Kristove Cesty

Nezávislá informačná stránka s názormi 
z mnohých oblastí výskumov a skúseností.

Na domovskú stránku: ďalšie ponuky a jazyky.

 

Kristove cesty v ľudskom vedomí a na Zemi.

Obsah všetkých častí.

K časti 1a: Kroky Evanjelií, Ježišovo narodenie až po vzkriesenie Lazára.

Toto je časť 1b: Kapitoly o krokoch Evanjelií, história utrpenia až po Turíce:.

Pro další kapitoly se musí nejprve stránka plně uložit!
16. Ovce
17. Kristus a umývanie nôh a pomazanie Máriou v Betánii
18. Posledná večera; vjazd ako Mesiáš, zajatie a bičovanie
19. Korunovanie tŕňovou korunou a reči na rozlúčku
20. Ukrižovanie a uloženie do hrobu
21. Otázka prázdneho hrobu, „zostúpenie do pekiel“, „vystúpenie do raja“
22. Vzkriesenie
23. Nanebovzatie
24. Udalosti počas Turíc
25. Ježišov obraz

K 2. časti: Kroky Zjavenia apoštola Jána
(12 kapitol k Zjaveniu)
Záverečná kapitola: Kresťanskosť
Tabuľka
: Kresťanský postoj – „V tomto svete, nie však z tohto sveta“, „Tretia cesta“.

K 3. časti: 11 kapitol k rôznym témam a životným otázkam – sem kliknite

K časti 4: Starý zákon a príspevky k dialógu s inými nábozenstvami

Upozornenie na iné znenie a práva.

e-mail.

 

Metodický pokyn:

Nasledujúcich 37 kapitol sleduje kroky v Evanjeliách a Zjavení apoštola Jána. Odporúča sa aj rozpracovávať ich v tomto poradí pomocou Evanjelia podľa apoštola Jána a Zjavenia.

Štúdium Biblie, tzn. čítať texty, rozpracovávať ich jazykovo a v ich súvislosti je len jednou metódou. Počas štúdia môžu kapitoly textu a v neposlednom rade aj Boh sám podporovať hlbšie poznanie. Kto sa zaujíma bližšie o celistvú metódu rozpracovania – vrátane zanedbaných vrstiev duše – môže po štúdiu jednej kapitoly týchto koncentrovaných úvah čítať zodpovedajúcu kapitolu napr. Evanjelium podľa apoštola Jána a meditovať nad ním.

Podrobněji k meditační praxi.

Otračenie (.pdf, 169 kB)

Späť na obsah tejto stránky.

  

„Ovce“.

V čase pred umývaním nôh hovoril Kristus o svojich učeníkoch ako o „ovciach“ – Jn 10, 11-18, rovnako ako Kristus sám sa na inom mieste označuje za „Baránka“. Tak sa zdôrazňuje už existujúca alebo prípadne opätovne pripravená otvorenosť učeníkov – hlavne pre to, čo vychádza z Krista – ale aj podobný vzťah medzi Kristom a Bohom. Hoci už človek môže byť veľmi zrelý, teraz sa môže cítiť opäť na úrovni ako nepopísaný list, ako dieťa. Skutočný pokrok vedie – a to aj vtedy, keď sa musí stále rozvíjať proti pýche – skôr ku skromnosti. Chápanie toho, že všetci ľudia zohrávajú síce významnú, ale koniec koncov len malú úlohu v porovnaní s Bohom, rastie. Môžeme hovoriť aj o pokore, ale o pokore vo voľnom a duchovnom zmysle a nie v zmysle podkladania sa voči pozemským autoritám, tak ako sa často mylne chápalo. Nie náhodou Kristus hovorí v tej istej kapitole „... Ja som brána k ovciam“. Ten, kto otvára svoju bytosť, prípadne svoje srdce pre Krista, pre toho je i on otvorený ako brána vedúca k Bohu, ako predpoklad pre všetko ostatné.

"Ovce" sa tiež stavajú proti "capom" (napríklad Mt 25, 32-33).

Späť na obsah tejto stránky.

 

Kristus a umývanie nôh a pomazanie Máriou v Betánii.

Ostatok toho, čo je v evanjeliách je vždy skôr symbolickou udalosťou, kde chýba podrobné sprievodné poučenie. Najneskôr už tu môžeme odložiť pohľad na upravené komerčné príbehy typu „Všetko o odhaľovaní Ježiša“ na konci ktorých stále ešte nevieme, o čo tu vlastne ide. Aj tu síce môžu byť niektoré vonkajší poznatky nápomocné, ale to rozhodujúce môže byť obsiahnuté len v meditatívnom spracovaní. To ale môže byť pre iných ľudí zase stimulom pre vlastnú snahu po poznaní, ktorou im nemôže žiadny farár, alebo historik odmietnuť.

Umývanie nôh je v textu Biblie (Jn 13, 1-20) popisované ako očisťovanie. Pretože však takým „ezoterickým“ miestam neskôr tak či tak takmer nikto nerozumel ponechali ich bez cenzúry. Dotyčný je „celkom čistý“, neide teda o nohy, ale o ich symbolický význam pre celého človeka. V najrôznejších kultúrach bolo ono myslenie rozšírené práve v tomto výklade. Rovnaké funkcie môžeme nájsť u ľudského organizmu, teda mikro- alebo mezokozmov a vo vonkajšej prírode, teda v makrokozme. Nohy sú obrátené k zemi, ich pohyb odpovedá vôli človeka. To, či človek vonkajškovo „ide“ tou či onou cestou, vyžaduje jeho rozhodnutie, jeho vôľu. Očistenie tejto vôle a jej rozporných úskokov sa teda javí ako obsah umývania nôh. Porovnaj aj, že Ježiš v Mt. 25, 31 nn, prikladá dobrému činu vyššiu hodnotu, ako len verbálnemu vyznaniu kresťanskej viery.

Toto však nepredstavuje, rovnako ako ďalšie udalosti, iba opakovanie už v predchádzajúcich rokoch daných impulzov na očisťovanie rôznych oblastí bytosti človeka. Všetko je predznačené tým, že Ježiš vnútorne vie, že „prišiel jeho čas, a že jeho učeníci by mali dozrieť tak, aby sami niesli do širších kruhov ďalej „ono niečo“. Už nie len ich osobné kvality, tu je cieľom ich dobrá vôľa prekrývajúca ich vnútorné já. Zvlášť ono vyššie, nesebecké Já (Ich) – sa práve teraz stále viac zjednocuje s osobou „môže sa teraz samo stále silnejšie zjednocovať s oným “Kristom“, ktorý v nás prijal podobu“, ako „Já (Ich) všetkých Já (Ich)“. Táto skúsenosť by sa mohla popísať tak, že pri vnútornom naplňovaní tohto jednania môže vzniknúť taká čistota, že teraz sa všetko bude riadiť priamo z toho najvnútornejšieho zdroja, môže prenikať najrôznejšími vrstvami ľudskej bytosti. Najskôr však ide o vôľu. Cítenie a poznávanie sa zdokonalí až v ďalšom priebehu, kedy človek bude môcť presnejšie vysvetliť dôvod svojich impulzov. Aj Boh sleduje v nás to poradie, ktoré sa ukazuje na hlbšej úrovni pri dospievaní dieťaťa. To neznamená, že tento nový úsek vo vývoji snáď prebieha „bezhlavo“. Ľudský vývoj etického cítenia a jasného poznania je už predtým veľmi zasiahnutý. Nie je tu však len ďalšie zdokonaľovanie v zmysle Krista, ako už je obsiahnuté v oblasti vôle.

Iný druh prežitku týchto ťažko opísateľných fáz možno vidieť vo vzťahu porovnaní vlastnej uvedomelosti, prípadne pohľadu, s ktorými „anjel “ prípadne samo Vyššie môže pozorovať život. (Anjelské Vyššie Selbst sa môže teraz ukázať silnejšie zjednotené s Kristom a prežíva tak premenenie sa. Skúsenosti s anjelmi sú dnes v častiach nových spirituálnych hnutiach celkom normálne. Kresťania však aj napriek tomu, čo je písané v Biblii, ešte často pochybujú, či vôbec niečo také existuje, už nehovoriac o otázke, čo to má spoločné s „vlastným“ tzv. „anjelom strážnym“ ako tomu hovorí ľudová vrava, a aké by mohlo také spojenie vypadať. Kristovi však ide o formovanú, personálnu bytosť človeka a o to, aby zostalo zachované to, čo sa dosiahlo pri otváraní sa seba samého neosobným svetom síl „anjelov“. Človek je aj pre Krista, ktorý má takú skúsenosť, stále ešte nedokonalý. Prvý náhľad do tejto oblasti necháva učeníkom získať už v 1. kapitole Evanjelia podľa Jána. Niektorí duchovne orientovaní ľudia sa domnievajú, že predovšetkým ide len o zážitok s anjelom a potom sa môžu stiahnuť z pozemského života. Ale skúmanie tejto oblasti predpokladá už z dosť vypracovanej stability, ak sa nemá skončiť v omyloch ilúzií. Ďalej touto fázou začína iste možnosť rozsiahleho prenikania pozemského života duchom. Ako východisko sa možno zmieniť o tom, že napr. R. Steiner, ako bádateľ v oblasti ducha, pripisuje vývoj človeka na Zemi ešte dlhým stáročiam, tak ako to činí aj rad iných smerov. Že sú ešte iné praktiky, ako hypnoticko-spiritistické „vyvolávanie duchov“, ktoré už nemajú vôbec nič spoločné s tu uvedeným archetypickým základným poznaním anjelov, netreba ďalej vyzdvihovať. Ale v súčasnosti existujú stále rastúce snahy ľudí, hoci len vo svojom každodennom živote byť v kontakte s anjelmi.

Pri umývaní nôh zatiaľ nie je nijako nápadné, že ono miesto v Jn 12 – má vnútornú spojitosť s tým, že Mária z Betánie symbolicky pomazala Ježiša a jeho nohy osušila svojimi vlasmi. Predstavuje tu proste samú seba ako človeka a alebo tu už predstavuje ženské aspekty Božie, aké možno pripisovať Márii, matke Ježišovej a Márii z Magdaly – ktorá pravdepodobne nie je totožná s Máriou z Betánie – na iných miestach. Prečo toto predchádza známemu umývaniu nôh? Pre tieto počiatky – inak rozpornej – feministickej teológie skúseností zaiste existujú tiež ešte poklady, doposiaľ nevyzdvihnuté alebo vyzdvihnuté len čiastočne. Napr. „Posledné pomazanie“ katolícke cirkvi možno považovať za dozvuk tejto udalosti.

Ďalej stojí za zmienku, že umývanie nôh nepredstavuje jednorázový osobný čin len Ježiša samého, ale že aj učeníci sú takto nabádaní, aby si vzájomne umyli nohy, podobne ako Večera Pána sa jednoducho vkladá do rúk vznikajúceho spoločenstva – v zmysle kňažstva všetkých. Pri umývaní nôh zjemnená vôľa poprípade vôľa k životu, sa prostredníctvom vlastnej bytosti rozširuje na okolie, najskôr na konkrétny náprotivok, ktorému dotyčný alebo dotyčná umyje nohy, potom aj na spoluzodpovednosť za ďalších a za učeníkov dohromady.

Umývanie nôh sa môže chápať aj ako služba druhým. Len týmto umývaním nôh „budete mať svoj podiel so mnou“, ako to hovorí Ježiš. To podtrháva v mnohých ohľadoch ďalekosiahly význam tohto kroku. Týka sa to najmä onej oblasti, ktorej mladí ľudia hovoria takto: on/ona „so mnou chodí“. Ale nejde iba už o to, „mať pomer“, ale „byť (v žijúcom) vzťahu“. Umývanie nôh je pochopiteľné len ako „krok vpred“. Na vonkajšom utváraní takého jednania už menej záleží. V zmysle alchymistickej praxe, využívať vonkajšie konanie ako názornú pomoc pri pohľade aj na vnútorné konanie a procesy prebiehajúce v človeku, je takéto konanie aj tak zmysluplné. Ale len s k tomu príslušným vnútorným názorom. Veď aj mysliteľne správne naladenie konajúceho farára by samo o sebe nepostačilo, vyžaduje to samého postihnutého, lebo ide o neho. To platí také pre Poslednú večeru – o rôznych aspektoch ktorej nie sú teológovia zajedno. Môžu mať celkom určitým spôsobom pravdu, ale toto hľadisko vedomého premenia sa dotyčného samotného, o ktoré vlastne otvorene ide, dostatočne nezhodnotila ani katolícka ani evanjelická cirkev.

V prípade jednoduchého poučovania mohlo byť prítomných napr. 5 tisíc ľudí a neskôr päťsto alebo sedemdesiat, ktorí ich mohli sledovať, potom však na umývaní nôh sa najskôr podieľalo len 11 učeníkov, tých, ktorí sa už od Ježiša hodne naučili a tak boli pripravení, aby sa chytili takej príležitosti. Judáš na to zrejme asi nebol pripravený. Ani Ježiš nepoučuje naraz všetkých, len postupne. Je ale možné, že do popredia vystúpia aj jednotlivci, ktorí začnú vnútorne hlbšie vnímať ako tí, ktorí v tom vidia udalosti, ktoré smerujú k ukrižovaniu. O to sa pokúšali kresťanskí rozenkruciáni. Umývanie nôh, bičovanie, korunovanie tŕňovou korunou, ukrižovanie a uloženie do hrobu, vzkriesenie, na nebo vstúpenie, označovali za stupne „kresťanského zasvätenia“. Prenesené do spôsobov hlbokého uvažovania novej doby z toho vyplynuli také snové obrazy siedmich dní „Chimickej svadby Christiana Rosenkreutza“, ktorú v roku 1616 vydal luteránsky teológ J. V. Andreae ako skrytú satiru.

