V ďalšom zmysle z toho vyplývajú hľadiská, ktoré sú životne dôležité pre najdôležitejšie úrovne ľudskej existencie. Etiku „reči na vrchu“ ešte aj dnes niektoré kresťanské kruhy nesprávne označujú ako „etiku zmýšľania, ktorú nemožno bezprostredne uplatňovať. Síce naozaj neposkytuje automaticky návod k nejakému konaniu, napr. pre všetky ťažké politické rozhodnutia. Koniec koncov je však jeho meradlom. Tam, kde ľudská, od toho sa odlišujúca tzv. „etika zodpovednosti“ vedie spoločensky k protikladným rozhodnutiam, ako ktoré očakáva oná „etika zmýšľania“ od jednotlivca v jeho súkromnom živote, nemôžeme automaticky očakávať, že by Ježiš rozhodoval práve takto.

Jednotlivec je zodpovedný za svoj podiel na tom, čo sa deje a nemôže tento podiel ospravedlňovať pochybeniami iných. Nie vždy je tiež správne jednostranné prisúdenie viny, tak ako je to bežné v právnych sporoch. Také skupiny atď. nesú spoluzodpovednosť za tlaky, ktoré vykonávajú, prípadne prostredníctvom pozitívneho alebo negatívneho „poľa školenia“, ktoré vytvárajú. Preto všetky potrebujú etický kódex, tak ako ho niektoré povolania už majú. Okrem individuálnej etiky je potrebná aj „štrukturálna“ etika spoločnosti prípadne jej častí. Zákony s ich svojvôľou to nemôžu nahradiť.

*) Používa sa v islamskom priestore najčastejšie egyptské číslovanie veršov. Iné preklady môžu použiť jedno z dvoch druhých číslovaní veršov.

**) Rôzne náboženstvá k tomu pridali hlavne veľa rozdielnych podrobností. Toto môže prebudiť porozumenie tomu, že pre všetkých nemusia nutne platiť tie isté podrobnosti. Okrem toho predtým sa nedostatočne rozlišovalo medzi náboženskými zásadami a podrobnými svetskými zákonmi, to však neznamená, že by sme sa nemali snažiť o to aby medzi vierou a zákonmi boli stále menšie obsahové rozdiely.

English / German update

Môže byť užitočné, zapísať si do tabuľky zistené vlastné nedostatky a kladné vlastnosti a vedome sledovať pokrok. Existuje viac možností, ako na tom pracovať :

1. Priama práca na vlastných problematických vlastnostiach na základe životných udalostí. Dobré predsavzatia a podobne. To zostáva dôležité aj pre Ježiša: „najskôr brvno vo vlastnom oku…“. Aj v Koráne sa považuje práca na sebe samom za „veľký džihád “, „veľkú svätú vojnu“, to znamená ako niečo, čo je viac rozhodujúce ako všetky vonkajšie rozpory.

2. Priama náprava a

5. „Proste Boha v mojom mene“ tu hovorí o jeho prepáčení a milosti v ďalšom vývoji života. Toto je dôležitá pomoc, ktorú čisto humanistická etika nemôže poskytnúť . Osud sa potom už nemusí odvíjať čisto mechanicky, ale človek zakúša, že ho vedie Boh, všetko sa vyvíja a ďalej rozvíja tak, ako je to podľa vyššej Božej múdrosti pre jednotlivca a jeho okolie najlepšie.

Späť na obsah tejto stránky.

V texte webovej stránky sa už priamo alebo nepriamo pomocou nových poznatkov a metód napravili niektoré z najťažších jednostranností niektorých teologických smerov. Tu ide o ďalšie mätúce kvety moderných "hľadačov senzácií". To neznamená, že by sme chceli viac podporovať publicitu týchto bestselerov, ale nasledujúci príspevok je myslený pre tých, ktorí túto literatúru poznajú a cítia sa ňou iritovaní.

S odvolaním na zvitky z Kumránu, sa títo pisatelia pokúšali predstaviť, že väčšina obrazov Nového zákona o Ježišovi je nepresná. Ježiš a učeníci atď., v skutočnosti boli jednoducho militantní vzbúrenci proti rímskemu režimu.*

Za účelom väčšej dôveryhodnosti je tento výklad zahalený do akéhosi druhu teórie o sprisahaní: Zvitky objavené v rokoch 1947 - 1956 patrili Kumránskemu spoločenstvu a boli zo 75 % utajené, pričom kontrolu nad nimi vraj mali najmä učenci katolíckej cirkvi. Už to je celkom nesprávne – ukážeme, že hoci táto webová stránka nemusí ospravedlňovať žiadnu cirkev, vôbec už neakceptuje žiadne utajovanie kresťanských spisov. Omnoho skôr vznikol učený tím z katolíckych, protestantských, anglikánskych, židovských aj ateistických učencov. Pre veľkú pestrosť názorov na mnohé malé poškodené kúsočky trvalo naozaj veľmi dlho, kým sa všetko zverejnilo. Keď sa však objavilo originálne vydanie príslušných "záverov" - literatúry, 80 % Kumránskych textov sa zverejnilo. V roku 1992, rok pred vydaním zamýšľanej vreckovej knižky, ktorá tak ako predtým spochybňovala starý text, zverejnilo sa 75 % nezverejnených textov a ostatné texty by sa tiež zverejnili, keby bolo možné ich rozlúštiť.

