Kristove cesty

Nezávislá informačná stránka s názormi
z mnohých oblastí výskumu a skúseností.

 Na domovskú stránku: ďalšie ponuky a jazyky.

Dvetisíc rokov - s predchádzajúcimi proroctvami ešte o niekoľko tisíc rokov dlhšie - sa vždy znovu a znovu objavujú ľudia, ktorí majú rôzne priame skúsenosti s Ježišom Kristom. Napriek rôznym charakterom, rozličnému náboženskému, filozofickému a vedeckému prostrediu, majú tieto skúsenosti predsa len čosi spoločné: Hovoria o Ježišovej existencii v prítomnom čase. Čiastočne hovoria i o tom, že aj iní ľudia by sa mohli na podobné skúsenosti pripraviť. Hovoria aj o nových schopnostiach, ktoré Ježiš pred 2000 rokmi vniesol do ľudských dejín. Nechápu sa však len ako vonkajšia historicko-kultúrna tradícia. Preto sa chceme podrobne a novým spôsobom zaoberať práve týmito - nielen teoretickými, ale aj praktickými krokmi „rastu“. Podľa toho ako Ježiš postupoval sám, ich význam sa môže ukázať pre rôzne životné oblasti.

V 12. storočí opát Joachim z Fiore prorocky predpovedal príchod „veku Ducha svätého", v ktorom bude taký vzťah jednotlivcov s Bohom veľmi častý, napriek rôznym inštitúciám. Dnes sa na celom svete šíria hnutia, ktoré nehľadajú len zodpovedajúce stvárnenie Krista v človeku, ale jednotlivca skôr považujú za vedomú bunku „Kristovho tela".

V súvislosti s tým sa čiastočne nastoľuje otázka „Ježišovho návratu“ a súčasná „apokalypsa", ktoré poukazujú na čosi oveľa rozsiahlejšie ako je ľudsky chápané ,,opätovné vtelenie".

Aké špecifické možnosti rozvoja človeka - a Zeme sa dajú nájsť a ktoré z nich neexistovali pred Ježišovým pozemským pobytom? To je otázka, riešenie ktorej sa budeme snažiť zhrnúť v tomto príspevku.

Budeme tu nadväzovať nielen na vlastnú vnútornú skúsenosť, ale aj na iné mystické a podobné pramene. Uhol pohľadu, ktorý sme použili, je interdisciplinárny, vychádza z mnohých oblastí vedenia a skúseností - nielen z teológie. V spirituálnych otázkach sa nebudeme venovať pseudospiritualite odkláňajúcej sa od politického vedomia. Dogmy mechanistického myslenia prírodných vied minulého storočia nemôžeme, samozrejme, akceptovať pre ich zužovaniu pohľadu. Takisto nemôžeme prijať ani orientálne predstavy vychádzajúce z predpokladu, že neexistuje nič, čo by už nebolo napísané v staroindických Védach, a že Ježiš je iba horší „druhoradý učiteľ“, ktorý ich učí. Z odkazov na publikácie, ktoré sa v texte na porovnanie alebo doplnenie objavujú, sa nedajú vyvodiť vlastné poznatky. Pre porozumenie preto nie sú potrebné ani tieto diela, ani predchádzajúce teologické znalosti. Vid' "K teologickým smerom". Takisto nie je potrebný ani plánovaný zoznam literatúry pre tých, ktorí sa zaujímajú o teológiu (viď  anglické/nemecké aktualizácie). 
Nič z toho, čo je tu, nemožno chápať ako dogmu či ako názor nejakej bokom stojacej náboženskej organizácie. Nebrojíme však ani proti určitej cirkvi či náboženskému spoločenstvu, ani napr. proti apoštolskému vyznaniu viery.

 Späť na obsah tejto stránky.

Takéto formulácie sa neobracali proti chápaniu Ježiša* ako predobrazu človeka, ale naznačovali jeho hlbšie spojenie s Bohom a s procesom Stvorenia. Druh tohto spojenia sa síce chápal rôzne, nebolo by však správne, aby sme ho vopred odmietali ako čosi nezrozumiteľné a neautentické. O takom spojení sa hovorí v Evanjeliu podľa Jána, v kapitolách 1, 5, 6, 69 a 7 ..., v Evanjeliu podľa Matúša 16,16, v Liste Kolosanom a Liste Efezanom, atď. Zmienky o tomto spojení nachádzame aj u cirkevných učiteľov, u mystikov, ako boli napr. Jakob Böhme, či Rudolf Steiner (Helsinki 1912). Toto spojenie znovu ožíva v „Ezoterických náukách" kresťanského mudrca Daskalosa a v knihách amerického teológa Matthewa Foxa „Veľké požehnanie“ a „Vízia kozmického Krista", atď.(...)

V katolíckej cirkvi a sčasti aj v evanjelických cirkviach sa objavili pokusy zakonzervovať zmiznutú blízkosť k tejto rovine tradície teoretickými dogmami. Iné časti evanjelických cirkví, tie, ktoré silnejšie zdôrazňovali Ježišovo sociálne pôsobenie, sa domnievali, že musia Ježišove božské rysy zanedbávať. V náukách hinduistického pôvodu sa v tomto význame používa pojem avatár najrôznejších stupňov. Týmto pojmom sa označujú ľudia, ktorí nie sú na zemi pre svoj vlastný pokrok, ale preto, aby dobrovoľne prispeli k pokroku ľudí a ľudstva; ako „kvapka božskej dokonalosti“. Rozdiely medzi jednotlivými po sebe idúcimi avátarmi sa však v tomto poňatí často zmývajú, kým židovské a kresťanské poňatie zdôrazňuje „Boha dejín“, aspekt ďalšieho vývoja a osobitnú rolu „Mesiáša“.

Treba však konštatovať, že táto vrstva „hádanky menom Kristus“ neraz nevyvierala zo špekulatívneho myslenia, ale okrem iného z vizionárskych zážitkov, ako je to zreteľne jasné napr. u Jakoba Böhmeho. Ten mal navyše ešte tú vzácnu schopnosť, že dokázal svoj zážitok pojmovo spracovať. Všetky spirituálne skúsenosti si vyžadujú (seba)kritické spracovanie. Ak sa však budeme snažiť len odhadnúť výsledky spirituálnej skúsenosti a nebudeme uznávať existenciu príslušnej roviny vnímania, takáto metóda nás nikde neprivedie.
Také opravdu nelze chápat lidi se zřetelně rozeznatelným mystickým nebo spirituálním zadáním, pokud jsou zvažováni pouze historicko-kriticky z jejich povrchní socializace, místo zahrnutí jejich vnitřního samostatného duchovního vývoje.

*) Ježíš je poměrně dobře zdokumentován jako v dějinách existující člověk. Historici z 1. století po Kristu, Josephus a Tacitus potvrzují jeho faktické vystoupení. I v biblických evangeliích je uváděn u více událostí čas a místo kde se staly. Například se uvádějí mnozí panovníci a úředníci (např. Lk. 3.1, 2, 23), jejichž prostřednictvím lze zjistit rok, ve kterém Ježíš začal svou učitelskou kariéru. Totéž lze opětovně nalézt také v historiografii. Biblické zprávy nemají proto charakter pouhých mytologických příběhů. V Bibli neobsažené „apokryfy" a také další křesťanská evangelia a jiné texty z prvních staletí často kladou menší důraz na přesné zpravodajství, mnohem spíše na určitou interpretaci jednotlivých událostí autory samými.

V nemeckej a anglickej verzii k tomu patrí citácia z Evanjelia podľa Jána, začiatok 1. kapitoly

 Späť na obsah tejto stránky.

Po chronologickom postupe v evanjeliách sa teraz dostávame k trochu ľudskejším záležitostiam. Ježišove narodenie sa tradične spája s Vianocami, hoci z dnešnej podoby Vianoc to už nie je až tak celkom jasné - viď Lk. 1, 26 nn.; Mt. 1, 18nn. Musíme si preto položiť otázku, prečo teológovia vzhľadom na ústredný význam neskorších troch rokov Ježišovho verejného pôsobenia ako učiteľa vynakladajú toľko námahy na to, aby popreli panenské narodenie Ježiša. Kým ranný asketický gnosticizmus potreboval predstavu, že Ježiš mal len „zdanlivé“ telo, ostatné prúdy sa zasa zhodujú na tom, že Ježiš prešiel všetkými štádiami ľudskej existencie a pritom modelovo vyjadroval určité meradlá. Táto diskusia by si však - ak by jej motívom bolo skutočné hľadanie pravdy - zaslúžila viac otvorenosti. V čase, keď sa v súvislosti s transformáciou lásky a sexuality vynárajú nové hľadiská, ktoré sa čiastočne prevzali z orientálnych praktík a ktoré pripomínajú prastaré chrámové zvyky, by nebolo vhodné predpokladať v tejto tradícii pravdivé jadro. Buddhisti, ktorí Buddhovi tiež pripisujú zázračné okolnosti jeho narodenia, by nemali s hypotézou „panenského zrodenia“ Ježiša vôbec žiadne ťažkosti a, samozrejme, už vôbec nie s panenskosťou v duchovnom zmysle, ktorú zastáva napr. Steiner. Korán hovorí o Ježišovi ako o "stvorenom Bohom v Márii Panne - podobne ako o biblickom vyslancovi Božom, ktorého Boh stvoril v Matke Márii ako Adama" ako to hovorí Biblia o Anjelovi, ktorý oznamoval panenské Ježišovo narodenie.

Mohlo by sa zdať, že už tu sa naznačuje jeden bytostný Ježišov rys: že nezapadá do žiadnej vžitej myšlienkovej schémy. Špecifické Ježišove vlastnosti však budeme môcť lepšie spoznať v ďalšom priebehu jeho života. Budeme sa zaoberať aj možnosťou, ako sa spolu s Ježišom v tomto živote „znovu narodiť “*.

Od začátku se život a Ježíšovo působení odehrávalo v souvislosti s během světových dějin. To se již ukazuje při sčítání lidu, jež nařídil císař římské světové říše a které donutilo Ježíšovy rodiče cestovat do prorocky významného Betléma, kde se narodil Ježíš. To bylo v teologické literatuře zohledněno, když šlo o projednávání Ježíšova celosvětového významu .

Otázka:
Mohu - ačkoli jsem to ještě nezakusil – si přát vnitřní obnovu od Boha jako původce všeho?

