1. Úsilie dostať na denné svetlo čiastočne zabudnuté spirituálne hĺbky kresťanstva, musí prirodzene začínať najskôr pri učení o živote a významu Ježiša Krista samého, a to síce vrátane „apokalyptických“ rysov, namiesto čistého vyberania, čo sa páči tej či onej teológii. Pritom sa ukazuje, že aj mnohostrannosť predchádzajúcich kresťanov sa musí brať vážne do úvahy, tak ako už ju brali do úvahy samotní evanjelisti ******), aby sa tak objasnil širší význam Kristovho podnetu.*

2. Staré cirkvi v nasledujúcich storočiach boli väčšinou riadené autoritou rozsiahlych pojednaní „cirkevných otcov“. Okrem iného pomocou gréčtiny a svojej učenosti objasnili (cirkevní otcovia prvotnej cirkvi) Európe ranné kresťanské ústne podanie. Vedeli mnoho aj o starších spisoch, ktoré sú dnes stratené. Tak, ako vo všetkých fázach, aj v ďalšom priebehu tejto fáze bolo vybraté to, čo by dnes zodpovedalo skutočnému kresťanstvu a čo nie. Aj niektoré záležitosti v ich poznatkoch, ktoré neskôr zatlačili do pozadia, si zaslúžili nové spracovanie , keď pre nič iné, tak pre porovnanie s pôvodom. Inak aj naďalej existovali kresťania, napríklad v Egypte, porovnaj aj nálezy v Naq Hammadi, ktorí sa museli starať ani nie natoľko o sprostredkovanie svätosti prostredníctvom cirkve, ale skôr o individuálny prístupu k Bohu modlitbou a meditácií atď. „V mystickej teológii“ dnešných ortodoxných cirkví zostalo z toho niečo mimoriadne silne zachované.

3. Stredoveká scholastika a kánonistika viedli k teologickej systematizácii prostredníctvom myšlienkových, vlastne nábožensko-filozofických vývodov, prípadne záverov, pričom cirkevní otcovia platili i naďalej za autoritu, ale len do tej miery, do akej sa to s týmito myšlienkovými pochodmi zhodovalo. Aj keď sa v scholastických myšlienkach našlo mnoho zmysluplnej výživy ducha vtedajšej doby, často zaráža jednostranná, absolútne uplatňovaná a preto vymedzujúca intelektuálna logika, ktorú by bolo potrebné rozlišovať od vlastnej náboženskej dimenzie. Toto, konzervované v forme učenia, prípadne dogiem viery, zvádzalo však aj k inkvizičným praktikám. Z tvorivosti dnešného duševného hľadajúceho alebo mystika je zrejmé, že na niektorých miestach by táto intelektuálna metóda mohla viesť aj k iným záverom a alebo sčasti aj viedla, prípadne, že skutočný duchovný rast predpokladá pružný a všetko zahrňujúci, nie však takto strnulé vedomie. Prísna scholastická metóda je ešte dnes dôležitým východiskom systematickej teológie, hlavne v katolíckej oblasti. Napriek tomu však dnes existujú mnohé nové priestory pre iné, prípadne ekumenické príspevky (napr. Yves Congar). Nejde teda o nejakú jednostrannú kritiku jedného z teologických smerov. V ranom štádiu práce na hlavnom texte „Kristových ciest“ sa tiež skúmalo, ktoré systematické možnosti členenia danej látky existujú. Zostala len jedna možnosť, a to poradie uvádzaných „Ježišových krokov“ v evanjeliách samých! Lebo práve v tom sa bezprostredne odráža archetypické poradie štádií ľudského vývoja a oblasti vedomia a to aj v pomere k okolitému svetu. To je však nový, interdisciplinárny príspevok.

4. Keď sa nad počiatkami nahromadilo dostatok cirkevnej tradície, nasledovalo úsilie reformátorov prijať ako základ silnejšie biblické pramene. Títo reformátori to však dokázali len veľmi obmedzene, nakoľko boli deťmi svojej doby a napríklad len málo vedeli o spirituálnych a mystických prúdoch z dejín kresťanstva. Inak však opúšťali aj tradície, ktoré sú v každom prípade vo svojom jadre cenné, ako uctievanie Panny Márie. Zostalo teda vyhradené jednotlivcom, ako ev. teológovi J. V. Andreae, aby sa venoval románovo zahaleným snovým obrazom a ich prostredníctvom hlbšie pokračujúcim prípadne „kresťansko - ezoterickým“ skúsenostiam. Že sa v tom to kresťanské nedalo len tak ľahko rozoznať, spočíva v jeho forme, ktorá bola volená z bezpečnostných dôvodov. Prostestantská oblasť nebola vždy taká tolerantná, ako by sa mohlo zdať. Protireformácia, náboženské vojny atď., vykonali to ostatné. Napriek tomu sa však vtedy rôzne teologické metódy v mnohom podobali. Tam, kde ešte dnes aj vo vnútri protestantskej cirkvi existujú oddelené spoločenstvá vyznania - ako luteránske a reformované (kalvinistické), ako aj zjednotené cirkvi, musia si ich nositelia nechať povedať, že sa to síce ešte môže hodiť pre teologické odborné diskusie, ale že s ohľadom na vlastných veriacich sa to už dávno prežilo.**

