Na domovskú stránku: ďalšie ponuky a jazyky.

Táto dodatková stránka je príspevkom k lepšiemu pochopeniu Starého zákona a k dialógu medzi cirkvami. Nespája sa s tým potreba podobne podrobne prerokovávať spisy Starého zákona tak, ako sa tento internetový projekt zaoberá napríklad evanjeliami a Skutkami apoštolov (Turíce).

Ježiš Kristus a jeho učeníci sa veľmi často odvolávali na sväté spisy, ktoré boli známe ich poslucháčom. Predovšetkým však na Starý zákon. Obsahuje dejiny stvorenia, knihy o dejinách židov, zákonné spisy, prorocké spisy, žalmy, apokryfy atď. Ježiš a učeníci hovorili, že ich práce síce nerušia obsah starších zjavení, ani že v prvom radu nejde o vykladanie Zákona, ale že teraz ide o život bezprostredného kontaktu s Bohom a Kristom . (viď tiež „Základy etických hodnôt“). Z toho vyplývajú nové hľadiská aj proti Starému zákonu.

V Novom zákone sa však aj napriek tomu nachádza mnoho odkazov na iné duchovné smery vtedajšej doby. Napríklad Evanjelium podľa Jána hovorí zrejme k mnohým tým, ktorí poznali gnostické učenie, aby im na pozadí ich vlastnej viery vysvetlilo odlišnosť a špecifičnosť kresťanstva. Jednoduchým príkladom je už samo označenie „Pravé svetlo, ktoré osvetľuje každého človeka …“ (Jn 1, 9). Niektoré epištoly sv. Pavla, atď. berú do úvahy aj stav znalostí ľudí z okruhu starých mystických náboženstiev viac, ako znalostí židovských tradícií. Niekto, kto tieto tradície nepozná, to ani nespozoruje. Na takých miestach Nového zákona nemožno nájsť žiadne paušálne zatratenie všetkých nežidovských starých spisov. Takéto odsúdenia sa nachádzajú len na miestach, kde sa hovorí o vyslovenom zneužívaní konkrétnych degenerovaných kultov, aby sa ľudia vyvarovali pred takými cestami. Stará zákonitá cesta misie znamenala, že ľudia sa odvádzali odtiaľ, kde stáli, namiesto toho, aby sa od nich požadovalo, že by mali jednoducho zabudnúť na celý svoj doterajší životopis, čo by skôr vytváralo ďalšie poruchy v ich vedomí, namiesto toho, aby prinášalo spásu, ktorá tieto poruchy lieči. Od ľudí iného pôvodu sa nepožadovalo, aby najskôr prevzali na seba celú židovskú tradíciu. V tomto ohľade boli rovnoprávni so židmi. (porovnaj napr. Skutky apoštolov 15, 19) Napriek tomu aj medzi učeníkmi vznikali rozpory, ktoré sa vyskytujú aj dnes.

V skutočnosti bolo možné, že kresťanskosť sa dá vypracovať aj na základe ďalších náboženských tradícií namiesto Starého zákona. O to sa napríklad pokúšal Mání, zakladateľ manicheizmu, veľmi rozšíreného v Ázii a neskôr cirkvou prenasledovaného, takže dnes je prakticky celkom vykorenený. Východiskom manicheizmu bolo monoteistické náboženstvo Zarathustrovo v Perzii. Inou otázkou je, do akej miery sa Mánímu podarilo správne rozvinúť úlohu Ježiša a do akej miery sa mu to napriek vysokej úrovni jeho učenia nepodarilo (napr. jednostranný útek od sveta v jeho učení). Tomu sa však na tomto mieste nebudeme bližšie venovať.

Židovské náboženstvo (judaizmus) vytvorilo po hebrejskej Biblii ešte niekoľko ďalších spisov, ako sú základy práva (Mišna) a komentáre (Gemara) Talmudu v zneniach z Babylonu a Jeruzalema, rovnako ako základné diela určitých smerov, najmä mysticko-ezoterické spisy kabalistiky: Zohar (Sohar) / Sepher Jezirah. Tieto posledne uvádzané spisy sa síce datujú do 13. storočia, môžu však vychádzať zo starších úvah. Niečo z toho dokonca pripomína starý Egypt. Dnes existuje aj židovská mystika.