Taký krok zaručene nekončí u prvého zážitku z vonkajška, v meditácii alebo v snu. Bytie človeka so všetkými jeho schopnosťami sa môže rozširovať mnohými smery, môžu nasledovať iné kroky, ktoré sa pretínajú s niektorými predchádzajúcimi, ale nové kvality ako ich súhrn určitým spôsobom môžu vzniknúť až potom, čo to, čo predchádzalo, sa stane základom ďalšej stavby.

Po pomazaní v Betánii nasleduje v Jn 12, Ježišov vjazd do Jeruzalema ako Mesiáša. Po umývaní nôh nasleduje v Jn 13 – 17, oznámenie zrady Judáša Iškariotského v reči na rozlúčku a Ježišova veľkňazská modlitba.

Teologové nejednou spatřovali v umývání nohou obrazné jednání, které naznačuje blížící se ukřižování, nebo příklad služby s očisťující Boží láskou. Ale bylo to také vykládáno jako přímo působící čin.

K tomuto nasleduje v nemeckej a anglickej verzii úryvok z Evanjelia podľa Jána 13,3-15: Umývanie nôh.

Otázka:
Chtěl bych Boha prosit o to* - pokud se to již nestalo -, aby dobrá vůle ve vztahu s mým protějškem přešla do mého masa a krve - i když je to vysilujícící?
* Neskôr - namiesto prosiť (modliť sa) - veriť, to znamená byť o tom presvedčený. Ešte neskôr zakúsiť Božie pôsobenie (milosť).

Späť na obsah tejto stránky.

 

Posledná večera; vjazd ako Mesiáš, zajatie a bičovanie.

Ježiš vošiel do Jeruzalema ako zasľúbený Mesiáš – Jn 12, 12-19. Zatvrdnuté kňazské kasty vedeli cielene tlačiť psychické gombíky ľudí a obrátiť mienenie masy do opaku. Jednotlivci, ktorí v sebe dokážu pozorovať negatívne sklony a ľahostajnosť, aby dosiahli premenu, môžu až teraz dostať onú stabilitu a spojenie s Bohom, vďaka ktorým nebudú už tak manipulovateľní masovou sugesciou – a vonkajšími negatívnymi vplyvmi, o dokázanie reálnosti ktorých sa mnohí snažili aj v udalostiach 20. storočia.

Pri zajatí Jn 18 – Ježiš najskôr doslova zrazí vojakov k zemi – čím ukazuje, že nepodlieha ich moci. Až potom ich nechá z vlastnej vôle stáť.

„Bičovanie“ Ježišovo – Jn 19, 1 – zasahuje jeho chrbát. Stredná oblasť človeka, cítenie, jeho síla na prekonanie utrpenia v emocionálnej oblasti, sú kvality, ktoré sa môžu objaviť pri určitom stupni meditácie a nie pri pasívne znášanom utrpení. Napriek tomu však všetci kresťanskí mystici podávajú správu o bolesti dobrovoľne alebo nedobrovoľne pociťovanej v ich vnútri. Kristus pred bičovaním ustrašene neuteká, čo pre neho zaiste – tak ako indickému majstrovi, ktorý ovláda bratiaharu, teda spätné stiahnutie zmyslov – by bolo možné. Aj tu sa teda stretávame s rozšírením vedomého bytia na utrpení ostatných.

Treba poznamenať, že to nebola celá pravda, keď, ako sa už uviedlo, bičovanie Ježiša sa považovalo za symbol určitého „stupňa zasvätenia“, teda stupňa rozvoja dnešného človeka na ceste k väčšej dokonalosti. Ježiš učinil k tomu vlastný krok už pri Poslednej večeri, ktorá nasledovala po pomazaní v Betánii (Matúš 26,26-29). Táto Posledná večera je lepším symbolom toho, čo Ježiš dáva trpiacemu ľudstvu. Chlieb tu predstavuje predovšetkým podstatu (napríklad dušu) Ježiša Krista - „Slova“. Víno predstavuje Kristovho božského ducha, ktorý toto Slovo oživuje pre altruistické pôsobenie. Katolícka cirkev zdôrazňuje premenu podstaty chleba a vína na mäso a krv Kristovu. Evanjelické cirkvi zdôrazňujú sviatok spomienky na Krista. Pritom ale obe majú pravdu – už pri prostom „svätením vody“ dokázali vedecké výskumy, že usporiadanie molekúl vody vykazuje iné uhly. Ale skutočne dôležitým bodom by bola zmena účastníka samého, keď by sa koncentroval na to, že sa premieňa tým, čo vyžaruje z premeneného a premieňajúceho sa „tela a krvi“ Kristovej. Chlieb a víno sú k tomu názornou pomôckou. Niektorí sa dokonca pokúšali naladiť na premenené a premieňajúce sa telo a krv Kristovu „čisto duchovne, bez chleba a vína – a pociťovali jeho účinok. Je to ale prinajmenšom ťažšie a – keby niekto chcel praktikovať požehnanú hostinu bez nároku na kresťanskou „svätosť“ mal by to skôr nazývať „agapé“ – „hostina lásky“.

Bičovaniu možno chápať ako určitý druh vonkajšej, karikatúrnej odpovedi nevedomých mocností na to, čo sa vlastne stalo a nemusí preto toľko stáť v strede prežívania. To platí aj pre nasledujúce korunovanie tŕňovou korunou. Niekedy jednostranné zdôrazňovanie utrpenia v starej kresťanské ezoterike sa má k takým novším poznatkom zhruba ako starší spôsob predstavovania Jána Krstiteľa na spôsob Ježiša a jeho učeníkov. Človek sa môže slobodne rozhodnúť, ktorou z týchto ciest pôjde v prvom rade.

Teologicky se také diskutovalo o tom, zda poslední Večeře Páně představovala vlastní formu židovské hostiny Pesach nebo zda Ježíš, když sám sebe označil za skutečného „oběťního Beránka" ,tím nenahradil starý svátek. Nová smlouva Boha s lidmi (Nový zákon), podle Ježíše (Lk 22, 20); Jer 31, 31-33, byla chápána ve spojení s Ex 24,8, Iz 53,12. V chlebu byla spíše spatřována osoba Ježíšova a v krvi kompletní uzdravující odevzdání se. Jiní zpochybňovali původnost podání (tzv. slovní ustanovení) - které se jim vzhledem k jejich dodržování ranných Písem právě nezdálo

K tomuto nasleduje v nemeckej a anglickej verzii úryvok z Evanjelia podľa Matúša (26,26-29) k Poslednej večeri, Svätému prijímaniu, Eucharistii.)

Otázka:
Rád bych - pokud to již není součástí mé životní zkušenosti – prosil Boha o schopnost k laskavé spolupráci s druhými* - i když to vyžaduje duchovní změny?

Späť na obsah tejto stránky.

 

Korunovanie tŕňovou korunou a reči na rozlúčku.

Pretože bičovanie bolo u Rimanov bežným minimálnym trestom, ustupuje tu význam tohto pojmu v zmysle predkresťanských mysteriálnych kultov do pozadia. Korunovanie tŕňovou korunou – Jn 19, 2-3, ďalší pojem týchto mystérií, nie je naopak súčasťou bežného rímskeho repertoáru trestov**. Nepochybne možno v tom vidieť iróniu. Tŕne miesto zlata. I napriek tomu zostáva otázkou, ako sa stalo, že vojaci nadviazali tak presne na tradíciu mystérií a to aj vtedy, keď im to v danom okamžiku nemuselo byť zrejmé. Aj vtedy, keby si boli vedomí vonkajšej podobnosti, nemohli by však Krista redukovať na druh prežitku, ktorí poznali.

Zatiaľčo zlatá koruna by bola vonkajším symbolom panstva – čo sa nemuselo nutne chápať negatívne – Kristova tŕňová koruna bola symbolom akéhosi druhu majstrovstva, ktorý však vo svete neplatí. Pritom tŕne bodali do hlavy. Aj tu nie je potrebné hľadať len bolesť, ale silu prekonať všetku myšlienkovú malomyseľnosť, ktorú Kristus vôbec neprejavuje. Tieto náznaky malomyseľnosti sa prejavujú len v okamžiku, keď sa s konečnou platnosťou rozhodol, že onen „kalich“ ho neminie. Bičovanie a korunovanie tŕňovou korunou pre nás naznačujú, že ide v podstate o pokračovanie umývania nôh. Cítenie a poznanie – navzdory všetkému odporu – sa javí skôr ako „posvätné“.

Zmienená neustála tendencia počas toho, čo sa deje, prerastať v seba samého, má ako sila aj vzťah k novým hnutiam, ako je mierové hnutie, ekologické hnutie duchovné snahy, ktoré chcú „uzdraviť Zem“.

Tak ako už pri bičovaní aj pri korunovaní tŕňovou korunou ide o reakciu, o akýsi otlačok toho, k čomu predtým došlo. Tento jediný bod, kde sa vyjadruje ono duchovné otvorenie, vyjadrujúce sa prerastaním samého seba, spočíva v „rozlúčkových rečiach“ Ježišových, napríklad Jn 13, 31-17, a v stretnutí s Pilátom napr. Jn 19, 5*(*“Hľa človek“), čo sa môže meditatívne prejaviť ako to, že Ježiš Kristus je predobrazom vykúpeného človeka. Nielen umývanie nôh a posledná večera ako také, ale aj slová Ježiša boli zároveň činmi.

Týmto poznatkom by zmysluplne zodpovedalo to, že tam, kde sa dnes hovorí o „kresťanskom zasväcovaní alebo vývojových krokoch“, by sa toto malo brať do úvahy ako rozhodujúci pozitívny základ.

**) V dějinách náboženství se však vyskytuje posmívaná bytost nebo posmívaný král, na kterého se snášel hněv lidu. Ve Starém zákoně existoval obětní beránek, který měl pykat za hříchy lidu (Lv 16, 15). V obou případech to však spíše působilo jako symbolický rituál. Proto se to tradiční teologie snažila vykládat tak, že teprve Ježíš mohl přinést účinnou oběť za všechny. Někteří kritičtí teologové se domnívali, žr na základě těchto náznaků starých obětních kultů je třeba zpochybnit myšlenku oběti vůbec. To mohlo být při povrchním uvažování snadné - ale jak je uvedeno výše, v tom co se stalo, je skryto mnohem více, než hledisko sebeobětování. Jde také o jeho cíl.

Otázka:
Chtěl bych Boha poprosit - pokud si toho nejsem dosud vědom - o moudré zacházení se skupinami*, ke kterým patřím - i když to vyžaduje tvrdě pracovat na svých starých myšlenkových vzorech?

Späť na obsah tejto stránky.

 

Ukrižovanie a uloženie do hrobu.

Názory na ukrižovanie a Ježišovu smrť sú ešte rozdielnejšie, ako je tomu v prípade iných etáp jeho života. To na jednej strane spočíva na hodnote, ktorou tomu prikladá cirkev, na druhej strane na tom, že vykladači chceli všetko zaradiť do svojho príslušného svetonázorového systému. Napríklad Jn 19, 12-37.

Gnostické hnutie na počiatku ranného kresťanstva sa síce chcelo Kristom zaoberať. Ale podľa ich starogréckeho základu si nedokázali predstaviť, že taká veľká svetlá bytosť sa zrodila zo ženy a že by mala zomrieť. Musel by teda vyzerať ako anjel, prípadne, tak ako sa to pripisovalo niektorým orientálnym majstrom, by musel mať len zdanlivé telo, nebol by teda smrteľným, ale proste by sa zase rozplynul. Preto že v ich učení pozemský svet a hmota sa považovali za trvalé zlo, bolo pre nich nemožné prijať, že taká bytosť by mala prejsť všetkými fázami pozemského života alebo tieto fáze preniknúť svojim svetlom . Pojem „gnostický“ sa tu používa na rozdiel od apoštolskej gnózy a tento rozdiel používal aj kritik siekt F. W. Haack. V týchto učeniach však možno vidieť najrôznejšie prechody. Gnostické „Evanjelium pravdy“ uznáva, že Ježiš bol pribitý na kríž. Materiálne a negatívne naladení ľudia nerozširovali len legendy, že Ježiš bol nemanželským synom rímskeho vojaka, čo bolo v rámci vtedajších morálnych predstav niečo maximálne ponižujúceho. Tiež sa špekulovalo s tým, že Ježiš nezomrel, ale že ho liečili a že sa uzdravil. Aj v dnešnej dobe existujú také pokusy, napríklad tvrdenia, že hrob, patriaci zrejme starému človeku menom Ježiš v Kašmíre, patril biblickému Ježišovi. Ešte aj dnes sa objavujú ďalšie iné, doposiaľ nenájdené európske hroby Ježišove, aspoň v modernej literatúre. K tomu musíme povedať, že meno Ježiš alebo aj Jehošua, Ješua, Ješap nebolo ako meno ničím ojedinelým. Také v apokryfoch (do biblického kánonu neprijatých spisov) sa objavuje viac iných Ježišov. Ježiš Sirach, Ježiš ben Pandira nehovoriac už o tom, že podľa toho, ako R. Steiner poukazuje na základe rozdielnych údajov o Ježišovom rodokmeni v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu, sa R. Steiner domnieva, že vlastný Ježiš boli dva vzájomne súvisiaci chlapci.