5. Nasledujúca doba novej filozofie, osvietenstva, prípadne racionalizmu s prírodnými vedami tiež neviedlo k tomu, aby sa intelektuálne podmienené staré, systematické teológie postavili bok po boku teológie spirituálnej skúsenosti. Naopak, dnes sa čoraz viac historicko-kritických teológov vedome či nevedome orientovalo na rovnako intelektuálne a okrem toho jednostranne materialistické vedecké chápanie vtedajšej doby. Teológia sa sčasti stala skôr historickým, literárno-vedeckým a lingvistickým smerom bádania, čo nie je automaticky nesprávne, ale je práve jednostranné.
Proti zvažování literárního žánru nelze nic namítat, může se tak učinit - pouze pokud možno na vhodném místě a nikoli schematicky, viz např. naše stránka k tak zvanému Filipově evangeliu (Naše nemecké/ anglické stránky). Porovnávat to co říká Písmo, s okolnostmi tehdejší doby, je také často nutné - pak by se to ale nemělo již apriorně předem zastírat z dnešního ducha doby pocházejícími hodnoceními tehdejšího dění. Osvětlit význam může také souvislost se vznikající obcí (pozn. věřících) – toto ale nesmí vést k omezení pohledu na vnější čistě lidské konání,v němž se již Bůh přímo nevyskytuje, třebaže právě to bylo pro lidi to nejdůležitější. Skutečnost, že určitá zpráva byla předána určitým lidem, nevylučuje v žádném případě univerzální význam. Chceme-li dnes hledat smysl tradice pro nás, je to důležité - plný obsah se však rozvine jen pokud budeme brát vážně hodnověrnost toho slíbeného také pro dnešní lidi nebo to minimálně alespoň zkusmo brát vážně.
(Naproti tomu sa ukazovali súčasní zástupcovia starých systematických teológií opäť ako určité jadro vlastnej teológie, okolo ktorého sa mohli zoskupovať nové smery bádania. Je otázne, či skutočne mohli byť takým integrujúcim jadrom. Nutne by bolo sčasti oprávnenou odvahou stanoviť mnohostranné vedecké objavy vo vzťahu k učeniu viery, ktoré by neviedli k novým, prírodovedeckým dogmám. Potom by bolo však len dôsledné, urobiť to dnes. Dosiaľ k tomu však väčšinou nedošlo. To by znamenalo brať do úvahy rysujúci sa nový obraz sveta, prípadne paradigma rysujúci sa z novších, už nie natoľko materialisticko-vedeckých prúdov kvantovej fyziky, z modernej biofyziky, geofyziky a astrofyziky a hlavne aj z interdisciplinárnych vied ako je parapsycholóia atď. Je nezmyselné opierať dnešnú teológiu o vedecký obraz sveta 19. storočia! ***

6. V 20. storočí preto nasledovali mnohé snahy odobrať teológii stránky, ktoré dosiaľ dostatočne nebrala do úvahy, ale ešte stále bez zapojenia onej mysticko-spirituálnej dimenzie, ktorú rozoznal už Karl Rahner ako potrebnú. Tieto pokusy v katolíckej a evanjelickej oblasti spoločnosti priniesli mnoho rôzneho tým, že sa zameriavali viac na praktické starosti človeka. Napríklad Karl Barth, Politická teológia a teológia oslobodenia 3. svet aj teológia stvorenia ****, feministické teológie, …V niektorých smeroch, ako je Bultmanova „teológia odmytoligozovania“, bolo však dieťa vyliate aj s vaničkou, to znamená, viera bola príliš redukovaná na, ako sme už uviedli, medzitým opäť zastaralý materiálny obraz sveta, hoci sa minimálne správne tvrdilo, že viera nepotrebuje žiadnu vedeckú objektivizáciu. Drewermann sa pokúšal potom o hĺbkovo psychologický výklad Evanjelií. To by sa mohlo vlastne stať mostom, ktorý by mohol viesť opäť z bezduchosti materialistického chápania sveta, keby sa nevyužíval proti vlastnej spirituálnej dimenzii Biblie, čo treba odlišovať.
Dnes v diskusii dominujú problémy medzi fundamentalizmom a relativizsmom. 
Inak v oblasti okrem teologických kruhov v posledných rokoch určitú úlohu hrajú zdanlivo moderné aj komerčné "príbehy, ktoré odhaľujú Krista", ktoré viac ako čo iné zhoršujú dnešnú diskusiu.