Meno Jahve /Jehova / JVHV sa v Starom zákone objavuje až neskôr. Mystické a duchovno vedecké pramene ako napr. Lorber alebo Steiner uvádzajú, že chápanie Boha ako Jehovu sa začalo prejavovať v priebehu doby tak, ako sa Boh k ľuďom približoval. V prekladoch sa bohužiaľ používajú vždy rovnaké označenia aj tam, kde sa v origináli uvádzajú rôzne božie mená. Nepozerá sa však na skutočnosť , že ľudia v rôznych epochách prežívali Boha rôzne. Pravá skúsenosť s Bohom ako Jehovou bola pravdepodobne neskôr ľudsky zahmlená. Je tiež možné, že ľudstvo takto dočasne poplietli v tejto súvislosti aj negatívne bytosti. To je fenoménom v mnohých náboženstvách, že ľudia, spiritualita ktorých sa sploštila a ktorí boli napríklad naplnení nenávisťou, boli len málo otvorení k napomínaniu prorokov. Nie všetky podrobnosti v Starom zákone sa týkajú skutočného „Jahve“ a „JHVH“ tak, ako to vysvetľuje prof. J. J. Hurtak/ USA. To však neznamená, že by bolo možné hodnotiť každý starozákonný dej  ľudskou logikou našej dnešnej spoločnosti. Boh vie lepšie ako my, čo robí a prečo chce niečo od ľudí.

Spoločnosť v Kumráne sa pripočítava často k prísne veriacim, spirituálnym esénom, ktorí predstavovali tretiu základnú školu vtedajšieho židovstva popri farizejoch a saducejoch. Presnejšie povedané, skôr šlo o esénom blízke, nezávisle spoločenstvo, ktoré malo dobré kontakty s inými prúdmi vtedajšieho židovstva, vedľa mierumilovných esénov, aj k samostatným, militantným „Zelótom“ a k farizejom v Jeruzaleme (a boli to práve farizeji, ktorí tomuto spoločenstvu v núdzi zverili aj samotné záznamy o chrámovom poklade, pretože zrejme patrili, bez ohľadu na rozdielne názory, k absolútne dôveryhodným ľuďom.). Tzv. „pravidlo obce“ 1QS obsahuje údaje o očakávaní Mesiáša. Hovorí sa tam o dvoch Mesiášoch, prípadne o dvojakom pôvode tohto očakávaného Mesiáša, čo by mohlo platiť podľa vtedajšieho práva pre Ježiša. Ježiš bol skrz Jozefa z rodu Dávidovho a skrz Máriu z kňazského rodu Áronovho (o tom sa zmieňuje napríklad aj Carsten Peter Thiede, ktorý sa týmito zvitkami zaoberá z poverenia izraelského Úradu pre starožitnosti.)

Jedno miesto u proroka Daniela 9: 25, sa často dáva do spojenia s Ježišom: od pokynu k výstavbe druhého Jeruzalema (viď Nehemiáš 2:18, asi 445 pr. Kr.) až do smrti druhého pomazaného by malo uplynúť celkom 69 „týždňov“. Ak to chápeme, že tieto týždne znamenajú „roky“ zložené z týždňov – každý v dĺžke siedmych rokov (porovnaj význam „rokov Sabatu“ atď.), potom by naozaj šlo približne o dobu ukrižovania.

Pre teológiu založenú na kresťanstve ako náboženskom spoločenstve je to ťažko zhodnotiteľný, ale pre iné kultúrne okruhy môže byť o to zaujímavejší stimul R. Steinera, vidieť v Kristovi bytosť, ktorá bola v predkresťanských dobách známa niektorým vyšším mudrcom. Teda by mohlo ísť o to, čo je vyjadrené v hinduistickom Višwas Karman, párskom Ahura Mazda, o egyptskú slnečnú bytosť Osiris a u Keltov o Belemis = Baldur, Apollo. Viď aj kapitola „Na začiatku bolo slovo…“ v tomto texte.

* Aj pre dobu Starého zákona platí, že výskum môže získať niektoré cenné stimuly, ak chápe inšpirované/vizionárske spisy v ich zvláštnom charaktere a berie ich na vedomie. V takom prípade sem patrí popri Rudolfa Steinera napríklad Anna Katharina Emmerichová. „Das Geheimnis (Geheimnisse) des Alten Bundes (Tajomstvo/á Starého zákona). To sa týka aj „predpotopnej doby a novozákonnej doby až po spis „Innere Wort (Vnútorné slovo)“ Jakoba Lorbera: www.lorber-verlag.de , až po Rudolfa Steinera. Poznatky mystiky prinášajú so sebou aj to, že možno celkom zabudnúť na tézu niektorých, že Ježiš ako historická osoba neexistoval, že šlo o obyčajného potulného kazateľa.

