Nový zákon načrtáva priamu inšpiráciu jednotlivých veriacich, rovnako tak, ako ďalšie dary Ducha svätého, ako niečo dôležité, čo všeobecne patrí k životu v Kristovi (porovnaj napr. 1 Kor 14, 25; Mk 16, 17). Je však zrejmé, že cesty k tomu nie sú ľahké.

Okrem turíčnych cirkví síce napríklad katolícka cirkev uznáva možnosť vyslovených posolstiev. Rozlišuje však medzi „všeobecným zjavením“ pre všetkých prostredníctvom Biblie, tradíciou a učením cirkvi na jednej strane a mystickými „súkromnými zjaveniami“ na strane druhej. Práve tieto nie sú do takej miery obsahom čohosi zmysluplného pre život dotyčných a ich bezprostredné okolie, a za určitých okolností dokonca platia ako zjavenia Ducha svätého, ale nepovažujú sa za záväzné a tiež sa nijako zvlášť nepodporujú. Veľmi často dochádza najmä ku kritickej reakcii z tejto cirkvi, ak sa oznamujú prorocké* posolstvá, ktoré sa svojím obsahom zameriavajú ďalej ako je súkromná cirkev, alebo ľudstvo, napr. posolstvo Márie a Krista. Od doby pápeža Pavla VI. nie je tlač týchto spisov oficiálne blokovaná v cirkvi blízkych nakladateľstvách. Tak ako predtým sa však takéto svedectvá čiastočne držia v tajnosti, tak ako to bolo po desaťročia s 3. posolstvom z Fatimy. Cirkev si v takých prípadoch vyhradzuje neskoršie definitívne posúdenie. Všetci, aj kongregácie veriacich sa združujú , aby pri prípadnom bližšom skúmaní dbali na právo vypočutia, prípadne slušného zaobchádzania podľa Can. 844 § 3. Can. 220, ďalej zakazuje neoprávnené poškodzovanie povesti či už kýmkoľvek (ako by k tomu mohlo dôjsť pre príliš rýchle verejné odsúdenie). V mnohých ďalších cirkviach  nezohráva celá táto oblasť nijakú veľkú úlohu, ani nerozpracovali žiadnu osobitnú prax v zaobchádzaní s týmito prejavmi. Na druhej strane existujú mnohé javy tohto druhu aj mimo cirkvi. Celkovo vzniká dojem, že Boh má záujem na tom, aby aj na tejto ceste stále nanovo stimuloval ľudí, aby ich skutočne vyučoval a aby ich aj varoval. To je však celoživotný, náročný proces učenia a šíriť takéto posolstvá vlastne predpokladá špeciálne povolania a aj osobitné prepojenie s Bohom a k tomu potrebnú prípravu.

Prví apoštolovia - ľudia, ktorí mohli zastupovať prostredníctvom im daných darov Ježiša Krista - hovorili podľa 1. Kor 14, 26 o priamych zjaveniach a ich vykladaní ako súčasti zhromaždenia. 1. Kor 12, 4-7: „Každý však dostáva prejavy ducha na všeobecný úžitok“. Podľa 1. Kor. 12, 28 môže úloha „prorokov“ * vyzerať ako podriadená apoštolom a až potom prichádzajú učitelia. V 1. Kor. 14 sa jazykový prejav odlišuje od prorockých výrokov pre potrebu spoločenstiev, ľudia s prorockými darmi boli vyslovene cenení, zatiaľ čo iní učeníci túto novú úlohu nemohli automaticky plniť. (Napr. Mt  10, 41).

Rozlišujúce znaky:

Tu ani tak nejde o otázku, či vôbec existujú inšpirácie, ktoré sa dajú pripočítať k autosugescii alebo masovej sugescii. Ten, kto študuje také fenomény v kresťanstve bez predsudkov, môže si rýchlo všimnúť, že takéto zužovanie čisto psychologických pokusov na vysvetlenie väčšiny prípadov nestačí.** Až po tomto poznaní začínajú vlastné zaujímavé otázky.

- Je zmysluplné hľadať poznanie, ktoré prichádza z ducha pravdy a ktoré nie; porovnaj 1. Jn 4, 1. K tomu však musí dochádzať s potrebnou starostlivosťou a opatrnosťou. Už z Biblie vidieť, že to automaticky nebolo tak, aby sa kňazi mohli vždy teoretickým teologickým hodnotením vyjadrovať k týmto zjaveniam Ducha. Len niektorí z nich mohli bezprostredne poznávať, z akého ducha posolstvo prichádza. Preto podľa Mt  7,15 - 20 treba hodnotiť prorocké dary predovšetkým podľa ich „plodov“. To znamená, či vedú ku Kristovi - napríklad k tzv. „zážitkom obrátenia“ s nasledujúcou pozitívnou zmenou v živote. alebo aj k duševnému prípadne telesnému uzdraveniu. Bolo by maximálne pochybné ich odmietať ako nepravé alebo „prichádzajúce od diabla“, lebo k nim dochádza milosťou - Jn 15,5: „bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ A keď prostredníctvom toho napríklad vzniká väčšia láska ku Kristovi a blížnym, je to pozitívny znak. Porovnaj aj varovanie pred odsudzovaním podľa Mt  7, 1, Mt  12,24-30 a Skutky apoštolov 5,38-39. Tiež morálne teologicky a aj podľa svetských právnych zásad by bolo nesprávne odsúdiť niečo v prípade pochybností.