Napríklad aj tejto oblasti sa dnes v mnohých moderných spirituálnych spisoch pripisuje neprimeraný význam. Biblia zachytáva len Simeonov chválospev a ako všetci žasli nad dvanásťročným Ježišom - Lk. 2, 29 - 51. Najautentickejšie a nebiblické „evanjelium o detstve“, teda Evanjelium podľa Jakuba, ktoré je k dispozícii vo fragmentoch a v tradičnom podaní, obsahujú však obrazné udalosti a obrazné stretnutia. Nenájdete tam však nič o tom, že sa Ježiš - v duchu jednej modernej tézy - naučil všetko od esénov či od čiastočne spriazneného spoločenstva v Qumrane, či v duchu inej modernej tézy zasa v egyptských či gréckych chrámoch, podľa ďalšej tézy v Indii, atď. Mohlo by byť užitočné, keby sme na základe dostupných informácií popustili uzdu tvorivej fantázii, keby to zároveň neviedlo k novým rýchlo vznikajúcim dogmám. Vznikol by tak nejasný obrys akéhosi Ježiša, ktorý sa intenzívne stretával nielen s jedným či druhým duchovným prúdom svojej doby, ale so všetkými podstatnými prúdmi a zároveň rozvíjal to, čo z vnútorného popudu rozvíjať musel. A čo nemuselo byť nevyhnutne zhodné s tým, čo ostatní považovali za naučené. To je základná skúsenosť, ktorá je v podstate pochopiteľná a niektorým dobre známa. Prekonáva jednostranné psychologické predstavy o „formovaní charakteru“ a správania. Typické je to pre vyhranené indivíduá a pre mystikov. Tieto momenty sa môžu začať v náznakoch prejavovať už v ranom detstve...

R. Steiner opisuje v tzv. Piatom evanjeliu scénu, keď si Ježiš pred krstom v rieke Jordán celkom jasne uvedomil, že štýl ezoterických rádov akým boli napr. eséni, by mohol byť v novej dobe kontraproduktívny. Síce ich horlivosť pre Zákon ich samých pomocou mnohých telesných a eticko-duševných predpisov očisty chránila pred negatívnymi vplyvmi, ale ich okolie bolo týmto vplyvom o to viac vystavené. V ďalšom priebehu Ježišovho života sa teda stretávame s biblicky doloženým postojom „bytia vo svete, ale nie zo sveta," a so zapojením sveta do vlastného vývoja. Súčasťou toho je aj fakt, že Ježiš nakoniec všetkých učil mnohému z toho, čo dovtedy bolo tajné; to však nie je v rozpore s tým, že Ježiš niektoré náuky najprv otvorene vysvetľoval lepšie pripraveným učeníkom.

V porovnaní so starými mystickými tradíciami, ktoré sa opierali o prísne utajenie, bol to skutočne historický zlom. Niečo podobné sa potom objavovalo napríklad v nových smeroch mahájána buddhizmu, kde zrazu začal byť silne akcentovaný súcit so všetkými bytosťami. Ale až v našej dobe sa stalo zrejmé, že spirituálne hĺbky sú koniec koncov prístupné všetkým. Nikto nemôže povedať, že by o niečom takom doteraz nepočul. Keďže však ezoterická literatúra, ktorú predávajú aj v novinových stánkoch, je ešte stále veľmi povrchná, musí sa vychádzať z toho, že táto tendencia sa ešte dlho nebude môcť plne presadiť. Je preto celkom jasné, že napríklad prax utajovania vo vatikánskej knižnici pôsobí v tomto smere dosť „predkresťansky“.

Na tomto mieste by sme sa mali zmieniť o Steinerovom výklade toho, že údaje o Ježišovom pôvode sa v Evanjeliu podľa Matúša a podľa Lukáša líšia - že šlo o dvoch chlapcov - Ježišov. Keďže sa však v tejto náuke nepopiera, že Kristova božská podstata sa mohla manifestovať iba v jednom človeku, je zábavné, ako intelekt zatiahol antroposofov a teológov do hlavného sporného bodu „jeden, alebo dvaja?“. Otázka však spočívala v čomsi celkom inom: šlo síce o manifestáciu Ježišovho vtelenia a jeho kontextu prostredníctvom síl mudrcov z rôznych kultúr: (…). Pretože duchovné predmety výskumu môžu byť ešte mnohostrannejšie, ako to umožňujú konkrétne pozemské predstavy, nie sú však konkretizujúce údaje v literatúre vždy presnejšie ako všeobecné hľadiská.

Pôvodný krst vodou nebol len symbolickým aktom a prihlásením sa k členstvu v náboženskom spoločenstve. Potopenie skúšajúcou osobou, v tomto prípade Jánom Krstiteľom, často hraničilo s utopením a umožňovalo tak reálnou medznú skúsenosť. Podobalo sa to antickej „iniciácii“, resp. „iniciačným skúškam". Rozdiel spočíval v tom, že psychologické zážitky tu neboli samoúčelné a neslúžili na prekonanie strachu zo smrti. Krst spečaťoval výzvu k „pokániu“, presnejšie povedané - k „obráteniu" sa k vôli Boha Stvoriteľa, ktorého „nebeské kráľovstvo sa priblížilo“ - Mt.3, Jn 1.

Keď Ježiš požiadal o krst, Ján Krstiteľ mal pocit, že mu nie je schopný nijako pomôcť; súhlasil síce, ale nemal kontrolu nad tým, čo sa dialo. Len sa prizeral, ako sa s Ježišom deje väčšia zmena ako tá, než ktorú bol on sám schopný sprostredkovať. Predvídal síce možnosť vyššej formy krstu ohňom ducha prostredníctvom kohosi, kto príde po ňom, ale teraz videl zostupovať ,,Ducha Svätého" na Ježiša. Kresťanskí ezoterici v tom vidia vlastné „Kristovo narodenie v Ježišovi“. To, pochopiteľne, však nevyhnutne nevyžaduje predstavu o Ježišovi a Kristovi - dvoch bytostiach, ktoré predtým nemali spolu nič spoločné.

Všeobecne je možno krst, najmä však „krst duchom“ - tento pojem sa najrozličnejším spôsobom používa v takzvaných slobodných cirkviach - považovať za vstup do „nového narodenia“ človeka - Jn 3. Pojmu „znovuzrodenie", bežnejšom v kresťanských kruhoch, sa tu vyhneme pre jeho možnú zámenu s reinkarnáciou - novým vtelením. Tým však nechceme povedať, že otázka reinkarnácie sa v Biblii neobjavuje - podrobnejšie by sme sa týmito súvislosťami mohli zaoberať, Mt.11,14.

Namiesto toho, aby sme sa tu snažili rozhodnúť teologicko-teoretické spory o charaktere krstu, zameriame sa skôr na to, čo „nové novozrodenie“ pre človeka prakticky znamená. Môže z hlbšej roviny svojej bytosti - roviny obrátenej k Bohu nanovo poňať, precítiť a prežiariť celý svoj život? Boh môže v človeku „prijať podobu“ a človek sa môže oveľa viac stať „obrazom“ Božím. Mystici to vyjadrujú tak, že „Kristova iskra“ v srdci človeka je naplnená životom a v človeku rastie. Meditujúci človek to môže zachytiť aj obrazom dieťaťa, ktoré sa reálne rozvíja, alebo obrazom dieťaťa s matkou ako symbolom duše. Na rozdiel od nestáleho, cvičením vyvolaného vnútorného obrazu ide o pokrok odzrkadľujúci vnútorný vývoj v človeku, ktorý sa nedá vyvolať len vlastnou vôľou. Toto vnútorné dieťa môže v budúcnosti „dospieť“ a aj neskôr bude neustále s plným vedomím prežívať svoju prítomnosť.

U ľudí, ktorí sú menej imaginatívne založení, sa rovnaký moment môže vyjadrovať skôr vnútorným preciťovaním myšlienok alebo jednoducho zmenami v živote. Umelecké diela, ako je napr. Sixtínska Madona, asi tiež vznikla na základe vízií, a preto nám môžu pri hľadaní vnútornej skutočnosti pomôcť. (...)

,,Vnútorné“ prežívanie sa však nemôže chápať ako náhrada za modlitbu k „vonkajšiemu“ Bohu: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“ - Jn 15, 4 .

Po začatí Ježišovej učiteľskej činnosti, a najmä po „krste duchom“ na Turíce už neexistovala potreba pokračovať v krste vodou. Už v Ježišovej dobe sa krst vodou stal vonkajším symbolom vývoja, ktorý dozrel vo vnútri človeka. Kým hnutie krstu okolo Jána Krstiteľa učilo „čiňte pokánie a dajte sa pokrstiť - hriechy vám budú odpustené“, Ježišovi učeníci po splynutí s týmto hnutím učili „verte“, tzn. otvorte sa sile viery, „a dajte sa pokrstiť". Bol to okrem iného aj ústupok Krstiteľovým prívržencom. V každom prípade učeníci začínali od toho pozitívneho. Obe hnutia krstili dospelých, ktorí sa pre krst mohli vedome rozhodnúť. To však nebráni tomu, aby už vyše 2000 rokov neexistovalo požehnanie aj pre novorodencov ako „právo na narodenie sa“. Zrejme by však malo väčší zmysel, keby sme toto požehnanie oddelili od vlastného krstu a od otázky členstva v určitej cirkvi. Spory s tým spojené by sa tak vyriešili samé od seba.

V nevyhnutnej súvislosti s očakávaním Mesiáša ako kráľa, ktoré bolo v starom Izraeli všadeprítomné, sa krst tiež prežíva ako vstup do nového kráľovstva. Len málo úspešná bola snaha vysvetliť vtedajším ľuďom, že nejde o vonkajšie štátne kráľovstvo ani o vonkajšiu cirkevnú organizáciu, ale o spoločenstvo tých, ktorí prijímajú Boha za svojho otca a sami seba vo svojej duši preto za syna či dcéru z tohto Otca novonarodeného či novonarodenú. Táto istota spojená so súrodeneckým správaním sa „bratov“ a „sestier“ medzi sebou a so Synom človeka a Božím Synom, teda Ježišom ako starším bratom, tvorila jadro náuk, ktoré ponúkali ľuďom, aby ich nasledovali. V starom Izraeli existovala popri starých predstavách Boha, ku ktorému sa nemožno priblížiť, aj predstava Boha ako akéhosi Otca. Boh sa však pritom chápal viac ako Otec Abrahámov a ľudu, ktorý z Abraháma pochádzal. Iba prostredníctvom ľudu bol Boh Otcom každého jednotlivca. Vtedy sa len veľmi málo ľudí mohlo prepracovať k tomu, čo Ježiš priniesol všetkým - aby Boha pociťovali ako vlastného Otca jednotlivca, ktorý sa na svojej životnej ceste nechá v duši viesť božím vplyvom a ktorý sa neustále snaží prísť do kontaktu s Bohom, jednotlivca, ktorý vďaka spojeniu s večným Bohom bol schopný vytušiť nadčasovú rovinu svojej vlastnej bytosti. To sa výraznejšie zakotví v ďalšom priebehu Ježišovej cesty, tu je to však už pripravené.

