Lejeune zdôrazňuje, že gény v oplodnenom vajíčku obsahujú plán dospelého organizmu človeka; môžeme povedať, že sú fyzickým odzrkadlením tohto plánu. Príbuzné poznatky prichádzajú aj z výskumu mozgu, vývojovej neurológie a psychológie. Bádatelia, ktorí sú bez predsudkov a postupujú komplexne, zachytávajú v stále rannejších vývojových štádiách aj pochody vedomia a spomienky. To znamená že toto hodnotenie má význam, ktorý presahuje aj hranice náboženských kruhov.

Inou otázkou je však praktické zaobchádzanie s týmito názormi. 
Prikázanie "Nezabiješ" - Exodus 20 – sa v starozákonnej dobe chápalo v zmysle "Nebudeš vraždiť"; pričom predstavy čo je vražda a čo je zabitie sa neskôr zamieňali. V ďalšom zmysle sa uplatňuje meradlo prikázania na celý ľudský život a u vegetariánov dokonca aj na ríšu zvierat. Moderný základ medzináboženského "etosu sveta" ** obsahuje ako ideál "kultúru hlbokej úcty ku všetkému čo je živé". 
V každom prípade je však potrebné – tak ako sa to deje v každom serióznom tehotenskom poradenstve -a to aj vtedy, keď rado povzbudzuje k donoseniu dieťaťa a snaží sa o poskytnutie pomoci v individuálnej životnej situácii dotyčných s ich ťažkosťami, strachmi, výčitkami svedomia atď. Tieto sa musia brať vážne, namiesto toho, aby sa paušálne odsudzovali všetci, ktorí sa zaoberajú myšlienkou na umelé prerušenie tehotenstva. Pre ženy nie je vo väčšine prípadov rozhodovanie absolútne ľahké. Treba uvážiť aj spoluzodpovednosť mužov a okolia a nepripisovať problém jednostranne žene.
Keď ide o to, aby sa čo možno najviac obmedzilo prerušenie tehotenstva alebo nakoniec odstránilo, potom je okrem individuálnych snáh predovšetkým potrebné uľahčiť aj spoločenský život s deťmi. Je potrebné, aby sa teda viac zaoberali problémami, ktoré sú dnes súčasťou podnetov pre jednu časť umelých potratov  – a namiesto toho sa nad to nepovznášať a nepridávať napríklad sociálne slabým ďalšie bremená.

Právne otázky *.
Ježíš Kristus odporučil ľuďom vedomé rozhodovanie vo veciach etického a morálneho konania, namiesto toho, aby stavali prevažne na tlaku jednej vonkajšej zákonnej normy alebo zvyku, ako to bolo v starozákonnom čase. No aj tak právne normy môžu byť však oporou etických otázok, tak ako sa ľudia o to pokúšajú takmer vo všetkých oblastiach života.
Trestne právne predpisy (ako nemecký
§218), či už tvrdé alebo liberálne, majú v medzinárodnom porovnaní ako sa zdá, iba obmedzený účinok na počet umelých potratov. V súlade s tým nie sú, ako sme už uviedli, pre riešenia nutné iné úsilia.

Súvislosť s genetickou technológiou a medicínou venujúcej sa otázkam rozmnožovania.
Aj vo vedeckých výskumoch a pri umelom oplodňovaní existuje medzinárodné "spotrebovávanie embryí", ktoré sa napríklad snaží obmedziť nemecký zákon na ochranu embryí. Dnes predimplantačná diagnostika (PID) predstavuje nové pokušenie pripraviť ďalšie dôvody k ospravedlneniu umelých potratov.

Dôsledky v iných oblastiach.
Keď ide o ochranu života, malo by ísť aj o všetky nebezpečenstvá, ktorým sú tí, už narodení, vystavení. Sú to najmä tie nebezpečenstvá, ktorým sú vystavené narodené aj nenarodené životy. Ekologické nebezpečenstvá postihujú matky a embryo, citlivé embryo dokonca oveľa viac ako dospelých. To ochrancovia života často prechádzajú bez povšimnutia, podobne ako mnohí, ktorí bojujú o životné prostredie, sa tiež nezaoberajú problémom prerušenia tehotenstva, tak ako sa na to sťažoval už v roku 1985 napríklad Franz Alt.

*) "Kristove cesty" nie je politická webová stránka. Tu nik nikoho nenapadá, nekladú sa politické požiadavky, ale naopak sa informuje len o všeobecných meradlách.
**) Viď okrem iného našu zvláštnu stránku 
"Základy etických hodnôt".

 

Späť na obsah tejto stránky.

K časti 1a o Krokoch evanjelií.   /   K časti 1b: História utrpenia až do Turíc.

K 2. dielu: Kroky Zjavenia apoštola Jána; tu kliknúť.   /   K 4. dielu: Starý zákon a príspevky k dialógu s inými nábozenstvami.

E-mail: Píšte podľa možnosti po nemecky alebo po anglicky. Píšte, prosím, v krátkych vetách a uvádzajte jazyk, v ktorom píšete.

Na domovskú stránku.

 

Upozornenie na ďalšie jazyky a autorské práva.

Ďalšie internetové stránky možno nájsť pod http://www.Christuswege.net   (v nemčine) a http://www.ways-of-christ.net  (v angličtine). Ďalšie jazyky viď Domovská stránka. Nemecké a anglické znenie na internete bude priebežne aktualizované a obsahuje aj stránku „Zmeny“ a ďalšie extra stránky. Vytlačiť internetový text a šíriť jeho kópie bez akýchkoľvek zmien je dovolené. Preklady do iných jazykov nie sú vždy prekontrolované.

Použité krátke citáty zo Svätého Písma a poznámky - na základe rôznych prekladov nanovo spracované - sú doplnkami k príslušným kapitolám hlavného textu.

Takéto charakteristické miesta však nie sú plnohodnotnou náhradou sprievodného štúdia alebo meditácie nad celými kapitolami evanjelií či časťami Zjavenia. Odporúčame Sväté písmo (Bibliu) alebo Nový zákon.