S týmito tézami súvisia rozporné nálezy, ktoré sa týkajú turínskeho Ježišovho pohrebného plátna. Raz sa tvrdilo, že plátno obsahuje pele z Ježišovej doby a jeho vlasti, potom sa zase tvrdilo, že pochádza „zo stredoveku“. Možno sa však stretnúť aj s tvrdením, že obraz mohol byť vyvolaný len náhlym vysoko energetickým žiarením, napríklad rozkladom, inokedy sa upozorňuje na stopy krvi, podľa ktorých bol Ježiš pri snímaní z kríža ešte živý. Iný posudok, vychádzajúci z najnovšieho stavu výskumu, opäť hovorí o pravosti tohto plátna a o nezvyklej príčine vzniku obrazu. To by mohlo pomôcť v tom, že by sa aj v rámci svojho pozemského rozumu priblížili k realite toho, čo sa udialo s Ježišom (porovnaj. Poznámky o ceste učeníka Tomáša v časti 3, kapitola „Prírodné vedy a viera v boha“).Lorber považuje za nepravú len takzvanou „trevírsku tuniku“. To však koná len so zrejmým cieľom hľadať vieru len vo vnútri a aby nemusela byť závislá na zmätku rôznych nálezov a teórií o vonkajších artefaktoch.

Tieto výskumy však napriek tomu môžu podnecovať rôzne meditatívne pokusy. Pritom sa ukazuje, že existuje niečo, čo sa nehodí do žiadnej známej schémy. Porovnaj. Grönbold „Ježiš v Indii – koniec jednej legendy „ (nemecky). (…).

Ako sme uviedli už predtým, svedectvá mystikov sú často nápomocné k tomu, aby sme sa priblížili otázke o význame toho, čo sa kedysi stalo, pre súčasný vývoj ľudstva a teda aj k otázke o ich charakteru. Čím má niekto viac duchovných skúseností v tomto ohľade, tým viac chápe. Skúsenosti kresťanských mystikov a stigmatizovaných – nositeľov/ nositeliek Kristových rán – sú si vzájomne z časti podobné. Obsahujú o Ježišovom živote podrobnosti, ktoré nie sú známe z Biblie, sú si v tom tiež podobné, počínajúc Františkom z Assisi až po otca Pia a Teréziu z Konnersreuthu. Všetci sa zhodujú v tom, že ukrižovanie a Kristova smrť boli skutočné a sú hlboko vpísané do tohto sveta, že prekvapivé lebo vedomé spojenie s týmito udalosťami nepredstaviteľného utrpenia umožňujú prežitie sily, ktorá nezráža dole, ale naopak povyšuje, sily, ktorá je nepredstaviteľná. Existencionálnemu charakteru, celej bytosti sa zásadne dotýkajúceho ukrižovania, je život týchto mimoriadnych osobností určite bližšie, ako len čisto intelektuálny prístup. V téme smrť a život ide o viac ako len o jednotlivé bytostné vrstvy, ktoré sa tu spoločne podieľajú a tu zahrnujú „kauzálne“ roviny tvorby zásad a osudu. Aj ľudia, ktorí nemajú tak výrazne vyjadrenú mystickú väzbu k Bohu, môžu využiť tieto udalosti meditatívne ako mosty ku skutočnosti bez ohľadu na to, aké by to mohlo byť nedokonalé. Tým, že Kristus hovoril lotrovi, ktorý bol spolu s ním ukrižovaný, že onedlho bude s ním „v raji“, Kristus naznačil, že je možné jeho cestu rýchle napodobniť.

Vedomé preniknutie do týchto najhlbších procesov ľudskej existencie, ktoré sú spojené s utlačovaním, utrpením a degeneráciou, sa môže ukázať ako reálna súčasná možnosť, či už v akejkoľvek miere. Hoci táto možnosť nie je viazaná na ročnú dobu alebo na geografické miesta udalostí, zdá sa, že Veľká noc túto skúsenosť uľahčuje. Zdá sa, ako keby sa starému rytmu a zániku nového zrodenia podmieneného striedaním ročných období a tradícií, dostalo prostredníctvom Krista ďalších „oktáv“.

To, že Ježiš už neuznáva to, že by fyzická hmotnosť stavala duchovi neprekonateľné bariéry, sa už ukázalo v prípade Lazára. Nič okrem Boha, bez ohľadu na to, aké slabé alebo aj negatívne to môže byť, nie je pre jeho pohľad večne platné, všetko je koniec koncov schopné premeny. Čím hlbšie, prípadne čím nevedomejšie je to, čo sa má premeniť, tým ťažšie je prirodzené ovplyvnenie.

Pri ukrižovaní aj pri udalostiach, ktoré sa pred tým stali, popri sile na prekonanie je naznačené aj univerzálne vedomie. Napríklad v slovách vyslovených na kríži, ktoré vrcholia vetou „Je dokonané!“. Táto vnímateľná, univerzálne pomáhajúca „obetujúca sa láska“ nie je ale vyjadrené dostatočne výstižne ani v starej, takmer právnicky znejúcej formulácii „vykúpenie ľudí Ježišovou obeťou“. Táto (uvedená predstava "vykúpenia" človeka Ježišom) môže platiť dnes ako pokus, z ktorého vyplýva, že pr vedomie rozumu je potrebné lepšie umožniť aj napodobňovanie. Pôvodne to mohlo byť však len prispôsobenie sa svetu predstáv vtedajších Izraelitov, kde šlo o to, že prostredníctvom rituálnej (zviera atď.) obete je možné prosiť božstvo o milosť - niečo, čo Ježiš sám nikdy neučil.

Rovnako tak neposkytujú iné teológie, ktoré kladú ťažisko napríklad na to, že Ježiš až do smrti trval na svojich zásadách, dostatočné vysvetlenie pre mystické skúsenosti. Tiež nevysvetľujú ich fyzikálne sprievodné javy ako sú stigmata, život bez potravy atď. Porovnaj. Napr. Thurston „Telesné sprievodné javy mystiky“ a Höcht „Od Františka k otcovi Piovi a Tereze Neumannovej“, ale aj  ďalšiu kapitolu.

Rupert Sheldrake, biológ, ktorý sa stal známym v nových duchovných hnutiach pre svoj celkový spôsob myslenia, rozpracoval teóriu „morfogenetického poľa. Ak si opice na jednom ostrove vyvinuli istú schopnosť, mohli opice patriace k rovnakému druhu na vzdialenom ostrove tiež získať túto schopnosť bez toho, že by mali s nimi vonkajší kontakt. Musel preto existovať viac ako náhodný vplyv, sprostredkovaný silovým poľom, ktoré spája zvieratá rovnakého druhu medzi sebou. Keď sa autor tejto state pýtal Ruperta Sheldraka, či by si dokázal predstaviť, že by sa napríklad Ježišov vývoj až do ukrižovania a zmŕtvychvstania mohol vyžarovať prostredníctvom tohto silového poľa na celé ľudstvo, vyhlásil po začudovanom premýšľaní „áno“, ibaže v tomto prípade by som nevidel morfogenetické, ale duchovné silové pole.“

Ani toto nie je síce dôkaz existencie „Boha“, ale nové vedecké prúdy dnes poskytujú lepšie možnosti priblíženia sa k týmto ťažko porozumiteľným súvislostiam ako teológie, ktoré sa buď dogmaticky držia starého učenia, alebo ťažko pochopiteľné skrátka a jednoducho vyhlasujú za neexistujúce.

Aj pri ukrižovaní sa ukazujú určité náznaky podobnosti - nejde však o žiadnu identitu - so starým iniciačným rituálom. Kríž, prípadne strom, na ktorom bol človek povesený, nájdeme napríklad na severe - v mýtoch o Ódinovi, ktorý visel deväť dní na strome a počas tejto doby dospel k vyššiemu poznaniu. Motív hrobu ako miesta zasvätenia je veľmi rozšírený v megalitickej dobe, prežíva aj v keltskej dobe a je mimoriadne vyjadrený v kultúre pyramíd Egypta. Pyramídy, nezáleží na tom, či skutočne boli hrobkami - čo nie je dokázané, alebo písomný záznam ich mena hovorí len málo - či nie, v každom prípade sa používali na kultové účely, podobne ako keltské pohrebné pahorky. Pretože to už nemožno popierať v dôsledku veľmi mnohých skutočností, nemusíme sa tým bližšie zaoberať. R. Steinerovi bolo nápadné, že oba duchovné vývojové prúdy totiž - motív kríža a motív hrobu - sa pri Kristovi nanovo spojujú.

Zážitok ukrižovania, „polnoci duše“, „mystickej smrti“, prežívanie prostredníctvom opustenosti od všetkého, na čo by sa človek mohol uprieť, to všetko poznali kresťanskí mystikovia, ktorí to cítili v takej či onakej forme, a má to určitú príbuznosť s vrcholným zážitkom jogy, Nirvikalpa Samadhi prípadne zakúšanie samoty „Nirvány“. Kresťanská mystika však hovorí o tom, že v tejto prázdnote alebo za ňou existuje „niečo“ a síce Kristus alebo Boh. To, že aj indickou cestou je možné prekročenie tejto nirvány tam, čo leží za ňou, ukazuje Aurobindo. Na kresťanskej ceste však môže byť niečo z tejto všetko presahujúcej plnosti prítomné už od prvého okamžiku náboženskej cesty, pretože Kristova bytosť, prechádzajúca zemou, poskytuje most k tomuto prechodu.

Keď je niekto ako Aurobindo konfrontovaný so silami, ktoré sú blízke s vývojom Kristovým a neexistuje na to potrebné pozadie, pôsobí to dojmom ťažkej cesty po hrebeni hory. V žiadnom prípade to však nie je nemožné. Stačí pripomenúť hinduistického chlapca Sadhu Sundara Singha, ktorý nič nevedel o kresťanstve, ale prostredníctvom svojich intenzívnych vnútorných otázok o Bohu, zrazu dosiahol skúsenosti s Kristom a túto opäť neskôr spracoval vo svojej knihe. Aj pri hinduistických, tantrických cvičeniach sa u ľudí, ktorí by skôr počítali s tým, že sa im objavia indické božstvá, objavuje videnie Krista. „Duch vanie, kam chce sám“.

Podnet R. Steinera možno nebude použiteľný v teológii založenej na náboženskom spoločenstve, ale pre iné kultúrne kruhy by mohol byť o to zaujímavejší - v Kristovi vidieť slnkom naplnenú bytosť, ktorá bola nepochybne známa niektorým mudrcom v predkresťanských dobách. Viď . Kapitola „ Na začiatku bolo Slovo… v tomto texte a časť 3. Kapitoly „Starý zákon a predkresťanské náboženstvá“.

Potom, pred 2000 rokmi, sa vtelenie Krista na Zemi sa stalo meradlom na ceste obratu svetového vývoja, Kristus tento vývoj sveta, prípadne ľudstvo, zároveň berie na seba a opäť ho vteľuje do svojho života. Staré náboženstvá sú v tej dobe už sčasti degenerované, podobne ako neskôr sa kresťanstvo stalo povrchným, napriek tomu by však výskum v týchto oblastiach mal význam. Kristus by sa ukázal ako niečo, čo sa nehodí k úlohe, ktorú mu prisudzujú - k úlohe mocenského ručiteľa jedného konkrétneho náboženského spoločenstva. Bytosť, ktorá stelesňuje práve obnovené všeobecné ľudstvo, „Nový Adam“ z Golgoty.

Odpustenie hriechov je teologický námet (Jn. 1:29). Čo možno ale reálne prežiť je to, že „vykúpenie“ potrebuje ako zárodočnú možnosť „nasledovanie“ aby sa mohlo reálne prejaviť v živote. Čo sa môže reálne prežiť je to, že pri prijatí Kristom sprostredkovaného Boha ako vodidla života, môže tento život prebiehať organizovanejšie, ako pri prijatí mechanicky pôsobiacich vyrovnávacích zákonov osudu/karmy. Aj Kristus hovorí o potrebe „až do posledného haliera“, nehovorí však, že k tomu musí dochádzať tak, ako predtým podľa zásady „oko za oko, zub za zub“. V popredí stojí nová úloha človeka - to, čo je pre človeka a jeho okolie plodné, je zachytené z jeho možností a realizované. Žiadne prekonanie minulosti ako samoúčel alebo ako motív vývoja už nie je potrebné. Dnes možno pozorovať pomoc „zhora“ v súhre rôznych možností človeka.

Zatiaľčo pri tejto téme by štúdium R. Steinera mohlo vyvolávať dojem, že Kristus sa zaoberal len osudom ľudstva a že jednotlivec by si musel pripraviť svoj vlastný osud, môže pomôcť jednoznačná a napodobiteľná skúsenosť mnohých kresťanov: Kristus môže veľmi individuálne pomôcť pri príprave svojho vlastného osudu. Môže viesť k premeneniu sa, miesto k stopercentnému využitiu všetkého pripraveného - nie však bez ohľadu na ostatné ľudstvo a na ľudí okolo. Aj sila odpustenia medzi ľuďmi je maximálne reálnou skúsenosťou, ktorá patrí k tomu, čo je špecifické a skutočne kresťanské. Neustále kolobehy, napríklad násilie a násilie proti násiliu sa tak vyvracajú zo svojich základov. Nie je to však náuka, ktorá by nás mala oslobodiť od zákerností života, prípadne by nás viedla k tomu, aby sme sa s tým neidentifikovali - do tejto miery možno zabezpečiť podobnosť k Budhovmu učeniu. Pri hlbšom precítení je to sila, ktorá umožňuje riešiť zákernosti zvnútra a napriek tomu sa nesťahovať do seba, ako by to bolo teraz možné. Naopak to znamená mať silu, v najširšom zmysle zostať „vo svete“ ako „robotník vo vinici“.