Otázka:
Mohu – pokud jsem to ještě nezažil – vložit svůj život do Božích rukou?

Na začiatku svojho pôsobenia ako Kristus*, prípadne Mesiáš - po hebrejsky „Pomazaný“ - stojí Ježiš sám. K tomu patrí krst a 40 dní na púšti s pokušením - napr. Mk 1,12-13. Potom povolal učeníkov.

Púšť je z vonkajšieho aj z vnútorného hľadiska symbolom odlúčenosti, ktorá poskytuje mimoriadnu príležitosť uvedomiť si seba samého a pevnejšie sa spojiť so všeobjímajúcim Bohom. Táto príprava je nevyhnutná pre každú vážne myslenú náboženskú cestu, pre opätovné spojenie s božským základom, hoci to v žiadnom prípade nie je celá cesta. Aj Ježiš vo svojej rovine prežívania prechádza takou fázou, ktorá znamená viac ako každodenná meditácia.

Cirkvi, dokonca aj tie, ktoré tak často hovoria o ,,vnútornom pokoji" a mylne ho prezentujú ako protiklad k vonkajšiemu demonštrovaniu pokoja, sa vôbec nesnažia ukázať ľuďom nejakú praktikovateľnú cestu k tomuto vnútornému pokoju.

V bohoslužbách žiadnej z vyše 30 rôznych cirkví nie je ani zďaleka dostatočne prítomný prvok ticha, tichého vnútorného nazerania na seba samého, tichého zotrvávania po modlitbe. Spev, kázeň, modlitby, spev, a aj ešte stále rušivé vyberanie peňazí - všetko takmer bez prestávky. To je takmer obraz našej hektickej spoločnosti, ktorou sa ľudia vedome či nevedome nechávajú odviesť od svojho nepreskúmaného vnútra. Až v poslednom čase, vzhľadom na to, že veľa ľudí hľadá v podstate akékoľvek skúsenosti, sa dajú zaznamenať malé úspechy. Usporadúvajú sa víkendové semináre či podobné akcie, v ktorých je moment ticha zakomponovaný, alebo sa na príslušné otázky hľadá odpoveď v biblických krúžkoch alebo doma. Aj tu však často chýba priamy návod. Niektorí ľudia pri takomto stretnutí dospejú k tomu, že väčšia blízkosť Boha si vyžaduje „tichú komôrku“, iní naopak spoznajú, že ich spoločenské hodnoty, ako napr. schopnosť sebakritiky, tolerancie a mierumilovnosť, tiež vyžadujú ako východisko dočasné vypnutie vonkajších aktivít. Samozrejme, že by nestačilo len občasné sústredenie sa počas bohoslužby. Bol by to však podnet na to, aby ľudia sami v sebe rozoznali túto často potláčanú potrebu.

Mystik Jakob Lorber písal o Kristovej rade ku „krátkej ceste k opätovnému narodeniu", čo môžeme dnes v snahe zabrániť nedorozumeniam označiť za „nové narodenie", ako sa to opísalo v predchádzajúcej kapitole. Viď aj nemecká kniha "Vom inneren Wort, Stimme der Stille" (O vnútornom slove, hlas ticha) z nakladateľstva Lorber Verlag:
‚Prax je takáto: Ak sa niekto chce znovuzrodiť z Krista, musí poznať svoje hriechy, teda všetko, čo ho delí od Boha. To však spočíva v niečom celkom inom, než si nechávate nahovoriť. Človek by musel vo vnútri aj navonok činiť hlboké pokánie a vážne sa obrátiť. Okrem toho by sa musel rozhodnúť, že skončí so svetom - myslia sa tým jeho egoistické lákadlá, nie aktívny život vo svete - a že sa „celok odovzdá Mne, a vo svojej láske bude po Mne veľmi túžiť a v tejto veľkej túžbe sa každý deň stiahne zo sveta a zo svetských činností a aspoň sedem štvrťhodín sa za zavretými oknami a dverami nebude ani modliť, ani čítať, ale bude tento čas tráviť v úplnom pokoji, len vo svojom vnútri sa zaoberajúc Mnou". Po zodpovedajúcom láskavom oslovení „sa odoberte do pokoja a rozvíjajte svoju túžbu a lásku ku Mne! Keď to budete skúšať hoci len chvíľočku, vravím vám, že uvidíte hromy a blesky. Ale neľakajte sa a neprepadajte strachu! Veď to práve teraz prichádzam ku každému ako sudca v búrke, blesku hrome a až potom v miernom svätom vánku ako Otec!... Je to najkratšia a najúčinnejšia cesta k čistému znovuzrodeniu, v ktorom jedinom je večný život. Každá iná cesta trvá dlhšie a je nebezpečnejšia, pretože je veľa ciest, na ktorých číhajú lupiči,... kto nie je „dobre chránený“ a , až po zuby ozbrojený“, ten sa iba ťažko dostane k cieľu."
Je možné prosiť o očistenie a osvietenie prostredníctvom jeho ducha (svätého Ježiša).

Jogíni napríklad dobre vedia, že ľudia si myslia, že „nemajú čas". Preto svoje cvičenie redukujú z niekoľkých hodín na čosi vyše polhodinu, ba aj na necelú štvrťhodinu - teda tak, aby už nikto nemohol povedať, že nestíha, lebo nemá čas. Účinok má aj to najkratšie stíchnutie, keď človek prichádzajúce myšlienky, city a pocity nepotláča, ale iba pozoruje - bez toho, aby sa im poddal, a to najmä vtedy, keď sa človek v tejto mĺkvote obracia k Bohu. Krátke mlčanie však nenahrádza dlhšie ticho. Vo východných cirkviach - napr. na hore Athos - sa ako koncentračná pomôcka používa Kyrie (nádych) eleison (výdych), teda Pane, zmiluj sa, viď napríklad . Kreichauf: „Als Pilger auf dem Berg Athos" (Ako pútnik na hore Athos).

Veľmi náročné je aj trvalé mlčanie - napr. počas prísnej, zhruba šesťdňovej zenovej meditácii v sede, ktorá sa už do istej miery rozšírila aj v kresťanských kláštoroch. Pri takom sedení sa mlčí nielen počas meditácie ale napr. aj pri spoločnom jedle. Pravidelne zhruba po troch dňoch to už veľa neskúsených ľudí nemôže vydržať. Na štvrtý deň - podobne ako po pôste - sa nadýchnu a porozumejú úžitku tohto cvičenia, ktoré sa slovami dá opísať vždy len nedostatočne.

Ticho vytvára otvorenosť. Vzťah k Bohu nás v tejto otvorenosti chráni. Po meditácii je potrebné opäť sa naladiť na ďalšiu činnosť, pri ktorej (podľa okolností) je lepšie byť menej otvorený.

Dôležitejšie by ale bolo odniesť si čosi z tohto ticha aj do sveta, aby sme sa učili udržiavať si čoraz pevnejšie jasné vedomie. To by pre jednotlivca v prvom rade znamenalo, že v istých, citom určených intervaloch, napr. po komplikovaných zážitkoch alebo v momente, keď je to možné, vrátiť sa na chvíľu do vnútorného ticha, ktoré pomáha sústredeniu sa. To znamená priniesť do tohto ticha to, čo sme prežili - bez toho, aby sme na to naďalej mysleli, upokojili svoje pocity (a následne si zaznamenať to, čo je potrebné ďalej skúmať). Zároveň je dobré v určitom poradí uvoľniť všetky časti tela. Pritom si však musíme uvedomovať samého seba ako celého človeka - nie však v zmysle vnorenia sa do príjemných pocitov.

Počas stretnutí, pri práci, či na zasadaniach by taký postup znamenal nezaraďovať únavným spôsobom tému za témou, ale vkladať medzi jednotlivé témy aspoň krátke prestávky, ktoré by však nemali slúžiť na ďalšie rozhovory, ale v prvom rade na to, aby sme dokázali jednoducho posúdiť, čo stalo, a ak je to vhodné a možné, tak to aj spracovať a vedome sa naladiť na ďalšiu tému. Pri jedle je zasa dobré vedome vnímať jednotlivé chody. Dá sa nájsť veľa súvislostí medzi dietologickými hľadiskami a duševnou, resp. duchovnou „výživou“.

Postup, ktorý by sme mohli označiť ako „odpútanie sa od vonkajšieho diania“ a ktorý nám dá opätovne silu pre prítomnosť i budúcnosť, nie je bezmyšlienkovitým útekom od problémov. Vytvára východisko, z ktorého sme už schopní plodne spracovať to, čo sa odohralo. Aj pri vonkajších príležitostiach sa takto nestráca čas. Nakoniec to čas len ušetrí, lebo vďaka tomu ide všetko lepšie a rýchlejšie. Dokonca aj veľa duchovne založených ľudí si dodnes neuvedomuje, o čo prichádzajú bez tohto vnútorného pokoja.

Ticho, táto najjednoduchšia duchovná skúsenosť, skrýva v sebe tie najvyššie duchovné tajomstvá. Tie však predpokladajú určitú cestu. Práve Kristus často zdôrazňuje jednoduchosť človeka, ktorú treba najprv odhaliť. Jeho cesta potom vedie smerom k čoraz väčším a zložitejším horizontom. A v tejto zložitosti napokon opäť prevládne zásadná jednoduchosť.