Update English/ Deutsch.

 Späť na obsah tejto stránky.

S pôvodným Zarathustrovým učením sa dnes môžeme stretnúť u Pársov v ich náboženskom spise, zvanom Zend Avesta. Vedci, ktorí vychádzajú z tohto náboženstva znovu objaveného v Indii, ukázali, že toto náboženstvo je staršie ako sa domnievajú západní bádatelia, že antickí zemepisci teda mali pravdu. Okrem toho vyplynulo, že pôvodne nešlo o kozmický súboj medzi svetlom a temnom, ktorý neskôr prevzalo gnostické učenie. Naopak, zosobnený Boh Ahura – Mazda, stál nad týmito protichodnými silami ako „Naddobro“. Pojem neosobnej stránky Boha bol nazývaný „Ahu“ (Adresa, na ktorej možno získať najhodnotnejšie práce z tohto náboženstva: Mazdayasnie Monasterie, Mustafa Bldg., Sir Pherozeshah Mehta Rd., Bombay 40001, India). Okrem toho sa zistilo, že v iránskej tradícii sa objavujú zmienky o niekom, s menom Noa/Nuach, čo zodpovedá biblickým správam. Domnievame sa, že Zend Avesta má minimálne mnoho spoločného s prapôvodným zjavením ľudstva pred potopou v prednej Ázii, to znamená s najstaršou vierou v Boha, ktorému Noe zostal aj v tejto degenerovanej kultúre verný. Abrahám nebol prvý, ktorý uctieval jedného Boha. Existujú zmienky o tom, že aj pôvodná forma tohto náboženstva pred potopou okolo roku 3500 pr. Kristom existovala v písomnej podobe a je tiež možné, že sa tieto spisy raz objaví. Lorber nazýva jeden z týchto zmiznutých spisov „Seanthiast Elli“. Boh sa mal ľuďom pred potopou zjaviť ako „Abedam“ podobne, ako neskôr pôsobil prostredníctvom biblického Melchisedeka.

Späť na obsah tejto stránky.

Toto je príspevok pre lepšie porozumenie medzi náboženstvami a pre mierumilovný „dialóg medzi náboženstvami", ktorý prebieha už mnoho rokov. Tieto poznámky si nerobia nárok na to, aby charakterizovali islam ako celok, pretože aj v Koráne existujú rôzne školy.

Islam znamená „podriadenie sa Božej vôli". Islamské sväté písmo, Korán, sa chápe ako inšpirácia, ktorú Boh sprostredkoval prorokovi Mohamedovi prípadne anjel Džibrail – možno ho prirovnať k archanjelovi Gabrielovi v kresťanstve. Isté je; že Korán má centrálny význam. Okrem toho pri výklade svoju úlohu zohrávajú aj ďalšie tradície (sunna je doslova „zvyklosť”) tradované od čias proroka (Hadit). Aj prorok je v svojom individuálnom konaní človekom, nie je Bohom. Musíme uvážiť, že ako medzi kresťanmi sú ľudia, ktorí nepoznajú presne sväté písmo tak je to aj medzi moslimami.

Kresťania, aj židia sú v Koráne z časti priamo oslovovaní „vy ľudia Písma" (ľudia Knihy, napríklad Súra 4,171) a ako „vy deti Izraela“. Môžu sa teda zaoberať aj Koránom (hoci tak väčšinou nekonajú). Religionistika sa vždy zaoberá svätými písmami všetkých náboženstiev a skúma okrem iného historický vývoj ich výkladu. Sväté písma by sa však mali študovať s rešpektom. Jedna časť moslimských exegetov Koránu píše, že existuje jediná praforma Koránu, ktorá je uložená u Boha a je prístupná len čistým anjelom a čistým ľudským vyslancom; v druhej časti sa vykladá, že ten, kto číta Korán, by mal byť čistý ( teda bez hriechu).