Ani v tejto náročnej rovine nezanikne človek ako kvapka v mori. Túto skutočnosť nemožno opísať do potrebnej miery náhlym zmiznutím osoby a jej rozplynutím sa na tisíce častí, vrátane psychických a mentálnych častí, ako sa „ukrižovanie“ napr. opisuje v teozofickej oblasti a ako Castaneda opísal niečo podobné zo šamanskej oblasti bez použitia pojmov ukrižovania - to všetko sú tiež reálne zážitky.

Bunka v celku, ktorá má v sebe zodpovednosť za všetko, čo patrí k jej bytiu - je tiež v tomto štádiu vhodnejším opisom človeka, ktorý „vzal na seba svoj kríž“ a ktorého predchádzajúce snahy sa teraz spájajú a prehlbujú, aby zvládli existenciálnu stránku života.

Pri veškerej snahe vyčerpať dej a symboliku ukrižovania pre duchovné účely dnešnej doby, by sa však aj tu nemalo prehliadať, že sa tu spája viac stránok:

 - Ježiš musel prejsť všetkými fázami ľudskej existencie od narodenia až po smrť a pritom ich menil svojím novým postojom;

- ukrižovanie, ktoré - nezávislé na iných starších významoch kríža - je poznateľné jednoducho ako druh vtedajšieho svetského odsúdenia, sa realizovalo v tomto prípade aj jednoznačne podvodnou, protiprávnou a materialistickou praxou jeho protivníkov. Stalo sa tak, ako sa stalo a ako sa nemohlo stať inak a prostredníctvom toho nemožno zdôvodňovať fetišizmus kríža. Bola to posledná, nafúknutá reakcia strnulých, negatívne pôsobiacich nevedomých mocností vtedajšej doby, karikatúra skutočne premieňajúceho sa vedomia Ježiša;
Konečný blahodarný účinok toho, čo sa stalo, nezávisel na tomto násilnom konaní, musíme ho však vidieť v súvislosti so Zmŕtvychvstaním. A to je Božie dielo.

- kríž ako symbol obsahuje v sebe vtedajšiu súvislosť, a to aj vtedy, keď sa neskôr stal všeobecne symbolom sebaobetavej lásky bez ohľadu na to, v akom zmysle slova sa ešte dnes môže zmysluplne použiť - ako protiklad ľahostajnosti, nenávisti atď.;

- neutrálnym obrazom vnútorných pochodov v Kristovi mimo časovo podmienených kontextov boli posledné Ježišove slová na kríži „ Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Podobne aj hrob, ktorý na rozdiel od starších poňatí tu nepredstavuje zvláštny stupeň“, ale priamo súvisí s ukrižovaním. Zmysel Ježišovej smrti nespočíva v smrti samej, ale v prekonaní programu smrti v človeku.

To, že sa tu o „posledných veciach Ježišovho života“ hovorí tak podrobne, súvisí s tým, že boli duchovne preniknuté omnoho menej ako ľahšie pochopiteľné predchádzajúce udalosti a že preto o to viac vzniklo o tom zmätených teórií, vyžadujúcich si o to väčšie pokusy, ako ich zbaviť zmätenosti a aj sem preniknúť k bezprostrednému zážitku. Smrť by sa nemala mylne chápať ako najdôležitejšia v Ježišovom pozemskom bytí, ako na to pozerali niektoré teologické smery, v ktorých sa kríž stal stredobodom všetkých vecí.

Tradiční teologie uznala, stejně jako první Ježíšovi učedníci po Ukřižování a Vzkříšení, že řadu starozákonních textů lze číst, včetně podrobností, jako narážky na pozdější historii Ježíšova utrpení (Passion) a její vykupitelský obrat (Lk 24, 27. Žl 22, Žl 40,7 nn, Žl 69, 22, Iz 52, 13-14 a 53; Zach 12 ,10 a 13,1; Mdr 2 10-20, atd.) Také v podání o Ježíšových učitelských letech bylo nalezeno několik náznaků pozdějšího ukřižování a vzkříšení - které jdou z části trochu obtížně rozeznat a právě proto nemohou být jednoduše vysvětleny jako pozdější vsuvky. Mimochodem, již předkřesťanský řecký filozof Platón se domníval, že jeho ideál dokonale spravedlivého na tomto světě skončí ukřižováním (v Politeia II). Je zřejmé, že tato událost musela udělat mimořádný dojem na Římany (např. Mk15, 38). Přes zřejmý velký význam tohoto průběhu obětování v biblické souvislosti si s tím mnozí kritičtí teologové příliš nevěděli rady. I v raném období křesťanství, dělaly různé skupiny vždy kroky, jež lidé z jejich řad společně zažívali nebo je mohli osobně sledovat - což vedlo k různým prioritám.

Otázka:
Mohl bych prosit Boha*, aby mi pomohl při hledání duchovního překonání starých duchovních programů stáří, nemoci a smrti?

Späť na obsah tejto stránky.

 

Otázka prázdneho hrobu „zostúpenia do pekiel“, „vstupu do raja“.

Bolo by možné venovať sa mnohým ďalším otázkam súvisiacim s ukrižovaním. Jednou z nich by určite bola otázka Ježišovho prázdneho hrobu - Jn 19, 38 - Jn 20,10. Už sme uviedli, že nemohlo ísť o bežné ošetrenie žijúceho pomocou bylín. Nikodém celkom jednoznačne použil aj látku na balzamovanie a mumifikovanie. Že tiež nešlo o jednoduché ukradnutie mŕtvoly - s pochovaním niekde inde - pre nematerialisticky obmedzené hľadiská sa to prakticky vylučuje, ako už bolo zrejmé z nálezov, ktoré ukazujú na „vzkriesenie“, ktoré opíšeme v nasledujúcej kapitole. Ďalšie sa dá vidieť pri práci na menej zvyčajných otázkach:

Bolo by možné napríklad nastoliť otázku, čo sa vlastne s človekom pri a po jeho smrti stáva a či pritom existujú nejaké rozdiely. Na túto otázku sa často odpovedalo na základe náboženských zjavení a tradícií, ako aj na základe filozofických špekulácií a tiež aj pomocou napríklad parapsychologických výskumov, humánnej a transpersonálnej psychológie i pomocou klinických a individuálnych skúseností. (napr. Elizabeth Kübler-Ross,…)

Prakticky všetky náboženstvá napokon vychádzajú z toho, že človek nežije ďalej len vo svojich potomkoch a v kultúrnom pôsobení, ale že ďalej existuje duchovne ako indivíduum. Ani kulty domorodcov nie sú zamerané čisto „na ďalší život“ v potomkoch, ale naopak spravidla vychádzajú z reálnej duchovnej ďalšej existencie predkov, ba dokonca z ich vnímateľnej prítomnosti v náboženskom alebo aj vo svetskom živote potomkov. Aj tam, kde vznikli predstavy, že človek môže vstúpiť do iných životných foriem, napríklad kameňov, alebo iných, je spravidla uznávaná ďalšia existencia duchovnej bytosti. Novšie „velké“ náboženstvá zdôrazňujú aj ďalšiu existenciu, ktorú vidia ešte jednoznačnejšie ako možnú vyššiu úroveň bytia ako je fyzické, napríklad hovorí sa o možnostiach kontaktu medzi týmito úrovňami existencie, ale aj o ich problémoch. K vedomému výstupu do vyšších sfér boli napríklad vyvinuté sofistikované ceremónie, porovnaj napríklad „Tibetská kniha mŕtvych“, ktorými sa zaoberal aj C. G. Jung. K otázkam reinkarnácie sa uvádzajú veľmi rozdielne skúsenosti a predstavy.
Kresťania sa zhodujú s inými náboženstvami v tom, že život po smrti pokračuje. V podrobnostiach však existovali už v ranom kresťanstve veľmi rozdielne názory napr. k otázke „predexistencie“ duše pred počatím, prípadne reinkarnáciou … . Dnes existujú niektorí teológovia, ktorí sami neveria v posmrtný život, alebo v „život večný“ skrz Ježiša Krista*; ktorí sa prispôsobili poznatkom prírodných vied hoci pochádzajú však vo svojej podstate z 19. storočia a sú už dávno prekonané. K praktickým skúsenostiam vedie skôr trvalá otázka ľudí "čo sa za tým (za vonkajším povrchom sveta) skrýva?"
*Večný život v kresťanskom zmysle, ako prísľub „spravodlivým“ (napr. Mt 25:46) či tým, ktorí nasledujú Ježiša (napr. Lk 18:29-30) a tým, ktorí veria v Krista (napr. Jn 3) nemá len posmrtný význam. Podobne aj v nás dochádza s Kristom k vzniku čohosi podobného „nebesiam", pretože sa mení aj život v „budúci svet", ako sa o tom zmieňujú aj niektoré miesta v Biblii.

V oblasti lekárstva neexistujú len správy o ľuďoch, ktorí boli v narkóze, alebo prežili klinickú smrť, ktorí sa vrátili do života a referovali o svojich zážitkoch v iných oblastiach vedomia. Existujú aj jednotlivé vedecké výskumy tohto stavu, že napríklad v okamžiku smrti dochádza vždy k poklesu hmotnosti o asi 21 g. V antroposofii a teosofii by šlo o oddelenie Já (Ich) prípadne duchovnej „bytosti“ a „astrálneho alebo emocionálneho tela“ vrátane „éterického alebo energetického tela“ a fantomického tela od fyzického tela, za ktorým nasleduje ďalšie sa (Sich)-sťaženie na emocionálnu rovinu a potom nasleduje do Já (Ich) prípadne mentálnej úrovne, a sveta príčin, vždy s vyšším Selbst stojacím nad tým.

V interdisciplinárnych a mediálnych správach sa často objavovali správy o tom, čo hovoria samovrahovia, že zostali dlhí čas upútaní na svoje pozemské okolie. V žiadnom prípade nedošlo k vymazaniu ich nepríjemných spomienok, ako by si to boli želali.

Dnešné poznatky by mohli hodne prispieť k tomu, aby sme sa počas života zaoberali trvalými hodnotami vo svojom vlastnom vnútri, ako o tom napríklad vždy hovorila Biblia. Ten, kto prevažne žil deštruktívne, sebecky a chamtivo, bude mať s touto záťažou problémy a bude sa hnevať pre to, čo zanedbal. Ten, kto sa naopak choval ku svojim blížnym ohľaduplne a naučil sa vážiť si stvorené bytosti ako svoje vlastné časti a pomáhal im, tomu sa bude vďaka lepšiemu charakteru žiť dobre.

Mohla by byť položená aj ďalšia vedúca otázka, ako bude bytosť človeka pri smrti zaobchádzať so svojimi rôznymi rovinami bytosti, vrátane fyzického tela a v živote získanými schopnosťami, skúsenosťami a substanciami a aké budú v tomto ohľade rozdiely. Aj o tejto otázke sa môžete dočítať v literatúre ako napríklad píše farár Roesermüller. Tu sa poukazuje na to, že človek si „berie so sebou“ to, čo je kľúčové zo všetkých údov bytosti. Preto sa aj za určitých okolností prihovárajú za pohreb do zeme namiesto pohrebu spopolnením. Dokonca sa hovorí o tom, že v hrobe pozorovali náhly a nečakaný rozpad hmoty. Ďalej po mnoho stáročí existujú až do súčasnosti cirkevne preverené správy o „nerozkladajúcich sa“ mŕtvolách, napríklad ešte dnes Bernadetty Subiriusovej v Lourdách. Taktiež existuje mnoho správ „o prázdnych hroboch“. V takých prípadoch bolo možné často zistiť, že dotyční ľudia viedli život úzko spojený s Bohom.

Na súvislosť s prázdnym Ježišovým hrobom sa najskôr zrejme vôbec nemyslelo, táto myšlienka sa vynorila až neskôr, v mnohých ezoterických spisoch. Mohli by sme vymenovať rad ďalších zvláštnych udalostí, ktoré nemožno bez ďalšieho všetky preveriť, ale ktoré tiež nemožno paušálne považovať za neseriózne. Je však isté, že fyzická hmota ukrýva v sebe ešte veľké tajomstvá. Výskumy z oblasti chémie a fyziky otriasajú obrazom údajne relatívne nemenných atómov v tele, čo je v tomto iba poznámkou na okraj, ktorá by bola kapitolou samou pre seba.

Okrem toho by bolo možno pomýšľať na apokryfy, ktoré cirkev síce nepovažuje za „kacírske“, ale ani za stopercentne správne, a ktoré preto neboli prebraté do Biblie – rane kresťanské spisy. Časť tzv. „Evanjelium podľa Nikodéma“ opisuje „Ježišov zostup do pekiel“ po smrti, jeho vplyv na tých, ktorí tam prechádzajú emocionálnym očistením. Ďalej sa tu opisujú jeho stretnutia s tými bytosťami, ktoré žijú v raji, napríklad bytosťami zo Starého zákona. Také predstavy sa nutne ponúkali, mohlo však ísť o pravé vízie, ktoré mohli byť sčasti priame a sčasti symbolické.

Ježišov hrob obrazne ukazuje fázu Kristovej cesty, poslednú Kristovu premenu, už za života naplnenú duchom, mŕtvoly na strane jednej a zodpovedajúce udalosti duchovnej bytosti odlúčenej od telesného bytia. Ohlasuje sa tu vznik opäť celistvého „Nového Adama“. Symbolické je aj to, že podľa niektorých tradícií sú „Adam a Eva“ pochovaní práve pod Golgotou (lebkou).