V koncentrovanom tichu sa môže napr. upevniť vnútorný pokrok - či už dosiahnutý, alebo darovaný, v zmysle schopnosti, ktorú „nerozožerú mole", viď napr. Mt 4. Táto schopnosť sa môže vďaka tichu správne zapojiť do ďalších schopností človeka. Ticho môže ísť tak ďaleko, až pocítime, že v nás „žije“ všetko to, čo v nás rastie v ústrety božskému obrazu. Je to jeden zo spôsobov, ako môžeme sami v sebe prežiť „to, čo sa znovuzrodilo z Boha“. Budeme mať veľa takých možností, keď bude hlava slobodnejšia - a možno i pozornejšia, srdce vnímavejšie a nohy uvoľnenejšie. Potom sa skutočne niečo „presadí“, hoci by šlo i o ten najmenší diel či aspekt života. Bez mlčania by sa však naopak sa nič „nepresadilo“, ale to podstatné zostane v našom živote „visieť". To môže vyvolať nielen problémy vo sne, ktoré sa navyše v sne dajú len ťažko spracovať, ale aj problémy zdravotné a iné ťažkosti.

Aj Ježiš sa musel vo svojich ľudských vlastnostiach učiť a čoraz väčšmi ich obracať k Bohu. Po 40 dňoch pôstu na púšti sa objavil „pokušiteľ"* - napr. Mt. 4, 1-11.

Na vnútorných cestách a aj v živote v menšom meradle vystupujú a na dennom svetle sa objavujú negatívne sily, ktoré - ako všetky sily môžu pre nás nadobúdať konkrétnu podobu. V prvom rade to sú zaostalé a izolované tendencie v človeku samotnom, bez integrujúceho srdca, a teda bez Boha. Práve na toto osamostatnenie sa najprv myslenie a potom aj vôľa vzťahuje „ovocie zo stromu poznania“.

Na jednej strane sú to utvrdzujúce vlastnosti, ktoré nás viažu na túžbu po hmotných veciach. Môžeme proti nim síce postaviť niečo, čo je zakotvené ešte hlbšie v nevedomí, dá sa rozoznať ich podstata, ale prekonať to trvá však dosť dlho. Tréningom na prekonanie týchto síl je nielen vedomá schopnosť vzdať sa niečoho a môcť vlastniť namiesto musieť vlastniť, ale aj kreatívne a etické zaobchádzanie s týmito schopnosťami.

Obrátené želania za istých podmienok naopak vedú k úteku do spirituálnej oblasti a k ľahostajnému a poblúznenému odmietaniu materiálnych problémov. Občas sa zabúda na to, že je to len druhá strana rovnakej ,,negatívnej" mince, ktorá je podľa „princípu kyvadla“ viazaná na druhú stranu. Táto druhá oblasť je dnes už oveľa otvorenejšia, a preto ju možno ľahšie očistiť. Prostriedkom na takéto obrátenie sa je súcit a slobodné rozdávanie lásky.

Ďalšou vlastnosťou, ktorá s oboma práve uvedenými súvisí, je túžba po moci. Premena takej ilúzie si vyžaduje odvahu na bezpodmienečnú úprimnosť a na to, čo sa zakladá na tolerancii a slobodnej solidarite vo vzťahu k iným ľuďom.

Vo všetkých týchto oblastiach všeobecne chýba silná, ale zároveň altruistická osobnosť dotyčného, ktorá by mohla tieto oblasti vyplniť namiesto negatívnych tendencií.

V 4. kapitole Evanjelia podľa Matúša je Ježiš vystavený týmto zvádzajúcim impulzom, ktoré sa v tomto prípade označujú ako „Satan" či ,,Diabol“. Ježiš však neodkazuje len na ich protiklad, ale sa odvoláva aj na niečo väčšie, čo stojí nad zápasom negatívnych síl: na „Slovo božie“, na „Hospodina, Boha svojho“, „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“. Kristus stojí mimo dualitu tmy a (zdanlivého) svetla, a prekonáva ich pomocou svojej tretej, nadradenej cesty, čo vidno aj na mnohých iných udalostiach.

(...) Viď aj v 4. časti kapitola „Zarathustra“, a napr. 2. časť, tabuľka „Kresťanský postoj...”).

R. Steiner opísal obe hlavné negatívne sily ako oddelené bytosti tak, že ich možno prežívať vo svete duchovného videnia. Ako sme už uviedli, je síce dobré brať do úvahy oba druhy pôsobenia. Ale mimo sveta duchovného videnia však nie je celkom správne, ak antroposofovia upierajú kresťanským predstavám o jednej-jedinej negatívnej bytosti, že obsahuje obe strany. Tendencie sú do takej miery zmiešané, že sa dajú koniec-koncov chápať ako celok, proti ktorému nie je zasa viac bohov, ale Boh Krista so všetkým, čo pôsobí v jeho zmysle.

Existujú však aj iné spirituálne prúdy, ktoré v tejto súvislosti skutočne privierajú jedno oko, a všetko, čo sa vznáša v duchovných výškach, považujú za božské.

Moderní evanjelickí teológovia, takmer ako niektoré ďalšie duchovné prúdy, zavierajú hneď obe oči a predstavy o negatívnych bytostiach celkom odmietajú s tým, že v Biblii sa objavujú len zriedkavo. Zabúdajú však na to, že nejde o predstavy, ale o celkom hmatateľné skúsenosti, ktoré sa nevyskytovali len v staroveku.
Niektoré menšie skupiny kresťanov sa v súvislosti s termínom „vládca tohto sveta“ – napríklad v Ján 14:30 – domnievali, že mu tento svet zatiaľ patrí a ľudia mu môžu uniknúť, hoci NZ v skutočnosti hovorí len o jeho zvodcovskej a privlastňujúcej úlohe. Ján 12:31: „Začína sa súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von."

Bez strachu a ďalších negatívnych pocitov nemajú negatívne sily priamu moc. V tomto zmysle môže byť ochranným mechanizmom „nemaľovať čerta na stenu“ - taktiež proti tým, ktorí vyvolávajú strach v cirkvi. Z duchovných skúseností dnes vyplýva, že domnelé „posilnenie“ negatívnych kolobehov predstavuje koniec koncov dávne a dlho skrývané potenciály, ktoré sa dostali na povrch.
Naozaj pozitívne schopnosti môžu byť naopak ešte posilnené, hoci vyrástli z predobrazu, ktorý tu už je.

Také osobné „bolestné body" však za určitých okolností zároveň predstavujú rezonančnú plochu pre spriaznené vonkajšie sily. Stopy toho sa dajú nájsť vo všetkých spoločnostiach: na Západe napríklad v situáciách, kde najvyššími hodnotami sú peniaze a egoizmus, najmä v starej jednostrannej forme bez sociálneho zabezpečenia, jednostranný nacionalizmus a nacionálny socializmus, predovšetkým v prípade pýchy a ľahostajnosti proti zvyšku sveta. A napokon sa môžeme zmieniť o deštruktívnej „náboženskej“ aktivite, ako napríklad v extrémoch stalinizmu, v jeho brutálnym spôsobom presadzovanom rovnostárstve. To však neznamená paušálne zatracovanie všetkého a každého v týchto spoločnostiach.

Ježiš neučí o priamom „protiveniu sa zlu“, ale ani nič netvrdí o nevyhnutnosti zla, ,,pre rovnováhu" (ako sa domnievajú niektoré orientálne náuky), ani jeho nevyhnutnosti - aby v protiklade s ním sa dalo spoznať božské dobro. Dokonca nie potrebné ani to, aby všetci priamo spracovávali to „negatívne“. Aspoň pre niektorých ľudí môže fungovať cesta, ktorú všeobecne navrhuje Mary Baker-Eddy v „Christian Science" (Kresťanská veda). To však napríklad nedokazuje, že protiviace sa sily neexistujú, ale naopak, že sa môžu nepriamo zmeniť. U Krista tiež nefiguruje večné zatratenie, všetky deštruktívne sily sú na konci zmeniteľné, a to až do poslednej kapitoly Zjavenia Jána, kde sa píše, že už nebude existovať temnota (viď príslušná kapitola).

Po tejto dobe na púšti prišlo privolanie učeníkov - Jn 1, Mt. 4, 18 - 22, Mt. 10.

* V teologii se také tradičně bere u dějin pokušení ohled na symbolickou souvislost s lidskými dějinami. Poušť s divokými zvířaty jako tradičního světa Adamova ráje a tím jako stav, který musí překonat Ježíš jako „nový Adam". V prvním pokušení, aby kameny změnil v chleba, jde o to, zda má být vůdcem hmota nebo Bůh. (Když později šlo o nasycení a probuzení mnoha lidí, nevidíme v tom už žádné pokušení). Ve druhém pokušení, aby skočil z chrámové střechy, jde o překonání v domýšlivosti nedbat břemen lidského života. Ježíš prošel vším, co mu bylo uloženo (až se to odstranilo ve Vzkříšení.) Ve třetím pokušení, jde o moc stávajících pozemských království nebo Bohem daného „království nebeského". (V dalším průběhu by však pozemsky relevantní prorokovaná „Říše míru“ mohla přinést proměnu pozemské touhy po moci Božím působením".)

Tu (Jn 2, 1-12) najprv narážame na príklad, ktorý ilustruje, že problémy nevznikajú ani tak zo zlých prekladov či pre „korektúry“ evanjelií alebo z raných, cirkvou objednaných „korektúr“, ale jednoducho z jednostranne emocionálnych a patriarchálne ladených výkladov.

Ježišova odpoveď Márii: „Čo mňa a teba do toho, žena,“ (Jn 2, 4) bola neskôr hodnotená ako odmietavá. Kto sa však do textu vcíti a uvedomí si, že Ježiš nakoniec urobil všetko, čo Mária chcela, ten pochopí, že veta má skôr charakter obdivu a že by mala byť vyjadrená takto: „Žena, čo všetko mám (budeme musieť spolu) s tebou učiniť!" Nedochovaný pôvodný výraz v aramejčine, ktorá bola čiastočne veľmi jednoduchým jazykom, mohol znieť z hľadiska gréčtiny len takto: Žena, ja s tebou" Bez vcítenia sa do súvislosti teda už v Ježišovej dobe sa často nedal rozoznať zmysel.

Od tejto chvíle až do ukrižovania sa ukazuje občasná tvorivá súvislosť medzi prežívaním Ježiša a Márie. Ona pôsobí inšpiratívne, prežíva podstatné úseky Ježišovho života, a tak zakúša aj duchovnú premenu.