Prorok sa považuje za takého, ktorý je poslaný „na určitý čas" (alebo na obdobie medzičasu), v ktorom tí, ktorí sú poslaní, zostávajú (na zemi) (Súra 5,19^*). Podľa Koránu, v zmysle učenia proroka Mohameda, existujú „ľudia Knihy“ (ľudia Písma) a „neveriaci“. Za „ľudí Knihy“ sa predovšetkým považujú židia a kresťania, ktorí sa popri moslimoch opierajú o tú istú tradíciu, a niekedy aj zoroastristi (Súra 22,17). To preto, že aj Korán uznáva reťaz „prorokov“, ktorí všetci prinášali učenie o jedinom Bohu, poslednom súde a modlia sa za svoje národy prípadne za svoju dobu (napr. Súra 6, 83-92, Súra 7, Súra 4,136^*). Ak príslušníci zmienených náboženstiev veria v tieto spoločné základy, nebudú v Koráne samom počítaní medzi neveriacich. (Súra 5, 48^* aj.) V prvých stáročiach islamu nebol na kresťanov a židov vykonávaný žiadny nátlak, aby prestúpili na islam (podľa učenia islamu „V náboženstve nejestvuje žiadny nátlak, viď Súra 2, 256^*). 
Abrahám je považovaný za jedného z „hanifov" - ľudí, ktorí ako jednotlivci našli priamu cestu k viere v jediného Boha.

Slovo Alláh – po predislamsky al-ilah - má ako semitské meno určite rovnaký pôvod ako „Elohim" meno Boha hebrejských kníh Mojžišových.

Za „neveriacich" doslovne „pokrytcov" platili v prísnom zmysle v dobe proroka Mohameda polyteisti, prípadne modloslužobníci, proti ktorým bojoval v Arábii a pred ktorými varovala aj Biblia židov a kresťanov. V širšom slova zmysle platia dnes v islame za neveriacich tí, ktorí neveria v jedného Boha a v posledný súd. Niekedy sa tento termín dnes nesprávne paušálne používa na všetkých, ktorí nie sú moslimovia, niekedy aj moslimovia iného smeru.

Je treba poukázať na to, že Korán uznáva Ježiša Krista na viacerých miestach ako Bohom zoslaného proroka a tiež ako „Slovo“ Božie bez bližšie vysvetleného významu, a ako ducha uznaného Bohom (Súra 4,171) „stvoreného ako Adam“ (Súry 2, 3, 5…). V správne chápanom islame teda Ježiš znamená v každom prípade viac ako v očiach oných moderných kresťanských teológov, ktorí by Ježišovi najradšej nechali len úlohu sociálneho reformátora! Jediné, čo Korán neakceptuje, je náuka o synovstve Ježišovom v zmysle neskoršieho učenia o Svätej Trojici, ktorú však kresťania v dobe Mohameda chápali príliš pozemsky. Len ťažko vtedy existovali kresťania, ktorí by bývali schopní autenticky vysvetliť toto učenie, ako bolo pôvodne myslené, tak aby bolo pochopiteľné aj pre ľudí s iným myšlienkovým základom (napr. Súra 6,101^*). V liste Rimanom 1.4 sa hovorí, že Kristus „povstal ... ako človek a mal sa ukázať ako Syn Boží v moci Duchom posvätenia“ – nebol teda zrodený. 
S moslimským presvedčením, že Boh je nezrodený a Ježiša nezrodil, ale stvoril, by mohli kresťania do určitej miery vlastne súhlasiť. Ďalej, termín (grécky) „logos", ktorý sa používa v Biblii práve na označenie božského pôvodu prípadne zoslanie Ježiša Krista – sa v evanjeliách prekladá aj ako „Slovo" (viď horeuvedené), sa aj v Koráne používa pre Ježiša. Ak sú však v inšpirovaných textoch Koránu – tak ako v Biblii – skryté tajomstvá, ktoré dosiaľ ani moslimovia, ani kresťania celkom nevypátrali, tak ich spory o termíny sú bez úžitku? Aj tam, kde kresťania tieto učenia prezentujú tak, že ich možno chápať ako „učenia polyteizmu" nezodpovedá to spôsobu, akým učil sám Ježiš: „… aby vám Otec dal všetko, čo od neho budete prosiť v mojom mene (to znamená - vnútorne spojení s Ježišom)“ (Evanjelium podľa Jána 15:16). V Ježišovom živote sa všetko krúti okolo jedného Boha, s ktorým bol úzko spojený a ku ktorému mohol doviesť ľudí.