Autori tiež tvrdili, že Essejci neboli žiadni asketicky žijúci mnísi, že to boli militantní bojovníci odporu. Všetko, čo sa však o Essejcoch zanechalo, poukazuje na pacifistický, vegetariánsky, prísne židovsko veriaci - ezoterický smer, ktorý dal svojim, takmer zoroastricky pôsobiacim predpisom o čistote oddelenia od zvyšku sveta, skôr silnejšie impulzy ako dnešní mnísi. V uvedenom hodnotení Essejcov ako militantných, boli Essejci a Zélóti neprípustným spôsobom hodení do jedného kotla, bez toho, že by sa to dostatočne odôvodnilo.

Ján Krstiteľ, Ježiš a Jakub, (nevlastný) brat Ježišov, mali údajne tiež militantné motívy "ako Essejci". Ale toto povrchné a na predchádzajúce hodnotenie nadväzujúce hodnotenie, sa nedá dokázať Kumránskymi spismi. Ježiš, Jakub a Ján Krstiteľ tam nie sú vôbec ako takí identifikovateľní. Inak by musel byť napríklad "Učiteľ spravodlivosti" zrejme vedúcou osobnosťou tohto spoločenstva, stotožnený s Jakubom, čo je nedokázateľná teória. Ďalej, že tento "učiteľ spravodlivosti" bol radikálnym Zélótom, sa nedokázalo a je to nepravdepodobné. Môže však byť pravdou, že ho spoločenstvo uznalo ako vyššiu duchovnú autoritu ako boli kňazi chrámu v Jeruzaleme, ktorí boli v úpadku. Ešte aj to, čo sa zachovalo o samom Jakubovi, do tohto militantného obrazu nezapadá. Jakub – nie však učeník Jakub, ale uvedený Ježišov nevlastný brat, ktorý po jeho ukrižovaní viedol kresťanskú praobec v Jeruzaleme - mal podľa všetkého vyslovene tolerantný, vyrovnávací charakter. Musel sa takpovediac postaviť medzi Petra a Pavla, prípadne byť sprostredkovateľom medzi diskutujúcimi učeníkmi, aby obec udržal pohromade.

Aby sa mohlo ďalej tvrdiť, že Pavel bol rímskym agentom, ktorý všetko sfalšoval, musela sa vytvoriť ďalšia umelá konštrukcia, ktorá sa opäť nedá nijako dokázať: že jeho uväznenie bola kamufláž zorganizovaná Rimanmi. (V našom texte "Kristove cesty ..." sa o Pavlovi okrem iného hovorí ďalej, že bez ohľadu na to, aký je niekoho pomer k oným tradičným rozporným stránkam, napríklad čo sa týka jeho vzťahu k ženám - v každom prípade sú jeho vizionárske zážitky a poznatky jasne autentické; iba vtedy, ak si niekto dá prácu, zaoberať sa vôbec podrobne a prakticky mystickými druhmi prežitkov, čo senzáciechtiví autori zrejme neurobili.)

Kumránske zvitky sú skrátka jedny z mnohých ostatných spisov z vtedajšej doby, sú to kamienky mozaiky a mozaikové informácie o niektorých vtedajších zvyklostiach. Niektoré iné spisy z tohto storočia sú už dávno známe ako Apokryfy a iné sa našli až v novšej dobe (napríklad nálezy z Naq Hammadi, ktoré uvádzajú niektoré fakty o viere predchádzajúcich kresťanov (koptických) v Egypte.) Je isté, že ľudia v Kumráne verili v Boha, že boli niektorými názormi a zvykmi príbuzní s Ježišovým učením - učením, ktoré vychádzalo z Biblie, nie však z údajne militantného učenia Ježiša podľa autorov senzácií. Je celkom dobre možné, že Ján Krstiteľ pôvodne pochádzal z týchto prísne veriacich spoločností essejských, prípadne Kumránskych, lebo v každom prípade tam bol všeobecne uznávaným hosťom. Rovnako je mysliteľné, že Ježiš sa s týmito ľuďmi stretol. (Na našej webovej stránke "Kristove cesty" sa tiež zdôvodňuje, že sa stretával s ľuďmi z mnohých kruhov a že automaticky nepochádzal z príslušnej školy, so stúpencami ktorej sa stretával.)

*⁾ Existuje ešte celý rad ďalších takých špekulácií o Ježišovi, ktoré vedú k najrôznejším výsledkom. Update English / Deutsch.
**⁾ Nápadné je aj to, že v takých knihách sa nehovorí o skutočnosti, že v Kumráne boli nájdené najmä staré texty evanjelií z 1. storočia, ktorých porovnanie s dnešnými textami ukazuje, že sa odovzdávali tak, aby ich obsah bol verný originálu.

K oprave príspevkov prírodných vied.

