iso-8859-2

Kristove cesty

Zvláštna stránka

Náboženstvo1) ako spätná väzba človeka s Bohom na cestách s Ježišom Kristom.
1) Slovo náboženstvo pochádza z latinského re-ligio = opätovné spojenie, s Bohom, ktorý z najvnútornejšieho vnútra dostáva podobu aj v nás. Vzdialene to môžeme porovnať s hologramom, dochádza však k podobnému aj vo veľkom.

Poznávanie hlbinných problémov v ľudskom živote.

Takisto ako na uzdravenie modlitbou by najskôr prichádzala aj pre ďalšie zmeny v človeku Ježišova otázka „Chceš ozdravieť?“ (Jn 5, 6). Prípadne "Vieš, koľko nedokonalého je ešte v tebe, čo by sa muselo zmeniť, keby si chcel postúpiť na ceste k Bohu?" Za zrejme celkom jednoduchými, ale zriedka ako nábožensky zvažovanými skutočnosťami možno nájsť „červenú niť “. Keď dieťa rastie, cez mladosť až do dospelosti, získava nové schopnosti, ale často sa tým zakrývajú pôvodné schopnosti prežívania. Ľudstvo sa neskôr môže pomocou spomienok a modlitby opäť snažiť znovu získať tento skrytý prirodzený spôsob zážitku. Získané schopnosti sa pritom aj tak zachovajú, zatiaľ čo bytostné tvrdosti sa opäť uvoľňujú a rozpúšťajú. Rozštiepenie človeka, ku ktorému došlo v dôsledku duchovných alebo vonkajších „zlomov“ v živote, v intelekte, v osamostatnenom pudovom živote a medzi tým len niečo málo integrované centrum v „srdci“, možno takto rôznymi cestami opäť silnejšie zjednotiť. Dá sa ukázať, že „ ovocie zo stromu poznania“ v mýte o raji sa týka tohto rozštiepenia a že výrok „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“, spočíva v hlbšom poznatku možnosti obratu. (Ježiš v Mt 18, 3, Mk 10,15, Lk 18, 17). Tu nejde o detskú úprimnosť, ale aj o pôvodné základy vývoja, ktoré sú práve „archetypicke“ 2) teda ide o predznamenaný základný vzor, stratenú časť „návodu na použitie“ človeka. Táto cesta môže viesť ďaleko cez dnešné obmedzené rozumové vedomie.

2) Archetypicky: pojem z hlbinnej psychológie C. G. Junga atď., ide o základné vzory ľudskej existencie schopnej prežívania ako rôzne formy.

To neznamená, že by to človek dokázal ľahko vlastnou silou. Ježiš ponúka reálnu cestu a silu, prípadne milosť, ako ju zvládnuť. Kresťanskí hľadači pravdy, mystici a alchymisti tieto cesty zdokonalenia (Porovnaj . napr.: Mt 5,48, Jn 10, 34, ….) zrejme nastúpili. Mnoho ďalších kresťanov dosiahlo vedomie alebo nevedomie skúseností v tomto smere. To nezávisí na tom, či šli skôr vnútornou cestou, alebo svoju vieru skôr realizovali spoločensky, či, ako to nazývame, v zmysle „úplného kresťanstva“ v sebe oboje spojovali. Celé tisícročia sa v mnohých kultúrach hľadalo, ako prekonať vnútornú roztrieštenosť človeka. O tom svedčí aj úsilie taoistických alchymistov, rôznych druhov jogy atď. 3)

3) Indické slovo joga doslova „priložiť jarmo“ znamená tiež hľadanie opätovného spojenia s prazákladom všetkých vecí, s Večným.