Termín „Logos" (grécky v 1. kapitole Evanjelia podľa Jána, „Slovo Božie“ ako označenie spojené s Kristom ) sa vyskytuje v Koráne, podľa podania Pareta, nezávisle na Ježišovi, no v iných vydaniach Koránu sa rozumie ako „záležitosť“ Boha alebo „príkaz Boha“ (Súra 13,2; Súra 13, 11*).

Podľa Koránu Ježiš bol Bohom „stvorený ako Adam“ z hliny zeme (Súra 3, 59) a hovorí sa aj o Božom poslovi z Božieho ducha, ktorý sprostredkoval panenské Ježišovo narodenie, prostredníctvom Miriam (Mária) (Súra 19, 17-22). V kresťanskej verzii oznámi narodenie Ježiša anjel Pána z  Ducha Svätého. V Koráne sa tiež hovorí, že Ježiš bol posilňovaný Duchom svätým/ Duchom svätosti. (Súra 5,110).

Podľa Koránu mladý Ježiš oznámil svoje vzkriesenie (Súra 19, 33), čím sa však mohol tiež myslieť jeho nový príchod v „onen deň“ ( súd so vzkriesením veriacich, o ktorom sa v Koráne často hovorí viď Súra 4, 159^*. Korán hovorí o tom, že Ježiš bol vyzdvihnutý do neba živý (Súra 4, 157 – 159^*, Súra 3, 55^*).
Moslimovia a kresťania sa nezhodujú v tom, či bol Ježiš pred svojím nanebovzatím ukrižovaný, zomrel a prostredníctvom Boha prekonal smrť – ako hovoria kresťania – alebo či bol vzatý na nebesá živý bez ukrižovania – ako veria moslimovia. Spoločná je však viera, že v čase, kedy bol vzatý na nebesá, v žiadnom prípade nebol „mŕtvy", ale naopak, učil ľudí. Už v súre 3:55^* prípadne 5:48^* stojí práve, „...ja ho očistím" a „...vrátite sa všetci ku mne späť, ja (Boh) medzi vami rozhodnem o tom, v čom ste neboli ( v pozemskom živote) jednotní". Preto by mohli kresťania a moslimovia v pokoji očakávať riešenie niekoľkých skutočných tajomstiev namiesto toho, aby medzi sebou bojovali.

Podobne obsahuje Korán vzkriesenie veriacich v dobe súdu (Súra 36,77, Súra 69,13, Súry 75,99 aj). Ježiš potom znovu príde a bude svedčiť o veriacich ľuďoch Písma (súra 4,159, porovnaj Súra 16, 89^*ˇ). Oní, aj tí čo nie sú moslimovia, ktorí veria v Boha a v posledný súd a „robia dobre" (), sa podľa Koránu nemusia báť posledného súdu (Súra 2,62; Súra 4,123-124; Súra 7,170^*). Súd je v Koráne aj v Biblii jednoznačne vecou Boha a nie vecou ľudí, nech ide o kresťanov, moslimov alebo židov. 
(Také porovnania medzi náboženstvami tu neslúžia k spochybneniu nezávislosti Koránu).

K etickým základom islamu a kresťanstva

Aj etické základy uvedených troch „abrahámovských náboženstiev" sú úzko príbuzné. Prikázania sa vyskytujú, hoci nespísané do zoznamu prikázaní v tom istom poradí, aj v islame (okrem iného Súra 17,22-39, Súra 5,38-40, Súra 2,188, Súra 4,135, Súra 2,195 a Súra 17,70^* (Dôstojnosť človeka). Korán napríklad zakazuje čo najprísnejšie, a to bez výnimky, vraždenie nevinných (Súra 5, 27-32^*). Pojem „džihád" = svätá vojna", znamená len "boj". Význam „svätá vojna" nepochádza v tomto význame z Koránu, ale z výrokov proroka Mohameda a islamských právnych škôl.***): Duchovne morálna práca na vlastnom vnútre, na vlastných Bohu vzdialených vášniach, sa považuje za „veľký džihád“, ktorému sa prikladá väčší význam ako všetkým vonkajším rozporom. (Porovnaj . napr. Ježišovo posolstvo „Najskôr vytiahnuť brvno z vlastného oka …“ Mnohé vonkajšie konflikty by tak stratili svoj základ). „Džihád slova" je pokojné obhajovanie viery. „Džihád rúk" je aktívny, učiteľský príklad veriaceho. „Džihád meča" sa uvádza aj ako „malý džihád", je dovolený len na obranu veriacich, na ktorých sa útočí bez priestupkov (Porovnaj: Korán Súra 2, 190). „Unáhlenosť“ pri zaobchádzaní s tými, ktorí veria v iné náboženstvo, je založená tiež v Koráne. (Súra 48, 29, Súra 47, 4).