Pretože existujú ľudia, ktorí potrebujú aj v otázkach viery podporu vonkajším pozorovaním, počítaním, meraním, vážením, uznal aj Ježiš v prípade apoštola Tomáša, ktorého možno považovať medzi učeníkmi za „prírodovedecký typ“ a teda je predobrazom mnohých iných v našej dobe. Keď dostal výnimočnú možnosť, preskúšať, či pred ním skutočne stojí Ježiš Kristus, Ježiš povedal: „…nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20, 27). To znamená, že takto prežitú novú skúsenosť má Tomáš úprimným a dôkladným premyslením využiť tak, aby zmizli korene jeho pochybností, aby ho niečo „osvietilo“. To, že Ježiš tieto slová vôbec musel povedať, tiež znamená, že Tomáš nebol skeptikom, ktorého by „k viere prinútila“ a „premohla“ len vonkajšia skutočnosť, snáď aj strach z trestu, ale že Tomáš si aj potom udržal svoju schopnosť dospieť či nedospieť k novému presvedčeniu zvnútra. Napriek tomu však mal tušiť, že okrem pozorovaní zvonka existujú ešte aj iné možnosti, ako presvedčiť seba samého. Ježiš vedel, čo je pre Tomáša primerané. Nechcel nikoho nútiť, to by mohlo mať charakter odsúdenia a tiež nemožno nájsť žiadny zámer, provokovať niekoho, kto nebol zrelý na rozhodovanie, aby odmietol.

Prírodovedné práce s pozorovaniami, vytváraním hypotéz a napokon teóriami a ich overovaním nepostačí vo väčšine prípadov v oblasti duchovných vied a otázok viery. Nie vždy je prítomná bytosť, ktorá pred nás postaví nespochybniteľne a pokiaľ možno reprodukovateľne vyššiu skutočnosť (ako Ježiš pre učeníkov) a ktorá nám ukáže skutočné poznanie (ako sa zmieňuje apoštol Jn 1, 51). Napriek tomu existuje mnoho náznakov, že napríklad v ľudskej bytosti aj mimo nej existujú vrstvy, ktoré nepochádzajú zo známeho fyzikálneho spektra síl a látok, ale že len ukazujú ich účinky, životné sily, duševné hnutie, myslenie, vedomie … (niektoré príklady sa nachádzajú na rôznych miestach hlavného textu Kristove cesty.net.). Mnohokrát došlo k tomu, že zo starých „predvedeckých“ tradícii najrôznejších kultúr sa vyliahli ako staršia forma skúsenosti a vedeckosti. Aj dnes je možné vyvinúť pre také oblasti zvlášť primerané postupy vnímania a vyhodnocovania, ako je to napríklad v Goetheových prírodovedeckých skúmaniach alebo z nich vychádzajúcich prác z oblasti teórie poznania Rudolfa Steinera. Aj nové vedecké prístupy počnúc kvantovou teóriou až po tých vedcov, ktorí rozpracovávajú novú biológiu, novú geofyziku a astrofyziku atď. a koniec koncov aj nové vedecké „paradigma“, prípadne obraz sveta, sa uberajú týmto smerom. Väčšinou však bez toho, aby hľadali k novému obsahu aj príslušnú novú metodiku, ako to robí Steiner.

Z toho najprv vyplýva, že doterajšie vedecké poznatky:

a) ukazujú len nepatrný kúsok skutočnosti;

b) základy prírodných vied sú stále relatívnejšie: hmota sa ukazuje ako zhustená energia, alebo vôbec ako zhustený duch, formy energie sa môžu zasa nadobúdať rýchlosťou vyššou ako rýchlosťou svetla až nekonečnou (tachyony…), pritom môžu „omladnúť “, čas bude ešte relatívnejší, ako v teórii relativity, môžu takto zmiznúť z nášho priestoru a vynoriť sa zas z určitého druhu oného sveta/transcendencie, takže priestor je ešte menej absolútny, ako by sa zdalo prostredníctvom tzv. „zakrivenia“ priestoru. Neuchopiteľnou zostane „informácia “ kybernetiky, ktorá nemá ani hmotu, ani energiu, a preto ju nemožno opísať tradičnými prostriedkami. Mohlo by sa tu hovoriť o vedomí.

c) Ani takto chápané zrútenie starého obrazu sveta by nebolo ešte žiadnym „dôkazom Boha“, ale v každom prípade prípravou toho. Niektorým toto stačí, pretože boli len blokovaní zastaraným materialistickým obrazom sveta a teraz môžu priamo vykročiť k Bohu. Ale to ide ešte ďalej: čo sú teraz „tieto informácie “ alebo ostatné neuchopiteľné procesy v kozme? Čo/kto vytvára neustále novú hmotu a energiu a zasa ju rozpúšťa? Čo/kto to je, ktorý tu tak ako v živote reguluje hranice života a smrti a dovoľuje ich prekročenie, rovnako ako bdelosti a spánku? Čo/kto to je, kto tu neustále presahuje čas a priestor a prejavuje sa pôsobením v kozme? Nie je človek, ktorý vo svojom vedomí môže zažiť energiu, čas a priestor ako by „zvonku“, skutočne zárodočným „obrazom“ toho, kto toto môže vo veľkom (porovnaj Genesis 1,26)?

f) Sem patria takí ľudia, ktorí ako mystici atď., ale aj ako normálni veriaci, dosvedčili priamu, meniacu sa skúsenosť s Bohom a Kristom, ktorí prostredníctvom tohto kontaktu sami učinili veľmi reálnu skúsenosť s tvorivým božským duchom v sebe samých. Tieto cesty môžu tiež úplne svojbytným spôsobom skôr či neskôr viesť k rozvíjaniu a k poznatkom povahy skúseností. Tu začína hlavný text. „Kristove cesty“.