„Boží človek“ alebo Bohom zoslaný človek Ježiš Kristus, „Nový Adam“ je signálom, že od tejto doby ľudia vôbec môžu nanovo spätne získať pôvodné vlastnosti a že prišla doba, opäť uviesť do poriadku deformácie, ktoré sa medzitým stali nebezpečnými. Mohol, ako „šťastná náhoda“ pre Zem, v sebe spojiť nadväznosť na pôvodný prameň zmyslu života – Boha – a najvyššie rozvinuté vedomie človeka. Mohol prekonať sily degenerácie. Aj keď bol iný, ako ostatní ľudia, napriek tomu bol tiež človekom, ktorý to mohol takto urobiť. Preto ľudia môžu túto cestu ľahšie napodobniť, hlavne ak to robia vedome. Ale aj pre tých, ktorí nevedia nič o historickom Ježišovi, má jeho život vrátane vzkriesenia svoj účinok, podobne ako napríklad keď sa zvieratá na jednom ostrove niečo naučia, potom zvieratá rovnakého druhu na vzdialenom ostrove naraz môžu rýchlejšie rozvinúť túto schopnosť, pretože majú svoj druh spoločného silového poľa, ako to rozoznal napr. R. Sheldrake.

Vnútorný vzťah človeka ku Kristovi a k Bohu je v prvom rade možný aj bez cirkevného sprostredkovania, hoci väčšinou môže byť pomocou vhodné spoločenstvo spolukresťanov. Rozporné teológie, ktoré rozštiepili jednotnú bytosť Kristovu znovu na duchovného správcu a sociálneho reformátora, už nie sú posledným výdobytkom múdrosti, hoci niektorým môžu pomôcť k pokroku, hlavne ak poznajú viaceré teológie. Každý jednotlivý človek sa môže „vo svojej izbe“ (viď Mt 6, 6) ale samozrejme, aj na trhovisku priamo naladiť na Krista. To sa môže stať na jednej strane pomocou spomienok na jeho tradíciou odovzdané vlastnosti (evanjelia). Ten, kto je otvorený na to, že Kristus sa môže aj po svojej smrti vnímať ako skutočnosť, (tak ako v inom spôsobe okrem iného bez tejto pozemskej viditeľnosti, aj každý človek, ktorý podľa mnohých svedectiev prežíva smrť ako vedomá bytosť), môže Krista považovať ako pôsobiaceho v súčasnosti. Pocítenie bude možné „v jeho mene“ prípadne s ním ako „veľkým bratom“ sa spoločne modliť k Bohu Otcovi, ktorý všetko obklopuje. (Porovnaj . Jn 15, 16, Mt 6, 7-15, Mt 18, 19-20). Napr.:

Bože, môj pôvodca, moja pomoc a moja nádej! V jednote s Ježišom Kristom* Ti ďakujem za všetko, čo od teba prichádza;
Prepáč mi, čo ma od Teba vzdialilo;**
Nechaj ma, prosím, v tomto pokoji, aby som sa stal tvorivým prostredníctvom Tvojho Ducha;***
Pritiahni ma k sebe na svoju cestu.

* Ten, kto to považuje za vhodné, môže vložiť aj Máriu. Takto sa vyvyšujú mužské a ženské vlastnosti človeka.

** Ďalej možno každý negatívne pociťovaný podnet, tak ako konkrétne vystupuje: 1. vnútorne nahliadnuť (napr. ustrašenosť, nenávisť, ľahostajnosť a povznesenosť, prehnané pochybnosti … alebo problém, to všetko taktiež, keď sa to objavuje len v myšlienkach alebo v slovách, (Porovnaj . napr. Mt 5, 22). 2. Namiesto hĺbania očakávať okamžik, aby si človek pokiaľ čo možno najviac uvedomil o čo vlastne ide. 3. Tento balast, ktorý môže skúsiť, priamo telesne pocítiť, odovzdať v modlitbe Bohu (okrem toho je možné, odovzdať celú ďalšiu cestu života Bohu, prípadne Kristovi). 4. Pokojne čakať, pokiaľ sa toto neprecíti prípadne sa neobjaví stopa uľahčenia, alebo sa v vedomí objaví aj „odpoveď“.