Veľmi rozsiahle sú tradičné pravidlá týkajúce sa vzťahu medzi pohlaviami, vrátane zákazu manželstva s príslušníkmi iných náboženstiev, atď.

K islamskej praxi patrí: „Svedectvo o tom, že nie je Boha okrem Boha (Alláha) a že Mohamed je poslom Božím;
dodržiavanie predpísaných každodenných modlitieb; (Súra 2,177^*);
dodržiavanie ročných pôstov (Súra 2,185^*);
minimálne raz za život púť do Mekky (Súra 2,196^*);
a platenie zakata (milodary pre sociálne príspevky)" (Súra 2,177^*)".

V dnešnom islame neexistuje centrálne miesto, ktoré by bolo rozhodujúce pre nábožensko-etické otázky. Aj tak však sú stanoviská, ktoré zastupuje veľká väčšina uznávaných právnikov a ktoré sú pravdepodobne dosť rozšírené.

*) Uviedli sa len jasné miesta, ktorých sa nedotýka ťažká preložiteľnosť Koránu a ktoré podľa nášho názoru postačujú pri preklade vedeckých nárokov a jasne rozlišujú medzi slovnými prekladmi a vývodmi pre lepšiu jazykovú zrozumiteľnosť. Používa sa v islamskom priestore najčastejšie egyptské číslovanie veršov. Iné preklady môžu použiť jedno z dvoch druhých číslovaní veršov. V takom prípade môžete nájsť uvedené miesto krátko pred alebo za uvedeným číslom verša, ale v tej istej súre. Ťažké miesta na preklad sa nenájdu v uvádzaných jasných miestach. Význam miest v Koráne bol porovnávaný s prácou Adela Theodora Khouryho vydanej 2007 (v nemčine) „Korán, preložený a komentovaný. Tento preklad je uznávaný aj moslimskými učencami (napríklad Dr. Inamulah Khan, bývalý generálny sekretár Islamského svetového kongresu). Použili sme okrem iného Korán v českom preklade dr. Ignáca Veselého v preklade do slovenčiny.

Jadrom pôvodného Budhovho učenia, ktoré je dnes základom hinajánového budhizmu, je stále väčšie oslobodzovanie človeka od všetkého, čo nepatrí k jadru jeho bytosti. Túžba vonkajšieho a vnútorného zmyslu, ktorá vedie k utrpeniu, považuje sa za niečo, čo „nepatrí k Ja“ („anatta“) a ktorú prostredníctvom vhodnej životnej a duchovnej cesty vrátane meditácie musí človek nakoniec uhasiť a žiť tak, aby táto cesta ústila do stavu nirvány. Mahajánový budhizmus, ktorý vznikol neskôr a ktorý inak ale priniesol pokrok napríklad v silnejšom súcite so všetkými bytosťami miesto úteku zo sveta, sa však väčšinou správne nechápal. Neustále opakujúci sa pojem Nie–Ja sa totiž vykladal tak, že neexistuje vôbec žiadne Ja, ktoré by zostalo po odložení nižších egoistických vlastností. Preto má mahajánový smer budhizmu sklon k tomu považovať nirvánu za „nič“. Budha sám však pri popisovaní svojich najvyšších skúseností hovoril: „Ja som postupom času prehliadol aj biedu oblasti“ ani vnímanie ani nevnímanie „a bolo mi to celkom jasné, snažil som sa preniknúť k šťastiu spojenému so zrušením ani vnímania, ani nevnímania a vychutnať ho …A tak som Ja od tej doby po úplnom vypnutí ani vnímaní, ani nevnímaní, dospel k zrušeniu vnímania a cítenia, spočívam v tom a vonkajšie vplyvy, keď som to Ja všetko múdro spoznal, boli umlčané.“ (Suttam des Anguttara Nikaja 9, č. 41…).