Update English / Deutsch.

Mt 15, 11-20, Mk 7, 17-21 však ukazuje, že Ježiš kládol väčší dôraz na to, ,,čo vychádza z úst“ ako na to „čo vchádza do úst“. To sa však vzťahovalo aj na otázky farizejov o umývaní rúk pred jedlom. Je to rovnaké poradie hodnôt ako vo vete o brvne vo vlastnom oku a smietke v oku druhého. To znamená, že ide o to, aby sa začalo u seba samého a nie v obave pred vonkajšími vplyvmi. Samozrejme, neexistuje žiadny predpis, že sa musí mäso jesť.

Telo je nástroj a ako také potrebuje, aby sa s ním zodpovedne zaobchádzalo.
Rozhodnutie, aká potrava je pre koho správna, musí urobiť koniec koncov každý sám za seba.

Ježiša a jeho učeníkov aj ďalších sprievodcov svojho času mnohí považovali za hnutie liečenia tela a duše. Pretože dnes to už nie je také samozrejmé, treba to vysvetliť.

Dnes však už nie je nepredstaviteľné vďaka mnohým skúsenostiam a poznatkom z interdisciplinárnych oblastí poznania, že Ježiš skutočne mohol ovplyvňovať prírodné sily. Keď si uvedomujeme tento fenomén, môže to byť dôležité pre náš dnešný obraz človeka, pre celostné prípadne kresťanské uzdravovanie.

Príhovor o uzdravení však nie je bezpodmienečne odkázaný na vkladanie rúk. Ostatne je to možné aj na diaľku, čo sa môže považovať za ťažšie.

Pri uzdravovaní psychika, životná sila, prípadne telo vzájomne spolu úzko súvisia. Už dobrá „duchovná služba“ alebo životné poradenstvo môže mať preto vplyv aj na psychosomatické utrpenie, keď sa rozumné rady realizujú namiesto toho, aby sa pokračovalo v chybnom vedení života.

Pritom je väčšinou málo efektívne chcieť zvyčajným spôsobom spracovať problémové komplexy v ich celku. Účinnejšie by bolo hľadať najprv jednotlivé druhy takých prežitkov a pritom vedome rozlišovať, či ide o „brvno vo vlastnom oku“ alebo „o smietku v oku svojho brata“ (Mt  7, 1-5) a kto je teda zodpovedný. Mnohé kresťanské školy by viac zdôraznili prvé, pretože je to ťažšie a najprv sa treba naučiť pozerať na vlastné problematické činy a to aj preto, že ich človek môže napravovať sám. V psychologickej praxi by často stála v popredí druhá perspektíva obete. Nakoniec musíme poznamenať, že do hry sa viac menej dostali obidve strany.

Možnou praxou toho je: 1. napr. zvnútra sa pozrieť na príslušný podnet vnímaný negatívne, ako sa konkrétne prejavuje (napr. strach, nenávisť a zloba, ľahostajnosť a povznesenosť, prehnané pochybovanie …). 2. Namiesto zamyslenia sa, chvíľku pokojne počkať a uvedomiť si, o čo ide. 3. Tento problém, ktorý sa tak stal hmatateľným a fyzicky cíteným, odovzdať v modlitbe Bohu.** 4. Pokojne čakať, pokiaľ sa nedostaví stopa úľavy.

Z moderných snáh o liečení duchovnými metódami vyplynula napr. skúsenosť, že sú prípady, keď vzniká dojem, že liečenie (ešte) nie je možné, prípadne „nie je dovolené“. Je to niečo podobné, ako rovina „programu“. Napríklad, chorý sa môže alebo ešte „chce“ a má poučiť niečomu zo svojej choroby. Aj tu však možno nájsť riešenie s Bohom. Viď aj horeuvedený text „Vôľa k uzdraveniu“.

Napríklad v Nemecku je čisto kresťanské liečenie modlitbami vrátane vkladania rúk chránené slobodou náboženského prejavu zaručené Ústavou. Ten, kto by to však ponúkal ako službu mimo domáci, súkromný okruh, či cirkev, mal by sa vopred presnejšie informovať o právnej situácii. Ale ak sa pritom vykonávajú činnosti, ktoré by iní mohli vykladať ako diagnostikovanie či priamu liečbu, aj v prípade, že by to bolo zadarmo alebo len za dobrovoľný dar, musel by v Nemecku predložiť buď osvedčenie o vykonaní liečitelskej skúšky alebo lekársku aprobáciu. (Napríklad liečitelia, ktorí používajú duchovné metódy, prax ktorých sa väčšinou odchyľuje od klasického liečenia prvotného kresťanstva, no možno v nej nájsť aj niektoré spoločné rysy, často rukami môžu vycítiť choroby atď.). Hoci by bolo žiadúce, aby zákony bez zbytočnej byrokracie prizerali k osobitému charakteru týchto činností, odporúča aj „Zastrešovací zväz duchovného liečenia“,*** za daných okolností zloženie liečiteľskej skúšky. Dovoľuje sa teoreticky zjednodušená forma týchto skúšok, ak sa praktikuje iba psychologické poradenstvo, alebo duchovné liečenie. Je otázkou, či sa táto zjednodušená forma môže všade realizovať. Napríklad v Anglicku sú „spirituálni liečitelia“ všeobecne akceptovaní a vpúšťaní aj do nemocníc.