7. Nejaká „postmoderná“ teológia 21. storočia sa dosiaľ len málo prejavuje. Obnova spirituálnych možností kresťanstva - na udržanie tak starej hĺbky viery, ako takej získanej sociálnej bdelosti - predpokladá rozsiahlejšiu zmenu svedomia *****. Spirituálna presnosť a diferencované nazeranie na spoločnosť a svet sú veľmi potrebné, (namiesto toho len zastávať a pripisovať doterajšie smery bádania teológie a vedy o náboženstve): cesta k „úplnému“ kresťanstvu namiesto dnešnej fragmentácie. Tu sa začína spis „Kristove cesty “.

** Opäť opätovne existujú v Nemecku snahy očistiť túto situáciu. Viď ako doplnok článok „Evanjelická cirkev: predpotopný jašter sa hýbe, v č. 9, 2002 „Publik Forum“, Poštová schránka 2010, 61410 Oberursel. O rôznych cirkviach viď aj v časti 3 našej kapitoly „7 cirkví (zjavenie) a dnešné cirkvi“.

**** Viď napríklad „Ekologická teológia“, Kreuz-Verlag.

******) Dodatok: Ježiš a teológia

V Novom zákone existujú rozdielne teologické názory. Ale pisatelia ich museli vedome kombinovať . Pociťovali, že Ježiš mal mnohé stránky. Aby sme ho pochopili, je potrebný väčší počet teologických pohľadov.
Na jednej strane učil, že sociálne cítenie je liberálne alebo vo vnútri teológie oslobodené - a učil prísne individuálno-etické smernice zrejme konzervatívnych teológov (ale v žiadnom prípade formálne a nie orientovaných na štátnu moc).
Mal aj spirituálne stanovisko kresťanských mystikov alebo ezoterických kresťanov (porovnaj Mystické teológie východných ortodoxných cirkví) – tak ako aj vedomie, že učeníci musia zvládnuť ich život v tomto fyzickom svete (toto je hlavná téma väčšiny súčasných teológov a duševnej starostlivosti, najmä evanjelickej).
Ježiš ukazoval "nadprirodzený" vzťah k Bohu, (od krstu až ku krížu a zmŕtvychvstaniu, ako sa to vyjadruje z ohliadnutia späť svätého Jána, prípadne jeho žiakov v Evanjeliu podľa Jána), čo nemožno vysvetliť pomocou intelektuálneho vedomia teológov ako je napr. Bultmann. Napriek tomu však Ježiš musel prejsť ľudským životom, ako je to prístupné aj pre prírodného vedca.
Viac udalostí sa môže dnes chápať hĺbkovou psychológiou našich dní, viac udalostí je naopak spirituálnych v zmysle, ktorý prekračuje možnosti poznania hĺbkovej psychológie.
Mnohé hľadiská sa od doby, keď veľká časť raného kresťanstva bola prenasledovaná ako "kacíri" (vhodených do jedného kotla so skutočnými náboženskými neprístojnosťami) takmer stratili. Všetko to bolo jednostranné, ale už nie ako nejaká existujúca cirkev svojho druhu.
Táto jednostrannosť nie je automaticky negatívna. Konštruktívne časti všetkých týchto smerov by boli do určitej miery v poriadku - ak by si nemysleli, že sú jediní, ktorí majú pravdu, a že ti ostatní pravdu vôbec nemajú.

Metódy výskumu

Rôzne metódy výskumu sú všetky užitočné v  príslušných hraniciach, keď sa uplatňujú spoločne (interdisciplinárne). Ak sa však niekto pokúša teologicky stavať prakticky len na jednom odvetví vedenia (ako je jazykoveda alebo archeológia), bude výsledok čiastočne falošný. Okrem toho je potrebné doplniť meditatívne metódy, čo sa takmer nikde nerobí.
Kromě toho existují na křesťanské teologii více či méně nezávislé všeobecná religionistika a filozofie, které obě částečně konkurují teologii do té míry, do jaké se věnují náboženským otázkám těžko přístupným bez vlastního náboženského vztahu badatele. Nicméně, pokud někdo tím opravdově hledá skutečného Boha, může to být plodným doplňkem. Větší kompatibilita těchto oborů by se mohla během času objevit, když by se nábožnost uznala za základní vlastnost patřící k lidské bytosti. (Viz „Náboženství ...")

Poznámka k otázke o "trojjedinosti" Boha

V cirkevných predstavách o trojitosti prípadne trojjedinosti Boha (Trojica) by bolo potrebné rozlišovať, či ten, ktorý o tom niečo učí, s tým spája nejaký zážitok, ktorý nejakým spôsobom môže oznámiť alebo či ide len o rýdzo intelektuálne učenie (doktrínu), ktorá hovorí o troch božských osobách. "Kristove cesty" opisujú okrem iného Boha, Ježiša a Ducha svätého v ich charaktere a v ich zážitkových vzťahoch, namiesto toho, aby diskutovali o pojmoch ako je trojjedinosť.