Ak sa v novoveku výraz „nevesta Kristova“ používa pre rádové sestry často už len vo vonkajšom význame, tak pôvodne odkazoval na reálny zážitok.

Kristova „podoba“ v človeku, o čom sme sa už zmienili v kapitole o krste v rieke Jordán, splýva s mužským aspektom duše (animus). Ten môže uzavrieť so „ženskými“ časťami našej duše ,,duchovný sobáš" s božským predznamenaním. To môže spôsobiť alchymickú premenu, ktorá zasiahne aj našu vitalitu a naše telo. Ženským aspektom duše (anima)** by mohol podobným spôsobom zodpovedať symbol Panny Márie.

Mužom bola cesta skrz Máriu, prípadne skrz Márie*, v určitých obdobiach blízka. Obe pohlavia však môžu ísť cestou prostredníctvom Márie aj prostredníctvom Ježiša, ale aj cez oboch, lebo od duševných až po hormonálne záležitosti neexistuje na svete jediný človek, ktorý by bol, alebo musel byť, úplne viazaný na vzorové reakcie vlastného pohlavia. Sú však ľudia, ktorí sa na tú či onú cestu dostanú ľahšie. Nakoniec sa však naplní vnútorná celistvosť. V katolíckej cirkvi existovalo dnes už takmer zabudnuté uctievanie srdca Ježišovho a „nepoškvrneného srdca Márie“. Tento vnútorný vývoj sa napríklad nepýta, či autor tejto kapitoly nie je katolík, to znamená, že z vonkajšieho hľadiska od postavy Márie najprv veľa nedostal, ale na druhej strane nedostal ani predsudky, s ktorými je vonkajší kult Panny Márie u mnohých jeho zástancov spojený.

Iba ten, kto pôjde takou meniacou sa cestou, by sa mohol bez potlačovania rozvíjať samostatne. Ale ani preňho/pre ňu to nemusí byť jediná cesta. Vďaka väčšej vnútornej voľnosti by bol možný aj vzťah k druhému pohlaviu, dokonca by mohol byť celkom možný.

V tejto súvislosti sa chcú integrovať do osobnosti aj tie časti našej duše, ktoré sme získali od rodičov.

Medzi hlbinne psychologickými prvkami a náboženským prežívaním v podstate môže vzniknúť vzťah. Iným spôsobom sa o to vo svojich prácach pokúša Eugen Drewermann. Základné náboženské skúsenosti by sa však pri bližšej analýze ukázali vo zvláštnej rovine, z ktorej pôsobia na hlbinne psychologické procesy. V súčasnosti sa objavujú tendencie vidieť v náboženskom hľadaní „celistvý vitálny impulz, hľadajúci zmysel a prekračujúci hranice. Tento impulz je v podstate vlastný všetkým ľuďom “ viď Hubertus Mynarek: „Möglichkeiť oder Grenze der Freiheit" (Možnosti alebo hranice slobody), 1977. Muselo by sa však rozlišovať medzi všeobecným nesformovaným spirituálnym impulzom a náboženským impulzom v užšom zmysle slova religio: opätovného zväzovania človeka s božským prazákladom - „Otcom“, čo je pre veriacich a presvedčených kresťanov možné prostredníctvom spojenia s Ježišom Kristom.

Boha, ako najväčšie tajomstvo sveta, len ťažko môžeme skúmať v rámci jednej vedy, jedného zážitku či jedného fenoménu, pretože táto jednotlivosť môže maximálne ukázať iba jeho dielčie aspekty. Musíme sa preto pokúsiť uznať a spojiť naraz hneď niekoľko poňatí. To sa doteraz praktizovalo len vo veľmi obmedzenej miere. Keby však uvedený alchymický proces, a tým aj spoločné používanie pravej i ľavej hemisféry (o čo sa dnes ľudia usilujú mnohými metódami), určitým spôsobom využili aj kresťania a dospeli by tak k „tvorivému a milujúcemu poznaniu", spory medzi jednotlivými teologickými smermi by čoskoro boli minulosťou. Až potom by bola možná špecializácia na dielčie aspekty. Špecializácia by však bola ľahko rozoznateľná a nenárokovala by si výlučnú platnosť. Dodržali by sme tak aj vzájomné dopĺňanie sa ľudí.

Kto by dokázal v duchu precítiť všeobecnú Ježišovu zásadu „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého", mohol by už len týmto samým postupom času dospieť nielen rovnako ďaleko, ale dokonca ešte ďalej. Kto sa však o lásku k sebe samému a zároveň aj k blížnemu snaží, spozná, že práve takejto láske sa treba učiť. Dosiahnutie vnútornej celistvosti môže túto lásku svojím spôsobom uľahčiť.

Otázke týkajúcej sa Ježišových zázrakov, ktorá sa nastoľuje v súvislosti so svadbou v Káne Galilejskej, sa budeme venovať neskôr v osobitnej kapitole. K ženským božským aspektom Márie-Sofie viď neskôr kapitola „Prvé Turíce".

Podle tradiční teologie byla tato akce určená jako náhrada řeckého Dionýsova kultu nebo jako symbolický odkaz na setkání Izraele s Bohem ("třetího dne ..." Ex 19,16), stejně jako předobraz Velikonoc, kde víno dostává hlubší význam.

Otázka:
Mohu svůj vztah k druhému pohlaví lépe utvářet s Boží pomocí?

Vývoj kresťanských vyjadrovaní sa o sexualite, ale aj odpor proti nim v rámci cirkvi i mimo nej vzbudzuje dojem, že ľudia majú v tejto oblasti mimoriadne ťažkosti vôbec zistiť, aký je správny ľudský či dokonca „kresťanský“ vzťah k sexualite. Vonkajšie náboženské zákazy stratili od šesťdesiatych rokov väčšinu svojej účinnosti. Cirkvi totiž neboli schopné v tradíciách nájsť eticky zmysluplné jadro, ktoré by sa dalo pretransformovať na dnešnú spoločnosť. „Sexuálna revolúcia", ktorá vznikla ako protireakcia na potláčanú sexualitu, viedla k druhému extrému - k novej ideológii sexuálnej žiadostivosti, ktorá bola mrhaním životnej energie a ktorá nebrala do úvahy vrodenú túžbu po vzťahoch, ktoré by boli zodpovedané tak z duševného, ako aj duchovného hľadiska. To viedlo k neprestajným konfliktom a dokonca až k neschopnosti pracovať. Preto z tejto revolúcie zostala v osemdesiatych rokoch v nejednom prípade už len rezignácia. Nečudo. Veď nebolo v ľudských silách nájsť zmysluplný kľúčový motív ďalšieho vývoja spoločnosti, ktorý by sa vyhol obom extrémom. Možno, že taký motív tkvie v prekonaní myslenia vo vzťahu „mať, vlastniť“. Z tohto stáročného ľudského snaženia sa dá zistiť, že ani zodpovednosť, ani sloboda nie sú práve vzhľadom na akékoľvek vzťahy medzi mužmi a ženami realizovateľné bez prístupov ku komplexnému rozvoju človeka, a už vôbec sa nedajú spojiť do harmonického celku. Jednotlivé partnerstvá, v ktorých sa to zdanlivo naozaj podarilo, dokazujú, že sa predsa len dajú nájsť aj takéto prístupy.

Kristus oslovuje ľudí v ich jadre a v ich možnosti dosiahnuť jednotu a dokonalosť, čo je samo o sebe základom skutočnej slobody. Nehovorí o ďalšej izolácii už aj tak silne izolovaných dielčích oblastí človeka, teda o extatickom likvidovaní všetkých vitálnych impulzov, ale o ich opätovnej integrácii v rámci „Múdrosti srdca“.

Nie je ani zástancom vonkajších tlakov, vonkajších foriem a ich preceňovania či dokonca zneužitia pojmov zodpovednosť, vernosť a česť na zakrytie závisti, žiarlivosti a chamtivosti. Ide mu o duchovno, podľa ktorého človek koná. Ani v manželstve nie je podľa neho všetko, čo sa z vonkajšieho hľadiska považuje za nevýhodné, automaticky ideálne.

Milovať Boha a blížnych ako seba samého, teda milovať aj seba samého - tento príkaz, ktorým Ježiš nahradil logiku zákazov Starého zákona, je predovšetkým univerzálnym postojom, ktorý prechádza všetkými troma oblasťami a spája ich. V tejto súvislosti je láska k blížnemu čosi celkom iné ako rýdzo inštinktívna starostlivosť o príbuzných, atď. Príbuzných môže len voľne zahŕňať. Vzhľadom na túto úlohu človeka ako milujúceho pomocníka všade tam, kde je to potrebné, nie je ani láska k sebe samému egoistická, ale je to láska zameraná na samého seba, vrátane tela ako nástroja, ktorou slúži iným, prípadne Bohu.

Najvyššia forma lásky je bezpodmienečná. Porovnaj aj láska k nepriateľom“, Mt 5, 43-48, ktorá neznamená, že by človek nemohol byť rozumný.

V tejto súvislosti treba mať na zreteli napríklad aj to, niekedy hlásaná téza, ktorá jednoducho stavia na jednu úroveň sexualitu a lásku, alebo lásku k sebe samému so seba uspokojovaním a fantáziou, sú na hony vzdialené tomuto Kristovmu príkazu. Je to skôr vnútorná izolácia, ktorá predstavuje obrazné predstavy medzi človekom a realitou, hoci ide o jednu z mnohých nedokonalostí človeka, z čoho sa síce dá poučiť, ale nemôže to byť cieľom.

Dnešní Európania môžu niečo z premeny sexuality prežiť predovšetkým vtedy, ak sa dvaja ľudia najprv zblížia duchovne i duševne pri nejakej praktickej činnosti a až následne sa naučia zaobchádzať s prejavmi sympatií a antipatií, ktoré sú pre zmysluplný kontakt síce nie najdôležitejšie, ale aj tak sú veľmi dôležité. Až neskôr sa k tomu pripojí telesná rovina, ktorá automaticky nepatrí ku každému priateľstvu a ku každému stretnutiu. Srdce ľudí môže potom citeľne vyžarovať sexuálnu energiu, ktorá nemusí nevyhnutne explozívne vyprchať, ako je to v podmienkach dnešnej kultúry celkom bežné. K tomu patrí láskyplná základná nálada.