- Ďalším rozlišujúcim znakom môže byť skromnosť vystupovania takých ľudí, lebo len tam, kde je človek „tichý“, môže počuť Božieho ducha. Teologické poznatky tu vôbec nepredstavujú charakteristický znak, často boli zvolení práve jednoduchí ľudia („charizma laikov“). Vzdelanci sem môžu jedine vtedy, keď nie sú márnomyseľní, prípadne zatvrdnutí, a napriek tomu patria k oným „chudobným v duchu“ podľa Mt  5,3. (napríklad Saduceji - racionalisti a materialisti - i farizeji - väčšinou ustrnuli v náboženskom mudrovaní - nepatria tedy medzi oných „chudobných v duchu“).

- To, že žijete svoj život dôstojne ako ľudia a plníte svoje každodenné povinnosti, však tiež poskytuje priestor Bohu, Otcovi Všemohúcemu, aký si zaslúži vo vašom živote. (Z Máriiných posolstiev tým, ktorí ju videli v Garabandale ako aj na iných miestach.)

- Ako znak tu navyše zohráva úlohu oslobodenie sa od vonkajšieho duchovného utlačovania . Duch svätý je zbavený ľudského rozdelenia a na svoje pôsobenie potrebuje voľnosť. Človek má svoje vlastné svedomie, ktoré nie je identické s jeho vonkajším zaujatím. Skutky apoštolov 5, 29: „Boha treba viacej poslúchať ako ľudí“. Tu sa však nepopiera, že duchovný sprievod má ďalej svoj zmysel. Nemusí sa začínať v každej generácii celkom od začiatku.

Existujú mnohé formy, prostredníctvom ktorých sa môže zjavovať posolstvo z Ducha. Napríklad „vnútorné slovo“/ „vnútorný hlas vychádzajúci zo srdca" pri plnom vedomí – teda nezamieňať za schizofrenické alebo hypnotické javy. V niektorých prípadoch bude tiež jasné, že má iný charakter ako telepatické javy. (Porovnaj "Vom Inneren Wort" - O vnútornom hlase, Výber z Johannes Tennhardt, a j., Lorber-Verlag, Nemecko). Zriedka je nutné vziať do úvahy stav tranzu, keď človek veľkým rozsahom ustupuje do pozadia, ale aj potom treba rozlišovať okolnosti (napríklad druh zladenia, prípadne zviazanosti s Bohom), že nejde o normálny tranz, to znamená, že ide o čisté zúženie vedomia, v ktorom sa môžu prejaviť také veľmi problematické vnuknutia v zmysle spiritizmu, ktoré oslabujú účastníkov. Ďalej sa stáva, že niekto prežíva niečo vnútorne ako víziu, svetlo alebo myšlienku, a potom to môžeme previesť do slov a zapísať. Tiež sa prejavuje priame písanie, ale pri vedomí, ktoré treba rozlišovať od automatického písania spiritizmu, ku ktorému dochádza v tranze.

Že „Duch svätý“ môže pôsobiť v posolstve, neplatí len pri priamom oslovení z duchovného zdroja (:“…“). Naopak aj myšlienka, rozhovor medzi ľuďmi, alebo článok či kniha môžu celkom alebo čiastočne pochádzať z tohto inšpiračného prameňa, pretože môže podnietiť ľudskú tvorivosť tak, ako to ono chce. O Duchu svätom všeobecne porovnaj Jn 3, 8, Jn 14, 26, a hlavný text Kristove cesty, Časť 1b, ako aj kapitola „Prvé Turíce“.

K prorokovaniu v užšom zmysle vízií budúcnosti viď aj tomu zodpovedajúcu kapitolu v hlavnom textu "Kristove cesty"). Časť 2, napríklad kapitolu „K zaobchádzaniu s proroctvami“.

*) Prophetie - slovo pochádzajúce z gréčtiny - v prvom rade znamená upozornenie z nadzmyslovej oblasti, v kresťanskom zmysle od Boha, prípadne Ducha svätého. Vnuknutia, ako sa často chápu „predpovede budúcnosti“, sú len zvláštnym prípadom. Treba poukázať ešte na niektoré miesta v Starom zákone, ktoré sa týkajú charakteru proroctva - s výhradou, že sa predpoklady k tomu od tej doby zmenili (starý druh proroctva až po Ježišovu dobu prakticky zanikol, bol nanovo prebudený): Kniha proroka Joela 3, 1-2, Kniha proroka Amosa 3, 7-8.

**) V niektorých prípadoch sa môžu aj ľudia so skutočne inšpiratívnymi schopnosťami dostať do stavov, ktoré sa podobajú známym psychickým poruchám – hoci s nutkavo pokračujúcim tokom vnútorných dialógov a trvalou neschopnosťou pracovať s pozemskými potrebami. Aby sa dalo vyhnúť takým excesom, by sa malo dbať okrem uvedených aspektov na nasledujúce vonkajšie predpoklady: dostatok spánku, dostatok stravy dostatočne bohatej na vitamíny B – to znamená opatrne v tejto súvislosti s pôstmi hoci s tým nie je dostatok skúseností, udržiavať jasné naladenie na žiadúci prameň, teda na Krista, žiadna príliš dlhá schôdza, ktorá by ponúkala príležitosť na odbiehanie a „prekrucovanie", dostatočná snaha opäť sa priblížiť k pozemskej súčasnosti mimo intenzívne vnútorné zážitky; seba-vedomé spracovanie počutého; sebou samým spracované počuté. Pomocníci, duchovní sprievodcovia, terapeuti a im podobní môžu v takých prípadoch často naozaj pomáhať, ak majú špecifické skúsenosti/vedomosti, k čomu patrí aj to, že musia brať vážne nielen momentálne porušenú náladu, ale aj nerušený základný fenomén.