*** V pokoji sa také udalosti dňa môžu „upokojiť“ a tak sa lepšie sprístupnia úvahe, prípadne modlitbe. Potom sa opäť objaví viac otvorenosti pre to, čo je nové.

 

 Význam etiky na tejto ceste.

Jednou úrovňou na ceste je "láska k Bohu", ktorý stojí nad všetkým, a k "blížnemu ako sebe samému." (Mt 19, 19), teda aj k sebe samému, milovať seba samého, môže byť aj časťou úsilia, rozoznať svoju úlohu vo svojom okolí. Láska môže spojovať s Kristom, pretože jeho hlavné vlastností, sú spojené s múdrosťou. Aj cesta dobrého činu v zmysle Krista činí až teraz pochopiteľnú kresťanskú cestu vnútorných a vonkajších účinkov. Ježiš dodržoval stanovené základné predpisy etiky, lebo človek „čo … zaseje, to bude aj žať“ (Gal  6,7), zodpovednosť však silnejšie uložil do jednotlivca, miesto toho, aby zdôrazňoval vonkajší zákon. Pritom sa môže prežiť, že vo vlastnom vnútre človeka existuje niečo, a to aj vtedy, keď by to bolo cítiť iba len ako svedomie, čo je v súlade s Kristom, kde dochádza k akémusi druhu vnútorného „nového narodenia“ (Jn 3). To znamená, že v priebehu doby sa človek stále ako celok dostáva do súzvuku s Duchom, tak ako to zažíval Kristus. Toto východisko vo vnútri sa môže zažiť v srdci alebo v duši, prípadne v duchu, druhy zážitkov sú individuálne rozdielne. Nech už akýkoľvek jednotlivý Kristus, prípadne s ním súvisiace sily sa môžu prežívať, je zmysluplné, sa tak často ako je len možné odvolávať do vedomia, čo môže už individuálne byť známe, aby sa tak na tom mohol budovať priamy kontakt, a to aj v prípade, že najskôr nemožno zistiť žiadne významné účinky.

So silou, ktorá sa rozvíja vo vnútri človeka ako dar milosti, môže sa potom opäť spojovať  blížiaca sa univerzálna liečivá sila od „vonkajšieho Krista, prípadne Boha“. Aj tu sa môže ukázať individuálny zážitok veľmi rôzne. V tomto však bude prípade zrejmý a tiež bude mať zodpovedajúci vplyv na okolie. Zatiaľ čo to bolo doposiaľ ďalekosiahle obmedzené na málo ľudí, ktorí potom platili za „mystikov“, „svätých“ atď., môžu sa aj javy v našej „apokalyptickej dobe“ stále viac rozširovať na prostých ľudí, čo sa možno hneď vo svojom význame nerozozná. Preto je potrebné, aby sme sa o tom tu zmienili. Toto univerzálne pôsobenie „z vonka“ bude alebo prijaté, alebo za určitých okolností bolestne narazí na tých zabarikádovaných, ktorí vo svojom vnútri nič príbuzné nerozvinuli, takže v tomto prípade sa to môže pociťovať ako „súd“.

Veď ma, aby som neškodil iným na ich ceste k Tebe;
Riaď ma, aby som iným pomáhal v Tvojom zmysle;
Chráň ma na mojej ceste *;
Pomáhaj mi k väčšiemu súzvuku s Tvojou láskou

* Tu môžete zapojiť iných.


Príbuzný vývoj vo veľkom, v kultúrach od pradávna.