Veľa duchovných tradícií neučí ani o potláčaní sexuality, ani o jej neustálom vybíjaní, ale o transformácii, ktorá môže byť niečím viac ako freudovská „sublimácia". (...). Iné staršie orientálne smery mali okrem iného tú nevýhodu, že čiastočne začínali hneď pri sexualite namiesto toho, aby umožnili stretnutie úplných ľudí, čo by mohlo usporiť dnešné techniky. Lepšie ako „začať zhora" by bolo, keby sa ľudia najprv spoznali duchovne a duševne. Výstižný je poznatok orientálnych smerov, že spokojné spolužitie, ktoré nie je zamerané len na orgazmy, môže túto oblasť pomaly uviesť do súladu so všetkým. Aj v kresťanskej oblasti sa objavili podobné prístupy. V podstate však bez stopy zmizli . Preto je potrebné znovu ich vypracovať. Podobné znalosti sú doložené v mnohých odkazoch minnesengrov a trubadúrov.

Keďže sa pri sexualite môžu objaviť podvedomé problémy, v mnohých náboženstvách je preto sexualita viazaná na partnerstvo, aby mohli partneri tieto problémy riešiť spoločne. Kto by chcel túto skúsenosť vyhradiť manželstvu v prísnom zmysle slova, môže to dosiahnuť iba vtedy, ak si obaja partneri počas predchádzajúceho priateľstva včas vedome vyjasnia, čo chcú a čo nie, a budú sa v tom vzájomne podporovať.

Tento starý príkaz uplatňovaný Ježišom je varovaním aj pred žiadostivým pohľadom na partnerku blížneho. Tento príkaz by však nemal vylučovať vyšší zdroj bezprostredného nadšeného stretnutia dvoch cudzích ľudí - ktoré je častejšie ako je zo spoločensko-morálneho hľadiska únosné, a ktoré sa nie vždy správne chápe. „Lebo, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20) (alebo v inom, rovnako správnom preklade „v nich"). Nie je na to potrebné žiadne ohlásené cirkevné zhromaždenie, žiadna príprava, ale môže sa to stať všade tam, kde „duch Kristov“ z ľubovoľného účelu dá dvoch ľudí dovedna. Nie je jednoduché myslieť na to nielen vtedy, keď ide o muža a ženu, ale aj vtedy ak sú si navyše sympatickí a treba si udržať jasné vedomie, ktoré je východiskom všade. Je to ťažké, ale je to potrebné! Nemusí pritom ísť ani o partnerský, ani o sexuálny vzťah, ale prítomní si musia poctivo uvedomiť, o čo ide, ak chcú situáciu zvládnuť.

Predpokladom zlepšovania primeraných medziľudských stretnutí je, samozrejme, štúdium vlastnej individuality, vrátane „aury“, resp. vyžarovania. Aj vo dvojici partneri zostávajú samostatnými indivíduami - Ježiš neusiluje o úplné rozplynutie oboch partnerov v páre.

Po svadbe v Káne Galilejskej v Evanjeliu podľa Jána nasleduje opis „Vyčistenia chrámu“ (Jn 2, 13-25). Ježiš so zodpovedajúcou horlivosťou vlastnými rukami vyháňa z chrámu predavačov a peňazomencov. Chce tým učiniť neprehliadnuteľné znamenie proti pokrytectvu sveta, ktoré navonok označuje chrám za dom Boží, a pritom mu nejde o nič iné než o plytké kupčenie. Keďže Ježiš nemôže od mestských a duchovných činiteľov očakávať žiadnu nápravu, zakročí sám ako ten jediný, ktorý sa ešte cíti zodpovedný za „dom svojho Otca", aktom spoločenského odporu, pri ktorom nebol zranený ani jediný človek. „Počúvať viac Boha ako ľudí“, to je ďalší Ježišov postoj, ktorý nie je vôbec servilný. Dokonca ani vtedy, keď hovorí: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 21), nemožno vyčítať pätolizačský postoj, ako sa o to mnohí pokúšali, pretože ide skôr o snahu ušetriť učeníkom nezmyselné spory s irelevantnými spoločenskými silami. Tak náboženstvo, ako aj politika majú svoje vlastné zákony. Slúžiť blížnym a „chcieť pre mesto to najlepšie" - ani to nie je pätolizačstvo.

V tejto súvislosti vyvstáva otázka zaobchádzania s ľuďmi ovládanými emóciami. Nie každý má emócie na takej vysokej úrovni ako Ježiš, ktorý žil v neustálom „pozitívnom pohľade na Boha“ a súcite s ľuďmi, a horlivosť ktorého bola vedená len vedomým dobrým úmyslom. U normálneho človeka sú takmer všetky emócie prinajmenšom zmiešané s nevedomými vzruchovými reakciami. Tie sú biograficky odlišné a prejavujú sa rozličnou silou, sú si však vo svojej základnej štruktúre skutočne podobné. Celkom samostatne - nezávisle od výkladu druhých ľudí - treba objavovať vo vlastných reakciách vždy ďalšie a ďalšie takéto mechanizmy, zaoberať sa nimi a následne ich potom aj zvládnuť či odovzdať Bohu. Je to však dlhý proces učenia.

Hoci tu máme čo do činenia s psychikou, nie pre hľadača pravdy a Boha tým najvhodnejším prostriedkom bežné psychologicko-analytické a terapeutické postupy. Psychológia sa dokonca môže stať prekážkou na duchovnej ceste - ak sa drží jednostranných interpretačných vzorov, ktoré redukujú psychické problémy na sexualitu a vplyv ranného detstva, a ak sa navyše z „dôvodov“ ľudskej slabosti „odôvodňuje“, že treba „tak zostať", namiesto toho, aby sa spolu s Erichom Frommom zdôrazňovala ľudská schopnosť rozvíjať sa. 

Bez psychológie „náuka o duši“ podnecuje k nazeraniu sa na duševné procesy a tam, kde sa v duši - čo je pomerne vzácne - vidí aj čosi viac než ako len chemicko-elektrická mozgová funkcia, je štúdium psychológie veľkou pomocou. Psychológia by sa zaiste lepšie rozvíjala, keby bola ochotná vyhľadávať poznatky a tvrdenia alternatívnych psychologických smerov. Ničomu neposlúži, ak sa budeme snažiť celé komplexy problémov bežným spôsobom hneď spracovávať ako celok. Užitočnejšie by bolo najskôr vyhľadávať jednotlivé súčasti takých komplexov a vedome pritom rozlišovať, či ide o „brvno vo vlastnom oku“, alebo o „smietku v oku blížneho" a zároveň aj kto nesie zodpovednosť. Mnohé kresťanské školy by radšej zdôrazňovali prvý aspekt, pretože je to ťažšie, keďže najprv sa musíme naučiť pozerať sa na vlastné problematické činy a môžeme ich aj sami korigovať. Cirkevná spoveď má popri duchovnom aspekte aj terapeutický účinok. V psychologickej praxi by stála v popredí skôr perspektíva obete a na konci by zaznela poznámka, že v hre boli aj tak viac-menej obe strany. Orientálne duchovné náuky by napríklad zdôrazňovali súvislosť oboch ako zdroja karmy, teda osudu.

Tam, kde ide o riešenie následkov ťažkých situácií prežitého dňa, by mohla pomôcť metóda, ktorú presadzoval R. Steiner: Denná rekapitulácia, pri ktorej si jednoducho premietame deň od večera naspäť až po ráno. Potom je oveľa ľahšie vrátiť sa do prítomnosti.

Môžeme si aj spísať tzv. zrkadlo duše, zoznam vlastností, ktoré chceme zlepšiť a ktoré chceme dosiahnuť, a toto zrkadlo si pravidelne prezerať. Ide o osvedčenú prax z mystickej oblasti.

Pokroky v duševnej oblasti môžu viesť aj k tomu, že sa napríklad zlepší konverzácia medzi radom ľudí. Predsudky a príliš rýchle úsudky zmiznú do tej miery, do akej sa človek stane sám sebe priehľadnejším a zbaví sa záťaže. Dôležitosť, akú Ježiš prikladal „nesúdeniu“ a „tomu, čo z úst vychádza“ nie je nesplniteľný morálny nárok, ale je výzvou na to, aby sme s týmto procesom učenia začali. Toto ("nesúdiť") často predpokladá namiesto ďalšieho boja najskôr utíchnuť a potom sa pokojne vzájomne vysloviť. Viď aj kapitola "Ticho v púšti".

Existujú európske školy, ktoré chcú zapojovať pod iným názvom čakry - centrá nervov a vedomia, známe v jóge („Anthroposophie; Universelles Leben“ - Antroposófia, Univerzálny život.). Takéto snahy nie sú automaticky „nekresťanské“, ako sa domnievajú cirkvi. Veď tieto centrá v človeku poznali už kresťanskí teosofovia v stredoveku (J. G. Gichtel) a dnes sú rozoznateľné ako energetické štruktúry reálne existujúce v každom človeku. Podobne nie je ani akupunktúra, známa predovšetkým v Číne, automaticky „taoistická“ - jednotlivé akupunktúrne body sa dajú v ľudskom tkanive potvrdiť pomocou meracích prístrojov a odnedávna aj histologicky.

**) „Horlivost" v tomto smyslu je třeba odlišovat od „horlivosti bez hlubšího poznání" (Řím 10,1-3).

V ďalšej súvislosti viď osobitné „Základy etických hodnôt".

Otázka:
Mohu vědomě s pomocí Boží zvládnout své emoce?

O tom, ako kázeň na hore premenila hodnoty starej (ale aj dnešnej) spoločnosti, sa už veľa napísalo. Porovnaj Matúš 5 - 7,29. Jedni horskú kázeň vítajú v súvislosti so sociálnymi aktivitami, iní ju degradujú na „etiku zmýšľania", pričom uprednostňujú to, čo označujú ako „etiku zodpovednosti“ a spájajú ju so starozákonnými vyhrážkami, vojskom atď. Niektorí ľudia sa skrátka pokúšajú podľa nej žiť. Reč na vrchu sa oceňuje aj v nekresťanských oblastiach (viď napr. Gándhí).