Nie je vyčerpaný ani význam toho, čo sa uvádza v Evanjeliu Jn 20, 11 - 18, podľa ktorého Mária z Magdaly, zvaná Mária Magdaléna, objavila prázdny hrob ako prvá a poznala Ježiša v akomsi medzištádiu*. V duchovnej súvislosti tu symbolizuje úlohu Evy. - * „už sa ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi“. To je rozdiel k neskoršiemu zjaveniu sa Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych, keď napríklad Tomášovi výslovne dovoľuje, aby sa ho dotkol. Mŕtve telo sa zdá akoby bolo oživené z ducha novým spôsobom. Tradícia však v žiadnom prípade neobsahuje vôbec nič, čo by sa hodilo na špekulácie o Ježišovi, ako o uzdravenom poranenom. Jeho výraz sa veľmi zmenil a reakcie Márie Magdalény nijako nepoukazujú na to, že by túto zmenu spôsobili mnohé rany a chrasty, ktoré by boli nezbytne nápadné. Aj obe bylinné látky, ktoré použil Nikodém, sú v tejto súvislosti jednoznačne vhodné a bežné hlavne na balzamovanie mŕtvych. To, čo sa tu stalo, sa nehodí do schémy smrti a života v klasickom zmysle. Ani do schémy už predtým známych medzných skúseností medzi životom a smrťou. Má to význam aj pre budúcnosť, porovnaj „Zjavenie apoštola Jána“.

Späť na obsah tejto stránky.

 

Vzkriesenie.

Prázdny hrob a vzkriesenie Krista predstavujú vo vedomí mnohých ľudí maximálny problém - napríklad Jn 10, 11, Jn 21 - je to dané skúsenosťou, že ľudia musia umierať a je pochopiteľnou snahou potlačovať nevysvetliteľné a tiež zastaralé - ale v školách sa o tom stále učí -, jednostranné materialistické myslenie o živote.

Ale aj tak existujú hlasy práve z radov čiastočne naozaj materialisticky mysliacich historicko-kritických vykladačov, ktorí hovoria o tom, že správy o vzkriesení sú najlepším dôkazom prvotne kresťanských správ, ktoré sú lepšie doložené ako všetko ostatné o Ježišovom živote. Tieto správy dokladajú zjavenie Kristovo na rôznych miestach v novej podobe, nie vždy jednoznačne poznateľné, s niekoľkými novými vlastnosťami, napriek tomu však ako bytosť, ktorú bolo možné spoznávať fyzickými očami.

V podstate by muselo z toho vyplývať, aby sme sa postavili proti biblickému obrazu, ktorý predpokladá reálnu premenu Ježišovho mŕtveho tela - za života preniknutého duchom - (tzv. „duchovia“ sú zvyčajne neviditeľní). V priebehu ľudského vývoja by mohli rozpadajúce sa stavy vedomia stratiť svoju schopnosť oddelenia sa. „Oddelenie“ je verbálny význam slova „hriech“. Oddelením bolo aj oddelenie človeka od Boha, jeho pôvodcu. Mohlo byť teda to „spodné“, teda telo, znovu prijaté do ostatných oblastí Kristovej bytosti. Porovnaj predchádzajúcu kapitolu „a hrob bol prázdny“.

„Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“, to hovoril o chráme svojho tela.“ Po zostupe bytosti do iných rovín predpokladanom aj pre iných mŕtvych, prípadne do jeho najvnútornejšieho jadra (porovnaj poslednú kapitolu) by mohlo - pretože teraz v dôsledku chýbajúcich oddeľujúcich sa vlastností všetko počúva to najvnútornejšie – má nasledovať nové vytváranie vrstiev osobnosti, vrátane fyzického tela - bez „nevedomých“ oblastí.

Aj podľa antroposofického názoru (R.Steiner) je vzkriesené (ktoré vstalo z mŕtvych) telo Kristovo stvorené ako „nový Adam", 1. Kor. 15:45-47 a ako vývojová možnosť sa vyskytuje u všetkých ľudí (takzvané fyzické „fantomické telo“). Aj v teosofických kruhoch (A. Bailey) sa nazerá na zmŕtvychvstanie ako na reálne nové stvorenie. Bez ohľadu na to, aký nepresný môže byť teosofický názor v jednotlivostiach, kresťanskí teológovia si musia v každom prípade nechať položiť otázku, prečo sami nerozvinuli také - prípadne ešte správnejšie - predstavy, ktoré by aspoň zodpovedali dnešnému širokému všeobecnému poňatí vteľovania. Váhanie niektorých teológov brať vážne zmŕtvychvstanie vôbec v nejakej forme, už dnes nestačí tomuto kritériu dobrého všeobecného vzdelávania.

Treba k tomu ešte poznamenať, že „zmŕtvychvstalé telo“, skutočne patriace danej bytosti, by nemohlo byť bez ďalšieho kladené na roveň zdanlivému telu (Mayavirupa) ezoterickej literatúry, ktorým sa niektorí majstri údajne mohli zviditeľňovať ako oblekom. Spoločným v každom prípade je však to, že sa tu ukazuje panstvo ducha nad hmotou.
Aj niektorými ľuďmi nejasne formulované učenie o „svetelnom tele“ možno v tejto súvislosti zvažovať. Pritom ide okrem iného o to, čo vzniká, keď sa vyššie bytostné vrstvy človeka odrážajú vo fyzickom. To vytvára most, cez ktorý sa človek môže bez odloženia tela ponoriť do reality nad tým, čo je fyzické, hebrejsky nazývané „Merkabah“. Mnoho podkladov pre toto učenie priniesol prof. J. J. Hurtak/USA: „K
ľúče Enochove“ a „Synoptické Evanjeliá“. Zentrum d. Einheit, Schweibenalb, CH-3855 Brienz. V tejto súvislosti sa rozvinulo organizačne nepodchytené hnutie, ktoré by chcelo prostredníctvom „práce so svetlom“ duchovne pomôcť najrôznejším spôsobom práve v tejto prechodnej dobe. Za tejto situácie existuje veľké pokušenie domnievať sa, že tá či oná technika cvičenia prinesie napokon sama o sebe vytúžené výsledky „vzostupu“. V skutočnosti k duchovnému pokroku patrí vždy celkový vývoj, ako napríklad charakterové dozrievanie. Viď budúca kapitola.

Predstavy o reinkarnácii, teda opätovnom vtelení duše do nového tela, tak, ako sa vyskytujú v najrôznejších náboženstvách a vyjadrované tak či onak, by boli hlbšou, nedokonalou „oktávou“ zmŕtvychvstania a neboli by teda s tým totožné. Učenie o tom, že duša existuje pred oplodnením a aj učenie o reinkarnácii bolo veľmi rozšírené aj v ranom kresťanstve, podľa Rufina priamo všeobecne. Je však zaujímavé, že ihneď po tom sa tomuto už neprikladala mimoriadna vážnosť. To nemožno pripisovať len tomu, že ľudia sa dlhý čas sústreďovali predovšetkým na pozemský život - ako o tom píše R. Steiner - ani prípadným úsilím pápežov hladných po moci, ktorí - ako sa domnievajú iní duchovní autori, sa snažili vytvoriť ľudí s obmedzenosťou jednoho ľudského života ešte závislejšími. Bolo by možné nájsť ešte ďalšie významné fenomény. To najdôležitejšie je zakotvenie motívu zmŕtvychvstania v človeku. Hoci sa to v praxi môže javiť ako hudba budúcnosti, reinkarnácia tak dostala napokon charakter Kristom prekonaného postupu. Zmŕtvychvstalý Kristus by sa nemusel znovu stelesňovať, aby sa mohol opäť ľuďom zjavovať. Na kritike učenia o prevteľovaní u veľkého počtu, nie však všetkých, kresťanských skupín, sa dá usudzovať, že predstava strnulých „duchovno - mechanických“ zákonov osudu, smrti a reinkarnácie, však iba minimálne, ak sa zvažuje len ich samoúčel, nezodpovedá tomu, čo Kristus zažil. To však neznamená, že reinkarnácia nikdy nemohla existovať alebo neexistovala. Mnohé predchádzajúce a dnešné tzv. „zážitky reinkarnácie“ - aj keď nie všetky tieto zážitky musia spočívať na skutočnom prevtelení, ale často len na určitých iných faktoroch, nemožno všetky odmietnuť. Len v kresťanskej oblasti sa objavujú tam, kde sa objavujú , hlavne ako výnimky, napríklad v prípade Jána Krstiteľa. Miesto toho, aby len prevzal funkciu Eliáša, ako sa väčšinou myslelo, Ježiš skrátka povedal „… on sám… je Eliáš“. To by bola však úloha bytosti vyslanej s osobitnou úlohou, aby pomáhala ľuďom, nebol to vynútený kolobeh toho, kto je zajatý v kruhu zrodenia. Okrem toho sa v kresťanskej mystike, aj tam, kde sa prevteľovanie prijíma ako skutočnosť (napr. u Lorbera), často sa zdôrazňuje väčší význam nových ciest v duchovnom poučení. Počas ľudského života sa možno dnes naučiť nesmierne veľa. Reinkarnácia za účelom normálneho očistenia/ďalšieho vývoja, prípadne s novými úlohami, ktoré sa týkajú okolia, by nemusela podľa zodpovedajúcich skúseností v žiadnom prípade mať starý automatický charakter tam, kde sa vyskytuje. Ony staré predstavy by mohli byť podnetom k tomu, že náuky o prevteľovaní by pre kresťanov mohli byť veľmi podozrivé. Okrem toho v učení o prevteľovaní nebral sa ohľad na Boží a Kristov iný pôvod. To však neznamená, že by bolo vecne prípustné považovať všetky fenomény, predstavované dnes prevažne inými náboženstvami, za pre kresťanov od samého počiatku irelevantné. Telesná - duševná -duchovná povaha človeka je všade rovnaká, a preto sa všetci môžu niečo naučiť bez toho, že by prepadali kladeniu rovnosti medzi nimi.

O účinku mechanistických predstáv o karme a prevteľovaní sa už hovorilo v kapitole „Ukrižovanie“.

V mnohých prípadoch je dnes možné si pri výrazných osobnostiach všimnúť to, že akonáhle vyrastú, prestávajú sa podobať svojim telesným rodičom. Niekedy sa zdá, akoby svojmu súčasnému telu vtlačili podobu z iných, prípadne predchádzajúcich kultúr. To by mohlo súvisieť s tým, že v porovnaní so starovekom vzrástol zosilnený význam duševno - duchovných bytostí na úkor súvislostí s predkami a dedičnosťou. R. Steiner tu vidí súvislosť s Kristovým pôsobením.

Napriek týmto fenoménom neexistuje podnet vidieť v činnosti Kristovej jednostranné zdôraznenie toho, čo je duševno - duchovné, ale dlhodobo skôr impulz, obe oblasti zjemniť a uviesť do vzájomného súladu. Duch, duša a telo by sa mali k sebe hodiť (čo nemožno dnes určite všade nájsť). Práve cesta k zmŕtvýchvstaniu, ktorá sa nemá chápať alebo popisovať len prostredníctvom takzvanej duchovnej práce „bez tela", ale telesnej, sa stáva aj duchovným a duchovné telesným – začína až na druhom brehu všetkých jednostranných intelektuálnych usporiadaní. Porovnaj napr. Lk. 24:36-43.
Ideológia vymazania mnohostrannosti národov atď. do jednotného ľudstva je u tohto impulzu rovnako ďaleko ako ideológia panskej rasy diskriminujúcej všetkých ostatných. Existujú časti a celok. Môže to síce znieť ako samozrejmosť, lenže dnes už nič nie je samozrejmé. Všetko treba vedome znovu prepracovať.

Kristovým mottom je: „Pozrite sa, tvorím všetky veci znova“. Aj keď sa napokon obracia na jadro indivídua, kde človek už „nie je Žid ani Grék…“, ale človek, nemyslí sa tým len jednotné ľudské nadvedomie, ale myšlienka, ktorú si Boh myslí, prípadne realizuje prostredníctvom jednotlivého človeka. Z individuality môže človek vytvárať nové spoločenstvá, ktoré pochádzajú nie zo starých rodinných, stavovských a tomu podobných väzieb. Medzi nové vzťahy vzniknuté z ducha môžu však patriť aj „staré“, ktoré vznikli zo starých neuvedomelých tlakov a zmenili sa v slobodne rozhodujúce vzťahy.

V súvislosti s poznámkou o silových poliach, pôsobiacich na celé ľudstvo, ako je to v kapitole o ukrižovaní, sa musí brať do úvahy, že po tom, ako Kristus prešiel všetkými týmito krokmi, všetky jeho kroky sú vcelku a súčasne „tu“. Aj keď Kristove kroky a ich poradie sú v ňom obsiahnuté, je „prežívanie ukrižovania“ niečo iné, čo je dnes rozsvietené impulzom zmŕtvychvstania. Nie je samozrejmé, že aj pri najvážnejšom prežívaní musela nastať fyzická smrť ešte predtým, ako mohla pôsobiť sila zmŕtvychvstania. „Mystické skúsenosti v tom utvrdzujú, sila zmŕtvychvstania sa dá prežiť ako súčasná ťažná sila, ktorá je prítomná za všetkými aj tými najjednoduchšími krokmi“. Na tomto základe dospel R. Steiner k tomu, že veľkonočné udalosti dnes pôsobia ako celok. K tomu sa pripájajú názory, ako je „éterizácia krvi“.
Aj to, čo "nasledovníci Ježiša Krista" rozvinuli spoločne s ním, zohráva dnes svoju úlohu.

V tomto kontexte je zaujímavé, že existujú nové hnutia, ktoré - podobne ako Kristus - nesúhlasia so všeobecným predpokladom samozrejmej, potrebnej smrteľnosti tela.