Ľudské vlastnosti, ktoré sa musia očistiť, sú ale v židovskej aj kresťanskej oblasti spojené tiež s pojmom hriechu, previnením sa proti Bohovi. Predovšetkým tu ide o dodržiavanie nábožensky podložených etických noriem, presnejšie, o prekonaní všetkých vlastností, ktoré nás oddeľujú od Boha. Dnes prevláda predstava, a to aj u väčšiny budhistov, že podľa budhizmu Boh proste neexistuje. V spoločných etických stanoviskách rôznych náboženstiev sa preto poukazuje na „poslednú skutočnosť“ za materiálnym životom, ktorú uznávajú všetky náboženstvá, bez ohľadu na to, čo sa v jednotlivých náboženských smeroch za tým skrýva. Tvrdiť, že podľa budhizmu Boh neexistuje, nie je celkom správne. Budha nikdy netvrdil, že neexistuje Boh, ale obmedzoval sa vo vtedajšej dobe väčšinou na odovzdávanie poznatkov o ľudskej ceste. Keď sa ho hinduistickí kňazi pýtali na Brahmu, hinduistické stvoriteľské božstvo, Budha odpovedal takto: „Brahmu dobre poznám aj brahmanský svet a cestu, ktorá vedie do brahmanského sveta a viem aj, ako sa Brahma dostal do brahmanského sveta.“ (Digha Nikay, 13. Reč – to sa ale vzťahuje na duchovnú skúsenosť , nielen na znalosť hinduistickej literatúry). Brahmu hinduistov nemožno automaticky stotožňovať „s Bohom – Otcom“ Ježiša Krista, skôr ide o jednu z personifikovaných dielčích božských vlastností, ktoré sa postupom času objavili v rôznych kultúrach. V žiadnom prípade to nie je označenie negatívnych síl.
Keď však teraz ktosi hovorí o vyššom pôvode vtedy uctievaných bohov bez toho, že by ich uctieval ako najvyššie bytosti, o čom teda vlastne hovorí? Je zrejmé, že pre Buddhu bol počiatok a cieľ v Neprejavenom. Táto Neprejavenosť je najvyššou realitou, nie však „nič". Je len mimo Všetko, o ktorom si človek môže pomocou svojich pozemských psychických alebo mentálnych schopností urobiť obraz.
A zrazu tu máme nevedomky uznávanú paralelu medzi kresťanstvom, judaizmom a islamom. To preto, že vo všetkých týchto náboženstvách je známe, že nemá vôbec zmysel, ba je priam zakázané vytvárať akýsi obraz Boha – a to aj napriek tomu, že dôvod bol už zabudnutý. V judaizme sa dokonca nesmie ani len vysloviť meno Boha.

V učeniach hinduistického pôvodu existuje pojem „Avatar“ najrôznejších stupňov. Tým sa chápu ľudia, ktorí nie sú na zemi pre svoj vlastný pokrok, ale sú na zemi dobrovoľne preto, aby prispeli k pokroku národa alebo ľudstva, ako taká kvapka „z božskej dokonalosti“. Rozdiely medzi takými po sebe nasledujúcimi „avatarmi“ a náboženstvami však miznú v takých výrokoch, v ktorých židovské a kresťanské poňatie „Boha dejín“ zdôrazňujú hľadisko ďalšieho vývoja a zvláštnosti týkajúce sa úlohy „Mesiáša“ (Výňatok z kapitoly“ na začiatku bolo slovo … „z hlavného textu*).

V tejto súvislosti existujú európske školy (…), ktoré dokážu pod iným názvom zahŕňať prvky ako napríklad čakry, centrá nervov a vedomie známe v joge. Takéto snahy nie sú automaticky „nekresťanské“, ako sa cirkvi domnievajú. Tieto centrá boli známe už kresťanským teozofom stredoveku. (Johann Georg Gichtel) a dnes je možné ich identifikovať ako energetické štruktúry, ktoré reálne existujú v každom človeku, podobne aj akupunktúra, známa predovšetkým v Číne, nie je automaticky „taoistická“ - jednotlivé akupunktúrne body možno v ľudskom tkanive zistiť pomocou meracích prístrojov a v poslednej dobe aj histologicky. (Výňatok z kapitoly „Svätá horlivosť “ hlavného textu). Porovnaj Albrecht Frenz „Kresťanská jóga - kresťanské zdôvodnenie indického spôsobu meditácie“, kde sa predpokladá, že kresťanstvo a praktické metódy jogy sú zlúčiteľné.