Bože, môj pôvodca, moja pomoc a moja nádej!

Spojený s Ježišom Kristom ďakujem Ti za všetko, čo od Tebe pochádza.

Odpusť mi, čo sa vo mne od Teba vzdialilo.

Prosím, nech prostredníctvom Tvojho Ducha sa mi v tomto tichu dostane tvorivosť.

Veď ma, aby som ostatným na ich ceste k Tebe neškodil.

Veď ma, aby som ostatným v Tvojom zmysle pomáhal.

Ochraňuj ma na mojej ceste.*

Inšpiruj ľudí, nech zanechajú v Tvojich rukách rozhodovanie o živote a smrti.**

Pomôž tým, ktorí pracujú pre Tvoje Stvorenie***.

Veď tento svet do nového veku, ktorý si nám sľúbil.****

Sväté spisy rôznych náboženstiev pôvodne zdôrazňovali boj človeka s jeho tienistými stránkami a to tak Biblia ako aj Korán, Avesta alebo Baghavadghida, nie však vonkajšie vojny. To sa neskôr často prehliadalo alebo zle chápalo. Dnes však existujú snahy, ktoré stavajú spoločné etické rysy rôznych náboženstiev, tak ako vyplývajú z týchto spisov, proti rozpadu hodnôt tejto egoistickej civilizácie. Pritom si náboženstvá zachovávajú svoje rozdiely voči ostatným.

Modlitba za život a konanie v rovnakom duchu patria k sebe. Obe sa vzájomne podporujú.

Ku kresťanskému požehnaniu

Aj ako laik môžete požehnať. Nepotrebujete na to žiadnu formulku a nemusíte vôbec hovoriť nahlas, na to potrebujete len správne vnútorné naladenie, v tomto zmysle: "Požehnanie Pána buď s vami, ako by to on chcel". Boh z vášho požehnania neurobí nič zlého. Tento zvyk je teraz zriedkavý, ale môže pomáhať .

Existuje mnoho miest v Biblii na tému požehnanie. Typické k rôznym aspektom požehnania je: Kniha proroka Zachariáša (Zach 8,13), Skutky apoštolov (Sk 3,26), List Efezanom (Ef 1,3), Prvý Petrov list (Pt 3,9-12), List Hebrejcom  (Hebr 6,7). K tomu ešte ďalšie miesta v Biblii: Matúš 5, 44 prípadne Lukáš 6, 28, List Rimanom (Rim 12,14), Prvá kniha Mojžišova -Genezis (Gn 9,1), Piata kniha Mojžišova - Deuteronomium (Dt 11,26), Kniha žalmov (Ž 115, 13), Kniha prísloví (Prís 11,25).

*⁾ Rozumie sa samo sebou, že tam, kde sa požehnávajú zbrane, anjeli môžu mať s takými "požehnaniami" problémy ... .

Späť na obsah tejto stránky.

Niektoré kresťanské kruhy, predovšetkým tie prísne veriace, vzbudzujú jednostranný dojem, že pre kresťanov by bolo najlepšie sa poddať svojmu osudu a nekritizovať príliš odvážne to, čo sa vo svete deje: môžu sa síce modliť za zlepšenie, ale pokúšať sa pre to niečo aj urobiť. Aby sa však mohli Bohu „veľmi sťažovať“ – viď Žalmy v Starom zákone – vyskytuje sa, okrem literárnej formy (Don Camillo a Peppone). Len zriedkavo o tom cirkev oficiálne učí. Skôr sa to môže prejavovať v súkromnej modlitbe. Keď sa ešte s touto situáciou porovná židovská prax pri Stene nárekov v Jeruzaleme – bez toho, že by sa kresťanom odporúčalo čosi podobné – potom bude celkom jasné, že tu ide o možnú súčasť viery, ktorá je veľmi dôležitá.

Nebolo už jasné, nad kým alebo nad čím by sa malo nariekať. Nad inými ľuďmi? Alebo ako to tvrdia niektorí teológovia, nad diabolskými mocnosťami, ktoré môžu spolupôsobiť pri zvádzaní ľudí? To všetko môže mať svoj podiel zodpovednosti. Často však prichádza tušenie, že „to bolo dovolené" (s máličko ľudským názorom „pretože …“). Je však táto „réžia“, ktorá môže čosi „pripustiť“ alebo nie a ktorá takto ďalej dotvára pravidlá hry Pána alebo je to priamo sám Najvyšší? Bolo by logicky veľmi nesprávne, keby ktosi chcel Boha samého robiť zodpovedným za to zlé vo svete alebo za každý druh „dopustenia“. V prvých stáročiach hovorili a písali - a dodnes ešte v tých či oných cirkvách vysokovážení cirkevní otcovia ešte píšu - o tradične zachovávaných hierarchiách anjelov stojacich medzi Bohom a ľuďmi, atď. Gnostici okrem toho hovorili o akýchsi „archóntach“ s často problematickými vlastnosťami. Aj iné kultúry sa zaoberali takými otázkami: napríklad tibetská Kniha mŕtvych je plná odporúčaní ako je sa máme k takým bytostiam po smrti správať. Čo sa týka zásadných vecí prekračujúcich malicherné vzájomné výčitky ľudí voči sebe, jedného dňa by sa mohlo potvrdiť, že tu veľmi spolupôsobí nie celkom bezchybná „réžia“ v rovine nižšej ako je rovina Najvyššieho i Krista samého – ktorá však v porovnaní s človekom alebo aj s priamo negatívnymi silami stojí mimoriadne „vysoko".