Indický filozof a jogín Aurobindo sa po tom, ako prešiel zážitkom Nirvány vydal podobným smerom a snažil sa „uviesť do pozemského života supramentálne, tzn. nadmentálne sily“. Jeho spirituálna spolucestujúca „matka“ Mira Alfassa dokázala týmito silami preniknúť spomienkami naplnenej vrstvy fyzického tela, napríklad preniknúť bunky, ktoré súvisia so starými programami smrti. Prežívala to zároveň ako „prácu na tele ľudstva“.

Iným spôsobom hovoril Rudolf Steiner o nove vznikajúcich vyšších údoch bytosti, prípadne „telách“ v tejto nadrozumovej oblasti, ktorá by potom vôľou umožnila postupne premieňať staršie emocionálne, éterické, vitálne a fyzikálne oblasti. Tieto vyššie bytostné súčasti nazýva: „duchovné selbs (samo), duch života, duchovný človek“. U neho by mohol vzniknúť dojem, že toto prorocké videnie sa bude realizovať až za dlhý čas. V porovnaní so súčasným vývojom sa však ukazuje, že by to mohlo aspoň v náznakoch byť relevantné už teraz.

V ezoterickom budhizme boli tieto vyššie „telá“ uvádzané minimálne ako možnosť pre bytosť Budhu - „Dharmakaya, Sambhogyakaya, Nirmanakaya“. V týchto rôznych smeroch nie sú však zrejmé žiadne jednotné ciele, metódy alebo výsledky. Čo však je zrejmé, je to, že rôzni ľudia sa nezávisle od seba venovali rovnakým témam, takže tieto témy by sa mali hodnotiť ako reálnejšie.

Pripomeňme tu ešte ďalšie skúsenosti nášho storočia: Carl Welkisch, V duchovnom ohni Božom“. Ako neuveriteľne citlivý mystik pociťoval Welkisch za svoju úlohu, v ktorej ho jeho vízie utvrdzovali, že teraz by Boh mohol premeniť telesnú hmotu a že práve on sa stal tohto dobrým nástrojom. Pretože sa ale dosť často stáva, že ľudia s mimoriadnymi „zhora zverenými úlohami“ (si môžu myslieť, že sú jediní, zatiaľ čo Božie rozdelenie úloh je zložitejšie, často je jednoduchejšie z nich robiť „bláznov“.) Ten, komu je ten druh mystických zážitkov dôverne známy, môže však poznať, že také zážitky cez možný subjektívny náter, majú reálny význam. To platí aj pre Welkischa.

„Immortality“, nesmrteľnosť, začali kázať niektoré nové duchovno-terapeutické skupiny, najmä v USA. Robia sa pokusy o vyliečenie „predstáv o smrteľnosti a okrem toho sa ďalej konajú pokusy pomocou dychových techník ako je napríklad „Rebirthing“ – o odstránenie pôrodnej traumy - zdravou výživou a tak prispieť k reálnemu predĺženiu života, prispieť k životu vyžarujúcemu pozitivizmus. Aj keď sa v týchto kruhoch Kristus často objavuje len na okraji, sú tu aj kresťania ako Mormonka Annalee Skarin, ktorá písala o vlastnej skúsenosti s dematerializáciou a rematerializáciou tela na pozadí jej spojenia s Bohom.

V lekárskej oblasti sa zasa iní pokúšajú o výskum hormonálnych metód vedúcich k určitému omladeniu. Tento vývoj má v sebe zmysluplné motívy. Nemožno ich paušálne podozrievať z velikášstva.

Treba však myslieť aj na to, že v zmysle Krista ide o celú ľudskú bytosť, v žiadnom prípade teda nie o nejaký kult telesnosti, na ktorú by bolo možné pozerať ako na najvyššiu a izolovanú hodnotu fyzického života. Takisto nejde o nejaké izolované oživenie buniek, naopak o celkové uzdravenie tela - vrátane orgánov, buniek atď. - a spirituálnych oblastí človeka. Aj Kristovi ide o slobodu k životu a nie o nútenie k životu. To všetko nemožno týmto skupinám paušálne podsúvať, treba sa však o tom zmieniť ako o možnom zdroji nebezpečenstva na tejto ceste po hrebeni hory. Sila zmŕtvychvstania, prežitá spolu s Kristom, ktorý ju viditeľne a celistvo uviedol do života, sa zdá ako vlastný „ferment“ harmonického vývoja týmto smerom. Mnohé z toho, čo bolo vopred dané ako zárodok, nie je ešte odhalené. Práve preto je zmysluplné vedome sa k nemu obracať.

„Zmŕtvychvstanie“ nie je len skúsenosť duchovná. Môže stále obnovovať všetko v živote. Preto menej známa skupina Nového zjavenia, známa ako „Centrum svetla Betánie“ vo Švajčiarskom Sigriswile, vo svojom časopise „Posol svetla“ razila pojem „život z zmŕtvychvstania“. Po úzkej bráne kríža prichádza plnosť. Ježiš zdôrazňoval, že jeho cestu vysvetlí až to, čo robí. Pokrok je na osobnej ceste „nasledovania Krista“, tento krok vedúci ešte ďalej, môžu v náznakoch učiniť pochopiteľným. Ako sme videli, nie je táto cesta nijako rovnorodá, ani rovnako nestúpa nahor ani nekončí na jednom vrchole. Táto cesta sa ukazuje v príslušných ľuďoch ako Bohom vedená stavba rozsiahlej budovy, kde každý nový kameň sa kladie na ten predchádzajúci. Tieto kamene sú schopnosti v bytí človeka, ktoré pretrvajú jeho zvonka vybudovanú budovu. Tak, ako bol pračlovek podľa zjavenia rôznych svätých spisov vytvorený dokonalý, môže sa aj, ako Kristus ľuďom sľubuje, po tom, ako prejde voľnými hrami, prípadne drámami sveta nedokonalosti, pomaly obnoviť a bude „dokonalý ako Otec na nebesiach“. To platí nielen pre jednoduché kroky, ale aj pre samotné zmŕtvychvstanie, ktorému nestanovil nijaké hranice a už vôbec nevyhlásil za meradlo pochopenia tej-ktorej ľudskej sily. On sám vytvára nové meradlá, porovnajme „Ja som chlieb života“, „Ja som svetlo sveta…“, „Ja som brána k ovciam“, „Ja som dobrý pastier“ rovnako ako „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď zomrel“. Teda nie až pri poslednom všeobecnom súde, ako sa domnievajú určité kresťanské smery. „Ja som cesta, pravda a život“, „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník“, … vy ste ovocie…“, ….“ Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravdy, každý kto je z pravdy, počúva môj hlas“. Kristus je to vlastné JA SOM v človeku, ktoré treba odlíšiť od každodenného egoistického Ja (Ich).

V židovské víře, existovalo Z mrtvých vstání nebo Vzkříšení, ale až na konci času. V tradiční křesťanské teologii je Vzkříšení spatřováno jako nová možnost, viděná skrze víru v Krista – aniž by však bylo viděno bez Večeře Páně navíc k jeho dodatečnému provedení. V rámci moderních kritických teologických úvah, to může být viděno jako pokrok – narozdíl od materialistického směru teologie, který by všechno těžko představitelné chtěl jednoduše vysvětlit a tím odmítnout - že vzkříšení je metafora pochopená v přeneseném smyslu podobenství. (Hans Kessler, Sammelband "Auferstehung der Toten). Někteří mohou potřebovat takové přiblížení k těžko představitelnému, ale ne nutně ti, kteří jsou schopni věřit přímo ve Vzkříšení jako vnitřní a vnější realitu. Tato víra jednoduchých křesťanů odpovídá v mnoha oblastech spíše současnému stavu zkoumání a vědomostí, jak je pojednáván v našich studiích. Kdo všechno vidí jen jako „metaforické", u něhož to působí podle našich výzkumů spíše jen ve smyslu duchovního povznesení, léčivé účinky, které mohou i dnes zasahovat až do fyzického těla, mohou být dnes minimálně opožděné nebo omezené.

K tomuto pristupuje v nemeckej a anglickej stránke úryvok z Evanjelia podľa Jána 20. Dvoje zjavenie sa Vzkrieseného.

Otázka:
Snažím se Bohem zdůvodnit, jak může být moc Vzkříšení plodná dnes?

Späť na obsah tejto stránky.

 

Nanebovstúpenie.

Úvodná poznámka: V angličtine sú pojmy „nanebovstúpenie“ a „vystúpenie“ totožné: Ascension. „Výstup“, ako sa toto slovo používa modernými duchovnými prúdmi, alebo „pracovníkmi svetla“, ukazuje však skôr vzťah k predchádzajúcej kapitole, vzkriesenie, viď . tam.

Ak Ježiš Kristus začal štyridsiatimi dňami na púšti bezprostredne pred začiatkom svojho verejného pôsobenia, potom ukončil svoju viditeľnú činnosť na zemi po štyridsiať dní po Veľkej noci, keď sa ľuďom objavoval na rôznych od seba vzdialených miestach.

Po poslednom spoločnom jedle a rozhovore „Potom ich vyviedol až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba“ - Lk. 24, Mk. 16. „Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastavili sa pri nich dvaja muži a povedali: … tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Skutky apoštolov 1). Je zrejmé, že učeníci veľmi presne rozlišovali štyridsať dní, keď sa Kristus vždy náhle zjavoval medzi nimi a opäť zmizol a čas potom, keď sa tiež schádzali v jeho duchu, ale bez jeho osobnej prítomnosti.

Kristus naznačil, že ide k Otcovi. Až po nanebovstúpení sa o ňom hovorilo, že sedí „po pravici Otca“, teda s Bohom na jednej úrovni, mimo „onen svet“ ľudsky dosažiteľný. Tu vidieť, že Kristus pôsobí s Bohom univerzálne. Boh je: „Som, ktorý som“. Je všemohúci, ale aj poskytujúci slobodu, je živým základom všetkých síl a bytostí a napriek tomu je aj pre seba. Je mimo priestoru a tiež všadeprítomný, je večný a zároveň je realitou skrytou v každej dobe. To neznamená, že by sa Ježiš rozplynul v nič, omnoho skôr je dnes všade. V živote sa tiež mohlo prežiť ono premostenie medzi človekom a Bohom prostredníctvom Ježiša - „Aby vám otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene“. (Jn 15,16). To je veľmi nezávislé na predstavách, ktoré máme o udalostiach pred 2000 rokmi, je to skutočnosťou svojho druhu.

Učeníci si teraz uvedomujú svoje postavenie apoštolov, ktorí sú za Krista na zemi. Kristus teraz vystupuje v nich, ich prostredníctvom sa prejavuje. Bolo by nesprávne hodnotiť tento stav z rýdzo vonkajšieho hľadiska, akoby sa nestalo predtým nič, skrátka učiteľ tu už nebol a oni sami musia ďalej niesť jeho učenie. Keby sme teraz do toho zapojili možnú, samostatnú úlohu nanebovzatia, bolo by možné to opísať ako univerzalizáciu Kristovho pôsobenia. Obrazom toho by bol hologram, v ktorom každá časť obsahuje celý obraz. Poznámka na okraj: Toto porovnanie nemá byť myslené ako náznak holografického svetového názoru, podľa ktorého človek je už tak ako tak rovný Bohu, nepotrebuje sa teda snažiť, aby mu bol rovný - napokon, je to príbuzné onej predstave o vykúpení, ktoré zabúda, že vykúpenie možno pochopiť ako zárodok až prostredníctvom individuálneho rozhodnutia a nasledovania.

Okrem vlastných vzťahov človeka obsahuje človek aj vzťahy s Kristom. V zásade možno povedať, že práve nanebovstúpenie bolo tým impulzom pre učeníkov a v konečnom dôsledku pre všetkých spečatením toho, čo bolo počas Ježišovho života iniciované iba ako možnosť - v kapitole o krste v Jordane sa poukazuje na možnosť stvárnenia Krista v človeku. To znamená, že to, čo Kristus priniesol, prípadne rozvinul, má teraz ešte rozšírenejší charakter v porovnaní s jeho účinkom na ľudstvo ako to, čo vytvoril nejaký človek. Je to zakotvené v Bohu, nielen v nejakom „morfogenetickom poli“ - viď kapitola „Ukrižovanie“. Iným spôsobom by sa to dalo asi vyjadriť tak, že „Boh potom ďalej priťahuje všetko za sebou“.

Apoštol Pavol je dnes často známy pre niektoré tradične ostré názory. Nehľadiac na to, že tieto záležitosti sa často preceňujú pre jednostranný výklad, jeho vizionárske zážitky sa musia pokladať za pravé. Svojím spôsobom tak mohol poznať, čo sa vyjadruje nielen v Zjavení apoštola Jána, ale aj na iných miestach: Kristov význam presahuje úlohu, ktorú má pre židovstvo, či skôr že práve židovstvo bolo vyhliadnuté na to, aby sa stalo univerzálnym Kristovým východiskom pre jeho príspevok ľudstvu. Je pochopiteľné, že to bol jeden z prvých sporov medzi učeníkmi.

Cirkevné názory majú sklon považovať cirkev a „telo Kristovo“, za seberovné, hoci v širšom zmysle. Treba k tomu pripočítať ostatné ľudstvo. Antroposofické názory vidia v ľudstve jednoznačne telo Kristovo. Theosofické smery, ktoré nie všetky vyrastali na kresťanskom základe, čiastočne tiež uznávajú Kristov význam pre celé ľudstvo, hoci ho vidia takmer len v jeho učiteľskej úlohe.

Moderné kresťanské skupiny Nového zjavenia, najmä „Univerzálny život“ vidia dnes Kristovu úlohu aj pre neľudské živé bytosti - až do dôsledkov, že ďalší osud Zeme bude odňatý panstvu človeka. Tí, ktorí však nie sú v prvom radu časti tohto problému, ale časti riešenia, budú zaiste mať svoju úlohu, tak ako sa o tom hovorí v Reči na hore.