Kresťania si však musia uvedomiť také rozdiely, ako keď sa napríklad v oblasti jogy objavujú pojmy ako „Kristova sila“. Potom sa to chápe tak, že uzdravujúca Kristova sila je časťou jeho bytosti, ktorá pôsobí na celého človeka alebo je prežívaná ako izolovaná kozmická sila? Pokiaľ sa človek nenaladí priamo na Krista, odkiaľ môže vedieť, že to, čo prežíva, skutočne súvisí s Kristom ? (Viď kapitola „Požiadavka znamení“ v hlavnom texte).*

V každom prípade ide aj o metódy z iných zdrojov, len s tým rozdielom, že sa využívajú pre dnešnú dobu. Tak napríklad by prastará prax od pravoslávnych mníchov na hore Athos („Kyrie-eleison“, „Pane zmiluj sa“) v indickej terminológii bola kresťanským dychovým cvičením a recitáciou mantier. (Porovnaj kapitolu „Ticho na púšti“ z hlavného textu)*. Okrem toho existuje napríklad špecificky kresťanská meditácia Evanjelií, ktorá je základom nášho hlavného textu a je opísaná na osobitnej stránke Kresťanská meditácia*.

Kresťanské a indické druhy mystiky.

Keď je ktosi podobne ako Aurobindo konfrontovaný so silami, ktoré sa blížia súvislostiam s vývojom Krista, ale neexistuje k tomu príslušné pozadie, môže to vyvolávať dojem ťažkej cesty po hrane hrebeňa. V žiadnom prípade to však nie je nemožné, pripomeňme len prípad hinduistického chlapca, ktorý vôbec nič nevedel o kresťanstve, ale prostredníctvom svojich intenzívnych vnútorných otázok k Bohu dosiahol skúsenosť s Kristom, ktorú neskôr knižne rozpracoval (vydavateľ Friso Melzer, „Sadhu Sundar Singh“). Aj popri hinduistických tantrických cvičeniach sa u ľudí, ktorí by skôr počítali s vynorením sa indických božských podôb, vynára zrazu vízia Krista. „Vietor veje, kam chce;“

Nasledujúci podnet R. Steinera sa ťažko použije v teológii, ktorá sa zakladá na kresťanstve ako náboženskom spoločenstve, o to zaujímavejšie by však mohol byť pre iné kultúrne kruhy. R. Steiner sa domnieva, že v Kristovi treba vidieť tzv. slnečnú bytosť , ktorá bola určite v predkresťanských dobách známa niektorým vyšším mudrcom rôznych kultúr. (Výňatok z kapitoly „Ukrižovanie…“ hlavného textu). R. Steiner poukázal v súvislosti s Indiou na „Vyšvas Karman“, na „svetového architekta“, ktorého pôsobenie boli starí indickí rišovia (mudrci) schopní vycítiť za rovinami, priamo prístupnými nášmu vnímaniu.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že existujú nové hnutia, ktoré podobne ako Kristus v jeho zmŕtvychvstaní nezdieľajú všeobecný predpoklad samostatnej, veľmi nutnej smrteľnosti tela: (… ) Napríklad indický filozof a jogín Aurobindo a jeho spirituálna sprievodkyňa, „Matka“ Mira Alfassa sa upierali týmto smerom. (…) (Výňatky z hlavného textu kapitoly „Zmŕtvychvstanie“)*.

To, čo sa dá reálne prežiť je, že pri naladení sa na vedenie života Bohom sprostredkované Kristom, môže tento život organicky prebiehať, ako by to bolo pri naladení sa na mechanicky pôsobiace vyrovnávacie zákony osudu - karma. Aj Kristus však hovorí o vyrovnaní „do posledného haliera“, nehovorí však, že by to malo byť tak ako predtým podľa princípu „oko za oko, zub za zub“ (Starý zákon). V popredí je nová úloha človeka uchopiť z jeho možností a zmeniť to, čo je pre neho a jeho okolie plodné. Samoúčelné vyrovnanie sa s minulosťou ako alebo ako motív vývoja, sa už nevyhlasuje. Dnes sa môže pozorovať pomoc „zhora“ pri súhrne rôznych možností človeka. (Výňatok z kapitoly „Ukrižovanie“ hlavného textu, existuje aj osobitná stránka o Karme a prevteľovaní.)*

Späť na obsah tejto stránky.