Aj z hľadiska výskumu vedomia je zrejmé, že horská kázeň sa sústreďuje najmä na tých ľudí, pre ktorých môže byť vedomie niečo viac než len ľudskou rozumovou analýzou, a pre ktorých život nemusí končiť na okraji ich vlastného taniera. „Chudobní v duchu“, teda tí, ktorí „vedia, že nič nevedia (alebo toho vedia málo)“, sú otvorení tomu, že Boh vie viac ako oni a že ich môže ešte veľa naučiť. Tí sú „blahoslavení", a „ich je kráľovstvo nebeské". Tento postoj môže byť neustálym a účinným popudom pre vlastný rozvoj, viac než iný postoj, ktorý ľudia považujú za „chytrý".

Tí „plačúci" nemusia vždy niesť len svoj vlastný osud - vyrovnávajú sa tak so svojím dielom na stave celku, namiesto toho, aby všetko ľahkomyseľne prešli. Iní na sebe nesú bremeno splete osôb, v ktorej žijú, a napokon aj osud národov a ľudstva. Namiesto štátnikov sú to dnes často hnutia zložené z obyčajných ľudí. Kto im však dá potrebnú spoluúčasť, kto sa bude modliť práve za nich a nie stále za tých mocných, slávnych, ekonomicky silných?

„Tichí" - to sú predovšetkým tí dobrovoľne tichí, teda nielen ľudia-bojkovia. Oni „... budú dedičmi zeme“, len pod ich rukami sa môže zachovať a môže sa rozvíjať.

„... lační a smädní po spravodlivosti“: - nie závisť, ale spravodlivé hľadanie spravodlivosti pre seba i pre druhých, otvára človeka smerom „hore“. Skôr či neskôr sa mu zhora dostane aj odpoveď, hoci nie vždy taká, ako by si predstavoval. „Milosrdní“ nesú svojich bratov a sestry i ďalšie stvorenia dobrovoľne hore a za to ich zasa ponesie Boh.

„... čistého srdca," teda tí, ktorí rozoznali a odložili svoje duchovné okuliare a predsudky, tí „... uvidia Boha“. To je najširší význam výzvy „Nesúďte“.

„... tí, čo šíria pokoj“, tí, ktorí vytvárajú pokoj v zmysle modlitby Františka z Assissi, dávajú aj ostatným poznať, že tu musí pôsobiť aj iná sila, než len tie sily, ktoré život bežne určujú. „... ich budú volať Božími synmi a dcérami."

„... prenasledovaní pre spravodlivosť“ a „tí, ktorých... budú pre mňa potupovať a prenasledovať “ tzn. kvôli Ježišovi, aj tí sú blahoslavení. Tomu, že sú blahoslavení, tiež často zodpovedalo ich vnútorné rozpoloženie, hoci ich vonkajšia podoba trpela. To ale neznamená, že utrpenie je samostatným cieľom.

Oslovení by sa mali stať aj „soľou zeme“ a „svetlom sveta“. Práve v tejto kapitole sa Ježiš odvoláva na „zákony“ a proroky starej zmluvy. Často rozvíja to, čo bolo pred ním správne, rozvíja to však novým spôsobom v novej dobe. V popredí už nemajú stáť zákony ako také, ale ich zdroj, v ktorom si každý človek môže nanovo vybudovať vnútorný základ svojho života.

Tomu, kto „hľadá kráľovstvo nebeské", tomu bude všetko ostatné „pridané“. Aj tu je zrejmé, že rovina rozumového myslenia nemá byť zrušená, ale otvorená, aby sme mohli prijať aj to, čo pochádza z vyššej, duchovnej logiky. Nehovorí sa však o tom, že by sme mali pozemské starosti jednoducho opustiť a opájať sa zvláštnymi duchovnými stavmi vedomia. Vyššia úroveň chápania by mala byť skôr úplne konfrontovaná s pozemským vedomím a životom až do doby, keď sa svet premení. Jasné vedomie zostáva zachované, či vlastne vzniká tam, kde človek vzhľadom na určité otázky stojí na škále siahajúcej od nevedomosti cez špekuláciu, domnienku, teóriu, presvedčenie až po poznanie. To je dôležitý predpoklad rozvoja. Tým sa líši od jednoduchej snahy o šťastný život, s ktorou sa dá stretnúť v niektorých starších duchovných smeroch.

Vyššie myslenie zachytené v Reči na vrchu (viď aj budúcu kapitolu) sa už z hľadiska svojho obsahu zameriava predovšetkým na tých ľudí, ktorí nechcú použiť myslenie iba na nové usporiadanie svojich individuálnych duchovných schopností. Cesta sa sústredí najprv na individuálny život, v ktorom potom možno hľadať partnerov a „blížnych“ tak, ako to bolo opísané v kapitolách „Krst Ježiša“ či „Ticho na púšti". Potom sa dá stavať na vzťahoch medzi mužom a ženou a ďalej na ďalšie psychické vzťahy medzi viacerými ľuďmi. To bolo opísané v kapitolách o „svadbe v Káne Galilejskej“ a o láske. V Reči na vrchu sa znovu stavia na tejto psychickej a etickej rovine a zároveň sa táto rovina otvára rozsiahlejšiemu duchovnému cieľu, ktorý by mohol zo vzťahov medzi ľuďmi vytvoriť spoločenstvo. To symbolicky zodpovedá vzťahu od tónu cez interval a trojzvuky k stupniciam - k úplnosti.

V teologii, byla hodnocena v napojení na starozákonní výroky: např. Žl 1 a Jer 17, 7n. Podle Nm 12,03 v souvislosti s Mt 11,20 byl Ježíš považován za nového Mojžíše. Vzhledem k proroctví v Zach 9, 9n, Žl 72, 8 "... Jeho vláda bude od moře až k moři." čímž byl vyjádřen celosvětový význam hlásání Božího království. Nedala se přehlédnout skutečnost, že ve svém Horském kázání vícekrát změnil starozákonní zákony v něco nového: "... ale já vám pravím ...". To znamená, že nemluví jako rabín vykládající Písmo, ale s vědomím božského poslání. Právě tato prorocká a mesiášská vlastnost byla sporná pro ty, kteří vycházeli ze Starého zákona.

Veľa Ježišových činov, od rozhovoru s Nikodémom - Jn 3 - cez Reč na vrchu po uzdravenie slepého od narodenia a nasýtenie piati tisíc hladných vytvára svojou symbolikou rámec toho, čo je potom vnútorne vyjadrené v premenení na hore. Toto premenenie je príbuzné orientálnemu pojmu veľkého osvietenia. Duch je osvietený. U Ježiša, ale aj u človeka, ktorý sa snaží túto možnosť pochopiť, sa to však chápe ako užšie spojenie s Bohom, ktorý sa tu nechápe ako všeobecné absolútno, ale aj ako bytosť.

Iba ,,pozitívne myslenie" by mohlo naše myslenie, ak by sa praktizovalo bez egoizmu, bez velikášstva a bez technických manipulácií, uviesť do stavu, ktorý by bol blízky tomu, čo môže prísť od Boha, a mohlo by nás tomu otvoriť. Literatúra, ktorá sa pozitívnym myslením zaoberá, však vo veľkej väčšine nie je taká dôsledná a pozitívne myslenie sa môže skončiť až sebaklamom.

,,Premenenie" to v žiadnom prípade nie je. Pritom nejde len o zmes duchovných „programov“, ktoré sú vlastné všetkým ľuďom, obohatenú o veľa pozitívnych programov - výsledkom je potom však prebytok duchovných programov. Pri premenení je zmes uskutočniteľných duchovných programov. Naopak schopnosť nahliadania duchovných začiatkov, všetko urovnáva a oslobodzuje od skreslenia a zavádzajúceho poradia hodnôt. Vo všetkom bude zrejmý vyšší božský rád. Ak ľudské dozrievanie prebieha aj týmto smerom, ide v podstate o prehĺbenie psychických očistných procesov, ako sme ich opísali v kapitole „Svätá horlivosť“. Všetko je presvietené zásadným poznaním. Poznanie nie je myslenie, môže sa objaviť bez spojenia s myslením, nedá sa vynútiť, je však oslobodzujúce. Myšlienkový svet sa potom už nemusí potláčať, ako sa o to pokúšali iné cesty.

Myslenie sa oslobodzuje od vzorov inštinktívnych reakcií a kontrolovateľné analytické a syntetické myslenie sa stane nástrojom nadradeného rozumového vedomia. Diferenciácia v myslení postupuje ďalej bez toho, aby sa zároveň stávala nerozhodnou (“vlažnou“). Človek potom už napríklad chápe, čo je za akých okolností vhodné.

V prípade Ježiša môžeme vychádzať z toho, že nemusel prekonávať všetky tie obmedzenia, ktoré od tejto roviny delí normálneho človeka. Napriek tomu mal aj on vďaka premeneniu čoraz jasnejšie vedomie. Neskôr prosil v tzv. veľkňazovskej modlitbe o ono jasné vedomie, ktoré mal u Boha pred stvorením. (Jn 17)

Někteří teologové interpretují Proměnění Páně a Petrovo zaslíbení se Kristu na pozadí současného židovského Dne smíření, případně následujícího Svátku stanů. (Na Den smíření, kněz jedinkrát v roce vyslovoval Boží jméno ve velesvatyni chrámu.) Jiní viděli spojitost s výstupem Mojžíše na horu Sinaj (Ex 24, 16).

Otázka:
Mohu nově s pomocí Boží uspořádat své myšlenky ve smyslu rozumu?

Ježiš nekoná preto, aby svojimi činmi uspokojil túžbu veľkého množstva ľudí po senzáciách, a už vôbec nie preto, aby vonkajšími udalosťami priviedol ľudí k viere. Celá jeho cesta je predchnutá jasným vedomím o tom, čo má v danej chvíli robiť - teda nie „pre tú či onú situáciu, aby dosiahol ten či onen cieľ".

Uzdravovanie bolo často „znameními", malými činmi, ale bolo to aj namiesto čohosi väčšieho, zásadnejšieho. Pri uzdravení slepého v sobotu Ježiš odpovedá, že ten človek nie je slepý pre hriechy, „.. ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky". Porovnaj: Jn 5, 6-9; Jn 6; Jn 9, 3 aj. Viď v 3. časti kapitolu „Ježiš a uzdravovanie".