Späť na obsah tejto stránky.

Najskôr musíme poukázať na to, že ani podľa najnovších hospodárskych výskumov * nie je človek čisto egoistickým stvorením, ako predpokladala doterajšia liberálna ekonomická teória. Len menšina konala čisto na základe svojich vlastných záujmov. Pre väčšinu hrajú prinajmenšom rovnako veľkú a často rozhodujúcu úlohu iné hodnoty, ako je dobrovoľná vzájomná spolupráca. Tento „vzájomný altruizmus“ však automaticky takmer vôbec nevedie - ako aj egoizmus - k najlepšej spoločnosti a môže tiež pôsobiť smerom k vytváraniu klík (lobby). Tu pomôžu len uvedomelé, dôsledné etické rozhodnutia.

Napríklad klamať a podvádzať, pôsobiť prostredníctvom vášní davu a uvádzať na svet projekty, ktorých neškodnosť pre „nekriminálnych“ (blízki a iné stvorenia) nie je dostatočne dokázaná, nie je v zmysle zodpovedného súžitia, tak ako to poukazoval Ježiš na každom svojom kroku. Ježiš tiež neučil stavať neustále do popredia tzv. „tlak vecí“.

Z islamu je známy zákaz úrokov. Ale židia a kresťania môžu v Biblii nájsť podobné rady (v Starom zákone sú to zákazy):
Kniha proroka Ezechiela 18, 8 a 9: kto "na úžeru by nedal, ani by nevzal úrok (v inom preklade: nadmerný), od neprávostí by odvracal svoju ruku a činil by súd pravdy medzi človekom a človekom; keby chodil v mojich ustanoveniach a vyvaroval sa mojich súdov činiac pravdu, spravodlivý ten istotne bude žiť, hovorí Pán Hospodin.
Aj kniha Ezdrášova 7, 24 (zákazy úrokov, ciel a daní u určitých povolaní); Kniha prísloví 28, 8 (Ten, kto rozmnožuje svoj majetok úžerou a úrokom zhromažďuje ho tomu, kto sa zľutováva nad chudobnými) sa niekedy vykladala pohodlným spôsobom, zaobchádzanie s peniazmi získanými z úrokov je koniec koncov ľahostajné, pretože peniaze prostredníctvom bohatých zase prospievajú chudobným. Tam, kde sa dnes používajú peniaze veľakrát získané práve proti záujmom chudobných, prípadne všeobecnému dobru, nie sú však predpoklady tohto verša splnené. Aby sa naplnilo poradie hodnôt v tomto verši, záleží práve na tom, na čo sa peniaze použijú.
V Novom zákone viď čo sa týka úrokov aj Mt 23, 23 a Mt 17, 24. V tomto výklade je najzaujímavejšie, čo sa potom ešte javí ako vhodné na premýšľanie je opustenie vzťahového rámca, v ktorom Starý zákon vznikol. Preto sa tu viac nezaoberáme Deuteronomiom 23, 20 (Cudziemu požičiaš na úrok. Ale svojmu bratovi nepožičiaš na úrok...)

* Viď Ernst Fehr, riaditeľ ústavu pre empirický hospodársky výskum (Institut Empirische Wirtschaftsforschung) na Univerzite v Zurichu, v interview pre časopis "Spektrum der Wissenschaft" v marci 2002, „Recipročný altruizmus“.

** Tieto hodnoty sú skôr v duchovnom ohľade vysvetlené v kapitole „O reči na vrchu“ v našom hlavnom texte časť.

*** Viď aj naša kapitola „Základy etiky“.

Napríklad by iste nebolo v zmysle pravdy a zodpovednosti, ako ich ukazuje Ježiš, presadzovať sa proti ostatným uchádzačom nečestnými metódami, podvádzať verejnosť a bez ohľadu na tých, ktorých sa to týka, realizovať projekty, ktorých neškodnosť pre (nekriminálnych) blízkych a iné stvorenia nie je dostatočne dokázaná.

Ale aj pre kresťanov môžu nastať situácie, v ktorých sa musia od spoločenských nešvárov dištancovať. Zjavenie apoštola Jána 18,4: „A počul som iný hlas volať z neba: vyjdite z neho, ľud môj, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby sa vám nedostalo z jeho rán.“

* Táto webová stránka nesleduje žiadne politické ciele. Tu sa poskytujú len všeobecné podnety k danej téme.

Poznámka: na Západe predsa len možno konštatovať určité scivilizovanie vzájomného prístupu, ktoré však má svoje medze. Názory, ktoré by mohli byť dôležité pre ekumenický dialóg alebo dialóg medzi cirkvami, sú rozosiate v našom hlavnom texte a na niekoľkých osobitných stránkach, ktoré sa napríklad týkajú cirkvi alebo etiky.

Bolo by potrebné aj naďalej sa prispôsobovať vedeckým „autoritám“.

