3) Indické slovo joga doslova „priložiť jarmo“ znamená tiež hľadanie opätovného spojenia s prazákladom všetkých vecí, s Večným.

„Boží človek“ alebo Bohom zoslaný človek Ježiš Kristus, „Nový Adam“ je signálom, že od tejto doby ľudia vôbec môžu nanovo spätne získať pôvodné vlastnosti a že prišla doba, opäť uviesť do poriadku deformácie, ktoré sa medzitým stali nebezpečnými. Mohol, ako „šťastná náhoda“ pre Zem, v sebe spojiť nadväznosť na pôvodný prameň zmyslu života – Boha – a najvyššie rozvinuté vedomie človeka. Mohol prekonať sily degenerácie. Aj keď bol iný, ako ostatní ľudia, napriek tomu bol tiež človekom, ktorý to mohol takto urobiť. Preto ľudia môžu túto cestu ľahšie napodobniť, hlavne ak to robia vedome. Ale aj pre tých, ktorí nevedia nič o historickom Ježišovi, má jeho život vrátane vzkriesenia svoj účinok, podobne ako napríklad keď sa zvieratá na jednom ostrove niečo naučia, potom zvieratá rovnakého druhu na vzdialenom ostrove naraz môžu rýchlejšie rozvinúť túto schopnosť, pretože majú svoj druh spoločného silového poľa, ako to rozoznal napr. R. Sheldrake.

Vnútorný vzťah človeka ku Kristovi a k Bohu je v prvom rade možný aj bez cirkevného sprostredkovania, hoci väčšinou môže byť pomocou vhodné spoločenstvo spolukresťanov. Rozporné teológie, ktoré rozštiepili jednotnú bytosť Kristovu znovu na duchovného správcu a sociálneho reformátora, už nie sú posledným výdobytkom múdrosti, hoci niektorým môžu pomôcť k pokroku, hlavne ak poznajú viaceré teológie. Každý jednotlivý človek sa môže „vo svojej izbe“ (viď Mt 6, 6) ale samozrejme, aj na trhovisku priamo naladiť na Krista. To sa môže stať na jednej strane pomocou spomienok na jeho tradíciou odovzdané vlastnosti (evanjelia). Ten, kto je otvorený na to, že Kristus sa môže aj po svojej smrti vnímať ako skutočnosť, (tak ako v inom spôsobe okrem iného bez tejto pozemskej viditeľnosti, aj každý človek, ktorý podľa mnohých svedectiev prežíva smrť ako vedomá bytosť), môže Krista považovať ako pôsobiaceho v súčasnosti. Pocítenie bude možné „v jeho mene“ prípadne s ním ako „veľkým bratom“ sa spoločne modliť k Bohu Otcovi, ktorý všetko obklopuje. (Porovnaj . Jn 15, 16, Mt 6, 7-15, Mt 18, 19-20). Napr.:

Jednou úrovňou na ceste je "láska k Bohu", ktorý stojí nad všetkým, a k "blížnemu ako sebe samému." (Mt 19, 19), teda aj k sebe samému, milovať seba samého, môže byť aj časťou úsilia, rozoznať svoju úlohu vo svojom okolí. Láska môže spojovať s Kristom, pretože jeho hlavné vlastností, sú spojené s múdrosťou. Aj cesta dobrého činu v zmysle Krista činí až teraz pochopiteľnú kresťanskú cestu vnútorných a vonkajších účinkov. Ježiš dodržoval stanovené základné predpisy etiky, lebo človek „čo … zaseje, to bude aj žať“ (Gal  6,7), zodpovednosť však silnejšie uložil do jednotlivca, miesto toho, aby zdôrazňoval vonkajší zákon. Pritom sa môže prežiť, že vo vlastnom vnútre človeka existuje niečo, a to aj vtedy, keď by to bolo cítiť iba len ako svedomie, čo je v súlade s Kristom, kde dochádza k akémusi druhu vnútorného „nového narodenia“ (Jn 3). To znamená, že v priebehu doby sa človek stále ako celok dostáva do súzvuku s Duchom, tak ako to zažíval Kristus. Toto východisko vo vnútri sa môže zažiť v srdci alebo v duši, prípadne v duchu, druhy zážitkov sú individuálne rozdielne. Nech už akýkoľvek jednotlivý Kristus, prípadne s ním súvisiace sily sa môžu prežívať, je zmysluplné, sa tak často ako je len možné odvolávať do vedomia, čo môže už individuálne byť známe, aby sa tak na tom mohol budovať priamy kontakt, a to aj v prípade, že najskôr nemožno zistiť žiadne významné účinky.

Príbuzný vývoj vo veľkom, v kultúrach od pradávna.

Tak ako vo vývojových stupňoch od dieťaťa až ku zrelým ľuďom (viď hore), prebiehali podobné stupne vedomia aj v ľudských kultúrach. Tieto priniesli na jednej strane nové schopnosti (slobodné chcenie, cítenie a myslenie), na druhej strane však obmedzovali ich prapôvodnú dôvernú znalosť s celým „Stvorením“ a tak zvyšovali počet problémov. (Porovnaj . napr. Jean Gebser, „Pôvod a súčasnosť “:  postupne za sebou archaické, magické, mýtické, rozumové vedomie a navyše sa môže vyvíjať silnejšie integrujúce sa vedomie, ktoré napríklad sa môže označovať ako rozumové vedomie.) Na tom spolupôsobili aj vynikajúce vzory, takže sa vývojové kroky, tak ako boli v zárodku rozpoznateľné, mohli rozvíjať aj vo veľkom, minimálne v kultúrne rozhodujúcej miere. K tomu dochádzalo cez všetky prekážky, ale práve, ako sme už uviedli, často s veľkými stratami. V novšej dobe je už viditeľné, že ľudstvo a jeho národy atď. stoja pred osudovou výzvou, realizovať obnovené malé aj väčšie „kvantové skoky“ alebo evolučné kroky, pokiaľ chcú prežiť. ⁴⁾ Tieto sú pripravené už asi 2000 rokov. Nemusí k tomu dôjsť na úkor získaných schopností ako je rozum. Keď dostatok jednotlivcov vyvíja stále viacej celistvé rozumové vedomie, spojuje sa novo so svojím božským pôvodom, ¹⁾ dá sa závod s apokalyptickými katastrofami pomocou „zhora“ ešte vyhrať. K tomu patrí aj vzťah k vonkajším aktívnym hnutiam, ako je mierové hnutie, atď. a všetci ľudia s dobrou vôľou majú v tejto „hre“ svoje „potrebné“ miesto. Mnohí ľudia naprieč zavedenými náboženskými smermi, to zrejme hľadajú, snažia sa ísť do budúcnosti a pomáhať zvládnuť minulosť, a to aj keď môže ešte prevládať mnoho „priemerného“. Je to otázka, čo bolo skôr, sliepka, alebo vajce. Či vonkajšia „záchrana“ je účelom alebo či je existenčné vedomie a pokrok bytia ľudí. Doterajšie stupnice hodnôt sa musia nevyhnutne transformovať, pretože človek si môže presne predstaviť, kam by viedlo pokračovanie doterajších, zastaralých programov. Tak ako je všetko časťou celku, vstupuje do tohoto celku aj každý dobrý čin.

⁴⁾ S pesimistickým názorom Herberta Gruhla „Nanebovzatie v Nič“ nemožno súhlasiť už len preto, že jeden zdroj vývoja a sily, ktorý prehliadol možno pocítiť, hoci ide len o možnosť: Boha.