Vítaným vedľajším účinkom uzdravovania sa je zaručene aj spochybnenie starých myšlienkových vzorov a uvažovania o hlbšom význame takých činov. Skutočnosť, že niektorí ľudia na to potrebujú vonkajšie pozorovanie, počínanie, meranie a váženie, uznáva Ježiš na príklade Tomáša, ktorého možno medzi učeníkmi považovať za „prírodovedecký typ“. (...). (Viď v 3.časti kapitola „Prírodné vedy a viera v Boha") Ježiš nechcel nikomu nič vnucovať - to by potom malo charakter súdu a Ježišovým zámerom nebolo ani to, aby provokoval k odmietnutiu niekoho, kto nebol pre isté rozhodnutie dostatočne zrelý.

V súlade s tým ani „zázraky" neboli ťažiskom Ježišovej činnosti. Často ich činil len preto, aby pomohol, keď ho o to požiadali, bez toho, aby pri tom boli prítomné zástupy ľudu. A dokonca „pohrozil“ uzdraveným, aby o tom nikomu nič nehovorili.

Keď však dnes niektorí teológovia (okrem iného zástancovia Bultmannovej teórie „demytologizácie“) stále ešte vychádzajú z toho, že by mohli dokázať, či sa tieto zázraky vôbec stali, či je možné ich vysvetliť ako symbolický opis, potom sa im musí povedať, že sa prispôsobili mechanistickému obrazu sveta a človeka z 19. storočia a že skrátka nevzali na vedomie novšie vedecké smery. Tieto nové smery v kvantovej fyzike, biológii a biofyzike, vo výskume prírodného lekárstva a parapsychológii, astrofyzike, atď., sú už tak ďaleko, že sa odstraňuje „nepredstaviteľnosť“ biblických udalostí. Nemusí to byť hľadanie „dôkazu o existencii Boha“, pre ktorý by boli príslušné iné roviny ako tie prírodovedné.

Na uvedenom teologickom smere je správne len to, že nepovažuje vedeckú objektivizáciu za nevyhnutný predpoklad viery.

Obdobie jednostranných osvieteneckých názorov je za nami. Aj pre vedecky založených duchov sa stalo možným veriť bez toho, aby sa stali schizofrenikmi. V dobe, keď ľudia bez všetkého veria parapsychologickým skutočnostiam, napríklad schopnosti niektorých ľudí ohýbať na diaľku lyžice - na ktorých aj pre možnosť podvodov ostáva niečo nespochybniteľné, by bolo skrátka absurdné, keby sme o oveľa väčšiemu Ježišovi Kristovi, upierali tak schopnosti. Ježiš konal pre čosi celkom iné, než pre zábavu spojenú ohýbaním lyžíc. Dnes sa však vzhľadom na najrôznejšie skutočnosti zdá, že Ježiš skutočne prenikal všetkými prírodnými silami a že je práve v našej dobe dôležité, aby sme tento jav uznali už pre náš súčasný obraz človeka, pre komplexné, tzn. kresťanské uzdravenie, atď. Také duchovné videnie Ježiša nie je protikladom vnímania „syna človeka“ Ježiša, ktorý chcel dať jednotlivým ľuďom a ich spoločenským vzťahom, resp. ich obci vonkajší príklad. Až predpoklad tohto zdanlivého protikladu vedie k odmietaniu „zázrakov“, pretože dotyční sa v dobrej vôli domnievajú, že sa musia brániť zlým tendenciám, ktoré ich odvádzajú od ľudského a sociálno-kritického kresťanstva. V skutočnosti až spojenie oboch poskytuje obraz blízky skutočnej Ježišovej radikálnosti, a jeho spojenie s vôľou, a preto aj silou Stvoriteľa.

(...) Energia tu nie je nebytostná sila; je zároveň účinkom Kristovej bytosti. Napr. v orientálnej jóge sa energia často chápe izolovane. Aj dnes existujú prípady uzdravenia, ku ktorému došlo v pôvodnom zmysle slova modlitbou a vzhľadom na samotné vnútro človeka spojené s Kristom, ktorý chce, aby boli ľudia zdraví a dokonalí.
Samotné duchovné uzdravenie a s tým súvisiace duševné zdravie - duchovný pokrok, však zostávajú milosťou, ktorú nie je možné si vynútiť, hoci človek môže urobiť veľa pre prípravu naň.

K „darom Ducha Svätého“, ako k daru uzdravovania, „hovorenia inými jazykmi“ a prorockým darom viď 1. Kor. 12, 7-11; Skutky apoštolov 2, 17-20; a kapitola „Turíce".

Späť na obsah tejto stránky.

Až do tohto okamihu Ježiš novým spôsobom rozvíjal tie vrstvy ľudskej bytosti, s ktorými sa s veľkým úsilím po celé tisícročia lopotili staré mysterické školy. „Nadvedomé“ vlastné vnútro človeka sa môže prejaviť v pochopení telesného, duševného a mentálneho života. Zároveň sa pritom rozvíja schopnosť osvetliť, integrovať a rozšíriť stále hlbšie a staršie vrstvy podvedomia.

Od duchovno-duševnej roviny až po sily telesnej vôle k životu - taká bola cesta napr. v staroegyptských mystériách.

Pri vzkriesení Lazára (10:39-11. kapitola Evanjelia podľa Jána) je naznačené aj ďalšie prehĺbenie. Najprv sa vedľa zdanlivo vedľajších protikladov nápadne podobá uvedenému egyptskému poznaniu. To totiž obsahovalo známu skúsenosť, keď človek strávil tri dni v stave, ktorý moderná parapsychológia nazýva Out-Of-Body-Experience, teda skúsenosť mimo vlastného tela. Je to čosi podobné, ako keď sa človek v sne vedome vznáša nad vlastným telom. Človek má potom vnútornú istotu, že bude ako duševne-duchovná bytosť existovať aj po smrti. Musel sa o neho starať „hierofant“, ktorý musel dbať na to, aby sa dotyčná osoba najneskôr po troch dňoch opäť prebrala do pozemského vedomia, inak už by sa totiž už nemohla prebrať a telo by sa začalo rozkladať. Práve to sa však dozvedáme o Lazárovi, že „... už páchne, veď je už štyri dni v hrobe". Oná sila, ktorá ho „vrátila späť“, teda musela pôsobiť hlbšie, až do fyzickej substancie. Biblický dej ukazuje, že kresťanský duch tiež je rozoznateľný, ba možno dokonca predovšetkým v materiálnej stránke a vo vonkajšom čine. Je to tendencia, ktorú mohli znovu aktuálne pochopiť až v našej dobe: po tom, ako mystika predchádzajúcich storočí plne osvetlila duchovno-duševné vrstvy človeka.

Učenie všetkých náboženstiev o živote po smrti zrejme vychádzalo skôr z takých skúseností ako je opustenie vlastného tela, než z filozofických špekulácií, ktoré príliš nezodpovedali vedomiu ľudí v prehistorickej, ranohistorickej a antickej dobe. Primerané vyjadrenie nájdeme u Jeana Gebsera, v jeho diele „Ursprung und Gegenwart" (Pôvod a prítomnosť). Rozlišuje archaický, magický a mýtický stupeň vedomia pred abstraktným myslením a integrálnym vedomím. Či boli potrebné medzery medzi týmito stupňami, to je už iná otázka, ktorú je možné dnes rozpracovať. Aj R. Steiner zdôrazňuje neporovnateľnosť starších druhov vedomia. Púhe náznaky týchto druhov vedomia už môžeme nájsť len na rôznych stupňoch individuálneho vývoja dnešného jednotlivca.

Porovnanie s antickými rituálmi zasvätenia však neznamená, že Lazárovo vzkriesenie bolo rituálom, na ktorom sa podobne ako v Egypte všetci zúčastnili a doslova dohodli. Ježiš vo svojom živote svoje konanie často odpútaval od náboženských predpisov, či už časových (sabat), priestorových (chrám) či iného druhu. Až na základe tejto slobody využíval tieto situácie pozitívne, napr. sviatok pesach, chrám, ..... V tomto ohľade môže byť dnes vzorom pre zaobchádzanie s rôznymi trendmi, napr. prijímanie astrologických hľadísk, „silových polí“, zvykov. (Viď aj knihy od Marka Pogacnika: „Wege der Erdheilung" (Cesty k uzdraveniu Zeme), „Erdsysteme und Christuskraft“ (Systémy Zeme a Kristova sila).

V súvislosti s Lazárovým vzkriesením začal byť Ježiš a kruh, ktorý sa okolo neho vytváral, viac vidieť navonok. V tom je zrejmé Ježišovo rozšírené vedomie, ktoré zasahovalo tiež okruh učeníkov, a týmto spôsobom oplodňovalo aj širšie spoločenské okolie. Podobné rozšírenie vedomia nasledovníkov Ježiša môže aj dnes u týchto ľudí existovať, ak vyžarujú svoje skupinové aktivity navonok.

Teraz nasleduje cesta utrpenia. Veľkňaz hovorí o súvislosti medzi tým, čo sa má prostredníctvom Ježiša stať, a osudom celého národa (Jn 11). Vo svojom prorockom pohľade správne vníma, že Kristus zomrie za všetkých. Zle však z toho vyvodzuje, že by Ježiš ľudu uškodil, keby zostal nažive. To vyžaduje vedomie, ktoré dokáže chápať zároveň procesy a súvislosti nad rámec myslenia. Takú schopnosť však človek musí väčšinou najprv získať. Nie je to identické s inštinktívne sa objavujúcimi obrazmi. Najhlbšie príčiny možno objaviť, uvoľniť a zvládnuť. Už nebudú polovedome ukladané žiadne negatívne či iné myšlienky. Už sa nebudú môcť zhlukovať do problémových štruktúr, ktoré pôsobia až do hlbších aj telesných vrstiev. Ak človek tieto zákony hľadá, rieši sa problém pomaly aj spätne. Cesta do slobodnej a tvorivej budúcnosti je voľná.

Otázka:
Mohu to chápat tak, že Bůh pomáhá překlenout život a smrt, stejně jako každodenní vědomí a spánek?

Späť na obsah tejto stránky.

K ďalšej časti 1b: História utrpenia až do Turíc.   /   K 2. dielu: Kroky Zjavenia apoštola Jána.   /   K 3. časti: 11 Kapitol k rôznym témam a životným otázkam.   /   K časti 4: Starý zákon a príspevky k dialógu s inými nábozenstvami.

E-mail: Píšte podľa možnosti po nemecky alebo po anglicky. Píšte, prosím, v krátkych vetách a uvádzajte jazyk, v ktorom píšete.