Poznámka: Z hľadiska tejto webovej stránky nie je vedecký hlavný prúd často vôbec vo veľakrát zdôrazňovanom najnovšom možnom stave, alebo ich nechcel priznať z hospodárskych či iných dôvodov. Táto forma autority začala byť v mnohých otázkach pochybnou. Aj vo vedeckej oblasti chýba interdisciplinárna otvorenosť a potrebný pluralizmus. To platí aj o podstatných otázkach, ktoré sa týkajú obrazu človeka, napríklad v génovej technike (o problematike ktorej sa Habermas tiež zmieňuje) a v ostatných prírodných vedách. Týmto problémom sa zaoberáme na mnohých miestach nášho hlavného textu, ktorý prechádza evanjeliami. Je však pravdou, že je potrebný dialóg medzi náboženstvom a vedami. Podľa našich skúseností do toho však musia byť tiež zahrnuté novšie prúdy prírodných vied **, tzn. alternatívne výskumy, atď. Okrem toho musia byť zo strany náboženstiev začlenené aj poznatky, ktoré pochádzajú z vedomého spracovania hlbokých náboženských skúseností, nielen z obyčajných teologických myšlienkových konštrukcií. Len tak je možné, aby každá strana nehovorila o niečom inom. Doterajšie dialógy na základe zastaraných vedeckých paradigiem (základné predpoklady, obrazy sveta), prípadne skrátených predstáv o kresťanstve, preto nestačia. Taktiež odbory duchovných vied by mohli mať výhody z procesu, v ktorom sa človek stane opäť človekom, duša dušou - namiesto toho, aby bola len obyčajnou chemickou funkciou mozgu.

Poznámka: Také prispôsobenie moderných kresťanov slobodným hodnotám je čiastočne tiež krokom smerom k prameňom splietania kresťanstva so štátnymi nátlakovými prostriedkami od roku 320 let po Kr.

Poznámka: Prírodovedci, politici a ďalší by teda naozaj mali pri rozhovoroch s kresťanmi vziať do úvahy ono isté „čosi“, čo dodatočne zaznieva v pojmoch ako „zachovať Stvorenie“, „Tvor“, ba aj „Človek“ atď., na rozdiel od pojmov ako kozmos, biosféra, ekológia, živočích, Homo Sapiens.

Habermas vsádza na sprostredkujúcu „tretiu stranu“, ktorá stojí medzi náboženstvom a vedou, na „demokraticky osvietený zdravý ľudský rozum“, a to v „postsekulárnej spoločnosti,“ ktorá berie do úvahy ďalšiu existenciu náboženských skupín.

Poznámka: Napríklad v Nemecku to dosiaľ príliš nefunguje a ak áno, tak len tak, že do diskusie sa musia zapájať aspoň veľké cirkvi. V USA napr. náboženská angažovanosť požíva u jednotlivca väčšiu úctu, ale náboženské hodnoty sa v sekulárnej spoločnosti objavujú v takej forme, že sú takmer úplne na nepoznanie.

* Frankfurter Allgemeine Zeitung/ SZ 15.10.2001 alebo nemecký internettext.

** Viď aj našu stránku „Prírodné vedy a viera v Boha“.

Jürgen Habermas patril popri Theodorovi W. Adornovi a Herbertovi Marcusovi k "Frankfurtskej škole", ktorá svojou "kritickou teóriou" veľmi ovplyvnila študentské hnutie v roku 1968 a vtedy nadviazala na odchýlne neomarxistické, osvietenecké a ateistické spôsoby myslenia.
Z konzervatívneho filozofického a teologického pohľadu kritizoval teóriu a prax hnutí 1968 najmä Günther Rohrmoser od roku 1969. Videl ich "utópiu" ako náhradu náboženstva (a teda ako konkurenciu k cirkevnému "učeniu o spasení/eschatologii") a pokúšal sa proti tomu zachrániť staré učenie svätého Augustína o "Dvoch (Bohom chcených) ríšach" - náboženstvo a štát. Ak sa teda zástupcovia Frankfurtskej školy, ako aj konzervatívno-kresťanskí a hospodársko-liberálni protivníci sčasti sústreďovali a ešte i dnes sústreďujú na jednostranné vypočítavanie všetkých argumentov, ktoré vyzerajú ako popierajúce tie druhé, prípadne dovoľujú zobrazovať "náprotivnú stranu" falošne, vystupujú ako jednotný blok. Teda práve oni zanedbali možnosť hľadať diferencovane, čo z tradičného radu hodnôt stojí za zachovanie a druhí zasa zanedbali možnosť pozerať sa diferencovane na to, čo na novom sociálnom hnutí a druhej strane ideologickej deformácie bolo oprávneným "emancipačným" motívom. Ale mnohí ľudia v Nemecku aj inde odvtedy urobili určité pokroky v tejto diskusii, pretože mnohí z nich už neboli viac ochotní nechať sa natlačiť do starých "frontových línií" z roku 1968. Vo výskume však tento pokrok ešte nie je dostatočne úplný - stále sa ešte objavujú knihy, kde sa protivník označuje ako zodpovedný za všetko zlé vo svete a kde konanie vlastných priateľov vyzerá ako bezchybné.