Keby niekto naozaj urobil niečo „v Kristu“, bolo by to aj pre Krista a v súlade s tým pre svet.

Kto by sa však skutočne spojil s Kristom a tendenciou jeho pôsobnosti, ktorú nemôžu ľudia ľubovolne meniť, nebol by schopný akceptovať celý rad teórií, spôsobov vyjadrovania a činov, ktoré boli po všetky stáročia v cirkvi zabehnuté. Podľa svedectva mystikov nemožno Krista ani vedome ani nevedome zneužiť k jemu protikladným snahám.

Odkiaľ potom brali cirkvi silu k vojne, prenasledovaniu a nenávisti, navyše v službe svetských mocností, môžete sa sami presvedčiť v ich terminológii. Podľa skutočnosti, ktorá je bežná v duchovných kruhoch, svetlo môže vytvoriť aj „tiene“. Ale stať sa nástrojom tieňov, ako to často bývalo v minulosti, namiesto toho, aby človek prispieval sám a spolu s nimi k premene týchto tieňov, uráža skutočné kresťanstvo. V novších svedectvách sa stále objavujú pokusy na túto tému, napríklad Záverečný dokument európskeho ekumenického zhromaždenia „Pokoj v spravodlivosti pre všetko stvorenie“, 1989. Preklad môžete kúpiť v EKD Hannover.

Aj nanebovstúpenie môže dostať reálny význam v rámci nasledovania Krista. Rosenkruciáni napríklad v obrazoch a snoch prežívali, ako na ne zostupuje oblak z neba. Jednorázový, prípadne viacnásobný zážitok tohto druhu však neznamená, že by onen človek taký krok skutočne v živote uskutočnil, podobne ako pri iných krokoch to len znamená, že v ňom táto kvalita začala silnejšie pôsobiť.

„Nanebovstúpenie“, do ktorého sa môžu hlbšie vcítiť, predpokladá duchovný vývoj, v žiadnom prípade ho nemožno teda zamieňať za „únos UFO“ (neidentifikované lietajúce objekty). Nie je to nijako zvlášť pravdepodobné ani v prípade tradičných nanebovstúpení biblických prorokov (viď kapitola „zmŕtvychvstanie“). Na základe veľkého počtu medzinárodných pozorovaní UFO však nemožno popierať, že by UFO mohli existovať ako spôsob predvádzania sa mimozemských astronautov*. V súlade s tým tiež možno vychádzať z toho, že niektoré veci z minulosti sa môžu tak pozitívne, ako aj negatívne k podobným problémom vzťahovať a že budú môcť mať v budúcnosti svoju úlohu. Pokus príslušných kruhov vidieť v každej jaskynnej kresbe s kruhmi atď., vesmírne lode, je však veľmi prehnaný a zodpovedá jednostrannej predstavivosti orientovanej na našu technicko-materialistickú civilizáciu . Aj keď ľudstvo potrebuje Božskú pomoc v najrôznejšej forme, koniec koncov musí záchranný prielom urobiť ono samé. Pokroky v bytí, konaní a vedomí môžu pozemšťania prežiť a okrem toho aj nájsť a splniť svoju úlohu. Ide o náš vlastný, vonkajší úspech, v oblasti vedomia. Snaha, ktorá viedla napríklad k raketoplánu Challenger a jeho varovnej skaze, sa zdá byť len vonkajším irelevantným odtlačkom toho, čo je naozaj potrebné.
*Poznámka: K tomu sa z cirkevnej strany viackrát zodpovedne vyjadroval napríklad teológ Msgr Corrado Balducci (Vatikán). Inak sa v cirkvách často tvrdilo, že ide len o psychický alebo sociologický fenomén. V oficiálnych vatikánskych novinách "Osservatore Romano" sa v máji 2008, napriek tomu písalo: „Vesmír sa skladá z miliárd galaxií a každá z nich sa skladá z niekoľkých stoviek miliárd hviezd. Ako môžeme vylúčiť, že sa život vyvinul aj inde? Tvorivej slobode Boha nemôžeme klásť žiadne medze. Ak sa pozeráme s Františkom z Assisi na zemské stvorenia ako na brata a sestru, prečo by sme tiež nehovorili o mimozemskom bratovi? Je možné, že iné inteligentné bytosti žijú v plnom súlade so svojím Stvoriteľom."

Pritom sa nemá prehliadať, že aj technický pokrok je potrebný, napríklad na náhradu životu nepriateľskej atómovej energie, niektorých iných druhov elektromagnetického žiarenia, na génové technológie a podobné technológie. Aj to sa môže však stať len tak, že to vyplynie z iného vedomia. Ak by došlo k onému uvedenému vrastaniu do rozsiahlejšieho vedomia v Kristovom zmysle, muselo by však ísť o organický rast a v žiadnom prípade nie o technickú manipuláciu. „Spasenie“ si nemožno vynútiť žiadnou spirituálnou „technikou“. Cvičenia rôzneho druhu majú byť po tom, ako splnili svoju úlohu, znovu odložené. Iba to, čo sa osvojilo, je dôležité. A už vôbec nie je možné „konzumovať“ Boha pomocou dnešných elektronických „strojov na vymývanie mozgov“, čo sú v skutočnosti prístroje na manipuláciu s mozgom - pasívne a z časti aj podvedome.

Kristus nám v prvom rade dochoval svoju osobitnú úlohu na Zemi. Možno si ho však tiež predstavovať ako prejav v iných úrovniach a oblastiach vesmíru: „Kniha Urantia“ z USA. To však neznamená, že by sme chceli spochybňovať jeho nezameniteľnú úlohu na onej bezprostrednej fyzickej Zemi. Ďalej viď knihy „Analekta“ 1 a 2. „Analekta“ zvyšok nákladu dostať u Mag. Alois Thurner, Staudach 103, A-8230 Hartberg, Rakúsko.

Teológovia sa pozerali na Ježišov príchod „v oblaku" v súlade s miestami v Starom zákone (Ex 13:21 a 40:34). Vykladali následnú radosť učeníkov z prežitku podstatne nového typu Kristovej prítomnosti, jedni ako z niečoho veľmi reálneho, a iní ako z niečoho subjektívneho.

K tomu pristupuje v nemeckej a anglickej stránke úryvok z 24 kapitoly Evanjelia podľa Lukáša s poznámkami: Nanebovstúpenie.

Otázka:
Je pre mňa súčasné alebo budúce poňatie Nanebovzatia otázkou, ktorá ma ovplyvňuje v hovorení s Bohom?

Späť na obsah tejto stránky.

 

Turíce.

Pred ukrižovaním Ježiš oznámil, že prostredníctvom jeho odchodu k Otcovi, vyjde z Otca Duch svätý, „Utešiteľ“, „Duch pravdy“ - Jn 14, 15, 16..

Asi 10 dní po nanebovstúpení sa pôvodné spoločenstvo zhromaždilo v Jeruzaleme k modlitbe. „Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ - Skutky apoštolov 2. Takýmito slovami nik neopisuje bežný pocit naplnenia po modlitbe. Podobné náznaky však nájdeme skôr v praxi turičných hnutí a kvakerov. Prvé turíce nadväzujú ako zmyslovo vnímateľný jav na to, čo sa v tejto kapitole napísalo o nanebovstúpení - rozšírenie pôsobenia Krista na učeníkov a ich okolie. Na ceste „zoslania“ Ducha pravdy sa opäť oznamuje niečo zo spoločného pôsobenia Boha a Krista. V tomto ohľade sa na prvé turíce dá pozerať ako na prvý znak počínajúceho „opätovného príchodu Krista“, alebo aspoň jeho priblíženie sa. Aj z tohto hľadiska tu možno očakávať, že v proroctvách obsiahnutý „opätovný Kristov návrat“ sa myslí inak, ako jeho druhé vtelenie ako človeka.

Poznámka: Pojmy „Utešiteľ“, prípadne „Duch pravdy“ prísne vzaté nemožno bez ďalšieho stavať na roveň „Duchovi svätému“, prípadne „ženskej forme Ducha Svätého“, viď pod heslom „Sofia“.

- „Duch pravdy“ sa zjavuje ako kus Krista samého, ktorý pripomína spoločenstvo s ním a jeho slová a umožňuje učeníkom, ďalej pokračovať v jeho diele na Zemi. Preto v zásade nie je už viac vážnou, náboženskou a filozofickou otázkou len v zmysle príbehu, literárneho vnímania a myšlienkového odvodzovania. O tom sa už napísalo skutočne mnoho. Tu pôsobia aj iné faktory, tiež v človeku a v tomto spise ide v prvom rade práve o to, aby sme to zachytili.

Dedičstvo Stvoriteľa, „Otca ľudí, ktorí sa narodili z Boha“ - Jn 1 - sa všeobecne ponúka k vedomému uvedeniu do vnútra v Ježišovom živote. Po turičných udalostiach je dedičstvo Krista samého upevnené v tých, ktorí zostali na Zemi a ktorí toto dedičstvo prijímajú.

- Duch svätý ako „ženská, materská“, duchovne inteligentná Božia vlastnosť a energia sa nachádzala na rôznych úrovniach a rôznych formách prejavov už pred pozemským životom Ježišovým a to tak mimo človeka, ako aj v inšpirujúcom účinku na človeka.

Existujú odkazy na „nebeskú manu“ (Exodus, Deuteronómium, Numeri, Žalmy, Nehemiáš, Jozue, Ján, List Hebrejom, Zjavenie).

Nie je však celkom zlé, ak sa kladú sebe na roveň pojmy „Duch pravdy“ a „Duch svätý“ ako k tomu, vzhľadom na praktické skúsenosti, často dochádza. Môže byť vždy častejšie, že Božie sily pôsobia spoločne a nakoniec ako celok. Podobne aj človek, ktorý bol pôvodne stvorený „na obraz Boha“, môže zakúsiť vyčleňovanie vedomia a potom aj opätovnú integráciu jeho bytosti. Vďaka tomu sa bude môcť v dosiaľ nevídanej forme prejaviť súžitie života ľudí a Zeme, ako sa o tom bude pojednávať ďalej v súvislosti so Zjavením apoštola Jána. To však neznamená, že túto budúcnosť možno prispôsobiť našej dnešnej predstavivosti.

„Duch svätý“ jednoducho nie je duchom alebo dychom života, životnou silou. Mohlo by byť účelné sledovať jeho postupné objavovanie sa na ceste Krista. Uvádza sa v súvislosti s Máriiným počatím, teda minimálne v zmysle spoluúčasti na jednej konkrétnej udalosti.

Ducha svätého nachádzame aj na mieste, keď Kristus osobne prítomný v zmŕtvychvstalom tele, na učeníkov „dýchol na nich a hovoril im: Prijmite Ducha svätého“ (Jn 20,22), ktorý tu však pôsobí skrz neho. Očistenie schopnosti vnímania, prípadne v hlbšom zmysle slova svedomia, možno považovať za predpoklad zodpovednosti, ktorá na nich bude prenesená, prípadne ktorú si uvedomia: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Toto svedomie, na ktoré mystici, napr. J. Lorber, nazerajú ako na účinok Ducha svätého, nie je onou zmesou biograficky charakterizovaných obáv, ktoré sa často nesprávne zamieňajú za svedomie, za ktorým sa však niekedy môže skryť skutočné svedomie. Svedomie v najčistejšom zmysle je tiež vedomé vnútorné vedenie jednotlivého človeka.

V priebehu prvých turíc už Duch svätý pôsobí neosobne, doslova „kozmicky“, avšak mnohostranným spôsobom tak, ako to zodpovedá rôznym realizačným možnostiam duchom preniknutých alebo podľa rôznych predpokladov tých, ktoré oslovuje, prípadne sveta - zasiahnuť presne boľavé body, vyliečiť ich týmto núteným nahliadnutím a tiež čoraz lepšie spoznávať podstatné rozdiely a pravdy. To sú znaky vedomia, ktoré sa zdajú byť zasiahnuté Duchom svätým. Tam, kde nejde natoľko o uzdravenie zmätených, ukazuje sa táto sila skôr ako tvorivá, vytvára spoločenstvo, zdokonaľuje a vedie k Bohu.

Aj 19. storočie - s jeho rôznymi obrodeneckými hnutiami a hnutiami Nového zjavenia - aj 20. storočie môže umožniť pri presnejšom nahliadnutí spoznávať vždy nové posuny Ducha svätého a následné účinky. V podstate môžeme povedať, že kresťanské impulzy a Duch svätý už dlho vytvárajú prechody do oných oblastí, ktoré sa zaoberajú zjavením apoštola Jána a ktoré sa obracajú k vývoju vo veľkom.

V týchto úsekoch Skutkov apoštolov sa „v modlitbe a jednoduchých prosbách“ vždy spájajú Mária a iné ženy, prípadne učeníčky. Úloha žien - nech už hovoriacich alebo ako u Pavla „mlčiacich“ - môže byť pritom z rôznych dôvodov nenahraditeľná. Boli napríklad citlivejšie, vnímavejšie pre jemné vplyvy a mohli ich verbálne či neverbálne odovzdávať ďalej svojmu okoliu. Aj dnes je možné na všetkých zhromaždeniach, vrátane duchovných, pozorovať jasný rozdiel, keď sú prítomní muži aj ženy. V okamihu, keď neide len o mužskú snahu imponovať, v zhromaždení je oveľa viac citeľná inšpirácia a zapálenie, vrátane vnútornej účasti na dianí. V antroposofických a rosenkruciánskych kruhoch Ježišovu matku Máriu, Matku Božiu, dokonca považujú za vlastný prameň, prostredníctvom ktorého môže pôsobiť Duch svätý na učeníkov.