Tak ako vo vývojových stupňoch od dieťaťa až ku zrelým ľuďom (viď hore), prebiehali podobné stupne vedomia aj v ľudských kultúrach. Tieto priniesli na jednej strane nové schopnosti (slobodné chcenie, cítenie a myslenie), na druhej strane však obmedzovali ich prapôvodnú dôvernú znalosť s celým „Stvorením“ a tak zvyšovali počet problémov. (Porovnaj . napr. Jean Gebser, „Pôvod a súčasnosť “:  postupne za sebou archaické, magické, mýtické, rozumové vedomie a navyše sa môže vyvíjať silnejšie integrujúce sa vedomie, ktoré napríklad sa môže označovať ako rozumové vedomie.) Na tom spolupôsobili aj vynikajúce vzory, takže sa vývojové kroky, tak ako boli v zárodku rozpoznateľné, mohli rozvíjať aj vo veľkom, minimálne v kultúrne rozhodujúcej miere. K tomu dochádzalo cez všetky prekážky, ale práve, ako sme už uviedli, často s veľkými stratami. V novšej dobe je už viditeľné, že ľudstvo a jeho národy atď. stoja pred osudovou výzvou, realizovať obnovené malé aj väčšie „kvantové skoky“ alebo evolučné kroky, pokiaľ chcú prežiť. 4) Tieto sú pripravené už asi 2000 rokov. Nemusí k tomu dôjsť na úkor získaných schopností ako je rozum. Keď dostatok jednotlivcov vyvíja stále viacej celistvé rozumové vedomie, spojuje sa novo so svojím božským pôvodom, 1) dá sa závod s apokalyptickými katastrofami pomocou „zhora“ ešte vyhrať. K tomu patrí aj vzťah k vonkajším aktívnym hnutiam, ako je mierové hnutie, atď. a všetci ľudia s dobrou vôľou majú v tejto „hre“ svoje „potrebné“ miesto. Mnohí ľudia naprieč zavedenými náboženskými smermi, to zrejme hľadajú, snažia sa ísť do budúcnosti a pomáhať zvládnuť minulosť, a to aj keď môže ešte prevládať mnoho „priemerného“. Je to otázka, čo bolo skôr, sliepka, alebo vajce. Či vonkajšia „záchrana“ je účelom alebo či je existenčné vedomie a pokrok bytia ľudí. Doterajšie stupnice hodnôt sa musia nevyhnutne transformovať, pretože človek si môže presne predstaviť, kam by viedlo pokračovanie doterajších, zastaralých programov. Tak ako je všetko časťou celku, vstupuje do tohoto celku aj každý dobrý čin.

4) S pesimistickým názorom Herberta Gruhla „Nanebovzatie v Nič“ nemožno súhlasiť už len preto, že jeden zdroj vývoja a sily, ktorý prehliadol možno pocítiť, hoci ide len o možnosť: Boha.

Inšpiruj ľudí, aby rozhodovania o živote a smrti vložili do Tvojich rúk *,
Pomôž tým, ktorí pracujú v prospech Tvojho Stvorenia,
Veď tento svet k prielomu do Tebou prisľúbeného nového veku. **

* Tu môžete zaradiť aj jednotlivosti alebo spracovať v nadväznosti na meditatívne úvahy, napríklad „ukončiť striedanie násilia a násilia im vyvolaného“, „vziať násiliu pôdu pod nohami riešením problémov“, „viesť mierumilovný dialóg medzi tými, ktorí majú v náboženstvách dobrú vôľu“, …

** L.k. 11, 2; 21, 31. Zjv 11, 16, Boh môže rozdeľovať lásku, ktorá je mu daná

 

Očakáva sa „obráť sa “ k Bohu v malom aj veľkom.

Dôležité sú hlavne nielen ľudské myšlienky o náboženstve, ale skutočné prežívanie spojenia s Bohom.

Jn 16,12-13: Ešte veľa mám toho, čo povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť.

 

Späť na úvodnú stránku http://www.ways-of-christ.com/sk  (windows-1250)

Cesty Ježiša Krista, jeho príspevky k ľudskému vedomiu a k zmenám ľudstva a Zeme: nezávislá informačná stránka s novými názormi z mnohých oblastí bádania a skúseností, s praktickými pokynmi pre osobný rozvoj.