*) Táto webová stránka nie je politicky činná. Preto sa tu vyskytujú len všeobecné názory a nejde o žiadne návody na konanie pre jednotlivé politické otázky prítomnosti.
**) Update English/ Deutsch.
***) Môže to byť v nemecky hovoriacom priestore samozrejmé, ale napríklad v USA to nie je všetkým jasné.

Viď aj naša stránka: "Základy etických hodnôt".

Späť na obsah tejto stránky.

Počiatok ľudského života. 
Predstava človeka sa podľa konzervatívnych a kritických kresťanov veľmi zhoduje v tom, že ľudský život začína už splodením. 
Biblia mnohými spôsobmi poukazuje na ľudský život ako na jednotu, počínajúc jeho božským pôvodom – cez odovzdávanie života jednotlivými generáciami - až po rôzne vekové a vývojové stupne jednotlivca. Nikde sa nehovorí o "živote bez hodnoty či bez ľudskej dôstojnosti" v nejakom čase pred zrodením, alebo v nejakom stave staroby či choroby.
Prof. Böckle uvádza v "Handbuch der christlichen Ethik" (Príručke kresťanskej etiky) - z dejín niektorých teológov - v pôvodných textoch ktorých to nie je veľmi nápadné – ktorí namiesto splodenia prijali ako podstatný časový okamžik krátko na to nasledujúce zahniezdenie - nidáciu.
Moderná prírodoveda väčšinou nechce toto hodnotiť. Avšak aj prírodovedecké nálezy ukazujú len plynulé prechody medzi štádiom oplodneného vajíčka a dospelým človekom. Kdekoľvek v spoločnosti možno vidieť hranice, od ktorých sa začína ľudský život, tam sú tieto hranice svojvoľne vytýčené. Tak napríklad embryológ Erich Blechschmidt hovorí, že: kedysi Haeckelom predpokladaný "biogenetický zákon", podľa ktorého embryo opakuje zvieracie štádiá z dejín vývoja, je zastaralý: každý orgán sa plánovito rozvíja pre úlohu, ktorú bude mať v človeku. Reakcie embrya možno dnes nafilmovať pomocou ultrazvuku. Rovnako aj humánny genetik prof. L. Lejeune zdôrazňuje, že gény v oplodnenom vajíčku obsahujú plán dospelého organizmu človeka; môžeme povedať, že sú fyzickým odzrkadlením tohto plánu. Príbuzné poznatky prichádzajú aj z výskumu mozgu, vývojovej neurológie a psychológie. Bádatelia, ktorí sú bez predsudkov a postupujú komplexne, zachytávajú v stále rannejších vývojových štádiách aj pochody vedomia a spomienky. To znamená že toto hodnotenie má význam, ktorý presahuje aj hranice náboženských kruhov.

Právne otázky *.
Ježíš Kristus odporučil ľuďom vedomé rozhodovanie vo veciach etického a morálneho konania, namiesto toho, aby stavali prevažne na tlaku jednej vonkajšej zákonnej normy alebo zvyku, ako to bolo v starozákonnom čase. No aj tak právne normy môžu byť však oporou etických otázok, tak ako sa ľudia o to pokúšajú takmer vo všetkých oblastiach života.
Trestne právne predpisy (ako nemecký §218), či už tvrdé alebo liberálne, majú v medzinárodnom porovnaní ako sa zdá, iba obmedzený účinok na počet umelých potratov. V súlade s tým nie sú, ako sme už uviedli, pre riešenia nutné iné úsilia.

Súvislosť s genetickou technológiou a medicínou venujúcej sa otázkam rozmnožovania.
Aj vo vedeckých výskumoch a pri umelom oplodňovaní existuje medzinárodné "spotrebovávanie embryí", ktoré sa napríklad snaží obmedziť nemecký zákon na ochranu embryí. Dnes predimplantačná diagnostika (PID) predstavuje nové pokušenie pripraviť ďalšie dôvody k ospravedlneniu umelých potratov.

Dôsledky v iných oblastiach.
Keď ide o ochranu života, malo by ísť aj o všetky nebezpečenstvá, ktorým sú tí, už narodení, vystavení. Sú to najmä tie nebezpečenstvá, ktorým sú vystavené narodené aj nenarodené životy. Ekologické nebezpečenstvá postihujú matky a embryo, citlivé embryo dokonca oveľa viac ako dospelých. To ochrancovia života často prechádzajú bez povšimnutia, podobne ako mnohí, ktorí bojujú o životné prostredie, sa tiež nezaoberajú problémom prerušenia tehotenstva, tak ako sa na to sťažoval už v roku 1985 napríklad Franz Alt.

*) "Kristove cesty" nie je politická webová stránka. Tu nik nikoho nenapadá, nekladú sa politické požiadavky, ale naopak sa informuje len o všeobecných meradlách.
**) Viď okrem iného našu zvláštnu stránku "Základy etických hodnôt".

K časti 1a o Krokoch evanjelií.   /   K časti 1b: História utrpenia až do Turíc.

K 2. dielu: Kroky Zjavenia apoštola Jána; tu kliknúť.   /   K 4. dielu: Starý zákon a príspevky k dialógu s inými nábozenstvami.

E-mail: Píšte podľa možnosti po nemecky alebo po anglicky. Píšte, prosím, v krátkych vetách a uvádzajte jazyk, v ktorom píšete.

Na domovskú stránku.

Upozornenie na ďalšie jazyky a autorské práva.