Tu narážame aj na tajomstvo „Sofie“, „múdrosti“, Starého zákona, ženskej formy výrazu božskej sily. Vo východnej pravoslávnej cirkvi sa Mária veľmi často stotožňuje práve so Sofiou. Sofiológ a vizionár Solovjov ju prežil - tak ako to Kristus predpokladal - až v našej dobe, v jej kozmickej dimenzii s blížiacou sa múdrosťou (podobne ako to predpokladá aj u Krista napríklad Steinerov „Éterický opätovný Kristov návrat “ okolo roku 1909 a podobne). Podobne ako v malom pri Ježišovi a Márii, je potom zrejme možné prežiť „kozmického Krista“ a Sofiu, ako nebeskú matku mysticky vo veľkom. Viď tiež Hildegunde Wöller „Sen o Kristovi“. Súvislosť sa môže vyjadriť aj takto: „materinská“ stránka Boha potom spolupôsobí tak, že stvorenie rastie smerom k Bohu tak, ako mu Boh vychádza v ústrety.

Feministická teológia poukazovala na to, že Duch svätý vo vtedajšej reči bol vlastne ženského rodu. Máriu, prípadne Sofiu možno chápať ako formu výrazu, do ktorej sa vlieva Duch svätý a berie na seba jej podobu, ako je to v symbole holubice.

Aj v rôznych ženských hnutiach, tak na Západe ako aj na Východe, možno nájsť stopy po Sofii. Porovnaj Dr. Susanne Schaup v Protokole Evanjelickej akadémie v Bad Boll pri zasadaní „New Age 3: Sofia“. Podobne možno nájsť Kristove stopy nielen v nových celosvetových kresťanských hnutiach s modelovými projektmi ako je „Univerzálny život“ alebo v hnutiach obnovy v cirkviach, ale aj v iných, rovnako celosvetových hnutiach. Komentár Nového Zákona: „Vietor veje kam chce, počuješ jeho šum, ale nevieš odkiaľ prichádza a kde ide“. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Jn 3).

To, čo prichádza, má v každom prípade mužský aj ženský charakter, ktorý nie je už partriarchálny, ale ani matriarchálny.

Zatiaľčo je v každom človeku niečo z Kristovho pôsobenia, ako sme sa to snažili vysvetliť v predchádzajúcich kapitolách, môže sa to teraz opäť zosilniť nielen prostredníctvom vonkajšieho Krista a Ducha svätého, ale aj prostredníctvom jeho slov, a v žiadnom prípade nie iba ich prostredníctvom.

Rytieri Svätého Grálu vychádzali iným spôsobom z toho, že po Ježišovom pôsobení na Zemi pred 2000 rokmi tu zostalo niečo, čo by mohli ľudia hľadať a nájsť: „Grál“. Táto legenda hovorí o tom, že Kristova krv, ktorá kvapkala z kríža na zem, bola zachytená do misky. Jozef z Arimatie a jeho sprievodcovia túto misku zachránili, dopravili do Anglicka či Francúzska a potom sa pred „zázračným Grálom“ zhromažďovali k modlitbe a prijímaní inšpirácie. Porovnaj napr. R. de Boron: „Dejiny Svätého Grálu“, ktoré boli napísané okolo roku 1200. Bez ohľadu na to, že základom tejto legendy môže byť vonkajšia realita, je nápadné, že zlatá miska Grálu so svojím kalichom hore, zosilnenou časťou uprostred a rozšírením, prípadne otvorom, smerom dolu symbolizuje človeka.* Človeka, ktorý zo svojho stredu, zo svojho srdca sa otvára smerom nahor pre Ducha svätého a dolu na vykúpenie Zeme. Grál symbolizuje „vykúpeného človeka“, „na ktorého čaká stvorenie“ (Porovnaj List Rimanom 8, 18-28). Celkovo možno v tom vidieť aj symbol k Bohu sa otvárajúcej Zeme. Okolo tohto prúdu sa opäť zoskupovali čiastočne svet odmietajúci katari, nazývaní kacírmi či albigenskí, minnesengri, trubadúri. Pápeži zlikvidovali niekoľko miliónov týchto ezoterických kresťanov ako domnelých kacírov. Hlbší význam Grálu sa teda nevyčerpáva ani onou druhou legendou, podľa ktorej boli Grálom Ježišovi telesní potomkovia v kráľovských rodoch.

Jn 4: „… Ver mi žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Ocovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme… ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Ocovi v duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v duchu a pravde“. Tento sebavedomý, slobodný názor duchovného kresťanstva by inštitúcie mohli do seba integrovať len vtedy, keby mali odvahu obnovovať sa prostredníctvom slobodných kresťanov. Pretože tieto smery duchovného kresťanstva boli potlačené natoľko, že už nie je možné ani rekonštruovať ich myšlienky, cirkev si v dôsledku toho podkopala vlastnú duchovnú tradíciu a dnes ju pomaly pociťuje ako vákuum. Po tom, čo sa toto vákuum pokúšalo sčasti naplniť celý rad možností preberaných z iných kultúr, ktoré boli naozaj pochybné, pustili sa teraz aj cirkvi do hľadania stratenej kresťanskej duchovnej praxe.

Známy opát Joachim di Fiore (kolem 1100) hovoril o dobe Otcovej - dobe náboženstva Starého zákona a zákonov, ako aj o dobe Synovej cirkvi sprostredkovaného kresťanského učenia. Predvídal, že príde ešte tretí „vek Ducha svätého“ - vydalo nakladateľstvo Turmverlag-, keď v človeku bude rásť jeho individuálne spojenie s Bohom. Aj v tomto proroctve, ktorého významnosť poznávame už dlho, sú prvky priamo aj nepriamo prenikajúce do najrôznejších prúdov, od Luthera cez Marxa až po Hitlera, kde ich prekrútili prípadne zneužili. Väčšinou však tieto podobné prekrútenia majú zmysluplný prazáklad.

Tu je vhodná poznámka o rozdiele medzi spiritualitou Ducha svätého a špiritistickými praktikami. „Uchopenie od Ducha svätého“, v ideálnom prípade vedomé prijatie Ducha svätého, prechádza cez vnútro samého človeka. Hypnóza, prípadne extatické tranzy a „posadnutosti duchmi“ zomretých zo sveta záhrobia sa už pri tom vôbec nevyskytujú a ani nepodliehajú „zaklínaniu“. Ani dotyčným ľuďom, ani iným v ich okolí táto skúsenosť neodoberá sily ako špiritistická seansa. Vedomie sa nezužuje, ale rozširuje. Môže dôjsť aj k celkom mimoriadnym skúsenostiam, ale dochádza k tomu vedome a bez straty pamäte.

Spôsob pôsobenia Ducha svätého by bol zlúčiteľný tak s meditatívnym tichom - ktoré v západných cirkvách takmer vždy chýba, ako aj s pokusmi dosiahnuť rovnaký účinok pomocou intenzívnej či lepšej komunikácie, ako tomu je predovšetkým v západnej Európe a v Amerike. Keby boli spolu ticho a komunikácia, prípadne jej obsah, vzájomne spojené, čo je šanca najmä pre mentalitu v strednej Európe, mohlo by to byť to, čo chce Kristus alebo Duch svätý, jasne poznateľné. Duch svätý stelesňuje to, čo je tretie - okrem východných alebo západných extrémov. K tomu však dochádza vždy vtedy, keď ľudská snaha nie je egoistická, tzn. neetická. Kristus je predstaviteľný len so správne chápanou skromnosťou, etikou a zmyslom, ktorý chcel dať svetu v zmysle dejín spásy.

Duch Svätý nemôže byť tiež celkom oddelený od Krista, prípadne od jeho snáh. Kristus vyhlásil o Duchovi svätom, že bude mať tú vlastnosť, že učeníkom „… pripomenie všetko, čo som vám povedal.“ : Ešte mnoho iného by som vám mal povedať, ale teraz by ste to nezniesli, akonáhle však príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy.“

Či už bude v smere pravdy čokoľvek očistené, mohlo by sa to s Duchom svätým pripojiť k spojeniu oných síl, ktoré chcú zachrániť Zem.

V Kristovom učení existuje človek s jeho subjektivitou, nie však bezmedznou relativizáciou, ktorá podľa mnohých moderných filozofických predstáv už nepripúšťa žiadne objektívne pravdy.

K tomu v nemeckej a anglickej stránke pristupuje symbolický nákres Svätého Grálu.

Otázka:
Ako už Boh prispel k môjmu rozvoju a čo ku mne prichádza od Boha dnes?

Späť na obsah tejto stránky.

 

Ježišov obraz.

Toho, kto by mal rád jasnejšiu predstavu o tom, ako Ježiš vyzeral, môžeme tu na záver Evanjelií odkázať na onen opis, ktorý by mohol platiť ako najpravdivejší - hoci žiadne všeobecne uznávané zobrazenie neexistuje:

Tzv. jediný skutočný „obraz nášho Spasiteľa“ ('Bild unseres Heilandes') možno dostať prostredníctvom Lorber-Verlag. Podľa tradície bol zachytený na príkaz cisára Tibéria ako obraz na smaragde a turecký sultán ho z Carihradskej pokladnice odovzdal pápežovi Inocencovi VIII, ako cenu za prepustenie svojho brata. Okrem toho je k dispozícii opis toho, ako Ježiš vyzeral podľa Publia Lentula, miestodržiteľa z Judeje za senát a ľud Ríma: „V týchto dňoch sa objavil ctnostný muž menom Ježiš Kristus, ktorý ešte žije medzi nami a ktorého pohania považujú za proroka pravdy, jeho učeníci však za syna Božieho. Kriesi mŕtvych, lieči všetky druhy chorôb. Je stredne veľký, statnej postavy, veľmi úctyhodného vzhľadu, všetci, ktorí ho vidia, ho zároveň milujú a boja sa ho. Jeho vlasy majú farbu ako práve dozretý lieskový orech až k ušiam takmer hladké a odtiaľ dole cez ramená mierne vlnité a podľa orientálneho nazarénskeho spôsobu má uprostred cestičku. Má hladké a otvorené čelo, jeho tvár je bez škvŕn a záhybov, krásna, príjemne červená. Nos a ústa majú taký tvar, že im nemožno nič vyčítať. Fúzy má riedke, farbou ladia s vlasmi, nie sú veľmi dlhé. Jeho oči sú tmavo modré, čisté a jasné. Jeho telo je pevné, pekného tvaru, ruky i dlane sú súmerné. Keď kára, je hrozivý, keď napomína - priateľský a citlivý, v reči je umiernený, múdry a skromný, zároveň dôstojný. Nikto sa nepamätá, že by ho videl smiať sa, ale mnohí ho videli plakať. Je to muž, ktorý sa vyznačuje nevídanou krásou.

Obrázok je pripojený v nemeckej verzii - s povolením nakladateľa z roku 1992.
K odtlačku mŕtveho Ježišovho tela na Turínskom plátne - viď aj naša kapitola „Ukrižovanie a položenie do hrobu". Od roku 1979 navyše vedecky skúmali „rúcho z Manopella" P. Prof. Dr. Heinrich Pfeiffer a sestra Blandina Paschalis Schlömerová. Na rozdiel od Turínskeho plátna je na ňom len odtlačená tvár, ale s otvorenými očami: http://voltosanto.com . Aj toto rúcho je príčinou vzniku vedecky ťažko alebo vôbec nevysvetliteľné: na mušelínový hodváb sa napríklad nedá vôbec maľovať. Rozmery tváre sú u oboch týchto rúch celkom rovnaké. Srv. Jn 20: 5–7. Tieto obrazy rozhodujúcim spôsobom spolupôsobili od prvých stáročí pri vzniku umeleckých obrazov Ježiša. Na pôvodne ovinutom rúchu je oválna tvár pri pohľade spredu s vlasmi; existujú tiež podobnosti s uvedeným obrazom, ktorý ukazuje žijúceho Ježiša z bočného pohľadu.

 

Späť na obsah tejto stránky.

K budúcemu dielu: Zjavenie apoštola Jána (12 kapitol) a záverečná kapitola.   /   K prvému dielu 1a: Kapitoly o krokoch evanjelií.   /   K časti 1b: Kapitoly o krokoch Evanjelií, história utrpenia až po Turíce.   /   K 3. časti: 11 Kapitol k rôznym témam a životným otázkam.   /   K časti 4: Starý zákon a príspevky k dialógu s inými nábozenstvami.

E-mail: Píšte podľa možnosti po nemecky alebo po anglicky. Píšte, prosím, v krátkych vetách a uvádzajte jazyk, v ktorom píšete.

K domovskej stránke s ďalšími dielami a témami.

 

Upozornenie na ďalšie jazyky a autorské práva. 

Ďalšie internetové stránky možno nájsť pod http://www.Christuswege.net   (v nemčine) a http://www.ways-of-christ.net  (v angličtine). Ďalšie jazyky viď Domovská stránka. Nemecké a anglické znenie na internete bude priebežne aktualizované a obsahuje aj stránku „Zmeny“ a ďalšie extra stránky. Vytlačiť internetový text a šíriť jeho kópie bez akýchkoľvek zmien je dovolené. Preklady do iných jazykov nie sú vždy prekontrolované.

Použité krátke citáty zo Svätého Písma a poznámky - na základe rôznych prekladov nanovo spracované - sú doplnkami k príslušným kapitolám hlavného textu.

Takéto charakteristické miesta však nie sú plnohodnotnou náhradou sprievodného štúdia alebo meditácie nad celými kapitolami evanjelií či časťami Zjavenia. Odporúčame Sväté písmo (Bibliu) alebo Nový zákon.